7Ssk/17/2023

1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom č. k. 23 Sa 21/ 2022-347 z 16. mája 2022 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovanej z 10. mája 2017 č. 22586-2/2017-BA, ktorým žalovaná zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Levice z 28. júna 2016 č. 22104-1/2016-LV, o tom, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej len „SZČO“) nezaniklo dňa 31. decembra 2014. O náhrade trov konania rozhodol tak, že úspešnej žalovanej nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože jej žiadne trovy nevznikli. Správny súd pritom vychádzal zo záväzného právneho názoru vysloveného Najvyšším správnym súdom

II. Kasačná sťažnosť žalobcu proti rozsudku správneho súdu

6. Podľa názoru žalobcu rozhodnutím správneho súdu došlo iba k formalistickému výkladu dotknutých ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. a nebol rešpektovaný ich materiálny obsah a význam. Uviedol, že rozsudok správneho bol vydaný na základe rozhodnutia najvyššieho správneho súdu, avšak namietaný nedostatok (nesprávne právne posúdenie) sa vyskytol už v kasačnom konaní. 7. Žalobca namietal, že závery rozhodnutia veľkého senátu sp. zn. I Vs 3/2019 nemožno v celom rozsahu aplikovať na prejednávaný spor. Rozhodnutie veľkého senátu totiž vychádza z právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2010. Spor v danej veci sa však riadi právnou úpravou zákona č. 461/2003 Z. z. účinnou k 31. decembru 2014. Ďalej odkázal na ustanovenie § 21 ods. 4 a § 3 ods. 1 písm. b) cit. zákona v znení účinnom do 31. decembra 2014. Žalobca pritom zastáva názor, že lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A udelenej pre odbor všeobecného lekárstva, nemôže legálne vykonávať zárobkovú činnosť len na základe tejto licencie. Ďalej

žiadnym prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia, ku dňu 31. decembru 2014 mu zaniklo nemocenské a dôchodkové poistenie. Existenciu zmluvy s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia má žalovaná oprávnenie posúdiť a vyhodnotiť.

Závery veľkého senátu je tak možné aplikovať na posúdenie statusu žalobcu ako SZČO, ale nemožno ich aplikovať na určenie momentu zániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia. 9. Správny súd podľa žalobcu aplikoval formalistický výklad § 21 ods. 4 zákona č. 461/ 2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2014, keď sa zaoberá len platnosťou licencie L1A žalobcu, ale ďalej už nerieši, či len na základe licencie L1A má žalobca má právo vykonávať „činnosť vyplývajúcu z právneho vzťahu, ktorý zakladá dosahovanie príjmu“ a či žalobca môže len na základe licencie L1A dosahovať zárobkovú činnosť (príjem) tak, ako to predpokladá § 3 ods. 1 písm. b) cit. zákona v znení účinnom do 31. decembra 2014.

III. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti žalobcu

11. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadrila podaním z 8. septembra 2022. Vo vyjadrení uviedla, že žalobca aj po 31. decembri 2014 preukázateľne spĺňal znaky SZČO podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 338/2013 Z. z., t. j. spĺňal vekovú hranicu 18 rokov a v kalendárnom roku rozhodujúcom na vznik alebo na trvanie povinného nemocenského a dôchodkového poistenia (teda podľa § 21 ods. 1 cit. zákona v predchádzajúcom kalendárnom roku 2013) dosiahol príjmy uvedené v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 cit. zákona. 12. Novou právnou úpravou, ktorou argumentuje žalobca, sa dosiahlo, že za SZČO sa považujú aj tie fyzické osoby, ktoré síce nedisponujú oprávnením na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ale ak vykazujú príjem z podnikania alebo inej samostatne zárobkovej činnosti, nadobúdajú na účely sociálneho poistenia právne postavenie SZČO. Takým osobám zaniká povinné nemocenské a dôchodkové poistenie odo dňa, od ktorého podľa svojho čestného vyhlásenia nevykonávajú túto činnosť, najskôr odo dňa doručenia tohto vyhlásenia Sociálnej poisťovni. Uvedené sa však nevzťahuje na žalobcu, ktorý vykonával činnosť na základe oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu. Ďalej odkázala žalovaná opätovne na závery veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 3/2019. 13. Vzhľadom na to sa stotožňuje s právnymi závermi správneho súdu v napadnutom rozsudku a navrhuje kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

IV. Konanie pred kasačným súdom

15. Podľa § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z. z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021. 16. Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z. z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.

18. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 23 Sa 21/2022-347 z 16. mája 2022, ktorým správny súd žalobu zamietol. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu správneho súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgánu, z ktorých dôvodov ich ďalej neopakuje a na ne len poukazuje.

Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej

Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).

21. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedeného právneho predpisu postupom podľa SSP dospel k záveru, že správny súd potom, ako mu bolo predchádzajúce rozhodnutie vo veci samej rozsudkom najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7 Sžsk 56/2018 z 23. februára 2022 zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, následne konal a rozhodol v intenciách názoru najvyššieho správneho súdu. Kasačný súd po vyhodnotení rozsahu a dôvodov kasačnej sťažnosti žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. Kasačný súd na zdôraznenie správnosti a zákonnosti rozsudku správneho súdu, považujúc za zásadnú spornú otázku, kedy žalobcovi zaniklo povinné sociálne poistenie, uvádza nasledovné.

Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie. 24. Otázkou statusu SZČO na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 sa zaoberal veľký senát najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019, na ktoré rozhodnutie už poukázal správny súd aj najvyšší správny súd. veľký senát najvyššieho súdu dal v rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019 aj odpoveď na otázku zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010.

Slovenskej republiky. Zároveň kasačný súd v zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu dodáva, že „. . .Sociálna poisťovňa nie je povinná skúmať, aká časť z týchto príjmov je čisto z činnosti na základe licencie L1A, ktorá okolnosť je pre posúdenie vzniku alebo zániku poistenia podľa § 21 ods. 1 právne irelevantná. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj v prípade, ak príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov sú nižšie, ale v súčte s iným príjmom zo samostatnej zárobkovej činnosti, napr. zo živnosti sú v súčte vyššie ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., poistenie vznikne, resp. trvá naďalej“. Záverom je potrebné uviesť, že ak „lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ide vždy o príjem SZČO a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a), príp. písm. b) alebo d) zákona o sociálnom

. . . Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

. . . .“ 26. Rozhodnutie ústavného súdu ako aj rozhodnutie veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho súdu je pre súdy záväzné. Právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný. Ak sa senát najvyššieho správneho súdu pri svojom rozhodovaní chce odchýliť od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu ( § 466 ods.3 SSP).

poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe takejto licencie, rovnakým poskytovateľom ako osoba, ktorá ju poskytuje na základe povolenia podľa § 11 cit. zákona. 28. Z uvedených dôvodov senát najvyššieho správneho súdu nevidí ani dôvod odkláňať sa od právneho záveru, že držba takejto licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti. Tento záver je plne použiteľný aj vo vzťahu k právnej úprave účinnej od 1. januára 2014. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. je totiž zárobkovou činnosťou okrem iného činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý zakladá dosahovanie príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti v zmysle § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. Takým príjmom je v zmysle § 6 ods. 1 písm. c) cit. zák. aj príjem z iného podnikania než poľnohospodárska výroba alebo živnosť; právnym vzťahom, ktorý zakladá dosahovanie takýchto príjmom, je tak oprávnenie takéhoto podnikateľa na vykonávanie tohto podnikania. Ako bolo vysvetlené vyššie, lekár, ktorý je držiteľom licencie

29. Prijatie odhlášky žalovanou nepredstavuje rozhodnutie o zániku poistenia, nemá oporu v ustanoveniach zákona o sociálnom poistení. Podľa § 228 ods. 1 cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2014 bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho zániku. Citované ustanovenie, ani iné ustanovenia neustanovovali nič o tom, že by na základe tejto odhlášky mala žalovaná vydať rozhodnutie o zániku vyznačením v spise. Odhláška bola teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu - podľa jeho názoru - zanikalo povinné poistenie. Žalovaná mohla údaje v odhláške bez ďalšieho akceptovať, táto akceptácia však nemá povahu právoplatného rozhodnutia o zániku

30. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd opätovne konštatuje, že správny súd rozhodol správne a v súlade so zákonom, keď správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, pričom svoju právnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj riadne odôvodnil, jeho rozhodnutie nie je možné považovať za arbitrárne či nepreskúmateľné. Skutočnosť, že žalobca so závermi rozhodnutí správnych orgánov a so závermi rozsudku správneho súdu nesúhlasí, nie je dôvodom na vyslovenie ich nezákonnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené vyhodnotil kasačný súd sťažnostné námietky žalobcu za nedôvodné, a tým nespôsobilé spochybniť vecnú a právnu správnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu. Na základe toho kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, a preto podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

32. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (jednomyseľne). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.