7Ssk/218/2022
ECLI:SK:NSSSR:2023:3017200005.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Trenčíne
- Sp. zn. 1. inštancie
- 18Sa/12/2022
- IČS
- 3017200005
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobcu: Q.. Q. X., K.. X. X.J. XXXX, R. Q. XXX/ X, P. K. B., zastúpeného: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., IČO: 47238232, Dobšinského 12, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 23. novembra 2016, č. 45543-2/2016-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 18 Sa 12/2022-24 zo 7. septembra 2022 takto
rozhodol:
I. Návrh žalobcu na prerušenie kasačného konania sa zamieta. II. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. III. Účastníkom sa nepriznáva právo na náhradu trov kasačného konania.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca na základe povolenia zo 17. februára 2012 poskytoval zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení v špecializačných odboroch endokrinológia a vnútorné lekárstvo. Slovenská lekárska komora mu ešte 23. januára 2006 vydala licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/TN/0568/06.
Na žiadosť žalobcu mu Trenčiansky samosprávny kraj rozhodnutím z 24. septembra 2014 s účinnosťou k 31. decembru 2014 zrušil povolenie zo 17. februára 2012. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe mu však zostala v platnosti aj po tomto dni.
Napriek tomu sa žalobca u žalovanej uplynutím 31. decembra 2014 odhlásil z povinného nemocenského a dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby. 2. Po zistení, že žalobca bol aj naďalej (po 31. decembri 2014) držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, pobočka žalovanej v Považskej Bystrici rozhodnutím z 19. mája 2016 č. 27655-25/2015-PB vyslovila, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi nezaniklo 31. decembra 2014. Vyšla z toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. júla 2014, v dôsledku čoho bol žalobca aj po 31. decembri 2014 samostatne zárobkovo činnou osobou.
Jeho povinné nemocenské a dôchodkové poistenie tak podľa § 21 ods. 1 cit. zák. mohlo zaniknúť až 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, kedy jeho príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 5 cit. zák. Z výpisu z daňového priznania žalobcu k dani z príjmov pobočka zistila, že jeho príjem pod túto hranicu v roku 2013 a 2014 neklesol, takže jeho povinné poistenie nemohlo zaniknúť 31. decembra 2014.
3. Napriek odvolaniu žalobcu žalovaná toto rozhodnutie potvrdila svojím rozhodnutím z 23. novembra 2016 č. 45543-2/2016-BA. Do odôvodnenia prevzala odôvodnenie rozhodnutia pobočky, ktoré považovala správne. Zdôraznila, že podľa § 3 ods. 4 písm. c) a § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve v znení neskorších predpisov sa zdravotnícke povolanie lekár mohlo vykonávať aj na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Licencia L1A tak bola oprávnením podľa § 5 v spojení s § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2011, ktoré zakladalo žalobcovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Pobočka začala konanie, pretože považovala údaje v odhláške za sporné.
4. Správnu žalobu, ktorú žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu, správny súd (po zrušení jeho predošlého rozsudku č. k. 18 Sa 1/2017-43 rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 9 Sžsk 81/2018) zamietol tu napadnutým rozsudkom č. k. 18 Sa 12/2022-24. V zhode s právnym názorom tunajšieho súdu uzavrel, že lekár, ktorý je držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je oprávnený na jej základe podnikať, v dôsledku čoho je držba tejto licencie oprávnením, ktoré zakladá právny vzťah, ktorý zakladá dosahovanie príjmov podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/ 2003 Z. z. Jej držiteľ sa potom považoval za samostatne zárobkovo činnú osobu v zmysle § 5 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorej povinné nemocenské a dôchodkové poistenie môže v súlade s § 21 ods. 1 a ods. 4 cit. zák. zaniknúť buď dňom zánikom takéhoto oprávnenia (licencie) alebo k 30. júnu tým, že jej príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti (nielen
z tejto licencie) poklesne pod 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Z citovaných ustanovení však nevyplýva, že by mala žalovaná skúmať, či príjem podľa § 3 ods. 1 písm. b) cit. zák. žalobca dosahoval len z činnosti vykonávanej na základe tejto licencie, alebo či ho prípadne dosahoval na základe akéhokoľvek iného (hoci aj skôr zaniknutého) oprávnenia. Rozhodujúce je len to, či tento príjem dosiahol ako samostatne zárobkovo činná osoba. Žalobcove príjmy ako samostatne zárobkovo činnej osoby v rokoch 2013 a 2014 neklesli pod určenú hranicu, a preto jeho povinné poistenie nezaniklo.
