7Ssk/21/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobcu: KAER-M, s.r.o. „v likvidácii", IČO: 46650091, Javorová 643/8, Nitra, zastúpeného: JUDr. Mária Konrádová, advokátka, Farská 8, Nitra, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: Y. M., O.. XX. F. XXXX, G. XXX/XX, X. O. Z., o preskúmanie rozhodnutia žalovanej zo 17. mája 2019, č. 48435-2/2019-BA v spojení s oznámením z 24. júna 2019, č. 48435-3/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 19 Sa 15/2020-95 z 9. júna 2021 takto

rozhodol:

Rozsudok

Krajského súdu v Nitre č. k. 19 Sa 15/2020-95 z 9. júna 2021 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

2. Listom z 26. júna 2017 francúzska inštitúcia URSSAF (Union de Recouvrement de la Sécurité Sociale et des Allocations Familiales) oznámila žalovanej, že podľa jej kontroly žalobca v rokoch 2015 a 2016 nevykonával v Slovenskej republike podstatnú hospodársku činnosť, ale 90 % resp. 97 % jeho obratu pochádzalo z činností vykonávaných vo Francúzsku. Podľa URSSAF tak bol žalobca založený len na nábor slovenských pracovníkov do Francúzska. Preto nepovažovala za splnené podmienky ustanovené v čl. 12 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia na to, aby sa na vyslaných zamestnancov použili slovenské právne predpisy.

3. Nato pobočka v Nitre rozhodnutím z 26. februára 2019, č. 7414-23/2019-NR, vyslovila, že ďalšiemu účastníkovi ako zamestnancovi žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti 4. januára 2016.

4. Napriek odvolaniu žalobcu žalovaná potvrdila rozhodnutie pobočky svojím rozhodnutím zo 17. mája 2019, č. 48435-2/2019-BA. Doplnila, že podľa čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/ 2004 musel žalobca vykonávať podstatné činnosti na území Slovenskej republiky, čo okrem iného znamenalo, že tu musel dosahovať aspoň 25 % celkového obratu.

5. Správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia tohto rozhodnutia. Predovšetkým namietol, že v prvostupňovom rozhodnutí pobočky nie sú uvedené žiadne skutočnosti, ktoré by dosvedčovali, že neboli splnené podmienky vyslania. Požiadavku, aby sa 25 % obratu dosiahlo v štáte vyslania, neupravujú nariadenia č. 883/2004, č. 987/2009, ale ani smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/67/EÚ o presadzovaní smernice 96/71/ES o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb, ktorou sa mení nariadenie (EÚ) č. 1024/2012 o administratívnej spolupráci prostredníctvom informačného systému o vnútornom trhu, ani slovenské právne predpisy. Zo smernice 2014/67/EÚ žalobca vyvodil, že sa majú celkovo posudzovať všetky činnosti podniku a osobitne sa má prihliadať na situáciu novozaložených podnikov.

S odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs 1/2018 zdôraznil, že žalovaná mala preukázať dohodu medzi ňou a francúzskou inštitúciou URSSAF podľa čl. 16 ods. 4 nariadenia č. 987/2009. Ak táto dohoda neexistuje, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Na záver žalobca zdôraznil, že žalovaná svojím postupom zasahuje do princípu právnej istoty.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

Keďže ani vo Francúzsku a ani na Slovensku nebol riadnym účastníkom administratívneho konania a žalovaná bez ďalšieho akceptovala výsledky kontroly URSSAF, nemal inú možnosť ako podať správnu žalobu. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie zo 6. februára 2018, C-359/16, Altun a i., pričom má za to, že zamestnávateľ nemôže byť vylúčený z komunikácie o odobratí potvrdení PD A1, ktorá sa uskutočnila len medzi francúzsku a slovenskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia. Zastáva názor, že bol nesporne ukrátený na svojich právach tým, že počas platnosti potvrdení PD A1, ktorými žalovaná určila slovenskú legislatívu, si ho francúzska inštitúcia sociálneho zabezpečenia svojvoľne ako zamestnávateľa zaradila do svojho systému sociálneho poistenia.

žalobcu. Otázka uplatniteľnej legislatívy bola vyriešená na úrovni koordinačných nariadení a nebolo povinnosťou žalovanej v odvolacom konaní toto určenie opätovne preskúmavať. Keďže vzájomnou spoluprácou slovenskej a francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia bolo určené, že ďalší účastník ako zamestnanec žalobcu podmienky vyslania v predmetnom období nesplnil, pobočka žalovanej tak len deklarovala, že povinné sociálne poistenie mu podľa slovenských právnych predpisov zaniklo 18. januára 2015. Dodala, že správnosť postupu slovenskej a francúzskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia potvrdzuje aj rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie z 3. júna 2021, C-784/19, Team Power Europe, na ktorý záverom poukázala.

