7Ssk/23/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu Mgr. Michala Novotného a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobkyne: Z. B., E.X.. XX.XX.XXXX, I. G. Č.. XX, právne zastúpená: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Hlavná č. 31, Trnava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 82574-2/2020-BA zo dňa 23.12.2020, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. PO-4Sa/6/ 2021-68 zo dňa 20.12.2023, takto

rozhodol:

Rozsudok

Správneho súdu v Košiciach č. k. PO-4Sa/6/2021-68 zo dňa 20.12.2023 sa mení tak, že sa zrušuje rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie číslo: 82574-2/2020-BA zo dňa 23.12.2020 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Prešov číslo: 8311-109/2020-PO zo dňa 02.10.2020 a vec sa vracia žalovanej na ďalšie konanie. Žalobkyňa má voči žalovanej právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania pred správnym súdom a kasačným súdom v celom rozsahu.

Odôvodnenie

2. Prvostupňovým rozhodnutím Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov (ďalej aj „pobočka“ alebo „prvostupňový orgán“) podľa § 100, § 83 a § 8 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, že žalobkyňa nemá nárok na náhradu nákladov spojených s liečením. V odôvodnení konštatovala, že v dávkovom konaní nepreukázala, že utrpela pracovný úraz podľa § 8 cit. zákona. Pobočka vykonala dôkazy, ktoré navrhla účastníčka konania, avšak nie je oprávnená určiť a rozhodnúť za zamestnávateľa, či úraz na pracovisku je úrazom pracovným a v akej miere zamestnávateľ za pracovný úraz zodpovedá a to aj napriek tomu, že z vykonaného dokazovania a najmä z výsluchu svedka S. Š. je možné predpokladať, že dňa 15. júla 2016 účastníčka konania mohla úraz utrpieť, keď po tom, čo vyšla z pivnice pohostinstva, sa sťažovala na bolesti chrbtice.

Vychádzala z doterajšej súdnej judikatúry, napr. rozsudku Najvyššieho súdu SR (ďalej „najvyššieho súdu“) sp. zn. 10Sžso/20/2016. Hoci pobočka vykonala rozsiahle dokazovanie výsluchom svedkov, ani z tohto dokazovania sa nepodarilo žiadnym hodnoverným spôsobom vyvrátiť tvrdenie zamestnávateľa, že úraz, ktorý žiadateľka, utrpela 15. júla 2016, nie je pracovný. Pre pobočku bolo záväzné opakované vyhlásenie zamestnávateľa, ktorý neuznal úraz zo dňa 15. júla 2016 za pracovný, nakoľko najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 9Sžso/44/2011 uviedol, že o otázke pracovnoprávneho charakteru Sociálna poisťovňa nie je oprávnená rozhodovať a vyhlásenie zamestnávateľa o vzniku pracovného úrazu je pre žalovanú pri posudzovaní nároku na dávku úrazového poistenia záväzné, pokiaľ neuplatní neplatnosť tohto právneho úkonu žalobou na súde.

poriadku. Hoci pobočka vykonala v administratívnom konaní rozsiahle dokazovanie, žalobkyni sa nepodarilo hodnoverným spôsobom vyvrátiť tvrdenie zamestnávateľa, že úraz nie je pracovný. K tomuto zisteniu dospela žalovaná nielen na základe vyhlásenia zamestnávateľa, pričom je pravda, že toto vyhlásenie považovala za rozhodujúce, ale podporila ho aj inými skutočnosťami. Sporným zostal samotný dej vzniku úrazu. Žiaden vypočutý svedok nebol priamym svedkom tvrdeného úrazu žalobkyne. Správne teda žalovaná dospela k záveru, že sa nepodarilo hodnoverným spôsobom vyvrátiť tvrdenie zamestnávateľa, že úraz zo dňa 15.07.2016 nie pracovný. Podľa názoru súdu v prípade existencie sporu o povahe úrazu medzi zamestnancom a zamestnávateľom s poukazom na sporné skutočnosti, ktoré vyvstali z dokazovania, musí byť táto otázka vyriešená v súdnom konaní.

