7Ssk/19/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobkyne: U. T., nar. XX. K. XXXX, A. XX, T., zastúpenej advokátskou kanceláriou: Procházka & partners, spol. s r.o., IČO: 36854948, Búdková 4, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 28. októbra 2019, č. 63171-3/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 43 Sa 1/2020-97 z 15. marca 2021, takto

rozhodol:

I. Návrh žalobkyne na prerušenie konania a požiadanie Európskeho súdu pre ľudské práva o poradné stanovisko sa zamieta. II. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 43 Sa 1/2020-97 z 15. marca 2021 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

Pobočka žalovanej v Trnave prípisom z 9. októbra 2018 informovala žalobkyňu, že novým vymeriavacím základom, z ktorého sa od 1. októbra 2018 platí poistné, je suma 594,50 €, a preto musí žalobkyňa ako samostatne zárobkovo činná osoba platiť poistné na sociálne poistenie vo výške 197,06 € mesačne. Listom z 25. januára 2019 žalobkyňa oznámila pobočke, že od 15. januára 2019 pozastavila svoje živnostenské oprávnenie, a preto bude platiť len poistné, ktoré pomerne zodpovedá príjmom dosiahnutým z výkonu znaleckej činnosti (teda 38,66 € mesačne). Vzhľadom na to pobočka v Trnave rozhodnutím z 10. júla 2019, č. 700-0410845719-GC04/19, predpísala žalobkyni poistné za mesiace január až jún 2019 v celkovej výške 1.182,36 €, ktorého podrobný rozpis bol uvedený v pripojenej tabuľke.

3. Na odvolanie žalobkyne žalovaná rozhodnutím z 28. októbra 2019, č. 63171-3/2019-BA, potvrdila rozhodnutie pobočky. Zdôraznila, že žalobkyňa je aj po 15. januári 2019 zapísaná v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, a preto je samostatne zárobkovo činnou osobou podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2014. Ďalej vysvetlila, že na základe § 138 ods. 2 cit. zák. sa ako vymeriavací základ žalobkyne v období januára až júna 2019 musel použiť základ dane z príjmov z podnikania za rok 2017.

4. Správny súd rozsudkom č. k. 43 Sa 1/2020-97 z 15. marca 2021 zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie pobočky z 10. júla 2019 podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP. Vyslovil názor, že zákona č. 461/2003 Z. z. trvanie povinného nemocenského a dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby viaže na existenciu oprávnenia a dosahovanie príjmu. Sama formálna držba oprávnenia ešte účasť na takomto poistení nezakladá.

z názoru vysloveného v rozhodnutí veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs 1/2019 z 30. apríla 2019. Pre žalobkyňu to znamenalo, že ak prestala dosahovať príjem zo živnostenského oprávnenia, musí byť jej účasť na sociálnom poistení viazaná len na príjem zo znaleckej činnosti. Správny súd vytkol správnym orgánom aj to, že ich rozhodnutia nezodpovedajú požiadavkám podľa § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z., keďže nie sú jasné, zrozumiteľné a predvídateľné.

