7Ssk/170/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej /sudca spravodajca/ a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu X. N., I.. XX.XX.XXXX, G. Z. Y., N. XX, zastúpeného JUDr. JCLic Tomášom Majerčákom, PhD., s.r.o., so sídlom Južná trieda 28, Košice, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie, ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 08. apríla 2020 číslo: 31069-8/ 2020-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, č.k. 6Sa/ 16/2020-52 zo dňa 25. februára 2022, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove, č.k. 6Sa/16/2020-52 zo dňa 25. februára 2022 zrušuje a vec vracia Správnemu súdu v Košiciach.

Odôvodnenie

I. Konanie pred krajským súdom

2. Z obsahu administratívneho spisu krajský súd z Oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Kežmarok, číslo: KK2/RSO/ ZAM/2019/19126, zo dňa 02.04.2019 zistil, že žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 27.03.201 a žiadosť o dávku v nezamestnanosti si uplatnil v Sociálnej poisťovni, pobočka Poprad, dňa 12.04. 2019.

3. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 104 ods. 1 v znení účinnom v čase právoplatnosti rozhodnutia, § 104 ods. 6, ako i právnu úpravu obsiahnutú v Nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/ 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „Základné nariadenie“) v čl. 61 ods. 1, 2, čl. 65 ods. 2 a 5 písm. a/, čl. 1 písm. j/, a Nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „Vykonávacie nariadenie“) v čl. 11 ods. 1,2, postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach, za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa prvej hlavy tretej časti SSP.

2003 Z.z. Správny súd poukazom na skutkové okolnosti, z ktorých vyplynulo, že žalobca v posudzovanom období pracoval na území členského štátu Európskej únii - v Taliansku a na to, že správne orgány obidvoch stupňov uviedli, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti, lebo v zmysle čl. 61 ods. 1, 2 v spojení s čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nepreukázal zachovanie pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky a s poukazom na čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia dospeli k záveru, že celková dĺžka pobytu, stabilita posledného zamestnania na území Talianska a prioritná orientácia na taliansky pracovný trh boli vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (prítomnosť blízkych osôb na Slovensku, evidovaný trvalý pobyt na Slovensku, pravidelné návraty na Slovensko), ktoré navrhovateľ uviedol ako väzby k Slovensku, konštatoval, že takto zistený skutkový stav však bol vyhodnotený nesprávne.

6. Súhlasil s argumentáciou žalobcu, že skúmanie okolností uvedených v čl. 11 vykonávacieho nariadenia pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby nemožno zúžiť len na posudzovanie dĺžky a stability zamestnania tejto osoby v zahraničí.

Rovnako aj argumentácia, že v Taliansku pracoval iba preto, lebo tam niekoľkonásobne viac zarábal potvrdzuje úmysel žalobcu vycestovať do Talianska len za prácou, z finančných dôvodov, za účelom založenia si rodiny v rodnom štáte a za účelom jej finančného zabezpečenia, pričom súdu je známa dlhodobo zlá situácia na trhu práce v danom regióne, nehovoriac o zárobkoch v prípade, že si uchádzač aj prácu nájde.

úplnú náhradu trov konania s tým, že v zmysle § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

