7Ssk/26/2022

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej ako „krajský súd“, resp. „správny súd“) uznesením č. k. 7Sa/110/2018-132 zo dňa 29.09.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) zastavil podľa § 99 písm. a) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) súdne konanie, v ktorom sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 40525-4/2016-BA zo dňa 21.09.2016. Krajský súd tak urobil v dôsledku podania zo strany žalobcu zo dňa 02.06.2021. Žalobca týmto podaním, v súlade s ust. § 63 zákona č. 162/ 2015 Z.z.

L1A. 2. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podala kasačnú sťažnosť ďalšia účastníčka konania prostredníctvom svojho právneho zástupcu. (ďalej len „sťažovateľka“). Kasačnú sťažnosť odôvodnila tým, že správny súd rozhodol nesprávne a nezákonne, keď nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Sťažovateľka uviedla, že späťvzatie žaloby žalobcom (pozn. sťažovateľka, hoci zastúpená advokátom, namiesto „späťvzatie žaloby“ na viacerých miestach kasačnej sťažnosti používa spojenie „späťvzatie protestu“) malo byť odôvodnené direktívnym a nezákonným pokynom Generálnej prokuratúry SR č. VI3 Gd 1/21/1003-3 zo dňa 5.1.2021“ (ďalej len „pokyn GP“).

3. Vo vzťahu k pokynu GP sťažovateľka tiež uviedla, že „Generálna prokuratúra SR prostredníctvom GP SR vydala podriadeným prokuratúram direktívny (všeobecný) pokyn brať protesty vo veci povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia v súvislosti s licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár späť a následne prokuratúra zobrala protest späť v čase kedy nemožno tvrdiť, že judikatúra týkajúca sa tejto veci je ustálená.“. Ďalej sťažovateľka uviedla, že existujú dve rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutie sp. zn. 1 Vs 1/2019 z 30. apríla 2019 a rozhodnutie sp. zn. 1 Vs 3/2019 z 24. novembra 2020), z čoho vyvodila, že: „Správny súdny poriadok neupravuje vzťah protichodných rozhodnutí Veľkého senátu SR.

4. Sťažovateľka ďalej uviedla, že „V kontexte dosiaľ uvedeného je zároveň na mieste doplniť, že sťažovateľ touto kasačnou sťažnosťou nenamieta všeobecnú zákonnú povinnosť príslušného súdu zastaviť súdne konanie v prípade, ak dôjde k späťvzatiu žaloby zo strany žalobcu. Uvedenú povinnosť však nemožno vnímať absolútne, ale je nevyhnutné späťvzatie žaloby ako procesný úkon, s ktorým je spojené zastavenie súdneho konania vnímať aj cez prizmu materiálnej zákonnosti resp. ochrany základných práv a slobôd (vrátane práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu)“. Z uvedeného potom sťažovateľka v závere vyvodila, že: „Právo na súdnu ochranu je zároveň úzko previazané s právom spravodlivý proces, čím možno vo svetle vyššie uvedené uzatvoriť, že (nesprávnym) procesným postupom Krajského súdu v Bratislave, v rámci ktorého zastavil súdne konanie z dôvodu späťvzatia žaloby, došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces, keď mu bola v podstate odňatá možnosť súdnej ochrany, pôvodné aktivovaná podanou správnou žalobou, ku ktorej deaktivácii bolo

. . . . . Sťažovateľka v hore uvedenej lehote sama správnu žalobu nepodala . . . . . . K namietanému porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivý proces (a práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré by však mohol konštatovať iba Ústavný súd Slovenskej republiky), žalobca preto uvádza, že sťažovateľka sama ustanoveným postupom toto právo nevyužila a namietať jeho porušenie v konaní o správnej žalobe prokurátora, žalobca považuje za nenáležité.“.

