7Ssk/174/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Michala Novotného vo veci žalobcu: K.. L. Š., W.. XX. E. XXXX, F. F. XXXX/XX, právne zastúpený: advokát JUDr. Marián Ďurina, Sibírska č. 4, Bratislava, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej č. XXX XXX XXXX X zo dňa 27. januára 2021, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 43 Sa 3/2021-165 zo dňa 2. mája 2022 takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred krajským súdom

2. Správny súd mal z pripojeného administratívneho spisu žalovanej preukázané, že žalobca si uplatňoval nárok na znížený vek starobného dôchodku (k dovŕšeniu 55 rokov, pozn. kasačného súdu) z dôvodu splnenia podmienok podľa § 174 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“), nakoľko splnil zákonnú podmienku doby odpracovanej v službe I. kategórie funkcií.

Správny súd taktiež zistil, že žalovaná v rozhodnutí zo dňa 29. októbra 2020 podľa § 65 a §274 v spojení s § 82 a § 293dx zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z. alebo zákon o sociálnom poistení“) žalobcovi priznala k 21. aprílu 2019 (dovŕšených 57 rokov, pozn. kasačného súdu) starobný dôchodok v sume 267,50 eur mesačne, ktorý mu bol od 1. januára 2020 zvýšený na sumu 276,50 eur mesačne. Suma starobného dôchodku bola vypočítaná podľa zákona o sociálnom poistení a Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, 1967 (č. 128) (ďalej len „Dohovor č. 128“), keďže tá predstavovala vyššiu sumu, ako suma vypočítaná podľa právnych predpisov účinných do 31. decembra 2003 a Dohovoru č. 128.

Dané rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa generálny riaditeľ žalovanej preskúmavaným rozhodnutím v celom rozsahu potvrdil. Ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu o započítanie doby štúdia na vojenskej strednej odbornej leteckej škole v Prešove od 1. septembra 1977 do 31. augusta 1979 (štúdium 1. a 2. ročníka). Žalobcovi nebolo taktiež možné hodnotiť obdobia od 20. augusta 1986 do 2. júla 1990 a od 25. februára 1993 do 21. augusta 1995, zvýhodnenú dobu leteckú, duplicitne na nárok na starobný dôchodok.

4. Správny súd konštatoval, že uvedené sporné obdobie štúdia na VSOŠ nebolo v zmysle v danom čase účinných zákonov o sociálnom zabezpečení a ich vykonávacích všeobecne záväzných právnych predpisov zaradené do I. ani do II. kategórie funkcií.

Správny súd v kontexte § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vychádzal z uvedeného právneho stavu. 5. Ďalej správny súd uviedol, že zákonnú úpravu stanovenia I. a II. kategórie funkcií na účely dôchodkového zabezpečenia vojakov je nutné vykladať aj v kontexte v danom čase účinného zákona č. 92/1949 Sb., Branný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Branný zákon“). Vojakmi sa podľa tohto zákona rozumeli osoby, ktoré boli odvedené a mali služobnú povinnosť. Správny súd dodal, že ešte nešlo o vojaka z povolania, čo je status potrebný na priznanie služby zaradenej do I. kategórie funkcií. S odkazom na § 15 ods. 1 Branného zákona uviedol, že skutočnosť, že sa žalobca vo veku 16 rokov v súvislosti s nástupom na VSOŠ podrobil odvodovému konaniu, ešte nezakladá jeho status vojaka v činnej službe. Činnosť 14 až 16-ročných žiakov 1. a 2. ročníkov VSOŠ nemožno subsumovať pod žiadnu z vojenských činných služieb v zmysle ustanovení Branného zákona a nie je možno konštatovať, že u týchto žiakov boli splnené zákonné podmienky na vznik služobného

