7Ssk/185/2022

1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd alebo správny súd“) napadnutým rozsudkom č.k. 22Sa/24/2021-94 zo dňa 14. júna 2022, podľa § 191 ods.1, písm. c/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) preskúmavané rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Levice č. 700-1311495216-GC04/16 zo dňa 20. 12. 2016 zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

3. Z obsahu administratívneho spisu mal krajský súd preukázané, že pobočka žalovaného podľa § 144 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, § 152a tohto zákona a § 178 ods. 1 písm. a) ôsmy bod zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 43/ 2004 Z. z., predpísala účastníčke konania - E.. I. G. poistné na nemocenské poistenie, poistné na starobné poistenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie, poistné na invalidné

Proti tomuto rozhodnutiu účastníčka konania odvolanie nepodala, dlžnú sumu v plnom rozsahu uhradila. Až následne dňa 18. 12. 2019 bol na Okresnú prokuratúru Levice doručený podnet E.. I. G., ako aj dňa 30. 12. 2019 bola žalovanému doručená výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia a tiež podaním zo dňa 10. 01. 2020 bola na Okresný súd Levice podaná žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia. Okresná prokuratúra Levice podala podaním zo dňa 09. 01. 2020 protest prokurátora proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočky Levice č. 700-1311495216-GC04/16 zo dňa 20. 12. 2016 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“), v dôsledku čoho žalovaný vyzval E.. I.T_ G. na vyjadrenie sa k protestu prokurátora a Okresnú prokuratúru Levice upovedomil o predložení protestu prokurátora nadriadenému orgánu.

poistenie, poistného na starobné poistenie a príspevky na starobné dôchodkové sporenie, poistného na invalidné poistenie a poistného do rezervného fondu samostatne zárobkovo činnej osoby pani E.. I. G., nevyhovel a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Levice č. 700-1311495216-GC04/16 zo dňa 20. 12. 2016 potvrdil.

4. Skutkové zistenia v preskúmavanej veci správnemu súdu potvrdili, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Levice, ktorými Sociálna poisťovňa predpísala ďalšej účastníčke konania ako poistencovi za obdobie september 2005, október 2005, november 2005, december 2005, január 2006, február 2006, marec 2006, apríl 2006, máj 2006, jún 2006, júl 2006, august 2006, september 2006, október 2006, november 2006, december 2006, január 2007, február 2007, marec 2007, apríl 2007, máj 2007,·jún 2007 poistné

30. 06. 2007. Správny súd konštatoval, že pokiaľ právoplatnými rozhodnutiami Sociálnej poisťovne bolo rozhodnuté o zániku povinného sociálneho poistenia k určitému dňu, nadobudnutím právoplatnosti takéhoto rozhodnutia, bolo konečným spôsobom rozhodnuté o statuse účastníčky konania ako samostatne zárobkovo činnej osobe na účely sociálneho poistenia, a preto otázka jej statusu nemohla byť ani predmetom protestu v následnom konaní o predpísaní dlžného poistného. Keďže žalobca, poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. 11. 2020, rešpektoval uvedené stanovisko a túto skutočnosť v žalobe nerozporoval, správny súd sa uvedenou skutočnosťou ďalej nezaoberal.

Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku žalobcu, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, nakoľko zo žaloby nemožno zistiť, aké konkrétne skutkové zistenia žalovaná pobočka nevykonala, a prečo boli tieto skutkové zistenia rozhodné pre posúdenie veci.

