7Ssk/19/2025
ECLI:SK:NSSSR:2025:1016200369.3
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- BA-10Scud/6/2016
- IČS
- 1016200369
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu, JUDr. Jana Martinčeková a JUDr. Petra Vysaníková ako členky senátu vo veci navrhovateľky: K. C., R.. X. I. XXXX, XXX-XX Q. P., P., J., zastúpenej: JUDr. Eva Goconová, advokátka, Széchényiho 8, Dunajská Streda, proti odporkyni: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 28. apríla 2014, č. XXX XXX XXXX, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-10Scud/6/2016-159 z 11. decembra 2024 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-10Scud/6/2016-159 z 11. decembra 2024 sa potvrdzuje. II. Účastníkom konania sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.
Odôvodnenie
I. Doterajšie konanie a napadnutý rozsudok
1. Zo spisov odporkyne vyplýva, že navrhovateľka bola od 1. júla 1954 do 23. júna 1962 a potom znova od 26. júna 1962 do 30. novembra 1968 zamestnaná v Slovenskej republike a narodili sa jej dve deti. Následne emigrovala do Kanady, kde v rokoch 1969 až 1998 získala celkovo 29 rokov poistenia podľa Kanadského dôchodkového plánu (Canada Pension Plan, Régime de pensions du Canada). Okrem toho sa obdobie od 25. novembra 1968 do 30. septembra 2003 považovalo za obdobie poistenia na základe kanadského zákona o zabezpečení v starobe (Old Age Security Act, Loi sur la sécurité de la vieillesse). Počas tohto obdobia však nemala trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Preto odporkyňa rozhodnutím z 23. júna 2000 zamietla jej prvú žiadosť o výplatu starobného dôchodku s odkazom na § 103 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o dôchodkovom zabezpečení v znení neskorších predpisov.
2. Potom, čo 1. januára 2003 nadobudla účinnosť Zmluva medzi Slovenskou republikou a Kanadou o sociálnom zabezpečení z 21. mája 2001 (oznámenie č. 657/2002 Z. z.), navrhovateľka opäť požiadala o výplatu starobného dôchodku. Odporkyňa ho jej rozhodnutím z 18. augusta 2006 priznala v sume 894 býv. Sk od 1. januára 2003; toto rozhodnutie neskôr zmenila a upravila rozhodnutiami z 13. júna 2007 a zo 7. mája 2008. Všetky tieto rozhodnutia
zrušil Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom č. k. 7 Scud 5/06-46 zo 17. októbra 2008 ako nepreskúmateľné. Nato odporkyňa novým rozhodnutím z 23. januára 2009 znova priznala navrhovateľke starobný dôchodok od 1. januára 2003 v sume 1057 býv.
Sk, aj to však krajský súd zrušil ako nepreskúmateľné svojím rozsudkom č. k. 6 Scud 6/09-42 z 25. mája 2011. Odporkyňa potom vydala nové rozhodnutia zo 7. februára a 14. júna 2012, ktorými zasa priznala navrhovateľke starobný dôchodok od 1. januára 2003 v sume 875
býv. Sk. Aj tie však krajský súd zrušil svojím rozsudkom č. k. 8 Scud 5/12-25 z 8. októbra 2013 ako nepreskúmateľné a kvôli nerešpektovaniu právnych názorov vyjadrených v skorších zrušujúcich rozsudkoch. 3.
Tu preskúmavaným rozhodnutím z 28. apríla 2014 odporkyňa priznala navrhovateľke starobný dôchodok v sume 875 býv. Sk od 1. januára 2003, ktorý zároveň zvýšila od 1. júla 2003 na 928 býv. Sk, od 1. februára 2004 na 966 býv. Sk, od 1. decembra 2004 na 999 býv. Sk, od 1. júla 2005 na 1088 býv. Sk, od 1. júla 2006 na 1153 býv. Sk, od 1. júla 2007 na 1226
býv. Sk, od 1. júla 2008 na 1288 býv. Sk, od 1. januára 2009 na 45,80 €, od 1. januára 2010 na 47,20 €, od 1. januára 2011 na 48,10 €, od 1. januára 2012 na 49,70 €, od 1. januára 2013 na 52,70 € a od 1. januára 2014 na 55,10 €. V odôvodnení odkázala na § 21 zákona č. 100/1988 Zb., podľa ktorého navrhovateľka dosiahla dôchodkový vek 55 rokov k 6. septembru 1993. Pretože však vtedy nemala trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, podľa § 103 ods. 1 cit. zák. jej nevznikol nárok na dávku. Ten jej vznikol až 1. januára 2003, odkedy na základe čl. 5 zmluvy s Kanadou z 21. mája 2001 pobyt na území Kanady nebol prekážkou jeho vzniku. Odporkyňa ďalej vyšla z toho, že obdobie zamestnania navrhovateľky v Slovenskej republike trvalo 5267 dní, kým v Kanade získala (po vylúčení určitých dôb) spolu 12449 dní poistenia. Celkovo tak získala dobu poistenia 48 rokov a 196 dní, teda viac než 25 rokov vyžadovaných v § 21 zákona č. 100/1988 Zb., a preto jej 1. januára 2003 vznikol nárok na starobný dôchodok.
