7Ssk/193/2022
ECLI:SK:NSSSR:2023:4021100633.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Nitre
- Sp. zn. 1. inštancie
- 23Sa/80/2021
- IČS
- 4021100633
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobkyne: U. U., O.. XX. R. XXXX, E. Š. XX, M., proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, Špitálska 8, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 26. augusta 2021, č. UPS/US1/SSVOPPKPC2/SOC/2021/10108/ Dan, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 23 Sa 80/ 2021-89 z 27. júna 2022 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 23 Sa 80/2021-89 z 27. júna 2022 sa mení tak, že sa zrušujú rozhodnutie Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny z 26. augusta 2021, č. UPS/US1/ SSVOPPKPC2/SOC/2021/10108/Dan, a rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Komárno z 26. mája 2017, č. KN1/OPPNKAPČ/SOC/2017/31147-15, a vec sa vracia tomuto úradu na ďalšie konanie. II. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov konania pred správnym súdom, ako aj kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že žalobkyňa ešte v roku 2012 požiadala Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Komárno o peňažný príspevok na opatrovanie svojho syna Z. E., O.. XX. R. XXXX. V konaní bolo ustálené, že syn je ťažko zdravotne postihnutý v zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia v znení neskorších predpisov. Ako rozhodujúce ochorenie bola určená pervazívna vývojová porucha, detský autizmus podľa kapitoly IV pol. 1 písm. c) prílohy č. 3 cit. zákona účinného v danom období [Duševné poruchy a poruchy správania - poruchy psychického vývoja detí (poruchy hyperkinetické, poruchy správania atď.), pervazívne vývinové poruchy (napr. autizmus) - ťažká porucha], ktorému sa priradila miera funkčnej poruchy 50 % z možného rozpätia 50 až 80 %.
Rozhodnutím zo 14. novembra 2012 tak úrad práce žalobkyni priznal príspevok na opatrovanie. 2. Dňa 2. júna 2021 posudková lekárka úradu práce opätovne posúdila zdravotný stav syna žalobkyne. Pervazívnu vývojovú poruchu, detský autizmus tentokrát zaradila do kapitoly IV pol. 1 písm. b) (stredná porucha) prílohy č. 3 zákona č. 447/2008 Z. z. ale s nezmenenou mierou funkčnej poruchy 50 % (z možného rozpätia 40 až 50 %). Uviedla, že oproti poslednému posúdeniu v roku 2016 sa jeho zdravotný stav zlepšil a stupeň odkázanosti na starostlivosť inej osoby je medzi II a III, a preto nie je odkázaný na opatrovanie. Zo sociálneho zisťovania úradu zo 7. júna 2021 vyplynulo, že syn žalobkyne komunikuje maďarsky, je skôr tichšej povahy, nemá problémy v škole, komunikuje so spolužiakmi, rozumie si s bratom, nie je agresívny. Pomoc inej osoby potrebuje pri kúpeli a poskytuje mu ju žalobkyňa.
V posudku však neboli bližšie opísané činnosti, pri ktorých potrebuje dohľad inej osoby. Kontakt so sociálnym okolím vykonáva so sprievodcom. Ustálené bolo, že celodenný dohľad nie je potrebný a príspevok na opatrovanie sa naďalej nenavrhuje. V následne vyhotovenom komplexnom posudku z 11. júna 2021 tak nebola navrhnutá kompenzácia v oblasti sebaobsluhy. Na základe toho úrad práce rozhodnutím zo 17. júna 2021 podľa § 40 ods. 1 a § 45 ods. 3 zákona č. 447/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. júla 2021 zastavil výplatu peňažného príspevku na opatrovanie. 3. Žalobkyňa v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu namietala, že posudky sa nezaoberali autistickými poruchami jej syna. Ten nie je schopný sa o seba postarať, bez asistencie nie je schopný ani stravovania sa. Nie je taktiež schopný dlhších prechádzok, nevie sa orientovať v okolí ich bývania, obliekanie zvláda len s jej pomocou, nevie rozlíšiť teplo a zimu.
