7Ssk/207/2022
ECLI:SK:NSSSR:2023:4022200005.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Nitre
- Sp. zn. 1. inštancie
- 23Sa/1/2022
- IČS
- 4022200005
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobcu: Y. C., W.. XX. I. XXXX, L. XXX, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 11. novembra 2021, č. 50518-2/2021-BA, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 23 Sa 1/2022-64 z 27. júna 2022 takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. II. Účastníkom sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.
Odôvodnenie
Odôvodnenie :
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Žalobca je slovenským štátnym občanom, ktorý v júli 2008 odišiel do Nórskeho kráľovstva. Tam vykonával zárobkovú činnosť od 10. júla 2008 do 30. júna 2021 u zamestnávateľa Unibuss AS na pozícii vodiča v pracovnom pomere na dobu neurčitú s ročnou výmerou dovolenky 25 dní. Do Slovenskej republiky sa vracal viackrát ročne. V Slovenskej republike
ostala jeho manželka, dcéra, neskôr vnuk a matka. Potom, čo bol jeho pracovný pomer v Nórsku ukončený zo strany zamestnávateľa, sa vrátil v júli 2021 na Slovensko a od 1. júla 2021 bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie.
2. Dňa 9. júla 2021 žalobca požiadal pobočku žalovanej v Nitre o dávku v nezamestnanosti s odkazom na svoje posledné zamestnanie v Nórsku. Podľa vyhlásenia žiadateľa na účely zachovania centra záujmov si tam neuplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti.
Zároveň vyhlásil, že sa tam zdržiaval sám. Tu počas celého obdobia nevykonával žiadnu nezárobkovú činnosť. Ďalej vo vyhlásení uviedol, že v Nórsku býval v „nájme/podnájme“ a ubytovanie zmenil dvakrát. Zamestnanie na území Slovenskej republiky si podľa svojho tvrdenia hľadal telefonicky. Na Slovensku vlastní nehnuteľnosť a počas svojich návratov býval v rodinnom dome s manželkou. Na Slovensko sa vracal letecky každé dva mesiace na 10 až 14 dní.
K žiadosti doložil aj čestné vyhlásenie o návratoch na Slovensko a doložil letenky z roku 2013. Z formulára U1, ktorý vystavila nórska inštitúcia, okrem iného vyplýva, že žalobca nemal nárok na dávku v nezamestnanosti v Nórsku, pretože o ňu nepožiadal.
3. Pobočka v Nitre rozhodnutím z 19. augusta 2021 č. 10176/2021-NR-DvN rozhodla, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov a čl. 61 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie). Na odôvodnenie zhrnula zistenia, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli ohľadom dĺžky a trvalosti pobytu, pracovnej situácie, bývania, rodinnej situácie, vlastnenia nehnuteľnosti, návratov a pobytov na Slovensku. Z toho uzavrela, že žalobca mal v danom čase centrum záujmov v Nórsku. Počas posledného zamestnania tak nemal bydlisko v Slovenskej republike v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia, a tak sa na neho nevzťahuje čl. 65 ods. 2 a 5 písm. a) tohto nariadenia. 4. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že počas jeho pobytu v Nórsku sa pravidelne vracal za rodinou, ktorú finančne podporoval, a zároveň financoval rekonštrukciu rodinnej nehnuteľnosti. Okrem toho udržiaval kontakty s priateľmi a širšou rodinou. Prácu na Slovensku
si začal hľadať hneď, ako bolo rozhodnuté, že nebude pokračovať v práci v Nórsku. Za jeho odchodom do Nórska bola zlá situácia na slovenskom pracovnom trhu v danom čase. Intenzita jeho návštev na Slovensko sa rokmi zvyšovala, vracal sa k rodine aj každých šesť týždňov, kedy si nadrobil smeny a ostal na Slovensku aj dva týždne. Na Slovensku si ponechal trvalý pobyt, platil miestne dane a poplatky. K ubytovaniu v Nórsku dodal, že išlo o dom, kde bývalo viacero Slovákov, išlo skôr o kvázi ubytovňu Slovákov. Žalovaná však preskúmavaným rozhodnutím z 11. novembra 2021 potvrdila rozhodnutie pobočky. Po analýze kritérií