Jeho sumu v zmysle § 163 zákona č. 100/1988 Zb. odporkyňa vypočítala podľa § 18 skoršieho zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení. Vyšla z toho, že priemerný mesačný zárobok navrhovateľky bol 1270 býv. Sk a starobný dôchodok mal tvoriť 70 % z tejto sumy, t. j. 889 Sk, ku ktorej však patrili dve paušálne zvýšenia 30 Sk a 40 Sk, teda celkovo 959 Sk.
Z takto zistenej teoretickej sumy dávky odporkyňa na základe čl. 16 ods. 2 cit. zmluvy s Kanadou vymerala dávku zodpovedajúcu pomeru 4469 dní poistenia v Slovenskej republike k celkovej dobe poistenia 16918. Pritom zdôraznila, že v týchto dobách nie je zohľadnené zamestnanie pred 18. rokom života navrhovateľky, pretože toto obdobie sa podľa § 18 ods. 2 zákona č. 121/1975 Zb. nehodnotí pre určenie sumy starobného dôchodku.
S opačným názorom navrhovateľky sa nestotožnila, pretože ňou citovanú judikatúru nepovažovala za použiteľnú v jej veci. Nesúhlasila ani s tým, že zistená suma sa má upraviť na sumu minimálneho dôchodku podľa § 25 zákona č. 100/1988 Zb., pretože tá by bola podstatná len pri výpočte teoretickej
sumy dôchodku. 4. Súd prvého stupňa (po zrušení jeho skoršieho odmietajúceho uznesenia) tu napadnutým rozsudkom zrušil preskúmavané rozhodnutie odporkyne podľa § 250j ods. 2 písm. a) OSP. V odôvodnení sa stotožnil s jej názorom, že nárok navrhovateľky na starobný dôchodok nevznikol spätne k 6. septembru 1993, ale až 1. januára 2003, teda dňom účinnosti cit.
zmluvy s Kanadou o sociálnom zabezpečení (č. 657/2002 Z. z.). Rovnako sa stotožnil s jej názorom, že výsledná suma starobného dôchodku nemusí dosahovať jeho minimálnu výšku podľa § 25 zákona č. 100/1988 Zb. (550 býv. Sk). Táto suma je podstatná len vo vzťahu k teoretickej sume starobného dôchodku, ktorá však v prerokúvanej veci dosiahla 959 Sk, čím ju prekročila. Pomerne vypočítaný starobný dôchodok už môže byť nižší ako uvedená minimálna výška. Naproti tomu sa súd prvého stupňa nestotožnil s názorom odporkyne, že pri zisťovaní koeficientu dôb poistenia na účel vymerania dávky v zmysle čl. 16 ods. 2 písm. c) uvedenej zmluvy nemožno prihliadnuť na doby získané pred 18. rokom veku. Zdôraznil totiž, že citované ustanovenie zmluvy výslovne ukladá zohľadniť skutočne získané doby a toto ustanovenie má tak na základe čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonom. Podobne čl. 1 ods. 1 písm. d) tejto zmluvy za dobu poistenia považuje dobu zamestnania potrebnú na získanie nároku na dávku. Pojem doby zamestnania potom upravoval § 8 zákona č. 100/1988 Zb. alebo § 10 zákona č. 121/1975 Zb. a spadalo podeň aj obdobie pred 18. rokom. Pretože na nárok na dávku sa podľa citovaných ustanovení hodnotí celá doba zamestnania, treba ju zohľadniť aj pri výpočte koeficientu podľa čl. 16 ods. 2 písm. c) cit. zmluvy.
II. Odvolanie a vyjadrenie k nemu
5. Včas podaným odvolaním sa odporkyňa domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa preskúmavané rozhodnutie potvrdí. Znova zdôraznila, že nárok navrhovateľky na starobný dôchodok vznikol až 1. januára 2003. Tento nárok jej vznikol len s prihliadnutím na doby poistenia podľa predpisov Kanady, a preto sa musela podľa čl. 16 ods. 2 zmluvy s Kanadou o sociálnom zabezpečení vypočítať najskôr teoretická suma dávky a z nej koeficient pre výpočet čiastkového dôchodku podľa slovenských predpisov. Zákon č. 100/1988 Zb. aj zákon č. 121/ 1975 Zb. dôsledne rozlišovali medzi dobami rozhodnými pre vznik nároku a pre určenie jeho výšky. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. a § 18 ods. 2 zákona č. 121/1975 Zb. sa pre výšku zohľadňovali len obdobia po 18. roku veku. Aj v teoretickej výške sú zohľadnené len doby po tomto dni, a preto možno aj na výpočet koeficientu použiť len tie. 6. Navrhla žiadal potvrdiť prvostupňový rozsudok, pretože sa stotožnila s názorom súdu prvého stupňa.