K odvolaniu pripojila správu z psychologického vyšetrenia z mája 2021, psychiatrického vyšetrenia z februára 2021, alergiologického vyšetrenia z júna 2021, ortopedického vyšetrenia z mája 2021, neurologického vyšetrenia z marca 2021 a charakteristiku jej syna spracovanú špeciálnou základnou školou, ktorú navštevuje. V odvolacom konaní posúdil jeho zdravotný stav posudkový lekár žalovaného a svoje závery vyjadril v lekárskom posudku zo 16. augusta 2021, v ktorom zhrnul všetky uvedené lekárske správy, ako aj lekársky nález na účely konania kompenzácie, preukazu a parkovacieho preukazu z 11. marca 2021.
Mieru funkčnej poruchy aj rozhodujúce zdravotné postihnutie ustálil rovnako ako posudková lekárska úradu. Dodal, že oproti predchádzajúcemu posúdeniu sa zdravotný stav zlepšil. Zlepšil sa aj neurologický nález, epileptické záchvaty sa od roku 2016 neobjavili, liečba neurológom navrhovaná nie je. Školská dochádzka v špecializovanom školskom zariadení bola riadne plnená. Syn žalobkyne sa dokáže sám podpísať a ovláda mobil. Jeho vedomostná úroveň je chudobnejšia, ale „je už zrelší, je plne orientovaný osobou, miestom. Neovláda štátny jazyk. Vie vykonať samoobslužné úkony
s usmernením. Poruchy zvieračov nie sú prítomné. Ortopedické vyšetrenie potvrdzuje chybné držanie tela, ktoré však mobilitu výrazne neobmedzuje. Porucha potravinovej intolerancie sa rieši v rámci dietetických opatrení.“ Na účel posúdenia stupňa odkázanosti boli podľa prílohu č. 3 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách v znení neskorších predpisov jednotlivé činnosti hodnotené nasledovne: stravovanie a pitný režim (10 bodov), vyprázdňovanie hrubého čreva (10 bodov), osobná hygiena (5 bodov), celkový kúpeľ (0 bodov), obliekanie, vyzliekanie (5 bodov), zmena polohy, sedenie a státie (10 bodov), pohyb po rovine (10 bodov), orientácia v prostredí (5 bodov), dodržiavanie liečebného režimu (0 bodov), potreba dohľadu (5 bodov). Celkovo syn žalobkyne získal 80 bodov, čomu prislúcha stupeň odkázanosti III, načo posudkový lekár ustálil, že nie je odkázaný na celodenné opatrovanie.
4. Tieto závery prevzal aj žalovaný do komplexného posudku zo 17. augusta 2021, v ktorom ako kompenzáciu nenavrhol príspevok na opatrovanie. Odkázal na § 14 ods. 2 a 4, § 39 ods. 1 a 2 zákona č. 447/2008 Z. z. S poukazom na lekársky posudok uviedol, že posudzovaný napriek ťažkému zdravotnému postihnutiu nie je odkázaný na pomoc inej fyzickej osoby.
Zaradeniu do III. stupňa jeho odkázanosti s počtom bodov 80 totiž prislúcha priemerný rozsah potrebnej pomoci 4 až 6 hodín denne. U posudzovaného tak nebolo splnené kritérium odkázanosti na opatrovanie, ktorým je zaradenie do stupňa odkázanosti V alebo VI.
Vychádzajúc z tohto komplexného posudku, žalovaný preskúmavaným rozhodnutím z 26. augusta 2021 odvolanie žalobkyne zamietol. Doplnil, že posudzovanie zdravotného stavu nevychádza zo subjektívnych pocitov posudzovaného. Podľa § 34 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) je účastník konania povinný na podporu svojich tvrdení navrhnú dôkazy, ktoré sú mu známe, a preto správnemu orgánu nemožno vytýkať, ak neprihliadol na skutočnosti jemu neznáme. Taktiež dodal, že peňažné príspevky na kompenzáciu sú fakultatívnymi príspevkami, na ktoré nevzniká právny nárok, a v tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 179/2015.