a) SSP žalobca konštatoval, že krajský súd po späťvzatí žaloby v celom rozsahu nemohlo rozhodnúť inak než konanie zastaviť. Napadnutým uznesením zo dňa 29.9.2021 nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a petit kasačnej sťažnosti je nevykonateľný vzhľadom k tomu, že krajský súd nemôže už po späťvzatí žaloby ďalej konať, pretože „odpadol predmet konania“. Dispozitívnym úkonom žalobcu bola žaloba vzatá späť v celom rozsahu. Späťvzatie žaloby bolo ako procesný úkon vykonané v súlade s ust. § 63 SSP. S poukazom na uvedené žalobca navrhol značnému súdu kasačnú sťažnosť zamietnuť. 6. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním zo dňa 10.12.2021 a navrhla kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietnuť ako nedôvodnú. Uviedla, že súhlas som späťvzatím žaloby sa v správnom súdnictve nevyžaduje, rovnako sa nevyžaduje uvedenie dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom, keďže správny súdny poriadok samotnú legitimáciu na späťvzatie žaloby nepodmieňuje žiadnym konkrétnym dôvodom. V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že sa

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačnú sťažnosť podala oprávnená osoba v zákonom stanovenej lehote a je prípustná, po oboznámení sa so súdnym a administratívnym spisom vyhodnotil sťažnostné námietky sťažovateľky ako plne nedôvodné.

Podľa § 63 SSP, žalobca môže do vydania rozhodnutia správneho súdu vziať žalobu späť, a to sčasti alebo celkom. Ak je žaloba vzatá späť celkom, správny súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, správny súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne správny súd v rozhodnutí vo veci samej.

Podľa § 461 SSP, kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. 13. Žalobca ako dominus litis disponuje po začatí konania subjektívnym právom vziať žalobu späť a v prípade splnenia zákonných podmienok tým dosiahnuť zastavenie konania alebo jeho časti bez meritórneho rozhodnutia. Ide súčasne o úkon fakultatívny, keďže žiadne ustanovenie právneho poriadku neukladá žalobcovi povinnosť vziať podanú žalobu späť za akýchkoľvek podmienok.

späť. Späťvzatie žaloby je striktne procesným úkonom, ktorý správny súd posudzuje vždy podľa obsahu. Rozhodujúci je pritom prejav vôle žalobcu, ktorým je správny súd viazaný. Povinnosťou správneho súdu je teda dispozičný prejav vôle žalobcu rešpektovať a po späťvzatí žaloby pokračovať v konaní tak, aby bolo toto konanie bez ďalšieho prejednania veci zastavené tak, ako to predpokladá § 99 písm. a) SSP.

16. K námietkam sťažovateľky vo vzťahu k zásahu do jej práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, kasačný súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu SR I. ÚS 161/2021 zo dňa 20. apríla 2021, III. ÚS 309/2021 zo dňa 13. mája 2021, III. ÚS 311/2021 zo dňa 13. mája 2021, ktoré sa týkali obsahovo/skutkovo podobných vecí, ako je vec prejednávaná a teda ústavnej sťažnosti, ktorou sťažovatelia (fyzické osoby zastúpené identickým právnym zástupcom ako sťažovateľka v tomto konaní) namietali porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy späťvzatím protestu prokurátora. Ústavný súd svoje rozhodnutia odmietnuť ústavné sťažnosti (ako zjavne neopodstatnené) odôvodnil primárne interpretáciou roly a významu netrestného dozoru prokuratúry, ktorého podstatou je ochrana zákonnosti, t. j. objektívneho práva, pričom ochrana subjektívnych práv fyzických a právnických osôb je v rámci neho sekundárna, prípadne môže i absentovať. Na druhej strane ochrana subjektívnych práv fyzických a právnických osôb je doménou správneho súdnictva.

Správny súd tak rozhodol správne, keď súdne konanie podľa § 99 písm. a) SSP zastavil z dôvodu späťvzatia správnej žaloby prokurátorom v celom rozsahu pred rozhodnutím vo veci. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd vyhodnotil kasačnú sťažnosť sťažovateľky ako nedôvodnú, z ktorých dôvodov ju podľa § 461 SSP zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.