5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci správnemu súdu na ďalšie konanie. Na úvod zdôraznila, že vznik povinného nemocenského a starobného poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby sa podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. posudzuje vždy k 1. júlu, resp. (u daňovníkov, ktorým bola predĺžená lehota na podanie daňového priznania) k 1. októbru kalendárneho roka. Žalobkyňa k 1. októbru 2018 bola samostatne zárobkovo činnou osobou a jej rozhodujúcim obdobím bol rok 2017, za ktorý dosiahla príjmy z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti v sume 30.249,23 €. Tieto príjmy dosiahla zo všetkých jej oprávnení. Pozastavenie živnostenského oprávnenia neznamená zánik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia, keďže žalobkyňa bola naďalej oprávnená dosahovať príjem zo znaleckej činnosti. Žalovaná nesúhlasila s názorom, že by sa vznik a zánik poistenia mal posudzovať osobitne vo vzťahu ku každému oprávneniu, pretože pre také rozlišovanie niet opory v zákone č. 461/2003 Z. z. Rozhodujúce pre trvanie účasti na sociálnom poistení je len dosahovanie príjmov podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. bez ich bližšej špecifikácie. Pokiaľ správny súd poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019, jeho závery boli prekonané neskorším rozsudkom sp. zn. 1 Vs 3/2019 z 24. novembra 2020. V ňom najvyšší súd vo vzťahu k licenciám lekárov vyslovil, že povinnosťou žalovanej nie je posudzovať príjmy výslovne len vo vzťahu k niektorej z licencií. Rovnaký názor možno použiť aj v tu prerokúvanej veci, takže žalovaná správne vychádzala z celkových príjmov z podnikania žalobkyne za rok 2017. Žalovaná nesúhlasila ani s názorom, že jej rozhodnutia sú nepreskúmateľné, pretože prvostupňové a odvolacie konanie tvoria podľa judikatúry jeden celok. Žalovaná sa v rozhodnutiach vyporiadala so všetkými dôležitými skutočnosťami a námietkami. 6. Žalobkyňa navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Zotrvala na názore, že živnostenské oprávnenie a znalecká činnosť sú dva samostatné právne tituly, z ktorých dosahovala príjem. Preto by bolo formalistickou aplikáciou, ak by sa malo vychádzať z celého príjmu z podnikania za rok 2017. Podľa žalobkyne by takýto výklad zakladal jej diskrimináciu, pretože sú jej predpísané príspevky, ako keby vykonávala živnosť a znaleckú činnosť súčasne, a okrem toho platí poistné aj zo mzdy zamestnanca. Je teda povinná platiť poistné z príjmov, aké nedosahuje. Výklad právnej normy podľa ich účelu, na ktorý odkázal správny súd, neznamená vypĺňanie medzier, ale o požiadavku plynúcu z čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa žalobkyne je podstatné, že príjmy, z ktorých sa má platiť poistné, sa musia aj reálne dosahovať. Nesúhlasí ani so závermi rozhodnutia sp. zn. 1 Vs 3/2019 z 24. novembra 2020, ktoré sú zmätočné a navyše vedú k diskriminácii žalobkyne v porovnaní s tými, ktorí ukončili živnosť a stali sa zamestnancami. V druhej časti vyjadrenia žalobkyňa navrhla, aby kasačný súd podľa § 456 SSP požiadal Európsky súd pre ľudské práva o poradné stanovisko k „zlučiteľnosti záverov veľkého senátu z rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019 s požiadavkami právnej istoty a predvídateľnosti práva zaručenými v čl. 6 ods. 1 Dohovoru v kontexte záverov veľkého senátu z uznesenia sp. zn. 1 Vs 1/2019“.

8. Podľa čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 16 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie č. 113/2020 Z. z.) môžu najvyššie súdy a tribunály Vysokých zmluvných strán, ako sú stanovené v súlade s článkom 10, požiadať Európsky súd pre ľudské práva, aby vydal poradné stanoviská k zásadným otázkam týkajúcim sa výkladu alebo uplatňovania práv a slobôd uvedených v dohovore alebo jeho protokoloch. Verbálnou nótou zo 16. júna 2022 Slovenská republika v súlade s čl. 10 cit. protokolu oznámila, že najvyšším súdom a tribunálom podľa citovaného ustanovenia je aj najvyšší správny súd. Najneskôr od tohto dátumu tak kasačný súd môže uplatňovať toto oprávnenie. Európsky súd pre ľudské práva už vo svojej judikatúre vymedzil, že účelom poradného stanoviska nie je preniesť spor na ESĽP, ale dať predkladajúcemu súdu návod v otázkach Dohovoru pri jeho rozhodovaní vo veci.

Všetky žalobkyňou citované rozsudky ESĽP (zo 6. decembra 2017, Beian proti Rumunsku, č. 30658/05, zo 6. novembra 2002, Sovtransavto proti Ukrajine, č. 48553/99, a z 19. decembra 2018, Molla Sali proti Grécku, č. 20452/14) sa však týkali dlhodobých a existujúcich rozporov v judikatúre toho istého súdu, ktoré sa nepodarilo zjednotiť a ktoré vytvárali právnu neistotu.

