7Ssk/180/2022

1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že žalobca bol v roku 2018 samostatne zárobkovo činnou osobou a v tomto období nemal pozastavenú živnosť. Ďalšia účastníčka mu výkazom nedoplatkov z 23. mája 2019, č. 1928242817, predpísala nedoplatok na poistnom z ročného zúčtovania poistného za rok 2018 v sume 127,68 €. Vymeriavací základ, ktorý zistila na základe príjmu žalobcu zo zárobkovej činnosti dosiahnutého v roku 2018, bol nižší než minimálny vymeriavací základ za rok 2018, preto ďalšia účastníčka vyšla z minimálneho vymeriavacieho základu 5.472,00 €. Z toho percentuálnou sadzbou 14 % vypočítala poistné v sume 766,08 €, od ktorého odpočítala preddavky 638,40 €. Predpísaný nedoplatok žalobca nezaplatil, ale proti výkazu podal námietky (označené ako „odvolanie“). Ich podstatu tvoril jeho prejav, že odmieta akékoľvek služby zdravotníctva i zdravotných poisťovní a odkázal na čl. 9 a čl. 31 Listiny základných práv a slobôd. Žalovaný však rozhodnutím z 4. novembra 2019 potvrdil tento výkaz nedoplatkov. Zdôraznil, že žalobca bol v roku 2018 samostatne zárobkovo činnou osobu a povinnosť platiť poistné, ktorá vyplýva zo zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení, mu vznikla okamihom nadobudnutia tohto postavenia. Poistné žalobcu bolo vyčíslené z minimálneho vymeriavacieho základu v súlade s § 13 ods. 9 cit. zákona. Ďalej žalovaný odkázal na čl. 13, čl. 40 a čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky a vysvetlil, že hoci povinné verejné zdravotné poistenie nie je priamo upravené v ústave, môže ho upraviť zákon. Systém verejného zdravotného poistenia je povinný sociálnopoistný systém, založený na všeobecnej solidarite. 2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, v ktorej predovšetkým žiadal, aby správny súd prerušil konanie a obrátil sa na Ústavný súd Slovenskej republiky s návrhom na vyslovenie nesúladu zákona č. 580/2004 Z. z. s Listinou. Žalobca uviedol, že nenamieta vecnú správnosť výkazu a rozhodnutia ďalšej účastníčky a žalovaného. Namietal však, že za predmetné obdobie nedosiahol taký príjem, ktorý by mu umožňoval platiť solidárne zdravotné odvody podľa fiktívne vypočítaných nárokov žalovaného a ďalšej účastníčky z minimálneho vymeriavacieho základu. Taký príjem podľa svojho tvrdenia nemal, preto výpočet nie je robený z reálne zarobených prostriedkov so zohľadnením práva ponechať si z nich sumy potrebné pre zabezpečenie základných životných potrieb. 3. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 28 Sa 2/2020-56 správnu žalobu zamietol a zamietol aj návrh na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP. V odôvodnení poukázal na iné konanie, kde súd správnu žalobu žalobcu zamietol a kde kasačnú sťažnosť proti tomuto rozsudku zamietol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 9 Sžsk 38/2019, a odkázal na odôvodnenie tohto rozsudku. Zároveň zdôraznil, že účasť na verejnom zdravotnom poistení vyplýva priamo zo zákona č. 580/2004 Z. z. a jeho ustanovenia neboli doposiaľ označené za nesúladné s ústavou alebo Listinou. Ani správny súd nenašiel dôvod, pre ktorý by žalovaný nemal považovať žalobcu za subjekt podliehajúci povinnej účasti na zdravotnom poistení.

7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené sťažnostné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).