Podľa správneho súdu nemožno odhlášku žalobcu z povinného poistenia považovať za vyhlásenie, že nevykonáva samostatnú zárobkovú činnosť v zmysle § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. Žalovaná mohla o nezániku poistenia rozhodnúť až potom, čo získala od Slovenskej lekárskej komory informáciu, že žalobca je držiteľom licencie. Správny súd sa nestotožnil ani s názorom, že pobočka neoznámila začatie konanie, pretože v zhode s § 185 ods. 4 cit. zák. prvým úkonom začínajúcim konanie môže byť aj vydanie rozhodnutia.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáhal zrušenia tohto rozsudku. Zotrval na názore, že ak fyzická osoba vykonáva činnosť na základe podnikateľského oprávnenia a dosahuje príjem, možno od nej požadovať, aby prispievala do sociálneho systému. Žalobca tieto podmienky spĺňal do 31. decembra 2014, dokedy dosahoval príjem zo svojej podnikateľskej činnosti. K tomuto dátumu však prejavil vôľu svoj status samostatne zárobkovo činnej osoby ukončiť (podal odhlášku, zrušil povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, zrušil identifikačné číslo, nevyužíval ekonomické prostredie štátu), v čom ho utvrdila žalovaná tým, že zánik povinného poistenia k tomuto dátumu v spise vyznačila ako nesporný. Ak žalovaná o dva roky neskôr vydala opačné rozhodnutie, je jej postup v rozpore s princípom právnej istoty, pretože ide o retroaktívny zásah; právnej istote sa mala dať
prednosť. V rozhodnutí pobočky „Levice“ absentuje zrozumiteľné uvedenie dôvodov, prečo bolo vydané, keďže od 31. decembra 2014 k jeho vydaniu uplynulo 10 rokov. Nie je zrejmé, či ho vydať musela alebo či išlo o jej iniciatívu. Žalobca zopakoval svoj názor, že pobočka „Levice“ mu pred vydaním svojho rozhodnutia nedala možnosť zúčastniť sa konania, čím porušila aj jeho ústavné právo. Ďalej zdôraznil, že sporná právna otázka charakteru licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe bola predmetom rozporných rozhodnutí veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019. Na zmenu judikatúry vrcholnej súdnej inštancie však nebol výnimočný dôvod. Poistka proti omylu, ktorou argumentoval Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 610/2021, nemôže byť legitímnym dôvodom zmeny judikatúry veľkého senátu kasačného súdu, ale má slúžiť len na nápravu základných vád a omylov zásadného významu (s odkazom na rozsudky vo veci Rjabych proti Rusku, Sutyazhnik proti Rusku alebo DRAFT-OVA, a.s., proti Slovensku).
Pôvodný názor veľkého senátu v rozhodnutí sp. zn. 1 Vs 1/2019 žiaden takýto nedostatok nevykazoval. Žalobca ďalej odkázal na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, ktorá podľa neho preferuje zdržanlivosť pri zmene judikatúry. Zjednocujúce stanovisko v zmysle § 21 ods. 3 písm. a) a § 24d ods. 3 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov, v ktorom ústavný súd videl možnosť stabilizácie rozpornej judikatúry veľkého senátu, nemôže navrhnúť účastník konania (adresát právnej normy) a oprávnené osoby žiaden takýto návrh nepodali. Podľa žalobcu má mať v právnom štáte právna istota prednosť pred subjektívnym právnym názorom, ktorý sa prejavuje zmenou judikatúry. Práve na tento účel zákonodarca zriadil veľký
senát. Ak došlo k rozdielom v jeho právoplatných rozhodnutiach, malo správne kolégium (resp. dnes plénum najvyššieho správneho súdu) obligatórne prijať zjednocujúce stanovisko, inak sa zasahuje do princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na to žalobca navrhol, aby kasačný súd prerušil konanie a podal predsedovi tunajšieho súdu podnet na zaujatie stanoviska pléna. 6. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Podľa nej kasačný súd v predošlom zrušujúcom rozsudku už zaujal právny názor ku všetkým otázkam a správny súd bol povinný ho rešpektovať. Žalobca sa svojou kasačnou sťažnosťou v podstate snaží o revíziu pôvodného
rozsudku. Odkázala na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, príp. najvyššieho správneho súdu a krajských súdov.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).