uvedených v čl. 11 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, v platnom znení (vykonávacie nariadenie) dospela k záveru, že žalobca mal počas zamestnania v Nórsku v tomto štáte aj bydlisko. Zodpovedala tomu stálosť a trvalosť prítomnosti v tomto štáte, prioritná a dlhodobá orientácia na nórsky pracovný trh od roku 2008, daňová rezidentúra v tomto štáte. Bytovú situáciu v Nórsku je možné považovať za primeranú výkonu povolania. Z verejne dostupných zdrojov vyplynulo, že na území Slovenska žalobca nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, počas návratov býval v rodinnom dome s manželkou, ktorá dom vlastní. K prítomnosti rodiny na Slovensku žalovaná uviedla, že na túto skutočnosť bolo prihliadnuté, avšak jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska žalobcu v tejto krajine. To je v súlade aj s Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009. Zdôraznila tiež, že pojem trvalý pobyt nie je možné stotožňovať s pojmom bydlisko. Možnosť daná v čl. 65 ods. 2 základného nariadenia
je výnimkou z pravidla, a preto si žalobca mal nárok na dávku uplatniť v Nórsku. Cieľom základného nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a ktorý tak má niesť bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti.
5. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, v ktorej žalovanej vytkol nesprávne a nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Naďalej zastával názor, že si zachoval centrum záujmov v Slovenskej republike. Prácou v zahraničí sa snažil zabezpečiť svoje potreby a potreby jeho rodiny, financoval úpravy na rodinnom dome, keďže jeho manželka bola dlhšie obdobie nezamestnaná. K správnej žalobe priložil výpisy z účtu o zasielaní finančných prostriedkov na účet manželky. V Nórsku si nikdy nezabezpečil trvalý alebo prechodný pobyt, nikdy tam nekúpil nehnuteľnosť a zopakoval, že tam býval na adrese, kde bývalo viacero Slovákov. Žalobca taktiež poukázal na odlišnú rozhodovaciu prax jednotlivých pobočiek žalovanej, pretože jeho kolegom, ktorých skutková situácia bola obdobná, priznala dávku v nezamestnanosti. Na preukázanie pripojil rozhodnutie pobočky žalovanej v Topoľčanoch zo 6. októbra 2021. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 23 Sa 1/2022-64 jeho správnu žalobu zamietol. Nepovažoval za sporné, že žalobca nedosiahol dobu poistenia v
nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v Slovenskej republike, a tak sporným zostalo, či možno aplikovať pravidlo sčítania dôb poistenia podľa čl. 61 základného nariadenia. Správny súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami žalovanej, ako aj s jej záverom, že bydlisko si žalobca nezachoval v Slovenskej republike, čo zodpovedalo kritériám vymedzeným v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Pravidelné návraty na Slovensko, kde žijú jeho rodinní príslušníci (manželka, dcéra, matka a ďalší príbuzní), trvalý pobyt ani spoluvlastníctvo nehnuteľnosti nepovažoval za dôkaz centra záujmov na Slovensku.
Za prioritné správny súd považoval, že žalobca počas posledného zamestnávania zvyčajne býval v Nórsku, kde sa dlhodobo zdržiaval, býval na ubytovni, trávil tam pracovný aj mimopracovný čas a platil zákonné odvody a dane.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáhal zrušenia tohto rozsudku, eventuálne jeho zmeny tak, že sa zruší rozhodnutie žalovanej a vec sa jej vráti na ďalšie konanie. Rozhodnutie správneho súdu považuje za rozporné s princípmi právnej istoty, predvídateľnosti rozhodnutí a legitímnych očakávaní. Žalobca opätovne poukázal na prípad jeho kolegu z Nórska, ktorému bola po návrate priznaná dávka v nezamestnanosti. Namietol, že rozhodnutie správneho orgánu musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a nie je prípustné, aby sa v totožných prípadoch rozhodlo odlišne len z dôvodu príslušnosti inej pobočky žalovanej. Na priznanie nároku na danú dávku žalobca splnil všetky zákonné požiadavky, minimálne v takom rozsahu ako jeho kolega. Ku kasačnej sťažnosti opätovne pripojil rozhodnutie pobočky žalovanej Topoľčany z 6. októbra 2021. 7. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Odkázala na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, príp. Najvyššieho správneho súdu a krajských súdov.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).
