7Ssk/20/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej /sudca spravodajca/ a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: KAER-M, s.r.o., so sídlom Javorová 643/ 8, Nitra, IČO: 46650091, zastúpeného advokátkou JUDr. Máriou Konrádovou, so sídlom Farská 8, Nitra, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, 29. augusta 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: B. S., T.. XX.XX.XXXX, H. W. XX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 48404-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019, v spojení s oznámením č. 48404-2/2019-BA zo dňa 24. 06. 2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre, č. k. 19Sa/14/2020-96 zo dňa 09. júna 2021, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre, č.k. 19Sa/ 14/2020-96 zo dňa 09. júna 2021, zrušujea vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Konanie pred krajským súdom

súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.") zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej Sociálnej poisťovne ústredie č. 48404-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019 v spojení s oznámením č. 48404-3/2019-BA zo dňa 24. 06. 2019, ktorým odvolanie proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra zamietla v celom rozsahu a napadnuté rozhodnutie potvrdila. Prvostupňovým rozhodnutím Sociálna poisťovňa, pobočka Nitra zo dňa 20. 02. 2019, č. 7414-16/2019-NR rozhodla, že ďalšiemu účastníkovi B. S., T..

Krajský súd z obsahu administratívneho spisu žalovanej zistil, že Sociálna poisťovňa vykonala u žalobcu (ako zamestnávateľa) vlastnú vonkajšiu kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a kontrolu plnenia povinností

XX. XX. XXXX, ktorému zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu dňa 08. 09. 2015. Proti uvedenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodla žalovaná rozhodnutím č. 48404-2/2019-BA zo dňa 17. 05. 2019 v spojení s oznámením č. 48404-3/2019-BA zo dňa 24. 06. 2019 tak, že odvolanie proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Nitra zamietla v celom rozsahu a napadnuté rozhodnutia potvrdila. Žalovaná v odôvodnení rozhodnutia zdôraznila, že vysielajúci zamestnávateľ musí počas celej doby vyslania spĺňať všetky požiadavky na uplatnenie inštitútu vyslania.

povinností zamestnávateľa. Sociálna poisťovňa a Národný inšpektorát práce dospeli k rovnakému zisteniu o rozsahu výkonu činnosti zamestnávateľa na území Slovenska vo vzťahu k výkonu činnosti na území Francúzska ako francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia. Na základe tejto skutočnosti sa nepreukázalo splnenie podmienok vyslania počas celej doby vyslania zamestnancov a vzhľadom na túto skutočnosť boli PD A1 formuláre vyhlásené za neplatné. Uviedla, že zamestnanci boli prihlásení do systému sociálneho poistenia v zmysle právnych predpisov Slovenskej republiky správne. Formulár PD A1, ktorý potvrdzoval určenie slovenskej uplatniteľnej legislatívy pre zamestnanca od 09. 09. 2015, bol vyhlásený za neplatný a z uvedeného dôvodu vznikla zamestnávateľovi povinnosť podať za zamestnanca odhlášku ku dňu 08. 09. 2015. Túto povinnosť si zamestnávateľ nesplnil. Na zamestnanca

3. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím preskúmal postupom podľa právnej úpravy ustanovenej v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho a dospel k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie

Pokiaľ správny súd má o ukrátení subjektívnych práv žalobcu v konkrétnom prípade pochybnosti, k preukázaniu takéhoto stavu vyzve priamo žalobcu. Právna zástupkyňa žalobcu na takúto výzvu uviedla, že rozhodnutie žalovanej má široký dosah na práva a povinnosti žalobcu aj jeho zamestnancov týkajúcich sa tak sociálneho zabezpečenia, zdravotného poistenia aj daňových povinností a konkrétne pre žalobcu by to znamenalo, že by musel duplicitne platiť dane a odvody vo Francúzsku, na čo už nemá finančné prostriedky, pretože už svoje povinnosti splnil a platby zaplatil na Slovensku a pre zamestnancov to dnes už spôsobuje problémy.

k vyhláseniu neplatnosti príslušných PD A1 formulárov potvrdzujúcich určenie slovenskej uplatniteľnej legislatívy pre zamestnanca od 09. 09. 2015, žalobca ako zamestnávateľ bol povinný podať za zamestnanca odhlášku ku dňu 08. 09. 2015, čo neurobil.