5. Proti rozhodnutiu žalovaného podala žalobkyňa správnu žalobu, v ktorej namietala nedostatok riadneho a presvedčivého zdôvodnenia zmeny rozsahu potrebnej starostlivosti o jej syna. Mala za to, že nebol riadne zohľadnený bod odkázanosti jej syna na pomoc inej osoby, t. j. potreba dohľadu. Namietala taktiež porušenie práv podľa čl. 40, čl. 41 ods. 5, 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, Dohovoru o právach dieťaťa (konkrétne „právo na rešpektovanie najlepšieho záujmu dieťaťa a ďalšie práva dieťaťa“) a čl. 7, čl. 19, čl. 28 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Správny súd však tu napadnutým rozsudkom č. k. 23 Sa 80/ 2021-89 túto správnu žalobu zamietol. Dospel k záveru, že žalovaný sa logicky a vecne správne vysporiadal so všetkými okolnosťami podstatnými pre rozhodnutie o odňatí daného príspevku. Podľa súdu boli komplexné a lekárske posudky dostatočne podložené aj obsahom pripojenej zdravotnej dokumentácie. Námietky žalobkyne považoval súd za všeobecné a skutkovo i právne bezvýznamné. K námietke porušenia ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa odkázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 47/97.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobkyňa domáhala zmeny tohto rozsudku tak, že sa zrušia rozhodnutia žalovaného a úradu práce a vec sa mu vráti na ďalšie konanie. Rozsudku správneho súdu vytkla nesprávne právne posúdenie veci a odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Namietala formalistické posúdenie a nedostatočné vysporiadanie sa s jej námietkami zo strany správneho súdu. Žalovaný podľa žalobkyne aplikované právne normy neinterpretoval v súlade so zmyslom a účelom zákona. Uviedla, že jej syn trpí viacerými približne nemennými zdravotnými postihnutiami (autizmus ťažkého stupňa, duševná zaostalosť, elektívny mutizmus). Potrebuje neustály dohľad, dozor, usmernenie, kontrolu. Sociálne dôsledky jeho zdravotného postihnutia spočívajú vo výrazne narušených a oslabených duševných schopnostiach a typických autistických prejavoch, ktoré zásadným spôsobom zasahujú a narušujú jeho schopnosť fungovať v bežnom živote bez pomoci, podpory a dohľadu. Vyžaduje si veľmi náročný individuálny prístup zo strany osoby, ktorá sa o neho stará, a ten sa odzrkadľuje najmä v posúdení potreby dohľadu. Tej nebola podľa žalobkyne zo strany žalovaného venovaná primeraná pozornosť a pri posudzovaní boli vzaté v úvahu najmä ostatné oblasti. Potreba dohľadu je podľa nej pri duševných zdravotných postihnutiach kľúčová. Je nelogické vyhodnotenie, že jej syn má naďalej ťažké zdravotné postihnutie spočívajúce v prítomnosti kombinácie ťažkých duševných porúch, ktoré ho odkazujú na pomoc druhej osobu, ale zároveň konštatovanie nepriznania kompenzácie. V závere naďalej namietala porušenie ustanovení ústavy, Dohovoru o právach dieťaťa a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktoré neboli zo strany správneho súdu riadne zohľadnené. 7. Žalovaný navrhoval, aby bola kasačná sťažnosť odmietnutá ako neprípustná, keďže bola podaná len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. Eventuálne navrhol, aby bola kasačná sťažnosť zamietnutá ako nedôvodná.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).
9. Predmetom prieskumu v prerokúvanej veci sú rozhodnutia žalovaného a úradu o zastavení výplaty peňažného príspevku na opatrovanie. Nebolo sporné, že syn žalobkyne je ťažko zdravotne postihnutou osobou podľa § 2 ods. 3 zákona č. 447/2008 Z. z. s mierou funkčnej poruchy 50 %. Sporným ostalo, či je odkázaný na opatrovanie, čo je podľa § 39 ods. 1 a § 40 ods. 1 cit. zák. nevyhnutným predpokladom priznania tohto príspevku. Podľa § 14 ods. 4 cit.
zák. je fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím odkázaná na opatrovanie, ak stupeň jej odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby je V alebo VI podľa prílohy č. 3 k zákonu č. 448/ 2008 Z. z., čomu zodpovedá priemerný denný rozsah 8 až 12 hodín resp. viac ako 12 hodín odkázanosti na pomoc inej osoby. Takáto osoba vyžaduje aktívnu pomoc alebo aktívny dohľad pri bežných sebaobslužných úkonoch, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri realizovaní sociálnych a vzdelávacích aktivít, ktoré vzhľadom na svoje postihnutie nevie zvládnuť sama. Podľa § 49 ods. 10 zákona č. 448/2008 Z. z. sa dosiahnuté body v prvom až dvanástom bode uvedenej prílohy sčítajú. Stupeň odkázanosti sa určí na základe celkového počtu bodov, a to v stupňoch II až VI (porov. § 49 ods. 11 cit. zák.). Podľa § 49 ods. 12 cit. zák. však platí, že ak fyzická osoba pri posudzovaní odkázanosti podľa prílohy č. 3 písm. A dvanásteho bodu (potreba dohľadu) dosiahne 0 bodov, jej stupeň odkázanosti je VI a na ostatné body sa neprihliada. 10.