Až po zložení prísahy vykonávali vojenskú činnú službu (základnú vojenskú službu), pričom až po jej absolvovaní boli splnené zákonné podmienky na prijatie vojakov do služobného pomeru vojakov z povolania. Žiadne povinnosti, ktoré vykonávali žiaci VSOŠ a nazývali službami, nemožno, hoci sa názvom, obsahom alebo náplňou činnosti javili byť totožné s výkonom činnosti vojakov z povolania, podradiť pod vojenské činné služby vojakov z povolania v zmysle Branného zákona. Správny súd tak konštatoval, že žiaci 1. a 2. ročníkov VSOŠ boli vojakmi mimo činnej služby podľa § 20 ods. 4 Branného zákona. Účelom sledovaným zákonmi sociálneho zabezpečenia bolo zvýhodniť vojakov z povolania, nezaradenie činnosti žiakov VSOŠ v spornom období do I. kategórie funkcií nemožno kvalifikovať ako opomenutie alebo nečinnosť kompetentných rezortných orgánov správy ozbrojených síl štátu.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu proti rozsudku správneho súdu

8. V úvode kasačnej sťažnosti žalobca zopakoval, že odo dňa nástupu na vojenskú strednú odbornú školu dňa 1. septembra 1977 do 31. augusta 1979 bol v nepretržitej službe a ako mladistvý vykonával reálnu službu podľa služobných predpisov ozbrojených síl ČSSR ako vojak z povolania a vojak základnej služby. Ďalej žalobca poukázal na porušovanie ľudských práv v rámci vojenských stredných odborných škôl a odkázal na viaceré medzinárodné zmluvy.

Tento výkon služby a výkon nútených prác bol pritom vojenskými veliteľmi dôrazne vynucovaný a disciplinárne riešený. Ďalej uviedol, že z § 33 zákona č. 76/1959 Zb. nevyplýva, na aký konkrétny druh služby má byť tento výsluhový dôchodok naviazaný a nie je ustanovené, že táto služba má byť vykonávaná v služobnom pomere. Namietal aj porušenie § 3 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) a povinnosť dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti

I. kategórie funkcií bola účelová diskvalifikácia, išlo o úmyselné a cielené konanie orgánov štátnej správy. Podľa žalobcu ďalej správny súd neuviedol žiaden listinný dôkaz o tom, že by zaradenie vojenskej služby do I. kategórie funkcií zákon vyslovene viazal na status vojaka

Zopakoval, že § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. sa univerzálne zmieňoval iba o službe a nie o vojakoch v činnej službe. Ako mladistvý musel žalobca plniť všetky rozkazy nadriadených vojenských veliteľov podľa služobných predpisov. Žiaci VSOŠ reálne vykonávali službu, boli podrobení braneckému odvodu a vojenskej prísahe štátu, na rozdiel od civilných škôl, a preto nemožno toto obdobie posudzovať ako III. kategóriu. Poukázal na to, že aj napr. banícki učni mali priznanú rovnakú kategóriu ako baníci.

Správny súd sa mal podľa žalobcu zaoberať aj tým, či procesný postup správnych orgánov nenesie znaky odmietnutia spravodlivosti. Žalovaná podľa neho niekedy uvádza nezrozumiteľné a zmätočné argumenty, irelevantné pre daný právny problém, príp. sa žalobcovým argumentom vyhýba. Žalovaná podľa žalobcu aplikuje niektoré právne normy retroaktívne, nevykonáva dokazovanie, uvádza argumenty bez odkazu na právne predpisy. Žalobca namietal zneužívanie detskej práce, obmedzovanie osobnej slobody a prísny režim pri výchove žiakov VSOŠ v sporných ročníkoch, ako aj ich nezákonné ozbrojovanie a porušovanie právnych predpisov o zbraniach a strelive a zákonníka práce. Žalobca taktiež namietal, že generálny riaditeľ žalovanej nesprávne zabezpečil podklady pre rozhodnutie od orgánov sociálneho zabezpečenia

dôb služobného pomeru. Konkrétne mu boli zohľadnené doby: od 1. septembra 1979 do 20.

13. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústava“) dňa 1. januára 2021 a na základe zák. č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva.

16. Najvyšší správny súd ako súd kasačný (§ 11 písm. h) v spojení s § 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s § 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej

Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).

orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení a na základe logického a rozumného uváženia ustálil správne svoj právny záver.