Aj pre takéto nové rozhodnutie veľkého senátu však znova platí ten istý § 466 ods. 3 SSP a tak sa takéto nové rozhodnutie veľkého senátu znova stáva záväzným pre všetky senáty. To však logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí nemôže obstáť popri skoršom rozhodnutí

10. Na základe toho nemožno súhlasiť so žalobkyňou, že vydanie rozhodnutia sp. zn. 1 Vs 3/ 2019 je narušením požiadavky právnej istoty a predvídateľnosti práva tak, ako ich definoval ESĽP v citovaných rozsudkoch. Naopak, právny názor vyslovený týmto novým rozhodnutím veľkého senátu sa podľa § 466 ods. 3 SSP stal záväzným pre všetky senáty namiesto pôvodne vysloveného právneho názoru. Touto záväznosťou sa nenarúša, ale nastoľuje právna istota, pretože tento právny názor sa bude aplikovať na všetky ďalšie prejednávané veci.

III. B K veci samej

Podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2014 je samostatne zárobková činná osoba fyzická osoba, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a v kalendárnom roku rozhodujúcom na vznik alebo trvanie poistenia dosahovala príjmy uvedené v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) cit. zák. je zárobkovou činnosťou činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý zakladá dosahovanie príjmu z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.

12. Z citovaných ustanovení tak predovšetkým vyplýva, že na rozdiel od právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2010 (porov. znenie § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. do tohto dňa) sa už postavenie osoby ako samostatne zárobkovo činnej osoby neodvíja od držby oprávnenia, ale výlučne od toho, či v rozhodujúcom roku dosahuje alebo nedosahuje určité príjmy.

Z citovaných ustanovení nevyplýva, že by sa príjmy mali zisťovať samostatne vo vzťahu ku každému podnikaniu alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorá sa vykonáva na základe samostatného oprávnenia. Zákon totiž celkom zreteľne viaže následok vzniku povinného poistenia na samotnú okolnosť, že sa takýto príjem dosiahol. Z ustanovenia § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. potom možno dokonca vyvodiť, že status samostatne zárobkovo činnej osoby patrí aj osobe, ktorá príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. dosahuje bez oprávnenia. Ustanovenie § 21 ods. 4 prvá veta totiž celkom zreteľne obmedzuje svoju vecnú pôsobnosť len na tie samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré svoju činnosť vykonávajú na základe oprávnenia, a len v ich prípade viaže zánik tohto postavenia na zánik oprávnenia na výkon podnikania alebo inej samostatnej zárobkovej činnosti.

13. Na spôsob vzniku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby nadväzuje spôsob určenia vymeriavacieho základu, z ktorého sa platí poistné. Podľa § 138 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. vymeriavacím základom povinne

roka. Podľa § 138 ods. 3 sa potom použitie tohto vymeriavacieho základu predlžuje do 30. septembra osobám, ktoré majú predĺženú lehotu na podanie daňového priznania. Pokiaľ ide o rozsah príjmov, ktoré sa podľa prvej vety § 138 ods. 2 zahŕňajú do vymeriavacieho základu (a ktoré sú aj rozhodné pre posúdenie zániku povinného poistenia v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), kasačný súd súhlasí s názorom žalovanej, že podstata tejto právnej otázky bola vyriešená už citovaným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019 z 24. novembra 2020, ktorého závery sú podľa § 466 ods. 3 SSP záväzné aj pre tunajší kasačný senát.

príjmy dosahujú. Preto príjmy (a základ dane) dosiahnuté za zdaňovacie obdobie roka 2017 sa použijú až od 1. júla 2018, resp. až od 1. októbra 2018, ak poistenec mal predĺženú lehotu na podanie daňového priznania.