Podľa § 55 ods. 6 zákona č. 447/2008 Z. z. je podkladom pre rozhodnutie o peňažnom príspevku na kompenzáciu komplexný posudok, ktorý sa podľa § 15 ods. 1 vypracúva na základe lekárskeho posudku podľa § 11 ods. 11 a na základe posudkového záveru zo sociálnej posudkovej činnosti podľa § 13 ods. 9. Súčasťou lekárskeho posudku podľa § 11 ods. 11 sú závery, k jednotlivým druhom odkázanosti podľa § 14 ods. 4 cit. zák. Posudzovanie odkázanosti je však aj súčasťou sociálnej posudkovej činnosti [§ 13 ods. 1 písm. d) zákona č. 447/2008 Z. z.], a preto je súčasťou aj posudkového záveru podľa § 13 ods. 9. Judikatúra už v zásade vyslovila, že lekárske posudky (a logicky aj z nich vychádzajúce komplexné posudky) predstavujú dôležitý dôkaz v správnom konaní, ktorý správny orgán vyhodnocuje z hľadiska úplnosti, presvedčivosti a toho, či sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami (porov. napr. rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 6 Ssk 2/2022). Žalovaný aj správny súd tak
musia skúmať, či obsah, prípadne odôvodnenie posudkov nie sú v rozpore s obsahom lekárskych správ alebo niektoré lekárske správy nezohľadňujú, alebo či nie sú svojou celkovou skladbou nepreskúmateľné (v tomto smere porov. napr. rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 7 Ssk 7/2022). Keďže lekársky posudok, sociálny posudkový záver, komplexný posudok a rozhodnutie úradu práce, resp. žalovaného na seba nadväzujú, nemožno orgánom verejnej správy vyčítať, že v odôvodnení svojho rozhodnutia preberú ich závery. Komplexný posudok je však zdrojom skutkových zistení, kým úlohou orgánov verejnej správy je následne zistený skutkový stav podradiť pod príslušné ustanovenia zákona. Pokiaľ však rozhodnutie alebo komplexný posudok len odcitujú príslušné a ustanovenia a odkážu na záver lekárskeho posudku, ktorý sa k jednotlivým druhom odkázanosti vyjadruje len spôsobom „áno - nie“, sú tieto závery len ťažko preskúmateľné.
11. V prerokúvanej veci syn žalobkyne v bodovníku vypracovanom v rámci sociálnej posudkovej činnosti podľa cit. prílohy č. 3 zákona č. 448/2008 Z. z. získal 80 bodov (zo 100 možných), čo ho radilo do stupňa odkázanosti III. Proti týmto záverom žalobkyňa nevzniesla konkrétne námietky a aj kasačný súd považuje posudky úradu práce a žalovaného v tomto smere za náležite odôvodnené a preskúmateľné. Zo zisteného skutkového stavu je totiž zrejmé, že v posudkoch sa zohľadnila potreba pomoci pri osobnej hygiene, kúpeli, obliekaní a vyzliekaní, ako aj orientácii v prostredí a dodržiavaní liečebného režimu (porov. ods. 3 tohto rozsudku). Tieto závery sú založené na konkrétnych zisteniach z domácnosti žalobkyne.
Sama žalobkyňa svoje výhrady formulovala len všeobecne, bez jasného rozlíšenia, ktoré konkrétne činnosti v rámci dotazníka neboli zohľadnené. Napokon, zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že syn samostatne navštevuje školu a správa z nej nesvedčí o tom, že by potreboval pomoc zo strany personálu pri niektorých z ďalších činností v dotazníku.