9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v rozsahu uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). 10. V prerokúvanej veci žalovaná rozhodla, že ďalší účastník bol povinne nemocensky poistený, dôchodkovo poistený a poistený v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky len do určitého okamihu, pretože od tohto okamihu ďalej už neboli naplnené podmienky čl. 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. Správny súd svojím rozsudkom žalobu bez vecného posudzovania zamietol z dôvodu, že žalobca nemal aktívnu legitimáciu, aby sa domáhal preskúmania rozhodnutia o tejto otázke. O takmer totožne formulovaných kasačných sťažnostiach toho istého žalobcu už tunajší súd rozhodoval vo svojich rozsudkoch sp. zn. 6 Ssk 3/2022, 6 Ssk 4/2022, 6 Ssk 14/2022 a 7 Ssk 20/2022 s identickými predmetmi konania. Úlohou kasačného súdu tak je preskúmať, či sú závery správneho súdu v napadnutom rozsudku v súlade s touto medzičasom ustálenou judikatúrou kasačného súdu, keďže senát nezistil dôvod, prečo by sa mal od nej odkloniť. 11. Podľa § 2 ods. 1 SSP sa v správnom súdnictve poskytuje ochrana právam a právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Podľa odseku 2 toho istého paragrafu sa môže tejto ochrany domáhať každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené určitými aktami orgánu verejnej správy. Ďalej podľa § 177 ods. 1 SSP platí, že žalobca sa môže správnou žalobou domáhať ochrany svojho subjektívneho práva. Z uvedených ustanovení je zrejmé, že správne súdnictvo má slúžiť na ochranu subjektívnych práv, na ktorých bol žalobca podľa svojho tvrdenia ukrátený. Toto ukrátenie musí byť v žalobe vyjadrené a musí byť aspoň potenciálne možné. Žalobca je teda povinný v žalobe opísať svoje subjektívne právo a vysvetliť, akým spôsobom doň bolo zasiahnuté (porov. podobne uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Asan 7/2019, judikát R 21/2020). Subjektívne právo v zmysle citovaných ustanovení Správneho súdneho poriadku je spravidla hmotné právo, ktoré žalobcovi vyplýva z hmotnoprávnych noriem upravujúcich oblasť verejnej správy (porov. citovaný § 2 ods. 1 SSP). Subjektívnym právom, ktorého ochrany sa žalobca môže domáhať správnou žalobou, však môže byť rovnako aj procesné právo, napríklad právo na to, aby sa orgán verejnej správy vecne zaoberal určitou žiadosťou alebo návrhom účastníka, resp. aby na základe tohto návrhu vydal rozhodnutie, opatrenie alebo iný správny akt určitého obsahu, prípadne aby vykonal určité konanie a dodržal v ňom určité pravidlá [napr. základné zásady trestného konania v konaniach uvedených v § 195 písm.

zasiahnuté. Tieto otázky totiž správny súd posudzuje v konaní vo veci samej a ak dospeje k záveru, že žalobcovi nepatrilo alebo doň nebolo zasiahnuté, jeho správnu žalobu zamietne. 12. Žalobca, ktorý je agentúrou dočasného zamestnávania a je usadený v Slovenskej republike, zamestnával zamestnancov v zmysle čl. 1 písm. a) nariadenia č. 883/2004, ktorí tu mali svoje bydlisko v zmysle čl. 1 písm. j) cit. nariadenia (medzi nimi aj ďalšieho účastníka). Zároveň týchto zamestnancov vysielal na práce do Francúzska, a to na základe dohody s klientom, ktorý bol usadený vo Francúzsku. Ešte pred vyslaním žalobca svojho zamestnanca (ďalšieho účastníka) podľa § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. prihlásil u žalovanej ako poistenca, keďže vychádzal z toho, že vznikom pracovného pomeru zamestnancovi podľa § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vznikli povinné

II. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) cit. nar. potom platí, že ak čl. 12 až 16 neustanovujú inak, osoba vykonávajúca činnosť zamestnanca v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Podľa osobitného pravidla v čl. 12 ods. 1 cit. nar. osoba, ktorá ako zamestnanec vykonáva v členskom štáte činnosť v mene zamestnávateľa, ktorý tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je týmto zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene tohto zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu (s určitými obmedzeniami). Podľa kasačného súdu tak z čl. 12 ods. 1 cit. nar. vyplýva subjektívne právo zamestnanca, aby podliehal právnym predpisom štátu, v ktorom zvyčajne vykonáva činnosť jeho zamestnávateľ (t. j. vysielajúceho štátu), ak sú splnené tam uvedené podmienky. Z už vysvetlených dôvodov však aj zamestnávateľ tohto zamestnanca má rovnaké subjektívne právo, aby jeho zamestnanec podliehal týmto predpisom

poriadku. Otázka, či v prerokúvanej veci žalovaná preskúmavaným rozhodnutím nezákonne zasiahla do tohto práva, je predmetom vecného posudzovania správneho súdu a kasačného súdu, samo osebe však nespochybňuje žalobcovu aktívnu legitimáciu.