III. Posúdenie veci odvolacím súdom
7. Napadnutý rozsudok bol vydaný v konaní o opravnom prostriedku podľa tretej hlavy piatej časti (§ 250l až 250s) Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sa začalo podaním opravného prostriedku 7. júla 2014, teda pred 1. júlom 2016. Podľa § 492 ods. 1 SSP sa konania podľa tretej hlavy piatej časti OSP začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti SSP dokončia podľa doterajších predpisov, teda podľa OSP.
8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako odvolací súd (§ 493c SSP v spojení s § 492 SSP a § 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 OSP) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 OSP) v medziach uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205a a § 212 ods. 1 a 3 v spojení s § 246c ods. 1 OSP). 9.
V prerokúvanej veci odporkyňa rozhodovala o starobnom dôchodku navrhovateľky, ktorá získala doby poistenia tak podľa (česko)slovenských predpisov, ako aj podľa predpisov Kanady. Nárok na tento starobný dôchodok vznikol navrhovateľke 1. januára 2003, teda pred účinnosťou zákona č. 461/2003 Z. z., a keďže nebolo zistené, že by bola nepretržite zamestnaná až do 1. januára 2004, musí sa jeho výška podľa § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov určiť podľa právnych predpisov účinných do
31. decembra 2003. Týmto predpisom bol zákon č. 100/1988 Zb., resp. na základe jeho § 163 v určitých prípadoch aj zákon č. 121/1975 Zb., ak je to pre navrhovateľku výhodnejšie. Podľa čl. 16 ods. 2 už cit. zmluvy s Kanadou o sociálnom zabezpečení (oznámenie č. 657/2002 Z. z.) potom pre výpočet starobného dôchodku, na ktorý vznikol nárok len s prihliadnutím na doby poistenia získané podľa právnych predpisov obidvoch zmluvných strán, platilo, že a) nositeľ v Slovenskej republike najprv zistí, či podľa jeho právnych predpisov spĺňa príslušná osoba s prihliadnutím na súčet dôb poistenia podmienky nároku na dávku, b) ak vznikol nárok na dávku podľa písmena a), vypočíta nositeľ v Slovenskej republike najprv teoretickú sumu dávky, ktorá by jej patrila, keby sa všetky doby poistenia získané podľa právnych predpisov obidvoch zmluvných strán zohľadnili podľa slovenských právnych predpisov, c) na základe teoretickej sumy dávky vymeria nositeľ dávku v sume zodpovedajúcej pomeru medzi skutočne získanou dobou poistenia podľa slovenských právnych predpisov a celkovou dobou poistenia
získanou podľa právnych predpisov obidvoch zmluvných strán. 10. Už súd prvého stupňa správne zdôraznil, že Národná rada Slovenskej republiky uznesením z 5. februára 2002, ktorým vyslovila súhlas s citovanou medzinárodnou zmluvou, zároveň rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 ústavy. Preto má táto medzinárodná zmluva prednosť pred zákonmi. Ak teda táto medzinárodná zmluva v čl. 16 ods. 2 písm. c) zdôrazňuje, že pri výpočte pomeru sa má zohľadniť celá skutočne získaná doba poistenia podľa slovenských predpisov [teda v zmysle čl. 1 ods. 1 písm. d) aj doba zamestnania, ako na to tiež správne odkázal súd prvého stupňa], znamená to, že sa nemôže použiť ustanovenie zákona (či už uzneseného národnou radou alebo recipovaného na základe čl. 152 ods. 1 a 2 ústavy), ktoré by odporovalo tomuto ustanoveniu medzinárodnej zmluvy. Na základe toho by tak nebolo možné použiť ustanovenia zákonov č. 100/1988 Zb. a č. 121/1975 Zb., ktoré by eventuálne vylučovali určité doby zamestnania z toho, aby sa mohli zohľadniť na účely čl.
16 ods. 2 písm. c) uvedenej zmluvy s Kanadou. Aj keby bol teda správny výklad odporkyne, že § 22 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. a § 18 ods. 2 zákona č. 121/1975 Zb. skutočne pre výšku starobného dôchodku nedovoľujú zohľadniť doby zamestnania do 18. roku veku, malo by prednosť citované ustanovenie zmluvy s Kanadou a tieto doby by sa podľa nej museli zohľadniť. V tomto smere tak podľa § 219 ods. 2 OSP možno odkázať na správne dôvody prvostupňového rozsudku.