Žalovaná trvala na tom, že zistenie skutočného stavu veci bolo presné a úplné. Poukázala na to, že za účelom dôsledného zistenia skutkového stavu veci požiadala príslušnú taliansku inštitúciu o spoluprácu a o vyjadrenie názoru na centrum záujmov žalobcu počas jeho posledného zamestnania na území Talianska a to listom zo dňa 25.07.2019, ktorú žiadosť urgovala dňa 16.12.019, kde súčasne uviedla, že ak príslušná talianska inštitúcia nesúhlasí s úsudkom žalovanej, že by bydlisko žalobcu bolo v rozhodnom období na území Talianska, nech voči uvedenému vznesie námietky do 28.02.2020, pričom talianska inštitúcia voči záverom žalovanej vo veci posúdenia bydliska žalobcu nenamietala. Zotrvala na tom, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti bol dôsledne zistený skutkový stav veci, ktorým bolo bez pochybností preukázané, že žalobca si počas dlhodobého pobytu v Taliansku vytvoril svoje bydlisko na tomto území. 10. Žalovaná ďalej vytýkala krajskému súdu, že sa odklonil od rozhodovacej praxe kasačného súdu. V danej súvislosti poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky napr. sp. zn. 7Sžsk/50/2021 z 9.2.2022, 9Sžsk/88/2020 z 30.11.2021, 9Sžsk/19/2021 z 30.11.2021, 7Sžsk/91/2020 z 30.6.2021, 1Sžsk/ 1/2020 z 8.12.2020, 9sžsk/90/2019 z 25.11.2020, 1sžsk/38/2017 z 27.11.2018, 1sžso/26/2016 z 301.2018 a 10sžsk/5/2016 z 13.12.2017, v zmysle ktorých sa Najvyšší súd Slovenskej republiky, príp. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky stotožnili s právnym názorom Sociálnej poisťovne ohľadne bydliska. 11. Súčasne žalovaná dala do pozornosti, že na základe rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prípadne Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodovali viacerými rozsudkami aj krajské súdy, ktoré rozhodnutia v kasačnej sťažnosti príkladmo uviedla a to rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, Krajského súdu v Trenčíne, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Prešove. 12. Záverom žalovaná uviedla, že z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a viacerých krajských súdov je zrejmé, že príslušné súdy sa opakovane stotožnili s názorom žalovanej vo veci posúdenia bydliska dotknutej osoby. Žalovaná zotrvala na argumentácii uvedenej vo vyjadrení k žalobe zo dňa 06.07.2020, považujúc rozsudok správneho súdu za nesprávny, vydaný na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonením sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.

13. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovanej písomne vyjadril podaním zo dňa 25.04.2022. Kasačnú sťažnosť navrhoval ako nedôvodnú zamietnuť. Zotrval na svojej žalobe a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu, ktorý považoval za vecne správny a zákonný. S námietkami žalovanej uvedenými v kasačnej sťažnosti nesúhlasil. 14. V dôvodoch vyjadrenia žalobca uviedol, že každý prípad sa musí posudzovať individuálne a nie je možné automaticky prebrať právne závery z iných rozhodnutí, kde skutkový stav a objektívny stav je úplne iný. Nesúhlasil argumentáciou žalovanej, odolávajúc sa na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/50/2021 z 29.02.2020. Podľa názoru žalobcu skutkový stav v označenej veci je diametrálne odlišný od jeho situácie. Žalobca považoval záver žalovanej o tom, že zistené skutočnosti nasvedčujú úmyslu žalobcu v rozhodnom období bývať v Taliansku, za nepochopiteľný, keďže to, že žalobca kvôli práci, kde chodil na týždňovky, musel v Taliansku mať zabezpečené aj bývanie, nie je dôkazom úmyslu ostať tam bývať. Poukázal na to, že väčšinu času trávil v práci, kde pracoval od rána do noci každý deň a vždy keď mal voľno išiel na Slovensko. Zopakoval tvrdenie uvedené v odvolaní aj v správnej žalobe, že v rozhodnom čase mal priateľku, ktorá v auguste 2020 sa stala jeho manželkou, z ktorého manželstva sa im narodilo dieťa a minulý rok začali stavať rodinný dom, ktoré skutočnosti potvrdzujú centrum žalobcových záujmov na území Slovenska v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky a Európskej únie, aj keď pracoval v Taliansku. Ďalej uviedol, že stále pracuje v zahraničí, aby zabezpečil svoju rodinu, pričom dcéra s manželkou sú doma v Y., kde zvyčajne býval a býva. V danej súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 27.11.2018, sp. zn. 1Sžsk/38/2017. Tiež tvrdil, že krajský súd pri svojom rozhodnutí nevychádzal z úmyslu žalobcu, ako to uvádza žalovaný, ale vychádza zo všetkých objektívnych skutočností, ktoré v tom čase mal žalovaný aj súd k dispozícii, teda krajský súd vychádzal a postupoval v súlade s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Vo vzťahu k uvedenému namietal správnosť záveru žalovanej. Žalobca ďalej namietal správnosť postupu žalovanej, keď nevyjadrenie sa talianskej strany považovala za konkludentný súhlas o tom, že žalobca má v Taliansku pobyt, majúc za to, že žalovaná sa nemôže zbavovať zodpovednosti iba tým, že druhý štát neodpovie a takúto nečinnosť správneho orgánu cudzieho štátu nemožno považovať za konkludentný súhlas. 15. Žalobca nesúhlasil ani s argumentáciou žalovanej, ktorou zdôvodňovala dôvod kasačnej sťažnosti, že krajský súd sa odchýlil od rozhodovacej praxe. Vyslovil názor, že krajský súd striktne rešpektoval vo svojom rozhodnutí judikatúru, pričom žalovaná celkom opomenula, že každá situácia je iná a každý prípad sa musí posudzovať individuálne. Uviedol, že skutočnosť, že Najvyšší súd SR a Najvyšší správny súd SR sa stotožnil v niektorých prípadoch s názorom žalovanej, neznamená, že sa automaticky musí najvyšší správny súd stotožniť s jej právnym názorom aj v tomto prípade, keď ide o inú situáciu, iný skutkový základ a iné objektívne skutočnosti, než boli v uvádzaných rozhodnutiach.