21. Kasačný súd zistil, že správny súd v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite postupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, napadnutého žalobou, vykonal náležite v zmysle na konanie vzťahujúcej sa platnej právnej úpravy, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, ktorý aj náležite odôvodnil.

súd. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami sťažovateľa uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na § 461 SSP dospel k záveru, že v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutej právnej normy obsiahnutej v dôvodoch napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvára dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku.

23. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 24. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 ústavy) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie. 25. Podľa § 65 ods. 1,2 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu priznania nároku má poistenec nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek. Dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon v odsekoch 4 až 8, § 65a a 274 neustanovuje inak. 26. Podľa § 274 ods. ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú. Suma starobného dôchodku, pomerného starobného dôchodku a invalidného dôchodku, na ktorý vznikne nárok podľa odseku 1, nesmie byť nižšia ako suma určená podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, a to vrátane úpravy dôchodku a zvýšenia dôchodkov prislúchajúcich podľa osobitného predpisu. To platí aj vtedy, ak sa suma dôchodkov uvedených v prvej vete určuje na účely určenia sumy vdovského dôchodku, vdoveckého dôchodku alebo sirotského dôchodku. 27. Podľa § 14 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. (do 1. júna 1992 išlo o § 18 ods. 6) cit. zák. sa služba vojakov z povolania zaradená do I. (II.) kategórie funkcií hodnotí ako zamestnanie zaradené do I. (II.) pracovnej kategórie. Služba zaradená do I. kategórie funkcií sa hodnotí ako zamestnanie podľa § 14 ods. 2 písm. b) až h) cit. zák.

Podľa osobitného ustanovenia § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. mal vojak z povolania nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň a) 55 rokov, ak konal najmenej 20 rokov službu zaradenú do I. kategórie funkcií, b) 57 rokov, ak konal najmenej 20 rokov službu v ostatných prípadoch.

zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v službe II. kategórie funkcií, alebo d) 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 7,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až l) alebo 15 rokov v službe I. alebo II. kategórie funkcií. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999; za zamestnanie sa na tieto účely považujú i náhradné doby a doby uvedené v § 5 ods. 1 a v § 6 ods. 1 nariadenia vlády Československej socialistickej republiky č. 117/ 1988 Zb. 31.

32. Hlavná sťažnostná námietka žalobcu tkvela v nepriznaní I. kategórie funkcií absolventovi 4-ročnej vojenskej strednej odbornej školy leteckej ukončenej maturitou za 1. a 2. ročník stredoškolského vojenského štúdia. Tunajší súd sa vo svojej judikatúre už opakovane a podrobne zaoberal povahou štúdia na vojenských stredných školách (porov. napr. rozsudky sp. zn. 7 Sk 23/2020, 7 Sk 38/2020 alebo 7 Sk 14/2021). Problematika bola viackrát riešená už aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky (porov. napr. 7 Sk 22/2019, 9 Sžsk 20/2018, 9 So 108/2016). Ustálené judikatúra kasačného súdu bola potvrdená aj Ústavným súdom Slovenskej republiky (napr. II. ÚS 295/2022, II. ÚS 362/2023, II. ÚS 363/2023).

33. Ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vychádzala z toho, že nárok na dávku sa posudzuje zásadne podľa predpisov platných v čase jej priznania, ak zákon neustanovuje, že sa majú zohľadniť iné predpisy (porov. judikát R 48/1998). Podľa § 65 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. v cit. znení bol dôchodkový vek 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon neustanovoval inak (okrem iného) v § 274. Podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa totiž v novom systéme sociálneho poistenia zachovávali nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie, teda tie nároky, ktoré s týmto zaradením spájali

