7Ssk/209/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobkyne: X.. T. B., Z.. X. Q. XXXX, Š. XXX/XX, Q. B., zastúpenej: JUDr. Ingrid Čvirková, advokátka, Levočská 866, Poprad, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 22. decembra 2020, č. XXX XXX XXXX X, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Sa 4/2021-64 z 20. októbra 2022 takto

rozhodol:

I. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 7 Sa 4/2021-64 z 20. októbra 2022 sa mení tak, že sa zrušujú rozhodnutia žalovanej z 22. decembra 2020 a 18. júna 2017, č. XXX XXX XXXX X, a vec sa vracia žalovanej na ďalšie konanie. II. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 100 % trov konania pred správnym súdom, ako aj kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

2005. Okresný súd Poprad rozsudkom z 24. októbra 2008 určil, že táto výpoveď je neplatná, a tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 16. júna 2009 po jeho potvrdení Krajským súdom v Prešove. 2. Žalobkyňa sa v ďalšom konaní domáhala voči zamestnávateľovi zaplatenia náhrady mzdy za celé obdobie neplatného pracovné skončenia pracovného pomeru.

bez príplatku za triednictvo) za október 2006 až jún 2007 predstavoval 609,77 € mesačne, od júla do decembra 2007 predstavoval 640,31 € mesačne, od januára do decembra 2008 potom predstavoval 665,87 € mesačne, od januára do mája 2009 predstavoval 713 € mesačne a v júni 2009 bol v sume 408,54 €. Okresný súd potom za október 2006 až jún 2007 priznal žalobkyni náhradu mzdy v plnej výške jej priemerného zárobku, za ostatné mesiace uvedeného obdobia jej však priznal len 20 % z neho. Krajský súd v Prešove svojím neskorším rozsudkom sp. zn. 18 CoPr 9/2014 zaviazal zamestnávateľa zaplatiť žalobkyni okrem už uvedenej sumy ešte ďalších 4.935,22 €. Dospel totiž však k záveru, že za obdobie júl 2007 až jún 2009 treba žalobkyni priznať náhradu mzdy nielen vo výške 20 %, ale 50 % z jej priemerného zárobku.

Rozhodnutím z 19. novembra 2013 žalovaná podľa § 65 a 82 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov priznala žalobkyni od 8. septembra 2010 starobný dôchodok v sume 318,80 € mesačne, ktorý zároveň zvýšila od 1. januára 2011 na 324,60 €, od 1. januára 2012 na 335,40 € a od 1. januára 2013 na 346,60 €. Vyšla zo zistenia, že žalobkyňa dovŕšila dôchodkový vek k 8. septembru 2010, získala celkovo 40 rokov a 352 dní dôchodkového poistenia a jej priemerný osobný mzdový bod predstavoval po úprave 0,8184. K rozhodnutiu pripojila osobný list dôchodkového poistenia, podľa ktorého žalobkyňa v rokoch 2006 až 2009 dosiahla osobné vymeriavacie základy tak, ako ich zamestnávateľ uviedol v opravenom evidenčnom liste. Napriek opravnému prostriedku žalobkyne Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 4 Sd 108/ 2013-42 potvrdil toto rozhodnutie. Ďalším rozhodnutím zo 14. marca 2014 žalovaná zvýšila priznaný starobný dôchodok od 1. januára 2014 na sumu 355,40 € a rozhodnutím z 3. júna

4. Po rozhodnutí súdov o náhrade mzdy (pozri ods. 2 tohto rozsudku) zamestnávateľ zaplatil žalobkyni prisúdenú náhradu mzdy, zrazil z nej však poistné a preddavky na daň z príjmu. Preto žalobkyňa proti nemu začala exekúciu, v ktorej Okresný súd Poprad najskôr vyhovel jeho námietkam proti exekúcii v podstate z dôvodu, že zrážky z priznaných súm sa vykonali v súlade s právnymi predpismi. Toto uznesenie však zrušil odvolací súd, a tak okresný súd novým uznesením č. k. 10 Er 194/2014-64 námietky zamestnávateľa zamietol.