2020, ktorým žalovaná odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Poprad zo dňa 22.05.2019 číslo: 5719/2019-PP- DvN. Prvostupňový správny orgán uvedeným rozhodnutím zo dňa 22.05.2019 rozhodol tak, že podľa ust. § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

21. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci.

zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi.

orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení a na základe logického a rozumného uváženia ustálil správne svoj právny záver.

VI. Právne posúdenie kasačným súdom

zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 25. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 v súvzťažnosti s čl. 2 ods. 2 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok.

Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.

získania a trvania nároku na dávky a?vypočítanie ich výšky; b/ vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov. 27. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia, "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva; Podľa článku 1 písm. k/ Základného nariadenia, "pobyt" znamená prechodné bydlisko; Podľa článku 3 ods. 1 písm. h/ Základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti;

na?dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. 30. Podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s?príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb; ii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov; v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Podľa článku 11 ods.

31. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec má nárok na dávku v?nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o?zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v Taliansku môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca, a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachoval bydlisko. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j/ základného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t.j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a v ktorom sa zároveň nachádza obvyklé centrum záujmov. Bydlisko predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod 28,29).

Taktiež treba zobrať na zreteľ dĺžku obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžku a stabilitu výkonu zárobkovej činnosti, dĺžku trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytovú situáciu a stabilitu tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov.

čl. 4 a odôvodnenie 17 preambuly základného nariadenia), jednak zabezpečovať, že každý členský štát znáša zásadne náklady na dávky v nezamestnanosti len takej oprávnenej osoby, ktorá do jeho systému sociálneho zabezpečenia prispievala. Ustanovenia čl. 65 ods. 2 prvá veta a čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia upravujú výnimku pre pracovníkov, ktorí si počas poslednej činnosti zamestnanca v inom členskom štáte (v danom prípade v Taliansku)

Pojem „ bydlisko“ v práve Únie (rozsudok Súdneho dvora z 25. februára 1999 vo veci C-90/97, Robin Swaddling v. Adjudication Officer, ods. 28), nemožno stotožňovať s trvalým pobytom alebo prechodným pobytom podľa zákona č. 253/ 1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej

Bližší spôsob určenia bydliska tak, ako je uvedené vyššie, upravuje čl. 11 vykonávacieho nariadenia, ktorý kodifikuje kritériá vypracované judikatúrou Súdneho dvora, ktoré možno zohľadniť pri určovaní uvedeného centra záujmov (porov. napríklad rozsudok Súdneho dvora z 11. septembra 2014 vo veci C-394/13, B., ods. 34). Ustanovenie čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia obsahuje demonštratívny výpočet kritérií určenia bydliska, pričom žiadne kritérium nemá prednosť pred ostatnými. Kritériami na určenie centra záujmov podľa vykonávacieho nariadenia sú teda najmä: dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov a situácia dotknutej osoby (vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; rodinného stavu a rodinných väzieb; vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti; v prípade študentov zdroja ich príjmov; bytovej situácie, najmä toho či je stabilná; členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na