Rovnako žalobkyňa nahlásila svoje zranenie aj osobe poverenej zamestnávateľom. Žalovaná mala už počas konania dostatok dôkazov, z ktorých mohla rozhodnúť o existencii nároku žalobkyne a ktoré existenciu pracovného úrazu objasňovali. Žalobkyňa nesúhlasila s tým, že by si žalovaná úsudok o existencii pracovného úrazu nemohla urobiť. Pojem pracovného úrazu totiž definuje § 8 zákona o sociálnom poistení, takže spor o to, či úraz je pracovným úrazom podľa tejto definície, nie je súkromnoprávnym sporom. Naopak, o tejto otázke podľa § 172 ods. 2 citovaného zákona rozhodujú organizačné zložky žalovanej v konaní vo veciach sociálneho poistenia.

konanie. 6. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhla zamietnuť kasačnú sťažnosť, pretože sa stotožnila so závermi správneho súdu. 7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a po oboznámení sa so súdnym a administratívnym spisom ako aj dôvodmi kasačnej sťažnosti konštatuje, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

K vykonanému dokazovaniu pobočkou konštatovala, že ani z neho sa nepodarilo hodnoverným spôsobom vyvrátiť tvrdenie zamestnávateľa, že úraz nie pracovný. Žalobkyňa naopak tvrdila, že táto otázka nemá byť riešená v civilnom súdnom konaní, ale ako predbežnú si ju má vyriešiť samotná žalovaná, pričom podľa nej vyhlásenie zamestnávateľa o vzniku úrazu pre žalovanú nemôže byť záväzné. 9. Čo sa týka skutkového stavu, z administratívneho spisu vyplýva, že žalobkyňa bola na základe pracovnej zmluvy z 30.04.2016 zamestnankyňou zamestnávateľa X.. U. Y. T.. v pohostinskom zariadení v Prešove. Náplňou práce bolo barmanka, čašníčka, čo zahŕňalo čapovanie nápojov a obsluhu zákazníkov. Podľa opisu pracovných činností z 01.01.2015 bolo jej úlohou okrem iného odomknúť pohostinské zariadenie, kontrolovať pokladnicu, kontrolovať pivnicu, zabezpečiť čistotu a odložiť prázdne sudy po ich vyčapovaní.

V ten istý deň večer a 16. júla 2016 vyhľadala lekársku pohotovostnú službu, kde sa sťažovala na to, že ju pri dvíhaní ťažkého bremena seklo v krčnej chrbtici. Takisto oznámila zástupkyne zamestnávateľa, že kvôli seknutiu v chrbte nepríde do práce. Následne 19. júla 2016 jej praktická lekárka vystavila potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti od 18. júla 2016 a to najskôr kvôli chorobe - poškodeniu krčných nervových koreňov. Neskôr sa žalobkyňa podrobila ďalšiemu odbornému neurologickému vyšetreniu, ktoré potvrdilo, že jej zdravotný stav je dôsledkom

Keďže medzičasom správny súd svojím rozsudkom č. k. 8Sa/31/2018-82 zrušil rozhodnutie žalovanej, ktoré sa týkalo úrazového príplatku, pobočka aj v konaní o náhradu nákladov spojených s liečením vykonala dokazovanie výsluchom viacerých svedkov, ktorí boli 15. júla 2016 prítomní v pohostinstve, kde malo dôjsť k úrazu žalobkyne.

13. Kasačný súd uvádza, že z jeho úradnej činnosti je mu známe, že rozhodnutie žalovanej o náhrade za bolesť z rovnakého úrazového deja bolo predmetom súdneho prieskumu rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3Sa/5/2021-70 zo dňa 13.01.2022 (na ktorý sa vo svojom odôvodnení v celom rozsahu odvoláva správny súd v tu napadnutom rozsudku).

14. Veľký senát najvyššieho správneho súdu rozsudkom sp. zn. 19SVs/3/2024 zo dňa 9. decembra 2024 zmenil rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3Sa/5/2021-70 zo dňa 13. januára 2022 a zrušil rozhodnutia ústredia žalovanej z 23. decembra 2020 a pobočky žalovanej Prešov zo dňa 2. októbra 2022 a vec im vrátil na ďalšie konanie. Keďže uvedený rozsudok rieši otázku, ktorá je zásadná aj v tu v prejednávanej právnej veci, kasačný súd cituje podstatnú časť odôvodnenia uvedeného rozsudku (§ 464 ods. 1 SSP):

dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý osobitne a všetky vo vzájomnej súvislosti. Z citovaných ustanovení tak vyplýva opak právneho názoru, vyjadreného v časti doterajšej judikatúry, že žalovaná má byť viazaná vyhlásením zamestnávateľa, že úraz nie je pracovným úrazom, a že je v takom prípade úlohou zamestnanca, aby toto vyhlásenie zamestnávateľa vyvrátil súdnym rozhodnutím.

