7Ssk/211/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: I.. N. S., T.. XX.XX.XXXX, U. H. Y. XXX/ XX, XXX XX R., zastúpeného Advokátskou kanceláriou ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o, so sídlom Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 - 10, 813 63 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 27015-3/2018-BA zo dňa 10.05.2018, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 4Sa/16/2022-40 zo dňa 23.08.2022, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na prerušeniu kasačného konania zamieta. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. Účastníkom konania náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Konanie pred krajským súdom

2. Správny súd v odôvodnení rozsudku poukázal na skorší rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 4Sa/16/2018-40 zo dňa 24.01.2019, ktorým podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a d/ SSP zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovanej č. 27015-3/2018-BA zo dňa 10.05.2018 a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Kasačný súd rozsudkom sp. zn.7Sžsk/58/2019 zo dňa 30.03.2022 rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.4Sa/16/2018-40 zo dňa 24.01.2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“, resp. „najvyšší súd“) č. k. 1Vs 3/2019 zo dňa 24.11.2020 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) č. k. IV.ÚS 610/ 2021-22 zo dňa 30.11.2021. Kasačný súd sa tiež nestotožnil s názorom krajského súdu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovanej pre nedostatok dôvodov.

4. Správny súd mal preukázané, že v rámci konania vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu, ako SZČO, žalobca, po podaní Registračného listu fyzickej osoby - odhlášky zo sociálneho poistenia s dátumom zániku poistenia 30.06.2006, bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, číslo: L1A/PO/0789/06, ktorá ho oprávňovala vykonávať zdravotnícke povolanie od 09.02.2006.

Správny súd skonštatoval, že žalobca bol zo strany Slovenskej lekárskej komory viackrát informovaný, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (licencia L1A) zakladá jej držiteľovi na účely sociálneho poistenia status samostatne zárobkovo činnej osoby.

Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, zaniklo podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov až 30.06.2008, vzhľadom na to, že v rozhodujúcom období, t. j. v roku 2007, nedosiahol príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti relevantný na vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia od 01.07.2008. 6. Žalobca bol do 30.06.2006 povinne nemocensky poistený a povinne dôchodkovo poistený na základe príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý dosiahol za rok

osobe, aj od 01.07.2007 do 30.06.2008. 7. Správny súd skonštatoval, že pri posudzovaní trvania povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia je rozhodujúca len skutočnosť, že samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla príjem podľa § 6 ods. l a2 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov (tzn. nie je rozhodujúce, na základe akého oprávnenia žalobca dosiahol príjem, ale skutočnosť, že príjem dosiahla ako samostatne zárobkovo činná osoba). Tvrdenie žalobcu, že si nebol vedomý toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár je oprávnením zakladajúcim status samostatne zárobkovo činnej osoby, nemá vplyv na zákonnosť

8. Správny súd poukázal na obsah administratívneho spisu, z ktorého vyplýva, že žalobca dňa 25.07.2006 predložil pobočke Sociálnej poisťovne Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia, s dátumom zániku poistenia 30.06.2006. Podaný Registračný list FO - odhláška však sama o sebe nespôsobuje zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby (odhláška z povinného sociálneho poistenia má len deklaratórne účinky), pretože zánik týchto poistení nastáva až na základe právnych skutočností ustanovených zákonom č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do

Túto skutočnosť zistila Sociálna poisťovňa, pobočka Humenné, až z údajov poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou. Do toho času Sociálna poisťovňa nemala reálnu možnosť zistiť, že žalobca je držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A). Následne, po preskúmaní skutkového stavu veci, Sociálna poisťovňa, pobočka Humenné, dňa 06.11.2017 rozhodla o sociálnom poistení žalobcu, ako o spornom prípade.