- v opravnom evidenčnom liste, predloženom v roku 2016, vykázal vymeriavací základ žalobkyne v roku 2006 v sume 37.204 býv. Sk, v roku 2007 v sume 148.810 býv. Sk., v roku 2008 v sume 148.812 býv. Sk a v roku 2009 (od 1. januára do 16. júna) v sume 2.470,17 €; - v opravnom evidenčnom liste, predloženom v januári 2017, vykázal vymeriavací základ žalobkyne v zásade rovnako (rozdiely predstavovali niekoľko Sk, resp. niekoľko desiatok centov),

býv. Sk., v roku 2008 v sume 101.440 býv. Sk a v roku 2009 za obdobie 1. januára až 16. júna v sume 1.532,32 €. 5. Dňa 21. septembra 2016 žalobkyňa požiadala žalovanú o prepočítanie svojho starobného dôchodku s ohľadom na právoplatne priznanú náhradu mzdy.

súlade s § 139a zákona č. 461/2003 Z. z. rozpočítaná na celé obdobie 1. júna 2005 až 16. júna 2009. Aj k tomuto rozhodnutiu pripojila osobný list dôchodkového poistenia, podľa ktorého žalobkyňa dosiahla vymeriavacie základy za rok 2005 v sume 159.313 býv. Sk (t. j. 100.001 Sk do mája 2005 a 59.312 býv. Sk od 1. júna do 31. decembra 2005), za roky 2006 a 2007 vždy v sume 101.163 býv. Sk., za rok 2008 v sume 101.440 býv. Sk a za rok 2009 v sume 6.402,04 € (v tom 1.532,32 € za obdobie od 1. januára do 16. júna a 4.869,72 € od 18. júna do

Okrem toho zdôraznil, že vychádzal z údajov v opravenom evidenčnom liste, ktoré sú pre žalovanú rozhodujúce. Najvyšší súd Slovenskej republiky však svojím rozsudkom sp. zn. 9 Sk 24/2019 z 29. januára 2020 zrušil toto rozhodnutie.

Najvyšší súd vyslovil domnienku, že zamestnávateľ zrejme vychádzal z „čistej mzdy“, teda zo mzdy po odpočítaní poistného a preddavkov. Pre ďalšie konanie uložil žalovanej, aby riadne ustálila, aká časť náhrady mzdy má tvoriť vymeriavacie základy za jednotlivé kalendárne mesiace, a to aj na základe uvedeného znaleckého posudku.

Zamestnávateľ podľa pobočky vykázal z tohto titulu vo výkazoch vymeriavací základ žalobkyne za rok 2006 v sume 1.234,91 €, za rok 2007 v sume 4.939,59, za rok 2008 v sume 4.939,65 € a za rok 2009 v sume 2.469,86 €, takže ich celková suma zodpovedala sumám náhrad priznaných žalobkyni rozsudkami

celkovou sumou náhrady mzdy, ktorú žalobkyni priznali súdy svojimi rozsudkami. Okolnosť, že zamestnávateľ nezaplatil z náhrady mzdy poistné, podľa § 60 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. nemala vplyv na dôchodkové nároky žalobkyne.

evidenčnom liste. Týmto listom plní zamestnávateľ svoju povinnosť podľa § 231 zákona č. 461/2003 Z. z. a zodpovednosť za jeho správnosť nemožno preniesť na žalovanú, ktorá nemôže moderovať obdobie poistenia, ani dosiahnutý vymeriavací základ.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

9. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobkyňa domáha zmeny tohto rozsudku tak že sa zruší preskúmavané rozhodnutie a vec sa vráti žalovanej na ďalšie konanie. Predovšetkým namietla, že v rozpore s tvrdením správneho súdu jej žalovaná do vymeriavacieho základu nezapočítala náhradu mzdy za obdobie do 28. októbra 2006, za ktoré bola premlčaná. Správny súd ďalej zbytočne riešil otázku aplikácie § 139a zákona č. 461/2003 Z. z., voči ktorej žalobkyňa vôbec nenamietala. V podstate sa tak vôbec nezaoberal obsahom jej správnej žaloby, čím porušil právo žalobkyne na spravodlivý proces. Ďalej vytkla žalovanej aj správnemu súdu, že v rozpore s názormi súdov v exekučnom konaní nezohľadnili okolnosť, že náhrada mzdy jej bola priznaná v čistom, a preto sa vymeriavací základ k nej prislúchajúci mal zvýšiť o sumu odvodov a preddavku na daň. Správne mal vymeriavací základ predstavovať 17.985,63 €. Základom pre výpočet osobného mzdového bodu a priemerného osobného mzdového bodu je vymeriavací základ, ktorý je vyšší než samotná náhrada z čistej mzdy. Nakoniec žalobkyňa namietla, že správny súd ani žalovaná nerešpektovali právny názor vyslovený v predošlom zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu, ktorý takisto uložil posudzovať priznanú náhradu mzdy ako náhradu v čistom. V rozpore s týmto právnym názorom je aj názor žalovanej, že nemôže získané nároky hodnotiť inak než ako sú uvedené na evidenčnom liste dôchodkového poistenia. Navyše rozhodnutie žalovanej si vnútorne odporuje, keď údaje, ktoré údajne prebralo z evidenčných listov, odporujú obsahom evidenčných listov založených v spise. Tieto nedostatky spôsobujú, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 10. Žalovaná navrhla zamietnuť kasačnú sťažnosť, pretože napadnutý rozsudok považovala za správny.

11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 Správneho súdneho poriadku) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 S. s. p.) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 S. s. p.) bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 S. s. p.).

Dôvodom žiadosti o prepočítanie bola okolnosť, že súdy medzičasom právoplatnými rozsudkami priznali žalobkyni náhradu mzdy voči jej bývalému zamestnávateľovi. Sporným potom zostal len rozsah a spôsob započítania tejto náhrady do vymeriavacieho základu, ktorý je podstatný pre určenie priemerného osobného mzdového bodu. Podľa § 66 ods. 1 cit. zák. sa totiž suma starobného dôchodku určuje ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia a aktuálnej dôchodkovej hodnoty. Priemerný osobný mzdový bod sa zasa podľa § 63 ods. 1 cit. zák. určuje ako podiel súčtu osobných mzdových bodov v rozhodujúcom období a obdobia dôchodkového poistenia v tomto období. Podľa § 62 ods. 1 cit. zák. sa osobný mzdový bod určí ako podiel osobného vymeriavacieho základu a všeobecného vymeriavacieho základu. Osobný vymeriavací základ je podľa § 61 cit. zák. úhrn vymeriavacích základov za kalendárny rok, z ktorých sa zaplatilo poistné na dôchodkové istenie alebo z ktorých sa poistné považuje za zaplatené (§ 60 ods. 1). Ako správne naznačuje

Pojem vymeriavací základ vymedzuje predovšetkým ustanovenie § 138 zákona č. 461/ 2003 Z. z. Podľa odseku 1 cit. paragrafu v znení účinnom do 31. decembra 2010 (teda v kalendárnych rokoch, o ktoré ide v prerokúvanej veci) je vymeriavacím základom zamestnanca predovšetkým príjem za vykonanú prácu, ktorý podlieha dani z príjmov fyzických osôb, ako aj príjem zamestnanca, ktorý nepodlieha tejto dani preto, že tak ustanovujú predpisy o zamedzení dvojitého zdanenia, ako aj vyplatený podiel na zisku, a okrem toho náhrada mzdy za dovolenku na zotavenie, náhrada mzdy za sviatok, náhrada mzdy pri prekážkach v práci. Podľa odseku 2 sa do vymeriavacieho základe nezahŕňali niektoré ďalšie plnenia, medzi iným plnenia poskytnuté zamestnávateľom po skončení pracovného pomeru.

14. Ustanovenie § 139a bolo do zákona č. 461/2003 Z. z. vložené novelou vykonanou zákonom č. 310/2006 Z. z. s účinnosťou od 1. augusta 2006. Touto novelou sa zároveň vypustila náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru z ustanovenia § 138 ods. 1 písm. c) cit. zák. Podľa dôvodovej správy (Národná rada Slovenskej republiky, III. volebné obdobie, tlač 1518) bolo cieľom tejto zmeny zjednotiť zahŕňanie týchto náhrad do vymeriavacieho základu bez ohľadu na to, či sa náhrada zamestnancovi vyplatila počas trvania pracovného pomeru alebo až po jeho skončení. V dôsledku toho je tak toto ustanovenie špeciálnou právnou normou, ktorá upravuje posudzovanie týchto náhrad ako vymeriavacieho

