7Ssk/26/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu Mgr. Michala Novotného a JUDr. Petry Vysaníkovej, v právnej veci žalobkyne: Q. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. č. XXXX/XX, D., zastúpená: Advokátska kancelária - JUDr. Stanislav Kaščák, s.r.o., so sídlom Ulica 01. mája č. 1246, Vranov nad Topľou, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo: 3182-5/2023-BA zo dňa 16. januára 2023, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. PO-7Sa/7/2023-127 zo dňa 25.11.2024, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalobkyne sa zamieta. II. Žalovanej sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

Administratívne konanie 2. Prvostupňovým rozhodnutím Sociálna poisťovňa, pobočka Vranov nad Topľou, rozhodla, že žalobkyňa pri dočasnej pracovnej neschopnosti vzniknutej dňa 05. apríla 2019 podľa § 30, § 34 ods. 1, § 37 ods. 1 a § 55 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o sociálnom poistení") má nárok na nemocenské vo výške 0 € za deň od 15. apríla 2019 do 02. júna 2019, t. j. do ukončenia dočasnej pracovnej neschopnosti. V odôvodnení poukázala

3. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaná rekapitulovala zistený skutkový stav a reagovala na odvolacie námietky žalobkyne (v správnom konaní navrhovateľky). Navrhovateľka bola povinne nemocensky poistená ako zamestnanec zamestnávateľa mesto Vranov nad Topľou od 01.01.1993, bol s ňou neplatne skončený pracovný pomer dňa 30. septembra 2013, o čom rozhodol Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 21CoPr/7/2018 právoplatným 26. marca 2019. Dňa 05. apríla 2019 vznikla navrhovateľke dočasná pracovná neschopnosť, trvala do 02. júna 2019.

dôchodok. Zamestnávateľ odhláškou oznámil žalovanej zánik povinných poistení žalobkyne ako jeho zamestnankyne dňom 31.10.2019. 4. Pri určení výšky nemocenského žalovaná vychádzala z obdobia v roku 2018 podľa § 54 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, v ktorom bol súčet vymeriavacích základov 0 €. Výška nemocenského tak predstavuje tiež 0 €. Ako základnú skutočnosť pre vymeriavací základ v zmysle § 139a citovaného zákona zobral skutočnosť, že rozsudkami súdov o náhrade mzdy z neplatne rozviazaného pracovného pomeru navrhovateľke nebola priznaná náhrada mzdy za obdobie roku 2018. V období apríl 2015 až marec 2019 navrhovateľka dosiahla nulový vymeriavací základ. Ust. § 139a citovaného zákona ustanovuje, že príjem z neplatne skončeného právneho vzťahu (náhrada mzdy) sa rozpočíta na každý mesiac neplatne skončeného právneho vzťahu, avšak zákonodarca neuvádza, že pomerne.

Postup navrhovaný navrhovateľkou (určenie vymeriavacích základov bez ohľadu na zúčtovaný a vyplatený príjem na základe jej platového dekrétu) nemá oporu v zákone. Navrhovateľka v období neplatne skončeného pracovného pomeru u zamestnávateľa nevykonávala zárobkovú činnosť a neplynul je príjem zo zárobkovej činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. a) zákona.

5. Správny súd poukázal na § 139a zákona o sociálnom poistení, pričom ak súd rozhodol o neplatnosti skončenia právneho vzťahu zamestnanca k zamestnávateľovi, vymeriavací základ za každý kalendárny mesiac neplatne skončeného právneho vzťahu je časť príjmu plynúceho z neplatne skončeného právneho vzťahu pripadajúca na každý taký kalendárny mesiac.

Poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej „najvyšší správny súd") sp. zn. 7Ssk/209/2022. Žalovaná postupovala správne, ak akceptovala vo výkazoch uvedené vymeriavacie základy za obdobie od 01.10.2013 do 31.03.2015. Žalobkyňa za rozhodujúce obdobie roku 2018 nemá nárok na mzdu, keďže preukázateľne prácu pre zamestnávateľa nevykonávala a zároveň za toto obdobie nemá nárok na náhradu mzdy. Vymeriavacím základom zmysle § 138 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je predovšetkým príjem zo zárobkovej činnosti, ktorý žalobkyňa u zamestnávateľa v tom období nemala. Ďalej je podľa § 139a vymeriavacím základom aj časť príjmu plynúceho z neplatne skončeného právneho vzťahu pripadajúca na každý taký kalendárny mesiac, ktorý taktiež nemala v tomto období vyplatený, keďže jej za toto obdobie žiadna náhrada priznaná nebola. Preto v tomto období nezískala žiadne vymeriavacie základy, z ktorých by jej zamestnávateľovi vznikla povinnosť platiť odvody. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

227. Bezdôvodne však aplikoval § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce napriek tomu, že zákon o sociálnom poistení na ne neodkazuje. V bode 29 napadnutého rozsudku súd uviedol „vyššie citovaného zákona", avšak vyššie sa žiadny zákon nenachádza. Sociálna poisťovňa taktiež nie je viazaná údajmi uvedenými vo výkazoch zamestnávateľa, ktoré preukázateľne nevychádzajú z platných právnych predpisov.