8. Správny súd nesúhlasil ani s námietkou žalobcu, že preskúmavané rozhodnutie je nepreskúmateľné. Mal za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti, je dostatočne zrozumiteľné s ohľadom na to, že v konaní neboli vznesené žiadne námietky účastníkov, s ktorými by sa bolo potrebné vyrovnať, preto správny súd nevzhliadol dôvod ani na zrušenie rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP.

predpísanie penále v ustanovení § 147 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov prekluzívna, a nie premlčacia.“ 10. Správny súd k tejto námietke ďalej konštatoval, že uvedené stanovisko podporuje aj napr. daňový poriadok, ktorý v § 85 upravuje premlčanie a zánik práva vymáhať daňový nedoplatok a v odseku 3 priamo uvádza, že správca dane prihliadne na premlčanie, iba ak daňový dlžník vznesie námietku premlčania. Naproti tomu je potrebné zdôrazniť, že zákonodarca v zákone o sociálnom poistení v žiadnom ustanovení nevymedzil zánik práva predpísať poistené, ako ani nedefinoval, čo je premlčanie. Povinnosťou orgánu štátnej moci pri aplikácii zákonnej úpravy je vykladať právnu normu na vec sa vzťahujúcu v súlade s účelom a zmyslom zákona zákonodarcom sledovaného a súčasne vykonať konformný výklad príslušnej právnej normy v súlade s ústavou a medzinárodnými dokumentmi. Z uvedeného dôvodu vychádzajúc z účelu a zmyslu zákonnej úpravy vo vzťahu predpísania poistného pri aplikácii čl. 6 Dohovoru, pokiaľ aj zákonodarca používa gramatické vyjadrenie „premlčanie“, obsahom zákonná úprava

povinnosti. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/156/2018 zo dňa 26. 02. 2020, na ktoré poukázala žalovaná správny súd uviedol, že predmetné rozhodnutie sa vôbec nezaoberá otázkou, či premlčanie uvedené v § 147 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je potrebné vnímať ako premlčanie, alebo ako preklúziu, len uvádza, že námietka premlčania nebola vznesená v rámci administratívneho konania, a preto správne orgány nemali možnosť sa s ňou zaoberať.

V ďalšom konaní uložil správnemu orgánu vo veci rozhodnúť v súlade s právnym názorom správneho súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, s poukazom na to, že správny orgán podľa § 191 ods. 6 SSP v ďalšom konaní je ním viazaný. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, keďže konanie bolo začaté na základe žaloby prokurátora, s poukazom na § 170 písm. c) SSP.

12. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala žalovaná v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. Namietala, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Navrhovala, aby kasačný súd rozsudok Krajského súdu v Nitre zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 13. V dôvodoch kasačnej sťažnosti žalovaná vo vzťahu k aplikácii § 147 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nesúhlasila so záverom krajského súdu vysloveným v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vyslovila názor, že sociálna poisťovňa nie je povinná prihliadať na premlčanie práva predpísať poistné nad rámec zákonnej desaťročnej lehoty odo dňa jeho splatnosti bez vznesenia námietky premlčania povinným a hľadieť v tomto prípade na premlčanie ako na zánik práva t. j. preklúziu. Zdôraznila, že z právnej teórie a praxe jednoznačne vyplýva, že ide o inštitút závislý na dispozičnom úkone vo forme vznesenia samotnej námietky premlčania. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v rozsudku sp. zn. 7Sžso/28/2016 zo dňa 25.01.2018, z ktorého vychádzal pri svojom rozhodovaní krajských súd, nie je výlučným a jediným názorom najvyššieho súdu v obdobných veciach v rámci jeho rozhodovacej praxe. Citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 147 odsek 1 a v § 28 zákona o sociálnom poistení, žalovaná uviedla, že znenie ustanovenia § 28 zákona o sociálnom poistení neguje správnosť záveru krajského súdu. Poukazom na definíciu pojmov preklúzia a premlčanie žalovaná tvrdila, že právo sociálnej poisťovne predpísať poistné nie je prekluzívnym ustanovením. Zákon v ustanovení § 147 ods. 1 výslovne upravuje, že právo predpísať poistné sa premlčí za 10 rokov odo dňa jeho splatnosti, a preto nemožno toto ustanovenie zákona vykladať tak, ako keby bolo toto ustanovenie ustanovením prekluzívnym. Žalovaná tiež zdôraznila, že ak by zákonodarca chcel, aby právo sociálnej poisťovne predpísať poistné a príspevky (penále) zaniklo, ustanovenie § 147 odsek 1 zákona o sociálnom poistení by pravdepodobne obsahovalo slovné spojenie poistné „zaniká“. V danej súvislosti žalovaná súčasne poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 31.07.2009 sp. zn. 1MCdo/8/2008, rozsudok najvyššieho súdu zo dňa 26.02.2020 sp. zn. 9Sžsk/156/2018, uznesenie najvyššieho súdu z 09.06.2011 sp. zn. 7Sžso/9/2010, uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 22.03.2018 sp. zn. 1Obo/17/2017 a súčasne poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 11/2016 zo dňa 07.02.2018. Záverom žalovaná zdôraznila, že inštitút premlčania je vyjadrením zásady vigilantibus iura skripta sunt, v zmysle ktorej sa vyžaduje aktivita subjektov pri uplatňovaní svojich práv.