9. V prerokúvanej veci nebolo sporné, že žalobca nezískal pred podaním žiadosti o dávku v nezamestnanosti obdobie poistenia uvedené v § 104 zákona č. 461/2003 Z. z. podľa slovenských právnych predpisov, a tak išlo o to, či na tento účel možno započítať doby získané podľa iných právnych predpisov. Žalobca bol pred rokom 2021 zamestnaný a sociálne poistený v Nórsku.
Rozhodnutím spoločného výboru EHP č. 76/2011 z 1. júla 2011, ktorým sa mení a dopĺňa príloha VI (Sociálne zabezpečenie) a protokol 37 k Dohode o EHP (Ú v. EÚ L 262, 6. októbra 2011, s. 33) sa platnosť základného a vykonávacieho nariadenia rozšírila aj na územie Európskeho hospodárskeho priestoru. Keďže Nórsko je krajinou participujúcou na Dohode o EHP, podliehal žalobca podľa čl. 2 základného nariadenia koordinačným pravidlám tohto nariadenia. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia má cezhraničný pracovník zásadne nárok na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov toho štátu, v ktorom bol naposledy zamestnaný. Zmyslom tohto pravidla je jednak brániť diskriminácii cezhraničných pracovníkov (porov. čl. 4 a odôvodnenie 17 preambuly základného nariadenia), jednak zabezpečovať, že každý členský štát znáša zásadne náklady na dávky v nezamestnanosti len takej oprávnenej osoby, ktorá do jeho systému sociálneho zabezpečenia prispievala. Ustanovenia čl. 65 ods. 2 prvá veta a čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia upravujú
výnimku pre pracovníkov, ktorí si počas poslednej činnosti zamestnanca v inom členskom štáte zachovali svoje bydlisko v pôvodnom členskom štáte a buď tam zostávajú bývať naďalej, alebo sa tam po skončení činnosti zamestnanca vrátia. Podľa tohto článku by tak žalobcovi mohol vzniknúť nárok na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, ako keby sa na neho tieto právne predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca v Nórsku, len ak si počas tohto obdobia na území Slovenskej republiky zachoval bydlisko.
10. Pojem bydlisko na účely základného nariadenia (a teda aj na účely čl. 65 ods. 2) definuje čl. 1 písm. j) základného nariadenia, podľa ktorého bydlisko znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Tento pojem má v práve Únie svoj autonómny obsah (porov. rozsudok Súdneho dvora z 25. februára 1999 vo veci C-90/97, Robin Swaddling v. Adjudication Officer, ods. 28), takže ho nemožno stotožňovať s trvalým pobytom alebo prechodným pobytom podľa zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov
Slovenskej republiky. Súdny dvor už vo svojej judikatúre vyslovil záver, že ak pracovník má stabilné zamestnanie v určitom členskom štáte, tak sa predpokladá, že tam má aj bydlisko, no táto domnienka je vyvrátiteľná (rozsudok z 8. júla 1992 vo veci C-102/91, Koch, ods. 22, ale aj skorší rozsudok zo 17. februára 1977 vo veci C-76/76, Di Paulo v.
Office National de l'Emploi, ods. 17 až 20). Bližší spôsob určenia bydliska upravuje čl. 11 vykonávacieho nariadenia, ktorý kodifikuje kritériá vypracované judikatúrou Súdneho dvora, ktoré možno zohľadniť pri určovaní uvedeného centra záujmov (porov. napríklad rozsudok Súdneho dvora z 11. septembra 2014 vo veci C-394/13, B., ods. 34). Na rozdiel od doslovného znenia tohto ustanovenia sa tak tieto kritériá neaplikujú len v prípadoch, ak sa príslušné inštitúcie pokúšajú o dohodu, ale pri určovaní bydliska vôbec.
11. Ustanovenie čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia obsahuje demonštratívny výpočet kritérií určenia bydliska, pričom žiadne kritérium nemá prednosť pred ostatnými. Kritériami na určenie centra záujmov podľa vykonávacieho nariadenia sú najmä: dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov a situácia dotknutej osoby (vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; jej rodinného stavu a rodinných väzieb; vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti; v prípade študentov zdroja ich príjmov; jej bytovej situácie, najmä toho či je stabilná; členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely). Bydlisko určitej osoby sa tak v prvom rade určuje na základe objektívnych kritérií vymedzených v citovanom ustanovení.
Až podľa čl. 11 ods. 2 cit. nariadenia platí, že ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Úmysel dotknutej osoby je tak len subsidiárnym spôsobom určenia jej bydliska, ak kritériá podľa odseku 1 nevedú k jeho jednoznačnému ustáleniu. Okrem toho z citovaného ustanovenia tiež vyplýva, že úmysel osoby sa posudzuje na základe objektívnych skutočností a okolností, a preto nestačí len jej tvrdenie, že mala úmysel za miesto svojho bydliska považovať Slovenskú republiku (porov. v tomto zmysle napr. rozsudok Súdneho dvora z 5. júna 2014, C-255/13, I., ods. 55). 12.
Ak sa určitá osoba rozhodne, že odíde z krajiny svojho pôvodu napríklad kvôli vykonávaniu zárobkovej činnosti v inom štáte, nemožno premiestnenie bydliska (strediska životných záujmov) na účely čl. 1 písm. j) základného nariadenia stotožňovať s akousi „trvalou emigráciou“ tejto osoby do tohto štátu. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa odstránili bariéry slobodnému pohybu ľudí a slovenskí občania majú právo sa pohybovať, pracovať a žiť aj na území iných členských štátov Európskeho hospodárskeho priestoru, čo nevyhnutne vedie (hoci aj k dočasnému) premiestňovaniu ich bydliska.
Tým samozrejme nie je vylúčené, že môžu subjektívne pociťovať hlbší a bližší vzťah k štátu, v ktorom sa narodili, vyrástli, v ktorom sa hovorí im známym jazykom či ktorého kultúra im je bližšia alebo kde zanechali svoju širokú rodinu. Z týchto dôvodov takisto nie je vylúčené, že tieto osoby sa môžu chcieť po určitom čase práve do tohto štátu vrátiť. Rovnako však môžu chcieť osoby, ktoré sa narodili na Slovensku, ktoré sú jeho občanmi a ktoré tu celý pracovný život pracovali, v neskoršom veku vycestovať zo Slovenska a žiť inde. Centrum záujmov osoby sa musí posudzovať vždy v danom konkrétnom období a samotné jej plány na jeho prípadnú budúcu zmenu nemôžu byť pre jeho posúdenie rozhodujúce. Preto okolnosť, že osoba od počiatku poníma svoj pobyt v určitom mieste ako dočasný (hoci o jeho presnom trvaní nemá predstavu), takisto nevylučuje záver, že počas pobytu má v tomto štáte centrum svojich záujmov.
Len sama okolnosť, že osoba považuje určitý štát za svoje bydlisko, nemôže prevážiť nad objektívnymi kritériami vymedzenými v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. 13. V prerokúvanej veci sa kasačný súd stotožňuje s názorom správneho súdu, ako aj žalovanej, že zistený skutkový stav poskytuje dostatočnú oporu pre záver o bydlisku žalobcu v Nórsku na základe objektívnych kritérií čl. 11 vykonávacieho nariadenia. a) Žalobca odišiel do Nórska v júli 2008. Celkovo tam býval takmer 13 rokov.
Početnosť návratov doložil letenkami len v roku 2013, inak v konaní uviedol, že sa na Slovensko vracal každé dva mesiace na približne dobu dvoch týždňov. Celková dĺžka pobytu na Slovensku tak nezodpovedala ročnej výmere dovolenky žalobcu (25 dní). Vyššia početnosť návratov než je bežne obvyklá, by mohla nasvedčovať v prospech bydliska v Slovenskej republike.