5. Z uvedeného pre krajský súd vyplynulo, že správny orgán prvého stupňa a teda ani žalovaná nerozhodovali o určení uplatniteľnej legislatívy ani odvodovej povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa, ale o zániku sociálneho poistenia jeho zamestnanca podľa slovenskej legislatívy.

žalovanej. Z uvedených dôvodov preto žalobu zamietol. Na podporu poukázal krajský súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/40/2020 zo dňa 25. 11. 2020, v ktorom bola riešená obdobná skutková i právna situácia.

6. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. V dôvodoch kasačnej sťažnosti namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p. Navrhoval, aby najvyšší správny súd rozsudok Krajského súdu v Nitre, č. k. 19Sa/14/2020-96 zo dňa 09.06.2021 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. 7. V dôvodoch kasačnej sťažnosti žalobca vyslovil svoj nesúhlas s právnym posúdením veci zo strany krajského súdu. Namietal, že krajský súd nesprávne posúdil aktívnu legitimáciu žalobcu na podanie správnej žaloby. Napriek tomu, že vydaním formulárov PD A1 bola určená slovenská legislatíva, počas platnosti ktorej si Francúzska sociálna poisťovňa svojvoľne zaradila žalobcu do svojho systému sociálneho poistenia v rozpore s Rozsudkom Súdneho dvora zo 06. septembra 2018 vo veci C-527/16. Z tohto dôvodu je potrebné v rozsudku rozhodnúť o uplatniteľnej legislatíve sociálneho poistenia, ktorej krajiny sa jedná. Na rozdiel od uvedeného prípadu žalobca ukrátenie na svojich právach v žalobe konštatoval a zároveň ich aj odôvodnil jednak v správnej žalobe a vo vyjadrení, kde uviedol, že ako účastník administratívneho konania bol oznámeniami žalovanej ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, najmä na práve vyplývajúceho mu z článku 12 odsek 1 Základného nariadenia; zo strany žalovanej došlo k zásahu do jeho práva garantovaného mu v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v neposlednom rade žalobca namietal zásah žalovanej do princípu právnej istoty a do zásady ochrany legitímnych očakávaní, z ktorých dôvodov bol žalobca nútený domáhať sa ochrany na správnom súde. Žalobca trval na tom, že bol ukrátený na svojich právach aj v zmysle článku 19 odsek 1 Ústavy SR. Upriamil pozornosť na to, že podnikateľskú činnosť vykonával od roku 2013 až do roku 2018 a po celú túto dobu si riadne plnil všetky odvodové povinnosti voči žalovanej vrátane daňových povinností voči štátnemu rozpočtu. Naopak žalovaná si finančné prostriedky, ktoré jej žalobca za seba a za svojich zamestnancov zaplatil, ponechala, a to aj napriek tomu, že tvrdí, že jej nepatria a že ich treba uhradiť Francúzskej sociálnej poisťovni. Krajský súd tým, že zamietol žalobcu z dôvodu, že žalobca nebol aktívne vecne legitimovaný sa nezaoberal obsahom a dôvodmi žaloby a teda

rozsudok

náležite neodôvodnil.

8. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadrila podaním z 15.11.2021. Žalobca v kasačnej sťažnosti podľa jej názoru neuviedol také námietky k správnosti preskúmavaného rozhodnutia, ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozsudku krajského súdu. 9. Žalovaná poukázala na to, že žalobca mal možnosť uplatniť v konaní vo veci zániku povinného sociálneho poistenia zamestnanca všetky svoje procesné práva vyplývajúce z príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. K podkladom rozhodnutia Sociálnej poisťovni, pobočka Nitra mal právo sa vyjadriť v rámci odvolacieho konania. Svoje právo si aj uplatnil. Žalobca je iba nespokojný s rozhodnutím žalovanej a svoju nespokojnosť nesprávne vníma a označuje ako ukrátenie práv. Podľa názoru žalovanej zo strany žalobcu neboli splnené predpoklady na podanie správnej žaloby. 10. Mala za to, že zo strany žalobcu neboli vôbec splnené predpoklady na podanie žaloby a domáhania sa ochrany práva vyplývajúceho mu z článku 12 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) na správnom súde, pretože žalovaná napadnutým rozhodnutím nerozhodla o tom, ktorým právnym predpisom podlieha zamestnanec žalobcu a preto nebolo možné konštatovať, že žalovaná svojím rozhodnutím porušila práva žalobcu vyplývajúce mu z čl. 12 ods. 1 základného nariadenia. K ukráteniu práv žalobcu nedošlo, keďže mu boli zachované v zásade všetky jeho práva v rámci sociálneho zabezpečenia, ktoré požíva vo Francúzsku, keďže správne orgány vzájomne určili, že zamestnanec žalobcu síce nemal byť prihlásený do slovenského systému sociálneho zabezpečenia, ale mal byť prihlásený do francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia. Žalovaná má poukazom na vyššie uvedené za to, že žalobca vo svojej žalobe jednoznačne nepreukázal, akým spôsobom bol napadnutým rozhodnutím poškodený na svojich právach. Vzhľadom na to, že žalobca v žalobe nepreukázal, akým spôsobom napadnuté rozhodnutie zasahuje do jeho subjektívnych práv, mala žalovaná za to, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovanou osobou na podanie žaloby. Na podporu poukázala žalovaná na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 228/2011-9 zo dňa 02.06.2011.