III. A K prerušeniu konania
8. Podľa § 452 ods. 1 SSP sa na kasačné konanie primerané použijú ustanovenia druhej časti, teda aj jeho § 100 ods. 1 a 2, ktoré ustanovujú dôvody prerušenia konania. Podľa citovaných ustanovení možno kasačné konanie prerušiť, ak sú tu určité predbežné otázky (otázka, ktorú kasačný súd nie je oprávnený riešiť, návrh na vyslovenie nesúladu právneho predpisu alebo prejudiciálna otázka podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ak preskúmavané opatrenie bolo napadnuté protestom prokurátora (v prerokúvanej veci nebolo), žalobca nedal súhlas na zastavenie konania, ak bolo napadnuté rozhodnutie zrušené alebo zmenené (čo sa v prerokúvanej veci nestalo), prípadne ak to zhodne navrhnú všetci účastníci (v prerokúvanej veci navrhol prerušenie len žalobca). Spomedzi všetkých dôvodov prerušenia by tak v prerokúvanej veci mohol prichádzať do úvahy len dôvod uvedený v § 100 ods. 2 písm. a) SSP, teda ak prebieha súdne konanie alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny súd dal na také konanie podnet. Zákon tak výslovne ustanovuje, že musí ísť o konanie „súdne“ alebo „administratívne“, v ktorom sa rieši predbežná otázka (napr. v zmysle § 132 SSP). Ustanovenie § 24e ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. predpokladá, že kolégium (plénum, porov. § 24e ods. 6 cit. zák.) prijíma stanovisko k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Zjednotenie výkladu však nie je predbežnou otázkou zodpovedajúcou napr. § 132 SSP a postup kolégia pri prijímaní stanoviska nie je ani súdnym, ani administratívnym konaním. Vzhľadom na to podľa kasačného súdu neprichádza do úvahy prerušenie kasačného konania z tohto dôvodu. Takýmto postupom nemôže dôjsť ani k porušeniu práva na zákonného sudcu, keďže účastník nemá nárok na to, aby senát kasačného súdu dal podnet na prijatie stanoviska (porov. uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 439/ 2023 a III. ÚS 440/2023).
III. B K veci samej
9. Kasačný súd už v predošlom zrušujúcom rozsudku sp. zn. 9 Sžsk 81/2018 vyriešil všetky podstatné hmotnoprávne a procesnoprávne otázky prerokúvanej veci a od tohto riešenia nemá dôvod sa odchyľovať ani v tomto rozsudku. S odkazom na rozsudok veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019 už uzavrel, že licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010, na základe ktorého je lekár - jej držiteľ považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu. Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti (v zmysle § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z.