2020, 9Sžsk/19/2021, 7Ssk/103/2021, 7Sžsk/12/2021). 34. Najvyšší správny súd súhlasí s tvrdením žalobcu, že každú jednu žiadosť o dávku v nezamestnanosti je potrebné posudzovať prísne individuálne so zreteľom na osobitosti tej ktorej prejednávanej veci, pričom okrem skúmania a vyhodnocovania jednotlivých okolností plynúcich z článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby je potrebné vziať v úvahu i ďalšie, nielen tam príkladom (demonštratívne) uvedené okolnosti, a to v ich vzájomnej súvislosti a až na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami (bez ohľadu na fiškálny záujem štátu) ustáliť relevantný záver o zachovaní, alebo nezachovaní bydliska / centra záujmov na území iného členského štátu, Európskeho hospodárskeho priestoru. ( bližšie pozri rozsudky NSS SR sp.zn. 7Sžsk/61/2012, 9Sžsk/6/2021).

v bode 3.2 - dôvod ukončenia zamestnania ukončenie pracovnej zmluvy dohodou; v bode 6.2 držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože nepožiadal o export dávky v nezamestnanosti. Žalobca v priebehu administratívneho ako aj súdneho konania tvrdil, že odišiel pracovať do Talianka výlučne kvôli lepšiemu zárobku, aby po návrte domov na Slovensko si tu mohol založiť rodinu, na Slovensko sa vracal nielen za rodičmi, ale najmä za svojou snúbenicou, s ktorou po návrate na Slovensko uzatvoril manželstvo. Žalovaná tvrdila, že z vykonaného dokazovania mala preukázané, že žalobca nesplnil podmienky na priznanie dávky v nezamestnanosti z dôvodu nezachovania bydliska a centra záujmov žalobcu na Slovensku, pričom pre úplné zistenie skutkového stavu požiadala príslušnú taliansku inštitúciu o spoluprácu a o vyjadrenie názoru na centrum záujmov žalobcu počas jeho posledného zamestnania na území Talianska, ktorú žiadosť urgovala, kde súčasne uviedla, že ak príslušná talianska inštitúcia nesúhlasí s úsudkom žalovanej, že by bydlisko žalobcu bolo v rozhodnom období na území Talianska, nech voči uvedenému vznesie

poistení od 19.3.2015 do 19.11.2015, od 4.3.2016 do 13.11.2016 a od 22.11.2016 do 26.3.2019. Už uvedené skutkové zistenia potvrdzuje dlhú dobu a trvalosť pracovného pobytu žalobcu (takmer štyri roky) na území Talianska v zmysle čl. 11 ods.1 vykonávacieho nariadenia. Ďalšou podmienkou je situácia dotknutej osoby aj vo vzťahu ku kritériám vykonávanej činnosti na území členského štátu (Taliansko) ( bod b/). Skutkové zistenia vyplývajúce z formulára U1 potvrdzujú, že žalobca pracoval u troch zamestnávateľov, u prvých dvoch zamestnávateľoch potvrdených talianskou stranou na dobu určitú, u posledného zamestnávateľa talianska inštitúciu vo formulári uviedla, že pracovný pomer bol ukončený dohodou, pričom žalobca vo vyhlásení uvádza skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. I uvedené skutkové zistenia potvrdili orientáciu žalobcu na taliansky pracovný trh, skutočnosť formy ukončenia pracovného pomeru u posledného zamestnávateľa v Taliansku pre posúdenie zachovania centra záujmov nie je relevantná i s prihliadnutím na to, že žalobca sám tvrdí, že v priestore Európskej Únie pracuje doposiaľ.