Počas celého trvania pracovného pomeru zamestnanec má nárok na mzdu, respektíve na náhradu mzdy, teda počas celého trvania pracovného pomeru má nárok aj na vyčíslenie vymeriavacieho základu, ktorý nemôže byť nulový. K aplikácii rozsudku najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Ssk/209/2022 uviedol, že je nepoužiteľný, pretože žalobca si v danom prípade striktne žiadal pre nárok na zhodnotenie dôchodku započítať náhradu mzdy, ktorú mu súd priznal, avšak v prípade žalobkyne táto celý čas trvala na vymeriavacom základe nie z titulu priznania a zaplatenia náhrady mzdy, ale titulom trvania pracovného pomeru a trvania poistenia.

s výškou denného vymeriavacieho základu. Žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec správnemu súdu na ďalšie konanie. 8. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním zo dňa 26. februára 2025.

Posúdenie veci kasačným súdom 9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a po oboznámení sa so súdnym a administratívnym spisom ako aj dôvodmi kasačnej sťažnosti, ktorými nebol viazaný (§ 453 ods. 2 SSP) zistil, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

Keďže rozhodujúcim obdobím pre výpočet vymeriavacieho základu pre nemocenské bol rok 2018, v ktorom žiadna náhrada mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru nebola vyplatená a žalobkyňa reálne prácu nevykonávala, žalovaná uzavrela, že v tomto období je vymeriavací základ 0 €. Základnou námietkou žalobkyne bolo, že nie je rozhodné, za ktoré konkrétne mesiace bola náhrada mzdy vyplatená, ale podstatné je, že v celom období neplatného skončenia pracovného pomeru mala právo na príjem zo závislej činnosti a preto výška vymeriavacieho základu by sa mala spravovať výškou mzdy, ktorá by jej patrila podľa platového dekrétu, respektíve pracovnej zmluvy. K sťažnostnému dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP

vykonáva zárobkovú činnosť uvedenú v § 3 ods. 1 písm. a), je príjem plynúci z tejto zárobkovej činnosti okrem príjmov, ktoré nie sú predmetom dane alebo sú od dane oslobodené podľa osobitného predpisu,7) a okrem príspevkov na doplnkové dôchodkové sporenie, ktoré platí zamestnávateľ za zamestnanca. Podľa § 139a citovaného zákona ak súd rozhodol o neplatnosti skončenia právneho vzťahu zamestnanca k zamestnávateľovi, vymeriavací základ za každý kalendárny mesiac neplatne skončeného právneho vzťahu zamestnanca k zamestnávateľovi je časť príjmu plynúceho z neplatne skončeného právneho vzťahu zamestnanca k zamestnávateľovi pripadajúca na každý taký kalendárny mesiac; § 138 ods. 1, 5, 6, 10, 11, 13 až 15 platí rovnako. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce v znení k 18.01.2023 ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával,

13. Pojem vymeriavací základ vymedzuje predovšetkým § 138 zákona o sociálnom poistení. Podľa odseku 1 ide najmä o príjem plynúci zo zárobkovej činnosti zamestnanca, ktorý je predmetom dane z príjmov fyzických osôb. Takýmto príjmom je predovšetkým mzda vyplatená podľa § 118 Zákonníka práce. Uvedené ustanovenie dopĺňa ustanovenie § 139a zákona o soc. poistení, podľa ktorého, ak súd rozhodol o neplatnosti skončenia právneho vzťahu zamestnanca k zamestnávateľovi, vymeriavací základ za každý kalendárny mesiac neplatne skončeného právneho vzťahu je časť príjmu plynúceho z neplatne skončeného právneho vzťahu zamestnanca k zamestnávateľovi pripadajúca na každý taký kalendárny mesiac; aj na takýto vymeriavací základ sa použijú niektoré odseky § 138.

Ustanovenie § 139a bolo do zákona č. 461/2003 Z. z. vložené novelou vykonanou zákonom č. 310/2006 Z. z. s účinnosťou od 1. augusta 2006. Touto novelou sa zároveň vypustila náhrada mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru z ustanovenia § 138 ods. 1 písm. c) cit. zák. Podľa dôvodovej správy (Národná rada Slovenskej republiky, III. volebné obdobie, tlač 1518) bolo cieľom tejto zmeny zjednotiť zahŕňanie týchto náhrad do vymeriavacieho základu bez ohľadu na to, či sa náhrada zamestnancovi vyplatila počas trvania pracovného pomeru alebo až po jeho skončení. V dôsledku toho je tak toto ustanovenie špeciálnou právnou normou, ktorá upravuje posudzovanie týchto náhrad ako vymeriavacieho