11. Správny súd k námietke žalobcu o neurčitosti výroku, resp. chýbajúcich zákonných náležitostiach výroku preskúmavaného rozhodnutia žalovanej aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu poukázal na to, že ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z., na základe ktorého je pobočka Sociálnej poisťovne vecne príslušná na rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, je uvedené aj vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. Súčasne Sociálna poisťovňa, pobočka Humenné, vo výrokovej časti rozhodnutia zaviedla legislatívnu skratku zákona č. 461/ 2003 Z. z. o sociálnom poistení v podobe „zákon“, ktorú v časti odôvodnenie rozhodnutia aj

Taktiež zákon č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov neukladá povinnosť Sociálnej poisťovni pred vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu proti rozsudku krajského súdu

14. Proti uvedenému rozsudku správneho súdu podal včas kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) a f) SSP a žiadal, aby kasačný súd prerušil konanie o kasačnej sťažnosti a podal predsedovi Najvyššieho správneho súdu

15. Sťažovateľ trval na tom, že samotný status SZČO nezakladá automaticky účasť na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovo poistení v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 461/ 2003 Z. z. účinnom od 01.01.2006 do 31.12.2010. Na základe licencie L1A nikdy nevykonával činnosť podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov. Preto len formálne držanie licencie L1A bez jej skutočného využitia za účelom získania príjmu nemôže napĺňať materiálnu podmienku na to, aby mal sťažovateľ po zániku oprávnenia, na ktoré bola jeho účasť ako SZČO na sociálnom poistení pôvodne naviazaná, pokračujúcu účasť na sociálnom poistení aj po zániku tohto oprávnenia. Samotná licencia L1A bez toho, aby jej výkonom došlo k získaniu príjmov z podnikania alebo z inej samostatne zárobkovej činnosti, nemôže po zániku oprávnenia, z ktorého výkonu príjmy skutočne plynuli, zakladať dôvodnosť trvania povinného sociálneho poistenia. 16.

príjem. Sťažovateľ poukázal na vyjadrenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v rámci uznesenia Veľkého senátu NS SR sp. zn. 1Vs/1/2019 zo dňa 30.04.2019. Má za to, že ak licencia L1A nenapĺňa pojmové znaky oprávnenia na výkon podnikateľskej činnosti (keďže na ňu nikdy nedosahoval žiadny príjem), nemožno sťažovateľa považovať za subjekt, ktorý je oprávnený na výkon alebo prevádzkovanie činnosti v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení a teda jeho účasť na povinnom sociálnom poistení ako SZČO v rozhodnom období v zmysle § 21 ods. 4 cit. zákona zánikom oprávnenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia bez pochýb zanikla.

Ak totiž fyzická osoba vykonáva podnikateľskú činnosť na základe vydaného oprávnenia na výkon podnikateľskej činnosti (ktorým malo byť podľa sťažovateľa povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia) a dosahuje príjem, možno považovať za oprávnené, logické a spravodlivé, aby takáto fyzická osoba prispievala do sociálneho systému štátu platením sociálneho poistenia.

V tejto súvislosti sťažovateľ nepovažoval za opodstatnený ani argument, že správny orgán nedisponoval dostatkom informácií, čo nemôže byť na ťarchu účastníka.

III. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti žalobcu

19. Žalovaná sa k obsahu kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním zo dňa 16.11.2022, v ktorom o. i. uviedla, že sťažovateľ podaním kasačnej sťažnosti, bez zmeny skutkových a právnych okolností prípadu, ignoruje právny názor najvyššieho správneho súdu, neuznáva ani rozsudok Veľkého senátu NS SR sp. zn. 1Vs/3/2019, pritom sa sám dovoláva právnej istoty. Nie je možné očakávať, že porušenie právnej povinnosti zo strany jednotlivca bude naprávané porušením zákona zo strany správneho orgánu. Žalovaná sa stotožnila s právnymi závermi správneho súdu, vyjadrenými v napadnutom rozsudku, a navrhla kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

IV. Konanie pred kasačným súdom

21. Podľa ust. § 101e ods. 1,2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z. z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021. Výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. 22.

23. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. č. k. 4Sa/16/2022-40 zo dňa 23.08.2022, ktorým správny súd zamietol žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovanej č. 27015-3/2018-BA zo dňa 10.05.2018.

25. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej č. 27015-3/2018-BA zo dňa 10.5.2018, ktorým odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Humenné ako prvostupňového správneho orgánu. Prvostupňový správny orgán svojim rozhodnutím č. 26006-3/2017-HE, 700-85/2017 zo dňa 06.11.2017 rozhodol o tom, že sťažovateľovi nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30.06.2006, ale zaniklo dňa 30.06.2008. 26.

kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej

Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).

orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení na základe logického a rozumného uváženia ustálil správne svoj právny záver.