Kasačný súd nenašiel dôvody, pre ktoré by sa mal v prerokúvanej veci odkloniť od záverov vyslovených v týchto rozhodnutiach. 9. Podľa čl. 31 Listiny má každý právo na ochranu zdravia. Občania majú na základe verejného poistenia právo na bezplatnú zdravotnícku starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon. Podľa čl. 41 ods. 1 Listiny sa možno tohto práva domáhať iba v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia zákonom upravené v čl. 40 ústavy a jeho vykonanie nemožno považovať za bezprostredné obmedzenie základného práva (nerešpektujúce žiadne limity a medze)“ (zhodne aj nález ústavného súdu PL. ÚS 38/03). Takýmto naplnením pozitívneho záväzku štátu je aj prijatie zákona č. 580/2004 Z. z. Verejné zdravotné poistenie vychádza z princípu plnej solidarity, ktorý je založený na redistribúcii zdrojov získaných na základe odvádzania poistného. Povinnosť platiť poistné má každý poistenec, ktorému zákon túto povinnosť ukladá. Prívlastok „bezplatná“ zdravotná starostlivosť nemožno chápať absolútne, pretože už samotná existencia zdravotného poistenia takúto myšlienku vylučuje (porov. v tomto smere nálezy ústavného súdu PL. ÚS 38/03 a PL. ÚS 2/2020, rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 7 Ssk 84/2021, ale aj dôvodovú správu k citovanému zákonu - Národná rada Slovenskej republiky, III. volebné obdobie, tlač 640).

zdravotne poistená je fyzická osoba, ktorá má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Verejné zdravotné poistenie vzniká narodením, ak ide o fyzickú osobu s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky alebo o nezaopatreného rodinného príslušníka (§ 4 ods. 1).

11. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca mal postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, a preto mal platiť zdravotné poistenie. Povinnosť zaplatiť nedoplatky na poistnom potom žalobcovi vyplývala z § 19 a § 17a v spojení s § 11 a § 13 zákona č. 580/ 2004 Z. z. Nie je ďalej ani sporné, že vlastnými príjmami žalobca nedosiahol minimálny vymeriavací základ. Žalovaný a ďalšia účastníčka však postupovali zákonne, keď poistné žalobcu vypočítali podľa § 13 ods. 9 cit. zákona z minimálneho vymeriavacieho základu. Týmto mechanizmom sa vo všeobecnosti sleduje odvádzanie verejného zdravotného poistenia aspoň v minimálnej výške s prihliadnutím na reálne ceny poskytovaných zdravotných výkonov a služieb (rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 7 Ssk 84/2021). Na rozdiel napríklad od zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení zákon č. 580/2004 Z. z. neustanovuje, že by samostatne zárobkovo činná osoba musela dosiahnuť určitý príjem, aby jej vzniklo verejné zdravotné

12. Na uvedených záveroch nič nemení ani obsah Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý v tomto smere nezaručuje viac práv (porov. čl. 154c ústavy). Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru má síce každá fyzická alebo právnická osoba právo pokojne užívať svoj majetok a nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. To však nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva majú štáty pri vykonávaní sociálnych a ekonomických politík široký priestor pre uváženie (napr. rozsudok z 2. júna 2016, Geotech Kancev GmbH proti Nemecku, sťažnosť č. 23646/09). ESĽP taktiež uznal dôležitosť sociálnej či kolektívnej solidarity v oblasti verejného zdravia (rozsudok z 8. apríla 2021, Vavřička a ostatní proti České republike, sťažnosť č. 47621/13, ako aj cit. rozsudok Geotech Kancev GmbH proti Nemecku). Rovnako uznal,

13. Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy platí, že ak sa súd domnieva, že zákon nie je v súlade s ústavou alebo tam uvedenou medzinárodnou zmluvou, preruší konanie a podá návrh ústavnému súdu podľa čl. 125 ústavy. Podobne podľa čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 16 k Dohovoru (oznámenie č. 113/2020 Z. z.) môžu najvyššie súdy a tribunály Vysokých zmluvných strán požiadať Európsky súd pre ľudské práva, aby vydal poradné stanoviská k zásadným otázkam týkajúcim sa výkladu alebo uplatňovania práv a slobôd uvedených v dohovore alebo jeho protokoloch. V tu prerokúvanej veci však kasačný súd z dôvodov podrobne rozvedených v predošlých odsekoch nedospel k záveru, že by ustanovenia zákona č. 580/2004 Z. z., osobitne jeho § 13 ods. 9, neboli v súlade s ústavou alebo Dohovorom. Rovnako nezistil, že by v danej veci bolo potrebné vyžiadať si poradné stanovisko ESĽP, pretože všetky sporné otázky už boli dostatočne objasnené jeho judikatúrou.