7Ssk/19/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobcu: J. N.., M.. XX. M. XXXX, M. R. XXX/X, K., zastúpeného: JUDr. Mgr. Marián Kropaj, PhD., advokát, Mudroňova 7356/51, Piešťany, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 18. februára 2019, č. 30405-2/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 44 Sa 17/2021-100 z 21. októbra 2021 takto

rozhodol:

Rozsudok

Krajského súdu v Trnave č. k. 44 Sa 17/2021-100 z 21. októbra 2021 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

2. Pobočka Sociálnej poisťovne v Trnave zamietla jeho žiadosť rozhodnutím z 12. decembra 2018 s tým, že na materské v období od 22. októbra 2018 nemá nárok. Vyšla pritom z údajov z vlastného informačného systému a z predložených pracovných zmlúv žalobcu, podľa ktorých žalobca od 22. októbra 2018 naďalej vykonáva pracovnú činnosť a dosahuje z nej príjem v sume porovnateľnej ako z pracovnej činnosti, z ktorej si uplatnil nárok na materské.

Ak by postačovala len formálna starostlivosť o dieťa, ustanovenie § 51 zákona č. 461/2003 Z. z. by stratilo svoj význam. Na tento účel nemožno analogicky vychádzať z pojmu „riadna starostlivosť“ podľa zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku v znení neskorších predpisov. Žalovaná sa stotožnila so záverom pobočky, že žalobca aj po uplatnení nároku na materské naďalej pracoval v rovnakom zaťažení (minimálne 40 hodín týždenne). Naopak, matka maloletej sa ani po tomto dátume nezapojila do pracovného procesu a za týchto okolností je dohoda rodičov o prevzatí dieťaťa do starostlivosti otca je len fiktívna. To odporuje účelu materského ako nemocenskej dávky, ktorou sa má vyrovnávať prípad straty, resp. zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti podľa § 2 písm. a) cit. zákona. Pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok nároku na nemocenské dávky sa prihliada na všetky ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. a taktiež na okolnosti jednotlivého prípadu, ktoré je potrebné posudzovať vo vzájomných súvislostiach. 4. Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu správnu žalobu, v ktorej predovšetkým namietal,

Správny súd najskôr rozsudkom č. k. 44 Sa 8/2019-44 z 3. februára 2020 jeho žalobe vyhovel a zrušil rozhodnutia žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP. Skonštatoval, že otázka, akú podobu má mať starostlivosť o dieťa pre účely nároku na materské, bola sporná. Žalovaná však mala prihliadať na osobitnosti každého prípadu a mala riadne zistiť, či žalobca skutočne vykonáva prácu z domu, či vyzdvihuje dieťa zo škôlky a pod.

Nesúhlasil s názorom správneho súdu, že ustanovenie § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. nevyžaduje, aby otec prestal vykonávať zárobkovú činnosť. Pokiaľ ju otec vykonáva, nie je naplnený účel jeho rodičovskej dovolenky, a to podpora vyváženej starostlivosti o deti otcom a matkou a rovnomerného rozdelenia povinností medzi nich. Aj v prípade matky sa vyžaduje osobná starostlivosť, preto žalovaná nediskriminuje otcov, keď voči nim uplatňuje rovnakú požiadavku. 5.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Vytkla správnemu súdu, že nerešpektoval právny názor vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu [§ 440 ods. 1 písm. i) SSP]. Zdôraznila, že vec, v ktorej vydala rozhodnutie z 2. februára 2021, nie je skutkovo totožná s prerokúvanou vecou. V tu prerokúvanej veci totiž žalobca nepredložil potvrdenie o tom, že sa na obdobie starostlivosti o dieťa so zamestnávateľom dohodol na možnosti pracovať z domu. Až pred správnym súdom predložil žiadosť o takúto možnosť, ktorá je však datovaná ešte z roku 2017. Počas konania pred organizačnými zložkami žalovanej, ani v odvolaní proti rozhodnutiu pobočky sa však o takejto možnosti nezmienil. Okrem toho najvyšší súd v zrušujúcom rozsudku uviedol, že ak rozsah pracovného času zostal nezmenený, je irelevantné, či žalobca prácu vykonával aj z domu. Správny súd podľa žalovanej porušil aj § 119 a 135 SSP, podľa ktorého má vychádzať zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy. Na pojednávaní totiž nezisťoval, či žalobca od 22. októbra 2018 aj skutočne vykonával prácu z domu. 7. Žalobca navrhol zamietnuť kasačnú sťažnosť. Vytkol žalovanej, že sťažnostný dôvod v nej nevymedzila spôsobom, ktorý predpokladá § 440 SSP. Nesúhlasil s jej výhradami, že nepreukázal výkon práce z domu za obdobie od 22. októbra 2018. Pri podávaní tejto žiadosti totiž nemal toľko skúseností, ako mal pri podaní neskoršej žiadosti, a navyše žalovaná podmienky priznávania materského menila. Ak dnes žalovaná uznáva, že home office odôvodňuje priznanie materského, potom nie je podstatné, či ho žalobca preukázal v konaní pred žalovanou alebo pred správnym súdom.