Takto jazykovo vyjadrenú normu je možné vykladať najmenej dvoma spôsobmi: predovšetkým možno dospieť k záveru, že priznaná náhrada (ako príjem plynúci z neplatného skončenia pracovného pomeru) sa má rozpočítať na každý mesiac neplatne skončeného pracovného

15. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky treba jazykový výklad normy doplniť aj inými metódami jej výkladu, predovšetkým výkladom systematickým zaradením a účelom normy (porov. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 171/05, III. ÚS 341/07, III. ÚS 72/2010, I. ÚS 351/2010 a ďalšie). Citované ustanovenie § 139a zákona č. 461/2003 Z. z. samo neupravuje podmienky nároku na náhradu mzdy (ako príjem plynúci z neplatne skončeného právneho vzťahu), ale na tento nárok len nadväzuje. Samotný tento nárok upravuje ustanovenie § 79 Zákonníka práce, ktorého znenia prechádzalo rôznymi novelizáciami, no podľa ktorého v zásade platilo a platí, že ak zamestnávateľ dal neplatnú výpoveď alebo neplatne okamžite skončil pracovný pomer a zamestnanec oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, pracovný pomer sa (zásadne) nekončí, ak súd (z určitých dôvodov) nerozhodne

16. Náhrada mzdy sa podľa citovaných ustanovení poskytuje vo výške priemerného zárobku, ktorý upravuje § 134 Zákonníka práce. Z § 134 ods. 4 Zák. práce však vyplýva, že priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Osobitný postup prepočtu na kalendárne mesiace sa použije, ak sa má podľa pracovnoprávnych predpisov použiť priemerný mesačný

práce. To je osobitne dôležité v prípade, že toto obdobie netrvalo celý kalendárny mesiac, napríklad preto, že zamestnanec oznámil svoj záujem na ďalšom zamestnaní až v priebehu mesiaca alebo v jeho priebehu nadobudol právoplatnosť rozsudok súdu o skončení pracovného

17. Z citovaných ustanovení podľa kasačného súdu vyplýva, že nárok na náhradu mzdy podľa § 79 Zák. práce nepredstavuje akúsi paušálnu sumu za celé obdobie neplatne skončeného pracovného pomeru, ale poskytuje sa za presne vymedzené obdobia, spravidla jednotlivé kalendárne mesiace. Za určité mesiace sa pritom nemusí poskytnúť vôbec, pretože nemusia byť splnené podmienky jej poskytnutia v zmysle cit. § 79 Zák. práce, prípadne môže byť nárok za daný mesiac už premlčaný. Takéto naviazanie náhrady mzdy na konkrétne časové obdobia lepšie zodpovedá aj ustanoveniu § 134 ods. 5 Zák. práce. Podľa tohto ustanovenia platí, že ak je priemerný zárobok nižší ako minimálna mzda, na ktorú by zamestnancovi vznikol nárok v kalendárnom mesiaci, v ktorom vznikla potreba priemerný zárobok použiť, zvýši sa priemerný zárobok na sumu zodpovedajúcu tejto minimálnej mzde. To isté v zásade platí aj vtedy, ak by bol priemerný zárobok nižší ako minimálny mzdový nárok (§ 120 ods. 4 Zák. práce). Minimálna mzda sa určuje na základe zákona č. 663/2007 Z. z. o minimálnej mzde vždy na konkrétne obdobie, a tým sa časom mení. Priemerný zárobok (a tým aj náhrada mzdy podľa