24. Rovnako ako žalovaná nie je viazaná prejavom zamestnávateľa o tom, že určitý úraz nie je pracovný, resp. že neuznáva úraz za pracovný úraz, nemôže byť viazaná ani jeho opačným vyhlásením, že úraz je pracovným úrazom. Ako už bolo zdôraznené, ani ustanovenie § 8, ani ustanovenie § 83 zákona č. 461/2003 Z. z. neustanovujú, že by pre posúdenie úrazu ako pracovného úrazu alebo určitej osoby ako poškodeného malo byť rozhodujúce práve vyhlásenie zamestnávateľa, a ustanovenia skorších predpisov, ktoré vyhláseniu zamestnávateľa prisudzovali takéto účinky, neboli prevzaté do novších právnych predpisov. Záver o viazanosti či neviazanosti organizačnej zložky žalovanej prejavom zamestnávateľa nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 231 ods. 1 písm. h) cit. zák., na ktorý tiež odkazovala časť doterajšej judikatúry. Toto ustanovenie totiž ukladá zamestnávateľovi oznámiť žalovanej pracovný úraz, no nevyplýva z neho, že by toto oznámenie malo byť pre žalovanú záväzné, a už vonkoncom z neho nemožno vyvodiť, že by neurobenie takéhoto oznámenia malo predstavovať pre žalovanú

V dôsledku toho tak charakter úrazu musí žalovaná ustáliť sama a jednotlivé dôkazy musí pritom hodnotiť voľne, no racionálne a logicky v súlade so zákonom. 25. Tak ako § 8 a § 83 zákona č. 461/2003 Z. z. pri vymedzení pojmov pracovný úraz a poškodený neodkazujú na Zákonník práce, neodkazujú pri tomto vymedzení ani na zodpovednosť zamestnávateľa podľa Zákonníka práce (prípadne iných právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy vypočítané v § 16 a § 17 ods. 2 cit. zák.).

Z.z. nepredpokladá, že by malo byť pozitívne ustálené, že je daná napríklad zodpovednosť zamestnávateľa v zmysle pracovnoprávnych predpisov. Napokon, Zákonník práce v tomto prípade sám vychádza z objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa, čo v zásade znamená, že ten zodpovedá za každý pracovný úraz, ktorý spĺňa určené znaky a ktorým došlo k poškodeniu zdravia jeho zamestnanca. V dôsledku toho tak za prejudiciálnu otázku v zmysle § 198 zákona č. 461/2003 Z. z., od ktorej riešenia by bolo závislé rozhodnutie žalovanej v dávkovom konaní, nemožno bez ďalšieho považovať ani otázku, či je skutočne daná zodpovednosť zamestnávateľa za pracovný úraz.

omamných látok. Z formulácie „zbavenie sa zodpovednosti“ je zrejmé, že ide o liberáciu spod inak objektívnej zodpovednosti, teda ide o okolnosti, ktoré môže na svoju obranu uplatniť sám zamestnávateľ. Zo znenia cit. § 110 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. je potom zrejmé, že jednou z podmienok vzniku (a nie až podmienkou zániku) nároku na úrazové dávky je neexistencia liberácie (zbavenia sa zodpovednosti) zamestnávateľa za pracovný úraz.

Takouto liberáciou však nemôže byť len samotný prejav (vyhlásenie) zamestnávateľa, že odmieta zodpovednosť za pracovný úraz. Naopak, zamestnávateľ musí preukázať zákonné podmienky takejto liberácie. Pretože tie sú pre pracovnoprávne vzťahy upravené práve v Zákonníku práce a zákon č. 461/2003 Z. z. na ne len odkazuje, patrí o samotnej liberácii rozhodovať súdu v zmysle § 14 Zákonníka práce, takže tu ide o pravú predbežnú otázku zmysle § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Potom možno súhlasiť s názormi, ktoré vyslovila časť vyššie citovanej judikatúry (rozsudok sp. zn. 1Sžso/47/2015), že organizačná zložka žalovanej sama nemôže vstúpiť do postavenia zamestnávateľa a namiesto neho uplatniť jeho liberačné právo.