8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

10. Predmetom prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovanej, ktorým žalobcovi nepriznala nárok na materské z povinného nemocenského poistenia, ktorý si uplatnil ako zamestnanec z poistného vzťahu u zamestnávateľa ON Semiconductor Slovakia, a.s., od 22.

konanie. Vyslovil pritom právny názor, že starostlivosť otca o dieťa musí byť skutočná, nielen formálna, a o takú nejde, ak otec pokračuje vo výkone zárobkovej činnosti za nezmenených podmienok a s prakticky nezmeneným príjmom. Na tom podľa najvyššieho súdu nič nemenila okolnosť, že žalobca mohol prácu vykonávať z domu, pretože jeho denný pracovný čas mu znemožňoval poskytovať dcére osobnú starostlivosť v požadovanom rozsahu (porov. ods. 28 cit. rozsudku). Podľa § 469 SSP platí, že ak dôjde k zrušeniu rozhodnutia a vráteniu veci na ďalšie konanie, je správny súd viazaný právnym názorom kasačného súdu.

Pre konanie po zrušení rozhodnutia najvyšším súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti a podriadenosti nižšieho súdu právnym názorom vysloveným najvyšším súdom. Kasačná (inštančná) záväznosť môže byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. Výnimky z tejto zásady pripúšťa právna prax len celkom

Nie je tiež vylúčené, že nižší súd rozhodne inak aj z dôvodu zásadného judikatórneho posunu (napríklad reflektujúc niektoré rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, Európskeho súdu pre ľudské práva alebo ústavného súdu) v otázke, ktorá v čase rozhodovania najvyššieho súdu nebola celkom uspokojivo vyriešená (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 12/2016, judikát R 76/2016). Obdobné závery vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky vo vzťahu ku kasačnej záväznosti vlastných zrušujúcich nálezov (porov. nálezy sp. zn. I. ÚS 89/2017, ZNaU 56/2017, ďalej sp. zn. I. ÚS 206/2022 a sp. zn. IV. ÚS 36/2022).

následné nepriznanie alebo priznanie materského vo vzťahu k inému dieťaťu toho istého poistenca. O priznaní materského ako dávky nemocenského poistenia [§ 13 ods. 1 písm. e) cit. zák.] rozhoduje organizačná zložka žalovanej v dávkovom konaní (§ 172 ods. 4 cit. zák.), ktoré sa spravuje § 172 až 223 cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2022. Podľa § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. musí byť rozhodnutie organizačnej zložky v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu

februára 2021. Preto rovnaké závery platia aj vo vzťahu k § 131 a 132 SSP, ktoré upravujú viazanosť správneho súdu rozhodnutiami o predbežných otázkach. Toto novšie rozhodnutie žalovanej by teda mohlo byť len vyjadrením určitého jej právneho názoru, že za určitých (tam uvedených) skutkových okolností by bolo možné poistencovi priznať nárok na materské. Takýto právny názor však takisto neviaže správny súd, pretože to nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Správneho súdneho poriadku. O to menej potom môže takýto právny názor vyslovený orgánom verejnej správy viesť k tomu, aby správny súd v rozpore s § 469 SSP nerešpektoval záväzný právny názor kasačného súdu.

stabilnej judikatúry tunajšieho súdu (porov. za všetky napríklad rozsudok sp. zn. 7 Sžsk 50/ 2020, uverejnený pod č. 5/2022 ZNSS). V dôsledku toho nemožno uvažovať ani nad tým, že by od kasačnej záväznosti oslobodzovala správny súd zmena ustálenej rozhodovacej praxe.