11. Označený výklad odporkyne však navyše nie je ani správny, pretože opomína celkovú koncepciu výpočtu starobného dôchodku podľa uvedených predpisov. Predovšetkým, z ustanovení § 22 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb. je zrejmé, že starobný dôchodok sa vypočítaval ako percento z priemerného mesačného zárobku. Podľa § 22 ods. 1 cit. zák. získaval každý občan, ktorý splnil podmienky nároku na starobný dôchodok, jeho základnú výmeru, ktorá mohla byť 60, 55 alebo 50 % priemerného mesačného zárobku.
Ustanovenie § 22 ods. 2 potom predpokladalo zvyšovanie tejto výmery o určité percento za 21., resp. 26. a každý ďalší rok zamestnania. Podľa § 22 ods. 3 cit. zák. sa pre zvýšenie podľa odseku 2 hodnotila len doba zamestnania po dosiahnutí veku 18 rokov. Citované ustanovenie § 22 ods. 3 zákona č. 100/1988 Zb. tak nedovoľovalo prihliadať na zamestnanie pred 18. rokom len pri zvyšovaní výmery starobného dôchodku v zmysle § 22 ods. 2 cit. zák. Naopak, táto doba sa vždy považovala za dobu zamestnania, ktorá sa započítavala pre určenie základnej výmery starobného dôchodku v zmysle § 22 ods. 1 cit. zák. Inak povedané, každá doba zamestnania bola podstatná pre vznik nároku na starobný dôchodok vo výške zodpovedajúcej základnej výmere, a preto sa celá táto doba musí považovať za dobu rozhodnú nielen pre nárok naň, ale aj pre určenie jeho výšky (porov. rozsudok tun. súdu sp. zn. 7 Ssk 51/2022 alebo podobne rozsudok sp. zn. 7 Ssk 37/2023). Rovnaké závery platia aj vo vzťahu k § 18 ods. 1 a 2 zákona č. 121/1975 Zb.
12. Nesprávnosť názoru odporkyne možno preukázať na relatívne jednoduchom (hypotetickom) príklade. Ak by navrhovateľka bola získala napríklad dva a pol roka zamestnania podľa slovenských predpisov len pred 18. rokom veku a okrem toho by bola získala ďalších 22,5 rokov poistenia podľa predpisov Kanady, na základe čl. 11 ods. 1 citovanej zmluvy s Kanadou by sa jej tieto doby sčítali. Pretože by týmto spôsobom získala 25 rokov dôb poistenia, splnila by podmienky § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. a vznikol by jej nárok na starobný dôchodok podľa slovenských predpisov. Na základe toho by sa na základe cit. § 22 ods. 1 tohto zákona v spojení s čl. 16 ods. 2 písm. b) určila jeho teoretická výška v základnej výmere starobného dôchodku, teda 50 % priemerného mesačného zárobku.
Pri následkom postupe podľa čl. 16 ods. 2 písm. c) uvedenej zmluvy by však odporkyňa musela pre výpočet koeficientu použiť nulovú dobu poistenia podľa slovenských predpisov, keďže by vylúčila všetky doby pred 18. rokom života a po tomto okamihu by už žiadne slovenské doby poistenia neexistovali. V dôsledku toho by navrhovateľka zo slovenského systému nedostala žiadnu dávku, pretože výsledný koeficient by vyšiel nulový (keďže delenie nuly čímkoľvek dáva znova len nulu), a to napriek tomu, že samotný nárok by získala len vďaka 2,5 rokom slovenského poistenia (ktoré by tvorili 1/10 celkovej doby poistenia). Inak povedané, výklad odporkyne by viedol k tomu, že osoby, ktoré získali doby poistenia podľa slovenských predpisov len do 18. roku veku a táto doba by bola rozhodná pre získanie nároku na starobný dôchodok (teda len vďaka ich zohľadneniu by získali celkovo aspoň 25 rokov zamestnania), by napriek tomu podľa zákona č. 100/1988 Zb. nemali nárok na nič.
Taký výklad podľa odvolacieho súdu odporuje zmyslu čiastkovania starobného dôchodku, ktoré predpokladá cit. čl. 16 ods. 2 zmluvy s Kanadou o sociálnom zabezpečení.
IV. Záver
13. Súd prvého stupňa tak rozhodol správne, keď podľa § 250q ods. 3 OSP potvrdil rozhodnutie odporkyne. Preto odvolací súd postupom podľa § 219 v spojení s § 246c ods. 1 OSP napadnutý rozsudok potvrdil. 14. Náhrada trov konania sa účastníkom nepriznala, pretože nikto z nich neurobil zodpovedajúci návrh (§ 151 ods. 1 v spojení s § 246c OSP). 15. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 26. marca 2025