mesiac. Naopak, zo všetkých uvedených dôvodov citované ustanovenie § 139a treba vykladať tak, že aj vymeriavací základ podľa tohto ustanovenia je potrebné určovať osobitne za každý kalendárny mesiac neplatne skončeného právneho vzťahu. Treba teda ustáliť, aká konkrétna náhrada mzdy (ako príjem plynúci z tohto vzťahu) sa zamestnancovi priznala za ten-ktorý kalendárny mesiac. Ak sa zistí, že za niektorý konkrétny kalendárny mesiac sa zamestnancovi nepriznala žiadna náhrada (napríklad preto, že na ňu nemal nárok alebo bola premlčaná), potom na tento kalendárny mesiac nepripadá žiadna časť priznaného príjmu (náhrady mzdy), ktorá by mohla byť vymeriavacím základom v zmysle § 139a zákona č. 461/2003 Z. z. Až po takomto ustálení jednotlivých vymeriavacích základov za jednotlivé mesiace podľa citovaného ustanovenia je možné zistiť, aký vymeriavací základ možno započítať do osobného vymeriavacieho základu za ten- ktorý kalendárny rok (§ 61 cit. zák.). Len pre úplnosť treba dodať, že opak nevyplýva ani z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 So 12/2014, na ktorý sa odvolávala žalovaná.

19. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že o žalobkyniných nárokoch na náhradu mzdy podľa § 79 Zák. práce rozhodli právoplatne súdy v civilnom sporovom konaní, ktoré jej z tohto titulu priznali celkovo 13.584,32 €. Oba súdy v odôvodneniach svojich rozsudkov podrobne vysvetlili, z akých konkrétnych súm za aké konkrétne mesiace tieto sumy pozostávajú. Celkom podrobný rozbor a prehľad jednotlivých mesačných náhrad, ako vyplývajú z oboch rozsudkov, spracovala pre interné potreby žalovanej jej pobočka v Poprade (pozri ods. 7 tohto rozsudku). Generálny riaditeľ žalovanej v tu preskúmavanom rozhodnutí na tento rozbor (stanovisko) pobočky aj odkázal. Zároveň však potvrdil správnosť postupu ústredia, ktoré vychádzalo výlučne z vymeriavacích základov uvedených v (opravených) evidenčných listoch dôchodkového poistenia, ktoré predložil zamestnávateľ žalobkyne. Žalobkyňa však vo výsledku celkom správne namieta vnútorný rozpor takéhoto odôvodnenia. Z osobného listu, pripojeného k rozhodnutia ústredia z 18. júna 2017, je totiž zrejmé, že

20. Okrem toho je dôvodná aj námietka žalobkyne, že toto odôvodnenie vychádza z nesprávneho právneho názoru na povahu a účinky evidenčných listov. Organizačné zložky žalovanej ako verejnoprávnej inštitúcie zriadenej na výkon sociálneho poistenia (§ 120 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.) rozhodovali o starobnom dôchodku ako dávke dôchodkového poistenia [§ 13 ods. 2 písm. a) prvý bod cit. zák.] v dávkovom konaní (§ 172 ods. 4 cit. zák.), na ktoré sa vzťahujú ustanovenia § 172 a nasl. cit. zák. Podľa § 195 ods. 1 organizačná zložka pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutkový stav vec, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Takými podkladmi sú okrem iného dôkazy, ale aj skutočnosti známe organizačnej zložke z jej úradnej činnosti (§ 195 ods. 2). Dôkazom je podľa § 196 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu. Podľa § 196 ods. 7 organizačná zložka žalovanej hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej

Už na tomto mieste však treba kriticky podotknúť, že tento svoj záver neopierajú o žiadne ustanovenie zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý (okrem prechodného ustanovenia § 293di ods. 3) ani nepracuje s pojmom „evidenčný list dôchodkového poistenia“. Takýto evidenčný list je tak len jednou z foriem plnenia oznamovacích a evidenčných povinností zamestnávateľa v zmysle § 231 ods. 1 a 2 cit. zák. Pretože tento list je hlásením zamestnávateľa, možno súhlasiť s názorom žalovanej, že tá nie je oprávnená do obsahu tohto hlásenia (fyzicky) zasahovať.

2022 ZNSS). Naopak, tieto listy majú v dávkovom konaní len charakter dôkazu s rovnakou dôkaznou silou ako iné dôkazy. Pokiaľ z iných dôkazov (napr. odôvodnenia rozsudku súdu) vyplývajú iné skutkové závery, je potrebné tieto dôkazy hodnotiť vo vzájomnej súvislosti v zmysle § 196 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. a zaoberať sa rozporom medzi nimi (porov. podobne už rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9So/8/2020). To platí o to viac v prípade, že informácie v evidenčnom liste dôchodkového poistenia nie sú len skutkovým údajom o tom, čo a kedy bolo zamestnancovi zúčtované vyplatené.