10. Aj podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. účinného od 1. januára 2014 je zárobkovou činnosťou okrem iného činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu, ktorý zakladá dosahovanie príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti v zmysle § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. Takým príjmom je v zmysle § 6 ods. 1 písm. c) cit. zák. aj príjem z iného podnikania než poľnohospodárska výroba alebo živnosť. Lekár, ktorý je držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je oprávnený na jej základe podnikať, v dôsledku čoho je držba tejto licencie oprávnením, ktoré vytvára právny vzťah, ktorý zakladá dosahovanie príjmom podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 cit. zák. potom povinné nemocenské a dôchodkové poistenie takejto osoby môže zaniknúť buď dňom zánikom takéhoto oprávnenia (licencie) alebo k 30. júnu tým, že jej príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti (nielen z tejto licencie) poklesne pod 12-násobok
vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. Z citovaných ustanovení však nijako nevyplýva, že by mala žalovaná skúmať, či príjem podľa § 3 ods. 1 písm. b) cit. zák. žalobca dosahoval len z činnosti vykonávanej na základe tejto licencie, alebo či ho prípadne dosahoval na základe akéhokoľvek iného (hoci aj skôr zaniknutého) oprávnenia. 11. Žalobca v kasačnej sťažnosti znova formuluje aj námietku porušenia právnej istoty, ktorú údajne založila žalovaná tým, že na základe jeho odhlášky vyznačením v spise rozhodla o zániku jeho povinného poistenia. Už v predošlom zrušujúcom rozsudku však kasačný súd vyslovil, že prijatie odhlášky žalovanou nepredstavuje rozhodnutie o zániku poistenia. Podľa § 228 ods. 1 cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2014 bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho zániku.
Citované ustanovenie, ani iné ustanovenia neustanovovali nič o tom, že by na základe tejto odhlášky mala žalovaná vydať rozhodnutie o zániku vyznačením v spise. Odhláška bola teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu - podľa jeho názoru - zanikalo povinné poistenie. Žalovaná mohla údaje v odhláške bez ďalšieho akceptovať, táto akceptácia však nemá povahu právoplatného rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia.
Ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak než bolo uvedené v odhláške. Z tohto ustanovenia, ale aj z § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu cit. zák. zreteľne vyplýva, že postačujúcim dôvodom na vydanie takéhoto rozhodnutia je sama spornosť otázky zániku poistenia, a tak nie je zrejmé, aký iný dôvod vydania tohto rozhodnutia by žalovaná mala žalobcovi objasniť. Rovnako kasačný súd už v predošlom rozsudku vyslovil, že žalovaná svojím postupom v prvostupňovom a odvolacom konaní dala žalobcovi primeranú možnosť, aby uplatňoval svoje právo vyjadriť sa k skutkovému stavu rozhodnutia a navrhovať vykonanie dôkazov (v zhode s názorom veľkého senátu v jeho uznesení sp. zn. 1 Vs 1/2019).
12. Najväčšia skupina námietok žalobcu sa týka porušenia princípu právnej istoty zo strany veľkého senátu najvyššieho súdu tým, že v krátkom čase po sebe prijal dve rozhodnutia sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019 a v nich vyslovil odporujúce si názory.
Hneď na úvod však treba zdôrazniť, že žalobca nedostatočne zohľadňuje znenie § 466 ods. 3 SSP, hoci jeho význam už kasačný súd objasnil v predošlom zrušujúcom rozsudku. Podľa tohto ustanovenia je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova postúpi na prejednanie veľkému senátu.
Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva záväzným pre všetky senáty. To logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom sa právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí odchyľuje od skoršieho rozhodnutia veľkého senátu. Preto nemožno tvrdiť, že existencia dvoch protichodných rozhodnutí je zdrojom nekonzistentnosti judikatúry najvyššieho (správneho) súdu.
Zákon totiž podobnú situáciu vyslovene predpokladá a možno z neho logicky vyvodiť jej riešenie, že záväzným zostáva len právny názor vyslovený neskôr. 13. K úvahám žalobcu o hraniciach zmeny judikatúry možno znova odkázať na uznesenia ústavného súdu citované v ods. 8 tohto rozsudku. Podľa nich požiadavka právnej istoty (ani ochrana legitímneho očakávania) nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (rozsudok ESĽP z 18. decembra 2008, Unédic proti Francúzsku, sťažnosť č. 20153/04). Judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby, a to i pri nezmenenej právnej úprave, bola nielen dopĺňaná o nové interpretačné závery, ale aj menená (nález českého ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 117/07).
Tento jav je do značnej miery prirodzený, pretože odráža skutočnosť, že proces interpretácie a aplikácie práva nie je statický, ale dynamický, a súdy, hľadajúce najsprávnejšie a najspravodlivejšie riešenie rozhodovaných prípadov, môžu neskôr dospieť k presvedčeniu, že riešenie, ktoré zvolili skôr, nie je z celého radu dôvodov optimálne (stanovisko pléna českého ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS-st. 39/14).