Inak povedané, samostatne zárobkovo činná osoba neplatí poistné priebežne, v čase, kedy príslušné príjmy dosahuje, ale začína ich platiť až neskôr. Pokiaľ napríklad žalobkyňa získala oprávnenie na znaleckú činnosť a tým postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby a možnosť dosahovať príjmy zo samostatnej zárobkovej činnosti v októbri 2008 a za rok 2008 jej príjmy z tejto činnosti neprekročili hranicu uvedenú v § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 z. z., potom jej povinné nemocenské a dôchodkové poistenie nevzniklo počas celého roka 2009 a počas celého roka ani neplatila poistné, hoci z tejto činnosti mohla dosahovať príjem. Až k 1. júlu, resp. 1. októbru 2010 sa znova posúdili jej príjmy z tejto činnosti dosiahnuté za rok 2009, a tak sa postupovalo

Na základe § 138 ods. 2 a 3 cit. zák. sa totiž v roku 2017 povinnosť platiť poistné odvíjala od príjmov (základu dane), ktoré dosiahla v rokoch 2015 a 2016. Žalobkyňa však vo svojej argumentácii tento „posun“ odvodového zaťažovania príjmov z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 zákona č. 461/2003 Z. z. celkom opomína. Pozastavenie živnostenského oprávnenia k 15. januáru 2019 tak nemá pre posúdenie vymeriavacieho základu žiaden význam, pretože žalobkyňa neplatí poistné na nemocenské a dôchodkové poistenie z príjmov dosahovaných v prvom polroku 2019, ale z príjmov dosiahnutých v roku 2017, ktoré ešte ako vymeriavací základ neboli použité.

Ani u týchto osôb nedochádza k žiadnemu „nadmernému“ zaťažovaniu ich príjmov, pretože poistné sa vždy vypočítava z takého minulého príjmu (základu dane), z ktorého sa ešte nevymeriavalo. Sama okolnosť, že príjmy samostatne zárobkovo činnej osoby v čase fyzického platenia tohto poistné nemusia týmto príjmom zodpovedať, nie je takisto žiadnou svojvôľou, ale problematikou riadenia peňažných tokov (cash-flow). Samostatne zárobkovo činnej osobe totiž nič nebráni vytvárať si potrebnú rezervu z dosahovaného príjmu na platenie poistného, ktoré sa v ďalšom kalendárnom roku z tohto príjmu vypočíta (podobne ako musí počítať s povinnosťou zaplatiť daň z týchto príjmov až v ďalšom kalendárnom roku).

Takáto osoba tak nie je nemocensky ani dôchodkovo poistená z titulu vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti, čo okrem iného znamená, že nemá ani nárok na dávky nemocenského poistenia [§ 31 ods. 1 písm. a) cit. zák.] a nezískava obdobia dôchodkového poistenia (§ 60 ods. 1 cit. zák.) alebo - ak je súčasne dôchodkovo poistená z iného dôvodu (porov. § 60 ods. 7 cit. zák.) - príslušný vymeriavací základ (§ 61 cit. zák.). Inak povedané, zánikom všetkých oprávnení na výkon samostatnej zárobkovej činnosti úplne zaniká povinnosť platiť poistné práve preto, že zaniká aj poistné krytie príslušného obdobia. Naopak, situácia žalobkyne je skôr podobná situácii osoby, ktorá stále vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť na základe jedného a toho istého oprávnenia, ale v určitom období sa jej prudko znížia dosahované príjmy (napríklad kvôli ekonomickým problémom). Napriek tomu táto osoba podľa citovaných § 138 ods. 2 a 3 zákona č. 461/2003 Z. z. musí platiť poistné z príjmov, ktoré dosahovala pred rokom, resp. pred dvoma, hoci jej aktuálne dosahované príjmy môžu byť podstatne nižšie.

Kasačný súd sa nestotožňuje ani s názorom správneho súdu, že rozhodnutia žalovanej sú nedostatočne odôvodnené. V prerokúvanej veci žalovaná ako verejnoprávna inštitúcia zriadená na výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z. konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o predpísaní poistného podľa § 144 ods. 1 cit. zákona, podľa ktorého predpíše poistné osobe povinnej odvádzať poistné, ak táto osoba neodviedla poistné vôbec alebo ak ho odviedla v nesprávnej sume. Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods. 5 cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou (§ 172 až 225) zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa § 209 ods. 4 cit. zák. musí organizačná zložka žalovanej v odôvodnení rozhodnutia uviesť skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, úvahy akými bola vedená pri hodnotení dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých rozhodla.

V dôsledku toho nemožno prijať záver, že by tieto rozhodnutia boli nepreskúmateľné podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP.