7Ssk/21/2023

1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca na základe povolenia zo 16. mája 2003 poskytoval zdravotnú starostlivosť v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore klinická imunológia a alergológia. Slovenská lekárska komora mu 13. júna 2006 vydala licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. LIA/PO/1172/06. Na žiadosť žalobcu

2. Po zistení, že žalobca bol aj naďalej (po 31. decembri 2006) držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, pobočka žalovanej v Poprade rozhodnutím z 21. septembra 2016 č. 700-3080035616-GC09/16 vyslovila, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi nezaniklo 31. decembra 2006, ale zaniklo až 30. júna 2008. Pobočka vyšla z toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, v dôsledku čoho bol žalobca aj po 31. decembri 2006 samostatne zárobkovo činnou osobou. Jeho povinné nemocenské a dôchodkové poistenie tak podľa § 21 ods. 1 cit. zák. mohlo zaniknúť až 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, kedy jeho príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 10 cit. zák. Z výpisu z daňového priznania žalobcu k dani z príjmov pobočka zistila, že jeho príjem pod túto hranicu prvýkrát

Zdôraznilo, že podľa § 3 ods. 4 písm. c) a § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve v znení neskorších predpisov sa zdravotnícke povolanie lekár mohlo vykonávať aj na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej

Podanie odhlášky mal charakter informatívneho oznámenia a pobočka nevydala žiadne rozhodnutie vo veci zániku poistenia, ktoré sa podľa § 178 ods. 1 písm. a) cit. zák. vydáva len v sporných prípadoch. Zákon č. 461/2003 Z. z. neustanovoval ani lehotu, dokedy mohla žalovaná rozhodnúť o zániku poistenia v spornom prípade. Keďže podanie odhlášky sa považuje len za právny úkon, žiadna lehota na povolenie obnovy konania odo dňa jej podania neplynie.

rozsudok

veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs 3/2019 uzavrel, že licencia L1A je oprávnením, ktoré podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. účinného do 31. decembra 2010 zakladalo žalobcovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Povinné nemocenské a dôchodkové poistenie tak podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 cit. zák. žalobcovi mohlo zaniknúť až tým, že jeho príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti (nielen z tejto licencie) poklesne pod 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 10 č. 461/2003 Z. z.

5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáhal zrušenia tohto rozsudku. Zotrval na názore, že ak fyzická osoba vykonáva činnosť na základe podnikateľského oprávnenia a dosahuje príjem, možno od nej požadovať, aby prispievala do sociálneho systému. Žalobca tieto podmienky spĺňal do 31. decembra 2006, dokedy dosahoval príjem zo svojej podnikateľskej činnosti. K tomuto dátumu však prejavil vôľu svoj status samostatne zárobkovo činnej osoby ukončiť (zrušil povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, zrušil identifikačné číslo, oznámil Sociálnej poisťovni skutočnosti, zakladajúce zánik sociálneho poistenia ako SZČO, ako fyzická osoba nevykonával podnikateľskú činnosť a nevyužíval ekonomické prostredie štátu), v čom ho utvrdila žalovaná tým, že zánik povinného poistenia k tomuto dátumu v spise vyznačila ako nesporný. Ak žalovaná o desať rokov neskôr vydala opačné rozhodnutie, je jej postup v rozpore s princípom právnej istoty, pretože ide o retroaktívny zásah; právnej istote sa mala dať prednosť. V rozhodnutí pobočky absentuje zrozumiteľné uvedenie dôvodov, prečo bolo vydané, keďže od 31. decembra 2006 k jeho

Českej republiky, ktorá podľa neho preferuje zdržanlivosť pri zmene judikatúry. Zjednocujúce stanovisko v zmysle § 21 ods. 3 písm. a) a § 24d ods. 3 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov, v ktorom ústavný súd videl možnosť stabilizácie rozpornej judikatúry veľkého senátu, nemôže navrhnúť účastník konania (adresát právnej normy) a oprávnené osoby žiaden takýto návrh nepodali. Podľa žalobcu má mať v právnom štáte právna istota prednosť pred subjektívnym právnym názorom, ktorý sa prejavuje zmenou

rozsudku. Odkázala na judikatúru najvyššieho súdu, príp. tunajšieho súdu a krajských súdov.

8. Podľa § 452 ods. 1 SSP sa na kasačné konanie primerané použijú ustanovenia druhej časti, teda aj jeho § 100 ods. 1 a 2, ktoré ustanovujú dôvody prerušenia konania. Podľa citovaných ustanovení možno kasačné konanie prerušiť, ak sú tu určité predbežné otázky (otázka, ktorú kasačný súd nie je oprávnený riešiť, návrh na vyslovenie nesúladu právneho predpisu alebo prejudiciálna otázka podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ak preskúmavané opatrenie bolo napadnuté protestom prokurátora (v prerokúvanej veci nebolo), žalobca nedal súhlas na zastavenie konania, ak bolo napadnuté rozhodnutie zrušené alebo zmenené (čo sa v prerokúvanej veci nestalo), prípadne ak to zhodne navrhnú všetci účastníci (v prerokúvanej veci navrhol prerušenie len žalobca). Spomedzi všetkých dôvodov prerušenia by tak v prerokúvanej veci mohol prichádzať do úvahy len dôvod uvedený v § 100 ods. 2 písm. a) SSP, teda ak prebieha súdne konanie alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny súd dal na také konanie podnet. Zákon tak výslovne ustanovuje, že musí ísť o konanie „súdne“ alebo „administratívne“, v ktorom sa rieši predbežná otázka (napr. v zmysle § 132 SSP). Ustanovenie § 24e ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. predpokladá, že kolégium (plénum, porov. § 24e ods. 6 cit. zák.) prijíma stanovisko k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Zjednotenie výkladu však nie je predbežnou otázkou zodpovedajúcou napr. § 132 SSP a postup kolégia pri prijímaní stanoviska nie je ani súdnym, ani administratívnym konaním. Vzhľadom na to podľa kasačného súdu neprichádza do úvahy prerušenie kasačného konania z tohto dôvodu. Takýmto postupom nemôže dôjsť ani k porušeniu práva na zákonného sudcu, keďže účastník nemá nárok na to, aby senát kasačného súdu dal podnet na prijatie stanoviska (porov. uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 439/ 2023 a III. ÚS 440/2023).

10. Žalobca v kasačnej sťažnosti znova formuluje aj námietku porušenia právnej istoty, ktorú údajne založila žalovaná tým, že na základe jeho odhlášky vyznačením v spise rozhodla o zániku jeho povinného poistenia. Už v predošlom zrušujúcom rozsudku však kasačný súd vyslovil, že prijatie odhlášky žalovanou nepredstavuje rozhodnutie o zániku poistenia. Podľa § 228 ods. 3 cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2007 bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho zániku.

Ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak než bolo uvedené v odhláške. Z tohto ustanovenia, ale aj z § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu cit. zák. zreteľne vyplýva, že postačujúcim dôvodom na vydanie takéhoto rozhodnutia je sama spornosť otázky zániku poistenia, a tak nie je zrejmé, aký iný dôvod vydania tohto rozhodnutia by žalovaná mala žalobcovi objasniť. Rovnako kasačný súd už v predošlom rozsudku vyslovil, že žalovaná svojím postupom v prvostupňovom a odvolacom konaní dala žalobcovi primeranú možnosť, aby uplatňoval svoje právo vyjadriť sa k skutkovému stavu rozhodnutia a navrhovať vykonanie dôkazov (v zhode s názorom veľkého senátu v jeho uznesení sp. zn. 1 Vs 1/2019).

Hneď na úvod však treba zdôrazniť, že žalobca nedostatočne zohľadňuje znenie § 466 ods. 3 SSP, hoci jeho význam už kasačný súd objasnil v predošlom zrušujúcom rozsudku. Podľa tohto ustanovenia je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova postúpi na prejednanie veľkému senátu.

senátu. Preto nemožno tvrdiť, že existencia dvoch protichodných rozhodnutí je zdrojom nekonzistentnosti judikatúry najvyššieho (správneho) súdu. Zákon totiž podobnú situáciu vyslovene predpokladá a možno z neho logicky vyvodiť jej riešenie, že záväzným zostáva len právny názor vyslovený neskôr.

Tento jav je do značnej miery prirodzený, pretože odráža skutočnosť, že proces interpretácie a aplikácie práva nie je statický, ale dynamický, a súdy, hľadajúce najsprávnejšie a najspravodlivejšie riešenie rozhodovaných prípadov, môžu neskôr dospieť k presvedčeniu, že riešenie, ktoré zvolili skôr, nie je z celého radu dôvodov optimálne (stanovisko pléna českého ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS-st. 39/14). Neexistuje a nemôže existovať žiadna garancia proti zmene judikatúry ako takej. I keď nenastane zmena spoločenských pomerov, v právnej oblasti dochádza k neustálemu vývoju a justičné orgány musia mať možnosť, ktorá plynie priamo z viazanosti sudcu zákonom, doterajší, na základe novo získaných poznatkov nesprávny právny názor zvrátiť a či prekonať (nález českého ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 3221/11).

Európsky súd pre ľudské práva nepovažoval za súladné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď bolo možné zrušiť právoplatné rozhodnutia na základe mimoriadneho opravného prostriedku tretej osoby - generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Ani jedno z rozhodnutí veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 1/2019 alebo 1 Vs 3/2019 však nebolo vydané vo veci žalobcu. V rozsudku vo veci Beian proti Rumunsku, sťažnosť č. 30658/05, ESĽP videl porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru v existencii dlhodobo rozpornej judikatúry rumunského kasačného súdu.

Rozsudok

vo veci Baranowski proti Poľsku, sťažnosť č. 28358/95, je vôbec neaplikovateľný, pretože jeho podstatou bola nedostatočná zákonná úprava dôvodov obmedzenia osobnej slobody zaručenej v čl. 5 Dohovoru. Konečne, pokiaľ žalobca odkazoval na nález českého ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 3221/11, z jeho odôvodnenia celkom zreteľne vysvitá množstvo argumentov v prospech možnosti zmeny judikatúry a dokonca aj spätnej pôsobnosti takejto zmeny.

peniazoch). U žalobcu však žiadne takéto dôvody neexistujú: v prerokúvanej veci je sporným obdobím poistenia obdobie rokov 2005 až 2006, pričom (protichodné) rozhodnutia veľkého senátu boli vydané v rokoch 2019 a 2020. Žalobca tak nemôže tvrdiť, že v roku 2005 a 2006 konal s dôverou v právny názor vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu z roku 2019.