Treba však ale dodať, že sám žalobca uviedol, že možnosť dlhších pobytov na Slovensku bola daná aj tým, že si v práci nadrábal smeny. Z toho možno usúdiť, že dlhodobejšie návraty boli primerané práci, ktorú žalobca vykonával, keďže mu tieto návraty typ práce umožňoval.
V Nórsku sa žalobca stále zdržiaval prevažnú časť roka a návraty na Slovensku mali skôr podobu návštev (hoci aj relatívne dlhších). Uvedené tak vo vzťahu k posudzovaniu dĺžky a trvalosti prítomnosti na území dotknutých členských štátov vedie viac k záveru, že miestom jeho bydliska bolo
Nórsko. b) Žalobca tam pracoval po celý čas na dobu neurčitú u toho istého zamestnávateľa a nebolo zistené, že by si v tomto čase preukázateľne a vážne hľadal pracovné príležitosti na Slovensku. Práca, ktorú vykonával žalobca, nespočívala vo vysielaní na miesta v rôznych štátoch, ale zvyčajne sa vykonávala v blízkosti miest, kde žalobca pracoval (obsluhované autobusové
linky). Charakter práce a trvalosť a dĺžka pracovného pomeru žalobcu v Nórsku vedú k záveru, že centrum jeho záujmov sa nachádzalo tam. c) Pokiaľ ide o rodinnú situáciu, na území Nórska sa žalobca nezdržiaval s blízkou osobou.
Počas jeho pobytu tam sa na Slovensku zdržiavala jeho manželka, dcéra, neskôr aj vnuk a matka. Možno prisvedčiť tomu, že prítomnosť manželky a neplnoletého dieťaťa na Slovensku svedčí v zachovaní si pevnejších väzieb k Slovensku (porov. napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžsk 3/2021). Zároveň však skutočnosť, že žalobca zanechal svoju rodinu v krajine pôvodu sama o sebe nepostačuje ako dôkaz zachovania si bydliska v tejto krajine (porov. napr. rozsudok zo 17. februára 1977 vo veci C-76/76, Di Paulo v. Office National de l'Emploi, ods. 18, ale aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžsk 1/2020). Kritérium rodinnej situácie nie je nápomocné ani vo vzťahu k matke žalobcu, keďže sa týka len tzv. úzkej rodiny, t. j. rodinných príslušníkov v zmysle čl. 1 písm. i) bodu 2 základného nariadenia, ktorými sú manžel alebo manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené dospelé deti. Rozširovanie rodinných väzieb, ktoré by mali byť rozhodné pre zachovanie si bydliska v pôvodnom členskom štáte, aj na širšiu rodinu (napr. rodičov) by totiž viedlo k rozširovaniu oblasti uplatnenia čl. 65 základného
nariadenia, čo v zásade nie je prijateľné (porov. v tomto zmysle aj odôvodnenie 9 preambuly rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia U2, na ktoré odkazovala aj žalovaná). Kritérium rodinnej situácie tak vo výsledku nie je nápomocné pre určenie bydliska žalobcu. d) K nezárobkovej činnosti žalobca nič neuviedol, takže toto kritérium takisto nie je nápomocné pri určovaní bydliska. e) Bytová situácia žalobcu v Nórsku bola takisto stabilná. Predovšetkým pod stabilitou nemožno rozumieť len vlastníctvo nehnuteľnosti, v dôsledku čoho pre určenie bydliska nie je určujúce, či osoba býva v nehnuteľnosti, ktorú vlastní alebo má v nájme.