Za obdobie od 1. júna do 31. decembra 2005 tak ústredie (podľa osobného listu dôchodkového poistenia) vyšlo z osobného vymeriavacieho základu 59.312 býv. Sk, za roky 2006 a 2007 z osobného vymeriavacieho základu 101.163 býv. Sk, za rok 2008 z osobného vymeriavacieho základu

Ustanovenie § 139a zákona č. 461/2003 Z. z., ako ho vyložil kasačný súd v predošlom texte, si však vyžadovalo, aby sa náhrada mzdy považovala za vymeriavací základ vždy za ten konkrétny mesiac, za ktorý sa aj skutočne priznala, teda v prerokúvanej veci len za kalendárne mesiace október 2006 až jún 2009. Ústredie tak pri ustálení osobných vymeriavacích základov postupovalo v rozpore s cit. ustanovením. Tým nesprávne určilo aj osobné mzdové body a konzekventne aj priemerný osobný mzdový bod. Generálny riaditeľ preskúmavaným rozhodnutím takéto určenie potvrdil napriek tomu, že v jeho závere uvádza celkom iné osobné vymeriavacie základy za jednotlivé roky, než ktoré sú uvedené v osobnom liste a ktoré v jednotlivých kalendárnych rokoch vstupovali do výpočtu osobných mzdových bodov, a tým aj priemerného osobného mzdového bodu a sumy starobného dôchodku.

Judikatúra v minulosti (v súvislosti s vykonateľnosťou súdnych rozhodnutí) vyslovila, že povinnosť zaplatiť náhradu mzdy, ktorá pracovníkovi patrí podľa (dnešného) § 79 ods. 1 Zák. práce, má súd v rozsudku uložiť po odpočte „dane zo mzdy“ podľa vtedajšieho zákona č. 76/1952 Zb. o dani zo mzdy (porov. stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR sp. zn. Sc 3/ 82, judikát R 28/1983). Novšia judikatúra však zdôraznila, že toto stanovisko nie je použiteľné od 1. januára 1993; od tohto dátumu súd výšku náhrady mzdy určí v „hrubej“ výške a je vecou platiteľa dane, prípadne daňovníka, aby v súlade so zákonom splnil svoje povinnosti pri výbere a platení dane (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 MCdo 3/2011).

Podľa § 128 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a), ods. 10 písm. a) cit. zák. (v znení účinnom do 31. decembra 2012) totiž platil poistné aj zamestnanec. Poistné sa na základe § 129 ods. 1 cit. zák. určovalo percentuálnou sadzbou z vymeriavacieho

25. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že okresný súd aj krajský súd priznali žalobkyni náhradu mzdy, vypočítané v súlade s § 79 ods. 1 a § 134 Zák. práce zo sumy tzv. „hrubej“ mzdy, teda zo súm platových taríf, na ktoré by žalobkyňa ako pedagogická zamestnankyňa bola mala nárok. Na takto vypočítanú náhradu mzdy súdy zaviazali aj jej zamestnávateľa. Takto vypočítaná náhrada je však podľa citovaného § 139a zákona č. 461/ 2003 Z. z. vymeriavacím základom pre platenie poistného, z ktorého musí platiť poistné

Takisto opak nevyplýva ani z uznesenia Okresného súdu Poprad č. k. 11 Er 274/17-28, ktoré žalobkyňa pripojila k žalobe a ktorým tento súd zamietol námietky povinného - zamestnávateľa žalobkyne proti exekúcii.

Naopak, je celkom zrejmé, že priznané sumy nárokov sú sumami, na ktoré má žalobkyňa nárok podľa § 79 Zákonníka práce a ktoré majú byť podľa § 139a zákona č. 461/2003 Z. z. vymeriavacími základmi. Postup, ktorého sa domáha žalobkyňa, by totiž vo výsledku viedol k tomu, že ako vymeriavací základ by sa jej v rozpore s citovaným ustanovením započítali výrazne vyššie sumy, než ktoré zodpovedali jej príjmu z neplatne skončeného právneho vzťahu.

V Bratislave dňa 29. novembra 2023