V. Právne posúdenie kasačným súdom

zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 30. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov.

31. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu správneho súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovanej a právnej úpravy zákona o sociálnom poistení kasačný súd zistil, že medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalobcovi ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30.06.2008 a nie 30.06.2006.

33. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených právnych predpisov ako i právneho záveru Veľkého senátu formulovaného v jeho rozhodnutí sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný, postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k rovnakému záveru ako správny súd. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s kasačnými námietkami sťažovateľa uvedenými v kasačnej sťažnosti. S prihliadnutím na ust. § 461 SSP dospel kasačný súd k záveru, že nezistil dôvody, pre ktoré by sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku a ktoré dávajú odpoveď

35. Sťažovateľ zároveň v rozhodnom období dosiahol príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý prevyšoval zákonom ustanovenú hranicu, čím boli splnené (zachované) podmienky pre vznik (resp. trvanie) povinného nemocenského poistenia, a v nadväznosti na to aj dôchodkového poistenia podľa § 15 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z..

37. Kasačný súd v súvislosti s postavením lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby poukazuje na to, že touto otázkou sa zaoberal a dal na ňu odpoveď Veľký senát NS SR v rozsudku zo dňa 24.11.2020, sp. zn. 1Vs/3/2019, ktorým bolo prekonané jeho skoršie rozhodnutie sp. zn. 1Vs/1/2019, na ktoré žalobca v kasačnej sťažnosti poukazoval. Rozhodnutie Veľkého senátu NS SR sp. zn. 1Vs/3/2019 prešlo i testom ústavnosti (ústavná sťažnosť bola Ústavným súdom Slovenskej republiky odmietnutá uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 zo dňa 30.11.2021).

. .„Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu [písm. b)] a na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [ písm. c)]. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) právnickej osobe, napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je, že právnická osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods. 1 písm. c)], teda s tzv. licenciou L1C. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania [§ 68 ods. 1 písm. b) ]. Pojem „povolenie“, uvedený v § 4 písm. a) bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. je potrebné

39. Vo vzťahu k otázke týkajúcej sa, či licenciu L1A ,vydanú lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z., možno považovať za oprávnenie na výkon činnosti predpokladanej v § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010, najvyšší súd v citovanom rozhodnutí ustálil, že „pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 je potrebné rozumieť povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom, čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej zdravotníckej

V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom, medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A

Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom

Na výkon povolania lekára v pracovnom pomere Slovenska lekárska komora vydáva licenciu L1B. Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.

. .“Status samostatne zárobkovo činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp. trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku alebo trvania takého poistenia. V tejto súvislosti považuje Veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený ako SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe licencie L1A alebo/aj ako fyzická osoba - držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia; súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5 písm. a), b), d) až f) zákona č. 461/2003

účinnom od 01. januára 2008 do 31. decembra 2008, povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť

vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c), teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A (t. j. samostatnú zdravotnícku prax). Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa § 21 ods. 4 písm. b), za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu - odhlášky, z obsahu ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie samostatne zárobkovo činnej

. .“ túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva ako súčasť Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení .

Slovenskej republiky. Zároveň kasačný súd v zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu dodáva, že „Sociálna poisťovňa nie je povinná skúmať, aká časť z týchto príjmov je čisto z činnosti na základe licencie L1A, ktorá okolnosť je pre posúdenie vzniku alebo zániku poistenia podľa § 21 ods. 1 právne irelevantná.

príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ide vždy o príjem SZČO a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a), príp. písm. b) alebo d) zákona o sociálnom poistení v znení platnom do 31. decembra 2010.“ 42. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení č. k. IV. ÚS 610/2021-22, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Vs/3/2019, konštatoval: .

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť.

Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie (k tomu pozri body 17, 19, 21 a 23 tohto odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať a, naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o

43. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj rozhodnutie Veľkého senátu NS SR je pre súdy záväzné. 44. S prihliadnutím na vyššie uvedené kasačný súd uzatvára, že pre posúdenie trvania povinného nemocenského a dôchodkového poistenia bolo, že v príslušnom období žalobca dosiahol zdaniteľné príjmy v kvalifikovanej výške a licencia, ktorá mu bola udelená na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A v povolaní lekár, bola aj v tomto období v platnosti. Žalobcovi preto nezaniklo povinné nemocenské a dôchodkové poistenie dňom 30.06.2006, ale zaniklo až 30.06.2008, a to z dôvodu, že sťažovateľ ako SZČO nemal za rok 2007 žiadny príjem zo samostatnej zárobkovej činnosti (§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení účinného od 01.01.2008 do 31.12.2010).

predmetom tohto konania, urobil právne závery Veľký senát NS SR rozsudkom z 24. novembra 2020, sp. zn. 1Vs/3/2019, ktorý je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný (§ 466 od. 3 SSP) a ktorý je podkladom pre ustálenie rozhodovacej praxe v totožných otázkach.

46. Kasačný súd záverom dopĺňa. Právo sociálneho zabezpečenia patrí do oblasti verejného práva, normy verejného práva sú kogentného charakteru. Sociálna poisťovňa je povinná striktne dodržiavať vo svojej aplikačnej praxi ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov a nemôže hľadať také riešenie, ktoré by bolo v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. V právnom štáte - a v duchu všeobecného princípu spravodlivosti - nie je možné očakávať zvýhodnenie vo forme nevzniku povinností na základe či už neznalosti práva (žalobca sa domnieval, že jeho status SZČO sa neviaže na trvanie licencie L1A, ale na povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia), alebo akéhokoľvek iného opomenutia.

47. Kasačný súd vychádzajúc z uvedeného vyššie preto uzatvára. Správny súd rozhodol vecne správne a v súlade so zákonom, keď správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, pričom svoju právnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, aj riadne odôvodnil, jeho rozhodnutie nie je možné považovať za arbitrárne či nepreskúmateľné. Rovnako administratívne rozhodnutia vydané žalovanou a prvostupňovým správnym orgánom boli riadne odôvodnené a žalobca ako účastník konania dostal odpoveď na všetky zásadné otázky. Skutočnosť, že so závermi rozhodnutí správnych orgánov a so závermi rozsudku správneho súdu nesúhlasí, nie je dôvodom na vyslovenie ich nezákonnosti. 48. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd sťažnostné námietky sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodné, a tým nespôsobilé spochybniť vecnú a právnu správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, a preto kasačnú sťažnosť žalobcu podľa § 461 SSP zamietol. 49. Kasačný súd posudzujúc návrh sťažovateľa na prerušenie kasačného konania a podanie podnetu predsedovi NSS SR v zmysle § 21 ods. 3 písm. a) v spojení s § 24d ods. 1 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z., dospel k záveru, že v prejednávanej veci neboli splnené podmienky na podanie prípadného podnetu predsedovi NSS SR. V danej súvislosti kasačný súd dáva sťažovateľovi do pozornosti, že prijímať stanoviská k výkladu zákona pri rozdielnosti výkladu v jednotlivých rozhodnutiach Veľkého senátu je možné len na základe návrhu oprávnených subjektov, ktoré sú v zákone taxatívne vymenované (§ 24e ods. 3 písm. a/ zákona č. 757/ 2004 Z. z.). Podľa § 466 ods. 3 SSP je právny názor vyjadrený v rozhodnutí Veľkého senátu pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný, pričom ak senát sa chce od tohto názoru odchýliť, je povinný vec postúpiť na prejednanie a rozhodnutie Veľkému senátu. Kasačný súd z uvedených dôvodov nevzhliadol dôvod na postup podľa § 456 SSP ani § 100 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP, a preto návrh na prerušenie kasačného konania ako nedôvodný zamietol. 50. O náhrade trov kasačného konania vo vzťahu k žalovanej bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaná bola v konaní úspešná, avšak súd jej náhradu trov konania nepriznal, pretože neboli splnené podmienky aplikácie § 168. Žalobca ako neúspešný účastník kasačného konania nemá právo na náhradu jeho trov (§ 167 ods. 1 a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP). 51. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 [§ 139 ods. 4 (veta prvá) SSP v spojení s § 463 SSP].

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.