Takisto nie je rozhodujúce, či býva sám alebo spoločne s inými osobami, pretože spoločné bývanie je kvôli šetreniu nákladov bežné u osôb, ktoré žijú a pracujú vo väčších mestách a nehľadajú ubytovanie spolu so svojou rodinou. Žalobca vo vyhlásení o bydlisku na účely zachovania centra záujmov uviedol, že býval v „nájme/podnájme“, bývanie počas pobytu v Nórsku zmenil
dvakrát. Neskôr upresnil, že býval v dome s viacerými Slovákmi, išlo o kvázi ubytovňu. Žalobca však v konaní netvrdil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by išlo o ubytovňu zamestnávateľa viazanú na trvanie pracovného pomeru a takéto bývanie malo len sezónny charakter alebo že by právo na toto ubytovanie strácal, keď prácu nevykonával a zdržiaval sa na Slovensku. Žalobcovo ubytovanie tak nie je dôkazom nestability pobytu v Nórsku. Zhodnotením bytovej situácie žalobcu v posudzovanom období tak možno konštatovať, že viac svedčí v prospech jeho bydliska v Nórsku. f) Daňové povinnosti súvisiace s príjmami zo zamestnania si žalobca plnil v Nórsku, nie na Slovensku, čo tiež svedčí v prospech jeho bydliska tam, nie v Slovenskej republike. 14. Ďalšie skutočnosti, na ktoré žalobca počas konania poukazoval ako na dôkaz svojho bydliska na Slovensku, nemajú z hľadiska čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia význam. Doklady o posielaní finančných prostriedkov na rekonštrukciu nehnuteľnosti, v ktorej spolu s rodinou na Slovensku býva, či platenie miestnych daní a poplatkov, nemá z hľadiska určenia
bydliska význam, pretože také financovanie nehnuteľnosti je bežné a to bez ohľadu na miesto, kde sa nehnuteľnosť nachádza. Takéto investovanie finančných prostriedkov do nehnuteľnosti môže svedčiť o úmysle žalobcu, že sa po určitej dobe chcel na Slovensko vrátiť (podobne ako niekto iný kupuje alebo rekonštruuje nehnuteľnosť v Španielsku alebo Chorvátsku, lebo plánuje sa tam neskôr odsťahovať), to však - ako už bolo vysvetlené - nevylučuje, že až dovtedy mal bydlisko inde (v Nórsku). Podobne posielanie peňazí manželke alebo maloletých deťom je plnením zákonnej vyživovacej povinnosti, ktorú by žalobca mal, nech by sa jeho manželka a deti nachádzali kdekoľvek.
15. Kasačný súd sa tak stotožňuje so záverom správneho súdu, že žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí vyhodnotila všetky také skutočnosti, ktoré sú relevantné pre určenie bydliska žalobcu v rokoch 2008 až 2021 z hľadiska čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.
Rovnako vyhodnotila všetky ďalšie skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, a dospela k záveru, že na určenie bydliska nie sú podstatné. Preskúmavané rozhodnutie tak spolu s rozhodnutím pobočky vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu (§ 195 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.) a je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bola žalovaná vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala (§ 209 ods. 4 cit. zák.).
16. Možno do istej miery porozumieť výhradám žalobcu, že v obdobnom prípade jeho kolegu iná pobočka žalovanej rozhodla opačne, teda priznala dávku v nezamestnanosti. Treba však zdôrazniť, že každú jednu žiadosť o dávku v nezamestnanosti je potrebné posudzovať individuálne so zreteľom na osobitosti tej-ktorej prejednávanej veci. Preto ak by aj v určitých prípadoch bola naznačená možná existencia bydliska určitej osoby v Slovenskej republike, nemusí byť za (zdanlivo) obdobných okolností zhodný právny záver aj v iných prípadoch. Predmetom prieskumu v prerokúvanej veci nie je rozhodnutie inej pobočky žalovanej.
Nie sú zrejmé ani konkrétne skutkové okolnosti, z ktorých rozhodnutie vychádza. Navyše zákonnosť rozhodnutia, na ktoré žalobca odkazoval a ktorý sa týkal jeho kolegu, neprešiel prieskumom správneho súdu, ani tunajšieho súdu, a tak sa ani nemôže vyjadriť, či by v jeho prieskume obstál rovnako ako tu preskúmavané rozhodnutie.
IV. Záver
17. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že rozsudok správneho súdu, ktorým bola správna žaloba žalobcu zamietnutá, je správny. Kasačná sťažnosť žalobcu tak nie je dôvodná, a preto ju kasačný súd podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. 18. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 168 ods. 1 a § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca vo veci úspech nemal a žalovaná ho síce mala, kasačný súd však nezistil dôvody, aby jej nárok na náhradu trov priznal. 19. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 29. novembra 2023