17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dňa 1. januára 2021 a na základe zák. č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva. Podľa ust. § 101e zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z. z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021. Výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.

žalovanej. 19. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 22Sa/24/2021-94 zo dňa 14. júna 2022, ktorým krajský súd podľa § 191 ods.1, písm. c/SSP, preskúmavané rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Levice č. 700- 1311495216-GC04/16 zo dňa 20. 12. 2016 zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.

21. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgánu, z ktorých dôvodov ich neopakuje a na ne len poukazuje.

Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana

23. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

24. Kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci konania o kasačnej sťažnosti skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovanej, v spojení s konaním mu prechádzajúcim, najmä z toho pohľadu, či krajský súd správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovanej nepostupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku. Keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovanej, napadnutého žalobou, nevykonal v súlade s právnou úpravou ustanovenou v zákone č. 461/2003 Z. z.

25. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 26.

27. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 28. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po

právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“.

Otázkou práva premlčania predpísať poistné podľa § 147 ods. 1 zákona o sociálnom poistení okrem iného sa zaoberal a dal na ňu odpoveď veľký senát Najvyššieho správneho súdu SR v rozsudku sp. zn. 1SVs 5/2022 zo dňa 27. septembra 2023.

32. Veľký senát najvyššieho správneho súdu v IV. časti (Posúdenie veci veľkým senátom kasačného súdu) uvedeného rozhodnutia konštatoval nasledovné: „. . .Po zistení, že sú splnené predpoklady postúpenia veci v zmysle § 22 ods. 1 písm. a) SSP, kasačný súd vo veľkom senáte preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP), ako aj predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

Podobne definuje účinky premlčania aj § 388 Obchodného zákonníka, ten sa však podľa jeho § 261 vzťahuje len na obmedzený rozsah záväzkovoprávnych vzťahov medzi štátom a inými osobami, teda rovnako upravuje súkromné právo. Už staršia doktrína a judikatúra zastávali názor, že bezmyšlienkovité prenášanie predpisov civilného práva do verejného práva by viedlo vôbec k nemožným dôsledkom vzhľadom na rozdielnu povahu a účel tohto práva (porov. Hoetzel, J. Československé správní právo. Část všeobecná. Melantrich : Praha 1937, 35; k nemožnosti použiť vo verejnoprávnej oblasti súkromnoprávne ustanovenia o premlčaní porov. všeobecne aj nález Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 11.953/29, Boh. adm. 9121).