podľa § 132 zákona č. 100/1988 Zb. vzniknúť a podľa § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. sa zachovať len vtedy, ak poistenec aspoň 20 rokov vykonával službu vojaka z povolania. 35. V čase, kedy žalobca študoval na vojenskej strednej škole, bolo jej postavenie upravené zákonom č. 186/1960 Zb. o sústave výchovy a vzdelávania. Podľa § 36 ods. 1 sa na vojenské školy, ktoré poskytujú stredné vzdelanie, vzťahovali primerane vymenované ustanovenia citovaného zákona. Predovšetkým sa na ne nevzťahoval § 8 cit. zák., ktorý upravoval odborné učilištia a učňovské školy, čo potvrdzuje záver o tom, že v ozbrojených silách neexistovali učebné pomery v pracovnoprávnom zmysle. Na vojenské stredné školy sa však vzťahoval § 11 ods. 1 cit. zákona o strednej odbornej škole, ale aj napríklad aj § 21 ods. 2, ktorý dovoľoval zriadiť strednú odbornú školu ako internátnu školu, ktorá žiakom okrem vzdelávania poskytovala aj celodennú výchovnú a materiálnu starostlivosť (§ 21 ods. 1). Podľa § 36 ods. 2 cit. zákona bolo ministerstvo národnej obrany oprávnené ustanoviť podrobnosti o týchto

V dôsledku toho tak toto oprávnenie alebo konkrétna úprava, ktorú ministerstvo národnej obrany vydalo, nemôže svedčiť o tom, že by žiaci vojenských stredných škôl boli vojakmi vo vojenskej službe. Je pochopiteľné, že vzhľadom na cieľ vzdelávania vo vojenských školách (príprava na službu vojakov z povolania) otázky ako napr. zriaďovanie tried, resp. iných skupín, v ktorých sa vykonával výchovnovzdelávací proces, pravidlá správania, výchovné opatrenia, organizáciu výchovnovzdelávacej činnosti, vrátane výchovy a starostlivosti o žiakov v čase mimo vyučovania, ministerstvo obrany upravilo tak, aby sa úprava približovala pomerom v ozbrojených silách. To však samo nerobilo zo štúdia žiakov vojenských stredných škôl vojenskú službu v zmysle Branného zákona alebo zákona č. 76/1959 Zb.

predpísanú rovnošatu; žiaci 1. a 2. ročníka mohli nosiť cez prázdniny civilný odev. Len pre žiakov 3. a 4. ročníka vojenskej strednej odbornej školy platili vojenské predpisy. Podľa čl. 12 mali žiaci dodržiavať denný poriadok školy, nie vojenské poriadky. Podľa čl. 23 boli všetci žiaci bezplatne ubytovaní v priestoroch školy a bezplatne stravovaní v školskej jedálni. Hlava 6 upravovala disciplinárnu prax, odmeny a tresty, avšak len pre žiakov vojenských gymnázií a 1. a 2. ročníkov vojenských stredných odborných škôl. Odmeny a tresty žiakov 3. a 4. ročníkov týchto škôl sa spravovali vojenským Disciplinárnym poriadkom.

38. Z uvedeného prehľadu je teda zrejmé, že tento predpis svojím obsahom nijako zásadne nepresahoval úpravu, na ktorú bolo oprávnené ministerstvo školstva pre (nevojenské) stredné školy. Ako už bolo uvedené, povinnosť žiakov vojenských stredných škôl rešpektovať tieto predpisy sa nezakladala na ich vojenskej podriadenosti, ale rovnako ako u žiakov nevojenských stredných škôl na povinnosti rešpektovať zákon a jeho vykonávacie predpisy.

39. Uvedená úprava navyše zodpovedala aj úprave vojenskej služby podľa Branného zákona. Podľa § 20 ods. 1 a 3 Branného zákona mali vojaci služobnú povinnosť, teda povinnosť včas nastúpiť a vykonávať vojenskú činnú službu (odsek 2), a to osobne podľa svojich schopností. Podľa § 20 ods. 4 Branného zákona vojaci, ktorí plnia niektorú z povinností podľa odseku 2, sú vojakmi v činnej službe, ostatní vojaci sú vojakmi mimo činnej služby. Žiadna z vojenských činných služieb vymenovaných v § 20 ods. 2 nezahŕňa štúdium na vojenskom gymnáziu. Okrem toho je však z § 20 ods. 1, 3 a 4 Branného zákona zrejmé, že vojenskú službu v zmysle Branného zákona mohol vykonávať len vojak. To dosvedčuje aj § 2 ods. 2 cit. zák., podľa ktorého sa vojakmi rozumejú osoby, ktoré boli odvedené (§ 15 ods. 1) a majú služobnú povinnosť (§ 20). Zo znenia tohto ustanovenia je zasa zrejmé, že žiadnu osobu nebolo možné považovať za vojaka skôr, než bola odvedená; samotný vznik brannej povinnosti (§ 5), ba ani odvodnej povinnosti (§ 10) z osoby nerobili vojaka. Služobná povinnosť vznikala až