11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dňa 1. januára 2021 a na základe zák. č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva.

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. h/ v spojení s § 438 ods. 2 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 S.s.p.) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu je dôvodná. 15.

XX. XX. XXXX, zamestnancovi zamestnávateľa KAER-M, s.r.o. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 08. 09. 2015. 17. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na

správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 S.s.p.).

Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti Správneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. S.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

19. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite nepostupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, napadnutého žalobou, nevykonal v súlade s právnou úpravou ustanovenou v zákone č. 461/ 2003 Z. z. v spojení s Nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ako i Nariadením (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia, z ktorých dôvodov kasačný súd považoval právny záver správneho súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu za nesprávny.

20. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 21. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.

textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov

25. Podľa čl. 12 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Základné nariadenie), osoba, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec v členskom štáte v mene zamestnávateľa, ktorá zvyčajne tam vykonáva svoju činnosť a ktorá je svojim zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto práce nepresahuje 24 mesiacov a ak daná osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú osobu.

27. Kasačný súd z obsahu súdneho spisu, zistil, že žalobca 1/ je agentúrou dočasného zamestnávania a je usadený v Slovenskej republike, 2/ zamestnával zamestnancov v zmysle čl. 1 písm. a/ základného nariadenia, ktorí mali v Slovenskej republike svoje bydlisko v zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia, 3/ týchto zamestnancov na základe dohody s klientom, ktorý bol usadený vo Francúzsku, vysielal do Francúzska. Žalobca svojho zamestnanca B. prihlásil u žalovanej ako poistenca podľa § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. Žalobca tak postupoval podľa § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/ a § 19 ods. 1 zákona č. 461/ 2003 Z.z. na tom základe, že vznikom pracovného pomeru zamestnancovi vzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti.

Rozhodnutie, ktorým sa deklaruje, že zamestnanec nepodlieha slovenským právnym predpisom o sociálnom zabezpečení/poistení, v dôsledku čoho by mal podliehať iným právnym predpisom, má za následok, že rovnakými právnymi predpismi sa spravuje, resp. môže spravovať aj postavenie zamestnávateľa. Kasačný súd ustálil, že B. S.a, ako zamestnanec žalobcu spadal do rozsahu osobnej pôsobnosti Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základného nariadenia) podľa jeho čl. 2 ods.

ktorá znie nasledovne; 29. „Podľa čl. 11 ods. 1 Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) cit. nar. potom platí, že ak čl. 12 až 16 neustanovujú inak, osoba vykonávajúca činnosť zamestnanca v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa osobitného pravidla v čl. 12 ods. 1 cit. nar. osoba, ktorá ako zamestnanec vykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene tohto zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu (s určitými obmedzeniami). Podľa kasačného súdu tak z čl. 12 ods. 1 cit. nar. vyplýva subjektívne právo zamestnanca, aby podliehal právnym predpisom štátu, v ktorom zvyčajne vykonáva činnosť jeho zamestnávateľ (t. j. vysielajúceho štátu), ak sú splnené tam uvedené podmienky.

Otázka, či žalobcovi skutočne takéto právo patrilo a či doň bolo nezákonne zasiahnuté, je predmetom vecného posudzovania správneho súdu a kasačného súdu, samo osebe však nespochybňuje žalobcovu aktívnu legitimáciu. 30.

prípade môžu vzniknúť pochybnosti, či určitá činnosť sa má hodnotiť ako vyslanie podľa čl. 12 ods. 1 alebo ako výkon zamestnania na území viacerých členských štátov podľa čl. 13 ods. 1 nariadenia č. 883/2004.