.“ „. . . .Ustanovenie § 147 zákona č. 461/2003 Z. z. samo výslovne nehovorí, že na premlčanie možno prihliadať len na námietku dlžníka, alebo že by jeho účinky nastávali až tým, že sa ho dlžník dovolá. Zároveň však podľa § 144 ods. 1 cit. zák. žalovaná predpíše poistné fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné vždy, ak ho táto osoba neodviedla vôbec alebo v nesprávnej sume. Citované ustanovenie teda nenormuje, že by Sociálna poisťovňa nemala predpísať poistné len preto, že uplynula premlčacia doba podľa § 147, ako to ustanovuje napríklad citovaný § 87 ods. 1 Trestného zákona. To isté platí aj podľa

Jeden z prípadov, kedy žalovaná odpíše pohľadávku alebo jej neuhradenú časť, upravuje § 151 ods. 2 písm. h) cit. zák., v zmysle ktorého tak žalovaná urobí na základe rozhodnutia o uznaní námietky premlčania dlžníka. Práve citované ustanovenie tak dostatočne jednoznačne normuje, že pohľadávka Sociálnej poisťovne na poistnom alebo penále môže zaniknúť až potom, čo dlžník urobí voči nej prejav, z ktorého vyplynie jeho vôľa namietnuť premlčanie.

Citované ustanovenia tak celkom zjavne svedčia nielen v prospech záveru, že premlčanie v zmysle § 147 zákona č. 461/2003 Z. z. nemá účinky preklúzie, ale aj v prospech záveru, že žalovaná sa ním zaoberá len na základe námietky dlžníka. Preto nemôže obstáť opačný právny názor vyjadrený v citovanom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžso 28/2016 a v stanovisku

odvrátenie (právoplatného) predpísania pohľadávky, ktoré je len predkrokom k jej vymáhaniu. Právny vzťah medzi žalovanou a poistencom v rámci jednotlivých odvetví sociálneho poistenia (§ 3 zákona č. 461/2003 Z. z.) navyše nie je vzťahom jednostranným, z ktorého by občan (jednotlivec) mal len povinnosti a verejná moc len práva (nároky), akým je napr. vzťah štátu a daňovníka alebo štátu a colného dlžníka. Podľa § 13 tohto zákona má totiž poistenec za podmienok ustanoveným uvedeným zákonom voči žalovanej nárok na nemocenské dávky, dôchodkové dávky, úrazové dávky, dávku garančného poistenia a dávku v nezamestnanosti. Podľa § 31 ods. 1 písm. b) cit. zák. má povinne nemocensky poistená samostatne zárobkovo činná osoba a dobrovoľne nemocensky poistená osoba nárok na nemocenskú dávku zásadne len vtedy, ak do určitého obdobia zaplatili poistné na nemocenské poistenie.

Ak by premlčanie práva predpísať poistné viedlo k tomu, že nárok žalovanej naň by zanikol bez prejavu vôle dlžníka - poistenca, znamenalo by to, že poistné za príslušné obdobia by už nebolo možné doplatiť, pretože by nebolo možné platiť na zaniknutý nárok. Naopak, naviazanie týchto účinkov až na námietku premlčania dlžníka, teda na aktívny prejav jeho vôle, na ňom ponecháva rozhodnutie, či tieto následky nastúpia alebo nie. Vzhľadom na to neprichádza do úvahy ani výkladové pravidlo in dubio mitius (v pochybnostiach miernejšie), ktoré nachádza svoje uplatnenie najmä v jednostranných (najmä daňových a colných) vzťahoch, aj to však spravidla až potom, čo iné výkladové metódy nevedú k uspokojivému výsledku (porov. v tomto smere napr. uznesenie sp. zn. 4 Sfk 18/2022, ale osobitne v kontexte dane z pridanej hodnoty rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla 2020, C- 401/18, Herst, ods. 60; podobne Melzer, F. cit. dielo, s. 205 až 209). V poistnom vzťahu medzi žalovanou a poistencom totiž nemožno jednoznačne ustáliť, že by zánik práva žalovanej na poistné (preklúzia) s nemožnosťou doplatiť

. . .“ „. . . . . .Podľa už citovaného § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa premlčiava právo „predpísať“ poistné. Predpísanie poistného je podľa cit. § 144 ods. 1 cit. zák. úkon organizačnej zložky žalovanej, ktorým určuje osobe povinnej odviesť poistné výšku tohto poistného.