Pokiaľ ide o rodinné väzby, kasačný súd konštatuje, že toto kritérium sa týka len rodinných príslušníkov, t. j. manžela/manželky, neplnoletých detí a nezaopatrených detí, ktoré dosiahli vek plnoletosti (čl. 1 písm. i/ bod 2 základného nariadenia). Žalobca nepredložil ani nenavrhol žiadny dôkaz o tom, že by spĺňal uvedené kritéria. Vo vzťahu k rodičom a snúbenici žalobcu kasačný súd v nadväznosti na vyššie uvedené konštatuje, že pre účely posúdenia zachovania rodinných väzieb rodičia a snúbenica nie sú blízkymi osobami.

Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že podľa tvrdení žalobcu jeho bývanie v uvedených krajinách bolo počas jeho pobytu v zásade stabilné. Žalobcom tvrdená skutočnosť, že celé dni pracoval pre lepší zárobok a domov sa vracal každé dva mesiace na 4 dni, s úmyslom trvalého návratu na Slovensko a založiť si tu rodinu, taktiež bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie centra záujmu žalobcu na Slovensku počas jeho pobytu v priestore Európskeho spoločenstva. Návrat žalobcu na Slovensko za týchto skutkových okolností preukazuje nanajvýš nové založenie centra záujmov na Slovensku. 39.

Kritériá, ktoré krajský súd žiadal zohľadniť, nezodpovedajú právnej úprave ustanovenej v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. V prípade, ak by posúdenie rôznych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, neviedlo k určeniu bydliska, za rozhodujúci by sa považoval úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu v zmysle právnej úpravy obsiahnutej v čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia). Kasačný súd k uvedenému konštatuje. Úmysel žalobcu, že sa chcel vrátiť na Slovensko, tohto času nie je relevantný, keďže postup podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda v prípade, pokiaľ i po posúdení splnenia podmienok stanovených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 10Sžsk/5/2016). V zmysle čl. 11 ods. 2 je to vtedy, keď sa nepodarí dosiahnuť dohodu medzi inštitúciami v prípade ich rozdielneho

Na uvedenom nič nemení ani to, že žalovaná požiadala o spoluprácu príslušnú taliansku inštitúciu, a táto ostala nečinná. Kasačný súd upriamuje pozornosť tiež na to, že otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu.

40. Vo vzťahu ku kasačnej námietke žalovanej, ktorou namietala, že správny súd sa odklonil od rozhodovacej praxe kasačného súdu ( § 440 ods.1, písm. h/SSP) kasačný súd uvádza. Ustálená judikatúra najvyššieho súdu - tak rozhodnutia, na ktoré odkazoval žalobca, ale aj rozhodnutia, na ktoré odkazovala žalovaná, zdôrazňujú, že posúdenie bydliska osoby v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia je vždy otázkou skutkových okolností každého jednotlivého prípadu.

Jej vývoj je závislý aj od spoločenského vývoja, ktorý sa napríklad prejavoval v opatrnejšom prístupe k otázkam bydliska v období krátko po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie. V danom čase totiž mnoho ľudí odchádzalo akoby „na skusy“, krátkodobo využiť slobodný pohyb pracovnej sily, bez jasnej predstavy, čo to znamená pre ich ďalšie postavenie. Plynutím času si však spoločnosť na tieto javy zvyká, stúpa ich ochota plnohodnotne a vedome využívať tieto slobody aj so všetkými dôsledkami, ktoré z toho plynú. Preto sa postupne mení aj pôvodne opatrnejší prístup najvyššieho súdu, tunajšieho súdu a aj správnych súdov k otázke bydliska v podobných prípadoch.

41. Z uvedených dôvodov kasačný súd kasačné námietky žalovanej, ktorými namietala nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom v zmysle § 440 ods. 1 písm. g/ SSP vyhodnotil ako dôvodné, keďže tieto námietky spochybnili vecnú a právnu správnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu. Z týchto dôvodov kasačný súd podľa § 462 ods.1 SSP v spojení s § 440 ods. 1 písm. g/ SSP rozhodnutie správneho súdu zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Košiciach na ďalšie konanie. 42. Úlohou správneho súd v ďalšom konaní bude opätovne preskúmať zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovanej v intenciách názoru kasačného súdu uvedeného vyššie, ktorým je krajský súd viazaný (§ 469 SSP) a vo veci opäť rozhodnúť. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne krajský súd aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).

V Bratislave dňa 27. septembra 2023