Za daných okolností je tak celé právne posúdenie napadnutého rozsudku, pokiaľ vychádza z čl. 16 uvedeného nariadenia, nesprávne, pretože je nesprávne jeho základné východisko. Postup ustálenia uplatniteľných právnych predpisov pre vyslanie zamestnancov upravuje čl. 15 ods. 1 nariadenia č. 987/2009, podľa ktorého v prípade, že osoba vykonáva činnosť v inom členskom štáte, ako je príslušný členský štát podľa hlavy II nariadenia č. 883/2004, zamestnávateľ podľa možnosti vopred informuje o tejto skutočnosti príslušnú inštitúciu členského štátu, ktorého právne predpisy sa uplatňujú (teda v danej veci Sociálnu poisťovňu).

Podľa uvedeného čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009 príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, na požiadanie dotknutej osoby alebo zamestnávateľa poskytne osvedčenie, že tieto právne predpisy sú uplatniteľné, prípadne uvedie, dokedy a za akých podmienok sú uplatniteľné. Toto osvedčenie podľa čl. 5 ods. 1 cit. nar. uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský štát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné. Judikatúra Súdneho dvora (porov. napr. rozsudok zo 6. septembra 2018, C-527/16, Alpenrind, na ktorý odkazoval aj žalobca, ale najmä skorší rozsudok z 29. januára 2006, C-2/05, Herbosch Kiere) zdôrazňuje, že záväznosť osvedčení (potvrdení) podľa čl. 5 cit. nar. je prejavom zásady lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi. Táto záväznosť znamená, že nielen príslušné inštitúcie, ale aj súdy iných členských štátov musia obsah týchto osvedčení akceptovať, pokiaľ nie sú vydávajúcou inštitúciou zrušené.

Ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii (čl. 5 ods. 4 cit. nar.). Pojem „dohoda" v zmysle cit. čl. 5 ods. 4 však nemožno stotožňovať s pojmom „dohoda o určení uplatniteľných právnych predpisov" podľa čl. 16 ods. 4 cit. nar. Dohoda podľa čl. 5 ods. 4 znamená, že inštitúcie členských štátov nájdu obojstranne uspokojivé riešenie pôvodne spornej situácie. Dohoda o určovaní uplatniteľných právnych predpisov v tomto prípade neprichádza do úvahy už preto, že uplatniteľné právne predpisy sú v zmysle čl. 12 nariadenia č. 883/2004 a čl. 5 a 15 nariadenia č. 987/2009 určené obsahom osvedčenia podľa čl. 19 ods. 2 cit. nar. Už v dôsledku toho neobstojí východisko správneho súdu, že v administratívnom spise chýba zachytená dohoda príslušných inštitúcií, pretože táto nemá - na rozdiel od dohody podľa čl. 16 ods. 4 nariadenia č. 987/2009 - právotvorný účinok. Ako už bolo uvedené, ustanovenie čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 a

Splnenie týchto podmienok je osvedčené osvedčením podľa čl. 19 ods. 2 nariadenia č. 987/2009. Pokiaľ nie je osvedčené splnenie týchto podmienok, v zásade sa uplatňuje všeobecné pravidlo určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa cit. čl. 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 a uplatnia sa predpisy štátu, kde zamestnanec vykonáva činnosť. Úlohou inštitúcie členského štátu, ktorá podľa čl. 14 ods. 1 nariadenia č. 987/2009 vydala osvedčenie pre vyslaných zamestnancov, pri rozhodovaní o zrušení tohto osvedčenia tak spočíva v posúdení, či tu skutočne sú alebo nie sú predpoklady, za ktorých sa na vyslaných zamestnancov naďalej uplatňujú právne predpisy štátu, kde má sídlo ich zamestnávateľ, podľa čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 a čl. 14 ods. 1 nariadenia č. 987/2009. Toto posúdenie je táto inštitúcia povinná vykonať samostatne, v súlade so svojou vlastnou procesnou úpravou, a nie je obmedzená tým, že by predtým musela docieliť formálnu dohodu s inštitúciou členského štátu vyslania".

Z uvedených dôvodov kasačný súd podľa § 462 ods. 1 v spojení s § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p. rozhodnutie správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 32. Ďalšími kasačnými námietkami smerujúcimi k meritu veci sa kasačný súd, vzhľadom na charakter rozhodnutia krajského súdu, ktorým nebola vec meritórne prejednaná nezaoberal.