12. Ako však už bolo uvedené, podľa § 49 ods. 12 zákona č. 448/2008 Z. z. stupeň odkázanosti VI dosahuje aj osoba, ktorá dosiahne v dotazníku 0 bodov v dvanástom bode, teda pri potrebe dohľadu. Žalobkyňa v prerokúvanej veci opakovane namietala, že orgány verejnej správy nedostatočne zohľadnili práve túto potrebu. Podľa poznámok k dvanástemu bodu prílohy č. 3 cit. zákona sa hodnotí potreba dohľadu pri jednotlivých činnostiach podľa prvého až jedenásteho bodu. Pritom platí, že fyzickej osobe patrí 0 bodov, ak je odkázaná na dohľad pri väčšine (teda najmenej šesť) činností, 5 bodov, ak je odkázaná na dohľad počas dňa minimálne pri troch činnostiach, a 10 bodov fyzickej osobe, ktorá nie je odkázaná na dohľad pri žiadnej z činností. Synovi žalobkyne bolo v tomto bode priradených 5 bodov, z čoho možno usudzovať, že vyžaduje potrebu dohľadu pri troch až piatich činnostiach.
Tieto závery boli prebraté do komplexného posudku a rozhodnutia žalovaného. Zo samotného sociálneho posudzovania však nie je možné určiť, pri ktorých konkrétnych činnostiach je dohľad potrebný a aké skutočnosti boli pri ustálení tohto záveru vzaté do úvahy. Nie je napríklad zrejmé, či medzi oblasti s potrebou dohľadu boli zaradené oblasti, v ktorých bola zohľadnená aj potreba pomoci (hygiena, kúpeľ, orientácia, liečebný režim), a ak áno, v akom rozsahu.
V dôsledku toho nemožno ani celkom zistiť, ako sa orgány verejnej správy vyrovnali s potrebou dohľadu pri činnostiach, ktoré uvádzala žalobkyňa (stravovanie, pitný režim, pohyb a pod.). Rovnako zistený skutkový stav neposkytuje odpoveď na otázku, či a v akej miere bol dohľad nad synom žalobkyne potrebný v čase, keď sa zdržiaval v špeciálnej škole. Ustanovenie § 49 ods. 12 zákona č. 448/2008 Z. z. totiž potrebu dohľadu neviaže výlučne len na jednu osobu, ale všeobecne na inú fyzickú osobu. Preto sama okolnosť, že syn žalobkyne je počas dňa v (nota bene špeciálnej) škole, nestačí pre záver, že v danú časť dňa je samostatný a nevyžaduje si dohľad inej fyzickej osoby. 13. Časť argumentácie žalobkyne smerovala aj voči porušeniu ustanovení ústavy, Dohovoru o právach dieťaťa a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Predovšetkým, žalobkyňou citované ustanovenie čl. 40 ústavy zaručuje právo na ochranu zdravia, ale aj právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon. Žalobkyni ani jej synovi sa však v prerokúvanej veci neodopiera zdravotná starostlivosť, ani zdravotnícke pomôcky, a tak nie je celkom zrejmý vecný súvis tohto článku s prerokúvanou vecou. Podľa čl. 41 ods. 5 ústavy rodičia, ktorí sa starajú o deti, majú právo na pomoc štátu; podľa ods. 6 však podrobnosti o tomto práve ustanoví zákon.
Týmto sociálnym právam zodpovedá pozitívny záväzok štátu, teda ich realizácia vyžaduje pozitívne plnenie. Podoba a obsah týchto plnení závisia od ekonomických a hospodárskych možností štátu, takže zákonodarca má v tomto smere širokú mieru voľného uváženia. Preto sa podľa čl. 51 ods. 1 ústavy možno domáhať týchto práv len v medziach zákonov, ktoré ich vykonávajú.
14. Správny súd sa vo svojom rozsudku nezaoberal argumentami žalobkyne o porušení práv z čl. 7, čl. 19 a čl. 28 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (oznámený pod č. 317/2010 Z. z.), ktorý ako medzinárodná zmluvy má podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi. Tunajší súd však vo svojej judikatúre (porov. rozsudky sp. zn. 9 Sžsk 7/2021, 9 Sžsk 32/2021 alebo z posledného obdobia 7 Ssk 63/2022) aj s odkazom na judikatúru ústavného súdu opakovane vyslovil, že tento Dohovor nezakladá subjektívne práva jednotlivcov, ktorým by zodpovedala povinnosť štátu priznávať určité konkrétne hmotné nároky.
To podporujú aj ustanovenia čl. 4 ods. 1, 2 a 3 tohto Dohovoru, ktoré jednoznačne odkazujú na potrebu prijať legislatívu na jeho vykonanie. Samotné znenie čl. 7, 19 a 28 Dohovoru potom ukladá zmluvným štátom prijať potrebné opatrenia na dosiahnutie určitých cieľov, teda zaväzuje ich, aby tieto ustanovenia implementovali do svojho právneho poriadku a orgány aplikácie práva ich zohľadňovali pri interpretácii a aplikácii príslušných vnútroštátnych právnych predpisov (napr. zákona č. 447/2008 Z. z.).