Neexistuje a nemôže existovať žiadna garancia proti zmene judikatúry ako takej. I keď nenastane zmena spoločenských pomerov, v právnej oblasti dochádza k neustálemu vývoju a justičné orgány musia mať možnosť, ktorá plynie priamo z viazanosti sudcu zákonom, doterajší, na základe novo získaných poznatkov nesprávny právny názor zvrátiť a či prekonať (nález českého ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 3221/11). 14. Žalobcove príklady z judikatúry ESĽP sú napospol nepriliehavé. Význam rei iudicatae a obmedzenia, ktoré formuloval súd v rozsudkoch Rjabych proti Rusku, sťažnosť č. 52854/ 99, Suťjažnik proti Rusku, sťažnosť č. 8269/02, sa týkajú výlučne zmeny existujúceho právoplatného súdneho rozhodnutia v individuálnej veci sťažovateľa (typicky na základe dozorných opravných prostriedkov iných orgánov verejnej moci). Podobne rozsudky vo veci DRAFT-OVA, a.s., proti Slovensku, sťažnosť č. 72493/10, a vo veci Compar, s.r.o., proti Slovensku, sťažnosť č. 25132/13, sa týkali práva účastníka na rešpektovanie právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím v jeho individuálnej veci.
Európsky súd pre ľudské práva nepovažoval za súladné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď bolo možné zrušiť právoplatné rozhodnutia na základe mimoriadneho opravného prostriedku tretej osoby - generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Ani jeho z rozhodnutí veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 1/2019 alebo 1 Vs 3/2019 však nebolo vydané vo veci žalobcu. V rozsudku vo veci Beian proti Rumunsku, sťažnosť č. 30658/05, ESĽP videl porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru v existencii dlhodobo rozpornej judikatúry rumunského kasačného súdu.
Ako však už bolo uvedené, v právnom poriadku ustanovenie § 466 ods. 3 SSP zabezpečuje, že nahradenia jedného rozhodnutia veľkého senátu iným nevytvára rozpornú judikatúru kasačného súdu (porov. aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 183/2023). Rozsudok vo veci Baranowski proti Poľsku, sťažnosť č. 28358/95, je vôbec neaplikovateľný, pretože jeho podstatou bola nedostatočná zákonná úprava dôvodov obmedzenia osobnej slobody zaručenej v čl. 5
Dohovoru. Konečne, pokiaľ žalobca odkazoval na nález českého ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 3221/11, z jeho odôvodnenia celkom zreteľne vysvitá množstvo argumentov v prospech možnosti zmeny judikatúry a dokonca aj spätnej pôsobnosti takejto zmeny.
V danej konkrétnej veci český ústavný súd chránil osobitné postavenie adresáta, ktorý v dôveru v existujúcu judikatúru robil resp. nerobil určité úkony (v danej veci adresát vychádzal z dlhšej premlčacej doby, ktorú neskoršia judikatúra skrátila; podobne nález českého ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 3500/18 k zmene judikatúry ohľadom premlčania finančného zadosťučinenia v peniazoch). U žalobcu však žiadne takéto dôvody neexistujú: v prerokúvanej veci je sporným obdobím poistenia obdobie rokov 2014 až 2015, pričom (protichodné) rozhodnutia veľkého senátu boli vydané v rokoch 2019 a 2020. Žalobca tak nemôže tvrdiť, že v roku 2014 a 2015 konal s dôverou v právny názor vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu z roku 2019.
IV. Záver
15. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden z dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 SSP. Kasačná sťažnosť žalobcu tak nie je dôvodná, a preto ju kasačný súd podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. Ešte predtým však zamietol jeho návrh na prerušenie konania. 16. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 168 ods. 1 a § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca vo veci úspech nemal a žalovaná ho síce mala, kasačný súd však nezistil dôvody, aby jej nárok na náhradu trov priznal. 17. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 29. novembra 2023