vojakmi. Pokiaľ teda z citovanej služobnej pomôcky vyplývalo, že žiaci vojenských gymnázií sa podrobovali odvodu vo 4. ročníku, takisto to neznamenalo, že by tým okamihom nastupovali vojenskú činnú službu. Podľa § 27 ods. 2 a § 28 ods. 3 Branného zákona sa základná a náhradná služba počítali až odo dňa ich skutočného nastúpenia. Názor správneho súdu, že sporné obdobie štúdia žalobcu na VSOŠ nemožno považovať za vojenskú činnú službu, tak zodpovedá citovaným ustanoveniam zákona. Pojem „vojenské osoby“, na ktorý žalobca odkazoval, sa používal v § 2 ods. 2 Branného zákona len do 1. mája 1958, a tak je pre tu sporné obdobie roku 1977 až 1979 nepodstatné.

Právnym prostriedkom na riešenie takej námietky boli reštitučné zákony, ktorých účelom bolo naprávať krivdy, ku ktorým došlo pred rokom 1990 (napr. II. ÚS 362/2023). 41. Žalobca taktiež namietal porušenie § 3 antidiskriminačného zákona.

O nerovnaké zaobchádzanie by mohlo ísť v prípade, keby žalovaná v podobnom prípade rozhodla inak než rozhodla vo vzťahu k žalobcovi. Žalobca však neuviedol, a nie sú ani zrejmé, také príklady rozhodnutí či skutočností, z ktorých by vyplývalo, že sa s ním zaobchádzalo odlišne než s inou osobou. 42. Žalobca v námietkach poukazuje aj na nezrovnalosti v materiáloch, z ktorých vychádzala žalovaná, konkrétne pri potvrdení o priznaní výsluhového dôchodku Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia.

veciach. Možno však dodať, že podľa § 196 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. je účastník konania povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. Sociálna poisťovňa v predmetnej veci vychádzala z potvrdenia Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia zo dňa 17. mája 2017, pri ktorom mohla prezumovať jeho správnosť. Žalovaná pri určení výšky starobného dôchodku vychádzala z dôkazov, ktorými disponovala. Žalobcovi bolo potvrdenie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia známe, preto ak mal pochybnosti o jeho správnosti, mohol túto skutočnosť namietať. 43.

Podľa čl. 2 tejto prílohy sa započítavanie malo vykonávať raz ročne za uplynulý kalendárny rok. Podľa písm. A, bod 1 prílohy sa započítava vojakom z povolania dvojnásobne (§ 130 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb.) doba služby strávená v mieri vo výkonnej leteckej službe. V čl. 3 písm. c), d) a e) prílohy 2 sa ustanovilo, že nárok na zvýhodnené započítanie majú pyrotechnici a pomocníci pyrotechnikov, ktorý vykonávajú určité nebezpečné práce, ďalej vojaci z povolania, ktorí vykonávajú určité nebezpečné práce, ako aj vojaci z povolania, ktorí vykonávajú funkcie zahŕňajúce bezprostrednú prácu s niektorými nebezpečnými látkami.

44. Na základe uvedených úvah kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. 45. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že účastníkom konania nepriznal nárok na náhradu trov tohto konania. Žalovanej ako úspešnej účastníčke ich nepriznal z dôvodu, keďže to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP) a žalobcovi z dôvodu, že v tomto konaní nemal úspech, a preto nemá právo na náhradu trov (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP).

V Bratislave dňa 29. novembra 2023