15. Slovenská republika ako nástupnícky štát Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky vstúpila do práv a záväzkov z Dohovoru o právach dieťaťa (v Zbierke zákonov vyhlásený pod č. 104/1991 Zb.). Tento Dohovor založil Slovenskej republike tzv. pozitívny záväzok, čo znamená, že všetky orgány s právomocou konať vo vzťahoch, ktoré sú predmetom Dohovoru, musia podniknúť účinné opatrenia na ochranu práv zaručených týmto Dohovorom (porov. nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 47/97). Prednosť pred zákonom by tento Dohovor mohol mať len podľa čl. 154c ústavy, ak by zabezpečoval väčší rozsah práv a slobôd. Judikatúra (porov. uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 596/2014) už vyslovila, že tento Dohovor obsahuje vo svojom texte dve skupiny právnych noriem: Prvá skupina sú priamo vykonateľné normy, ktoré zaručujú práva a slobody priamo ich adresátom bez potreby ďalšej transpozície alebo inkorporácie do právneho poriadku zmluvného štátu.
Druhú skupinu tvoria normy priamo nevykonateľné, ktoré majú charakter všeobecných zásad; tie od zmluvného štátu vyžadujú priamo alebo implicitne prijatie ďalšej právnej úpravy na úrovni vnútroštátnej legislatívy (v medzinárodných zmluvách najčastejšie uvedené textáciou „zmluvné štáty sa zaväzujú prijať.
. .“ alebo „zmluvné štáty uznávajú a zabezpečia. . .“ a pod.). Sama žalobkyňa však v správnej žalobe či kasačnej sťažnosti necitovala konkrétne ustanovenie daného Dohovoru, len vo všeobecnosti porušenie práva na rešpektovanie najlepšieho záujmu dieťaťa. Podľa dnes už konštantnej judikatúry čl. 3 tohto Dohovoru, ktorý sa týka aj záujmu dieťaťa, patrí medzi články, ktoré upravujú všeobecné zásady, no nie právo alebo povinnosť (porov. uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 596/2014). Vnútroštátna právna úprava rešpektuje ustanovenia tohto Dohovoru vrátane najlepšieho záujmu dieťaťa.
Konkrétne v oblasti kompenzácií sa pozitívne záväzky štátu realizujú aj zákonom č. 447/2008 Z. z., ktorý komplexne upravuje hmotné a procesné práva a povinnosti účastníkov, s prihliadnutím na potreby fyzických osôb s ťažkým zdravotným postihnutím vrátane maloletých (porov. napr. rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 7 Ssk 82/2021).
IV. Záver
16. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného treba zrušiť z dôvodu ustanoveného v § 191 ods. 1 písm. e) SSP. Ak správny súd za týchto okolností správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, vychádza jeho
rozsudok
z nesprávneho správneho posúdenia veci, čo napĺňa kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Preto kasačný súd podľa § 462 ods. 2 SSP napadnutý rozsudok (§ 457 ods. 1 SSP) zmenil tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného. Zároveň s týmto rozhodnutím podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP zrušil aj rozhodnutie úradu práce a vec mu podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil na ďalšie konanie. 17. Žalovaný aj úrad práce sú v ďalšom konaní viazaní právnymi názormi vyslovenými v tomto rozsudku (§ 191 ods. 6 a § 469 SSP). Preto bude ich úlohou riadne zistiť a objasniť skutkový stav, najmä s ohľadom sa posúdenie odkázanosti na dohľad a námietky žalobkyne v tomto kontexte, a nanovo posúdiť u syna žalobkyne stupeň odkázanosti na opatrovanie. 18. Pri zmene rozhodnutia musí kasačný súd podľa § 467 ods. 2 SSP rozhodnúť o trovách konania na krajskom súde a kasačnom súde. Kasačný súd tak podľa § 167 ods. 1 samostatne, ako aj v spojení s § 467 ods. 1 SSP priznal plne úspešnému žalobcovi proti neúspešnému žalovanému náhradu trov konaní oboch stupňov. 19. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 29. novembra 2023