Ustanovenia § 147 ods. 3 a § 149 ods. 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. potom takisto rozlišujú medzi rozhodnutím o „predpísaní“ poistného a právoplatnosťou tohto rozhodnutia. Z uvedenej úpravy možno usudzovať, že poistné nie je predpísané až právoplatnosťou rozhodnutia, ale už vydaním tohto rozhodnutia voči povinnej osobe (v podobnom zmysle rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžsk 84/2019). Ak teda prvostupňové rozhodnutie nebolo vydané voči povinnej osobe pred uplynutím desaťročnej lehoty upravenej v § 147 ods. 1 cit. zák., môže táto osoba uplatniť námietku premlčania v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu alebo kedykoľvek počas odvolacieho konania (pokiaľ ju už neuplatnila skôr). Len čo však toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť (§ 213 ods. 1), nastupuje namiesto toho podľa § 147 ods. 3 cit. zák. nová šesťročná premlčacia lehota na vymáhanie už predpísaného poistného. Na základe uvedeného veľký senát kasačného súdu uzatvára: Premlčanie práva predpísať poistné podľa § 147 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. neznamená, že by uplynutím premlčacej

1 v ustanovení § 241 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa uvedené závery rovnako vzťahujú aj na možnosť žalovanej predpísať penále za neodvedené poistné, z čoho napokon vychádzal aj skôr citovaný rozsudok 10 Sžsk 6/2019. Ich použiteľnosť však nevyplýva len z tohto odkazu, ale umocňuje ju okolnosť, že aj penále je podľa § 149 ods. 1 cit. zák. pohľadávkou Sociálnej poisťovne, a tak aj naň sa priamo vzťahuje citované ustanovenie § 151 ods. 2 písm. h) uvedeného zákona.

ho. Naopak, znamená to, že osoba povinná odviesť poistné môže po uplynutí tejto doby namietnuť premlčanie tohto práva vo vzťahu k poistnému, ktoré do uplynutia tejto doby nebolo predpísané (hoci aj neprávoplatne vydaným) rozhodnutím pobočky Sociálnej poisťovne.

34. Rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky je pre správne súdy záväzné. 35. Vzchľadom k uvedenému vyššie a skutkových zistení, ktoré v danej veci potvrdili, že žalovaná Sociálna poisťovňa, pobočka Levice, rozhodnutím, napadnutým žalobou, účastníčke konania E.. I.Ž_ G., ako poistencovi, predpísala poistné za dlžné obdobie v rokoch 2005, 2006 a 2007, v celkovej sume 2.227,41 eur a proti tomuto rozhodnutiu účastníčka konania odvolanie nepodala, dlžnú sumu v plnom rozsahu uhradila, treba vyhodnotiť ako nedôvodné námietky žalobcu - Krajskej prokuratúry Nitra, ktorými namietala nezákonnosť uvedeného rozhodnutia žalovanej z dôvodu, že žalovaná zahrnula do predpisu aj poistné, za obdobia pri ktorých už uplynula lehota 10 rokov, v ktorej bolo možné realizovať právo predpísať poistné, a preto žalovaná bola povinná na premlčanie práva na predpis poistného prihliadať, aj keď účastníčka konania námietku premlčania nevzniesla.

37. Vzhľadom na uvedené vyššie kasačný súd námietky žalovanej uvedené v kasačnej sťažnosti, ktorými namietala nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom v zmysle § 440 ods.1, písm. g/ SSP, vyhodnotil ako dôvodné, keďže tieto námietky spochybnili vecnú a právnu správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z uvedených dôvodov kasačný súd podľa § 462 ods. 1 rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Správnemu súdu v Bratislave, na ktorý podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov prešiel výkon súdnictva z doterajšieho krajského súdu. 38.

V novom rozhodnutí vo veci rozhodne správny súd opäť o nároku na náhradu trov konania vrátane o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 39. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie:

V Bratislave dňa 13. októbra 2023