alebo nie. Ak žalovaná nedokáže túto otázku posúdiť sama, môže zamestnávateľovi odporučiť, aby sa zbavenia zodpovednosti v rámci pracovnoprávneho vzťahu domáhal na súde v civilnom sporovom konaní v zhode s § 14 Zákonníka práce (napríklad žalobou o určenie, že nie je daná jeho zodpovednosť). 28.

podmienky. Len v záujme úplnosti však treba dodať, že ak organizačná zložka žalovanej v dávkovom konaní postupom podľa § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. predbežne posúdi, že sa zamestnávateľovi podarila liberácia spod zodpovednosti za pracovný úraz, ani poškodenému zamestnancovi nič nebráni, aby sa v zmysle § 14 Zákonníka práce v civilnom sporovom konaní domáhal opačného záveru (napríklad žalobou o určenie, že zamestnávateľ za jeho pracovný úraz zodpovedá). Všetky uvedené závery platia rovnako aj pre ustanovenie § 111 ods. 2 cit. zák., ktoré obmedzuje sumu dávky, ak sa zamestnávateľ zbaví svojej zodpovednosti len sčasti v zmysle § 196 ods. 2 cit. zák. .

Podľa jej názoru riešenie otázky, či žalobkyňa utrpela pracovný úraz ako predbežnej otázky v zmysle § 198 zákona o sociálnom poistení, patrí do právomoci súdov na základe § 14 Zákonníka práce. Ako bolo vysvetlené v rozsudku veľkého senátu, takýto názor nie je správny, pretože otázka či tento úraz je pracovným úrazom v zmysle § 8 zákona o sociálnom poistení, je otázkou samotného zákona o sociálnom poistení a jej posúdenie tak patrí organizačným zložkám

zásade voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z § 196 ods. 7 zákona o sociálnom poistení, ani požiadavke rovnako dôsledne objasňovať všetky skutočnosti vyjadrenej v §195 ods. 4 tohto zákona. Pokiaľ totiž organizačná zložka žalovanej kvôli svojmu nesprávnemu názoru na výklad § 198 citovaného zákona priznala vyhláseniu zamestnávateľa väčší význam v konaní než ostatným dôkazom, nehodnotila všetky rozhodné skutočnosti rovnako dôkladne, každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach. Od uvedeného sa odvíja

17. V konaní žalovanej tak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, ktoré mohlo mať za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. To zakladalo dôvod na jeho zrušenie v zmysle § 191 ods. 1 písm. g) SSP. Ak správny súd žalobu zamietol, jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). Preto ho kasačný súd podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil tak, že zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovanej ako aj prvostupňové rozhodnutie v súlade s § 191 ods. 3 písm. a) SSP a vec vrátil žalovanej podľa § 191 ods. 4 SSP na ďalšie konanie. 18. V ďalšom konaní je žalovaná viazaná právnymi názormi vyslovenými v tomto rozsudku (§ 191 ods. 6 a § 469 SSP). Pobočka žalovanej bude získané dôkazy vyhodnocovať jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti tak, že sa nebude cítiť viazaná prejavom zamestnávateľa žalobkyne, že úraz nie je pracovným úrazom. Dokazovanie podľa potreby doplní tak, aby v súlade s § 195 ods. 1 zákona o soc. poistení bol presne a úplne zistený skutkový stav veci v rozsahu potrebnom pre jej rozhodnutie. Následne zhodnotí, či žalobkyňa 15. júla 2016 skutočne utrpela tvrdený úraz a ak áno, ako, kedy a kde ho utrpela a či takto zistené skutočnosti napĺňajú jednotlivé znaky pojmu pracovný úraz, ako ich vymedzuje § 8 zákona o sociálnom poistení. Ak bude ustálené, že sa jedná o pracovný úraz, vytvorí zamestnávateľovi priestor pre prípadnú liberáciu zo zodpovednosti za tento úraz. Následne posúdi, aké mal tento pracovný úraz následky, či žalobkyňu je možné považovať za poškodenú podľa § 83 citovaného zákona a či má nárok na náhradu nákladov spojených s liečením podľa § 100 citovaného zákona. 19. O trovách súdneho konania bolo rozhodnuté podľa § 467 ods. 2 SSP tak, že žalobkyňa mala v konaní pred súdom úspech, preto jej podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 467 ods. 1 SSP voči žalovanej patrí právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania. Táto náhrada jej patrí v konaní pred správnym súdom aj kasačným súdom. 20. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.