Takto jazykovo vyjadrenú normu je možné vykladať najmenej dvoma spôsobmi: predovšetkým možno dospieť k záveru, že priznaná náhrada (ako príjem plynúci z neplatného skončenia pracovného pomeru) sa má rozpočítať na každý mesiac neplatne skončeného pracovného

15. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky treba jazykový výklad normy doplniť aj inými metódami jej výkladu, predovšetkým výkladom systematickým zaradením a účelom normy (porov. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 171/05, III. ÚS 341/07, III. ÚS 72/2010, I. ÚS 351/2010 a ďalšie). Citované ustanovenie § 139a zákona č. 461/2003 Z. z. samo neupravuje podmienky nároku na náhradu mzdy (ako príjem plynúci z neplatne skončeného právneho vzťahu), ale na tento nárok len nadväzuje. Samotný tento nárok upravuje ustanovenie § 79 Zákonníka práce, ktorého znenia prechádzalo rôznymi novelizáciami, no podľa ktorého v zásade platilo a platí, že ak zamestnávateľ dal neplatnú výpoveď alebo neplatne okamžite skončil pracovný pomer a zamestnanec oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, pracovný pomer sa (zásadne) nekončí, ak súd (z určitých dôvodov) nerozhodne

. ." 15. Z vyššie uvedeného rozhodnutia pre danú vec vyplýva relevantný záver, že pojem „príjem plynúci z neplatne skončeného právneho vzťahu zamestnanca k zamestnávateľovi" je potrebné chápať vo význame náhrada mzdy. Tento záver vyslovil najvyšší správny súd ako všeobecne platný, vyplývajúci z právnej úpravy Zákonníka práce a zákona o soc. poistení.

pomeru. Pokiaľ by žalobkyňa začala opätovne vykonávať prácu, už by jej neprináležala náhrada mzdy, ale priamo mzda a nešlo by o nárok z neplatného skončenia pracovného pomeru.

17. K námietke, že v tomto ohľade nie je možné aplikovať rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Ssk/209/2022, pretože v tam posudzovanej veci žiadateľ žiadal o zhodnotenie dôchodku len z titulu náhrady mzdy, a žalobkyňa žiada vymeriavací základ zistiť z mzdy, ktorá jej mala byť podľa pracovnej zmluvy a platobného dekrétu platená, kasačný súd konštatuje, že záver o použití náhrady mzdy ako príjmu plynúceho z neplatne skončeného právneho vzťahu vyslovil najvyšší správny súd ako všeobecne platný. Je irelevantné, ako subjektívne žiadatelia formulovali svoju žiadosť o dávku. V dávkovom konaní žalovaná nie je viazaná návrhom žiadateľa o výšku dávky, ale všetky zákonné podmienky posudzuje ex offo.

Hypotéza tejto právnej normy viaže jej aplikáciu na súdne rozhodnutie o neplatnosti skončenia právneho vzťahu zamestnanca k zamestnávateľovi a na príjem z neho plynúci. O ňom nemusí byť rozhodnuté súdom. Aj v tu prejednávanej veci časť tohto príjmu - náhradu mzdy za obdobie október 2013 až september 2014 - zamestnávateľ uhradil dobrovoľne a len časť - za obdobie október 2014 až marec 2015 - bola priznaná rozhodnutím súdu (v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá) a žalovaná správne na všetky tieto úhrady za konkrétne mesiace prihliadla. K sťažnostnému dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP

20. Žalobkyňa v tejto časti kasačnej sťažnosti uvádzala aj rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Ssk/209/2022, hoci v inej časti kasačnej sťažnosti ho uvádzala ako neaplikovateľný na daný prípad, s čím sa kasačný súd už vyššie v odôvodnení vysporiadal. Žalobkyňa tento rozsudok žiadala aplikovať v inej jeho časti, a to pokiaľ vyslovil, že evidenčné listy dôchodkového poistenia nie sú bezvýhradne záväzné a pokiaľ z iných dôkazov vyplývajú iné skutkové závery, je potrebné ich hodnotiť vo vzájomnej súvislosti a zaoberať sa o rozporom

Preto nebol dôvod na zrušenie rozhodnutia žalovanej z tohto dôvodu. Rovnako aj v rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 9So/8/2020 bol zistený rozpor medzi evidenčným listom dôchodkového poistenia a inými dôkazmi. Keďže v tu prejednávanej veci takýto rozpor zistený nebol, ani tento rozsudok nie je aplikovateľný. 21. Čo sa týka judikátu R 51/1975 (stanovisko Cpjf 104/74 uverejnené v Zbierke stanovísk NS SR a rozhodnutí súdov SR pod č. 51/1975), tento sa týka niektorých ustanovení Zákonníka práce zák. č. 65/1965 Zb., napr. aj § 61 ods. 2. Z citovaného textu nevyplýva rozpor so základnou premisou, z ktorej vychádza kasačný súd, totiž že z neplatného skončenia pracovného pomeru vzniká nárok nie na mzdu, ale na náhradu mzdy. Pokiaľ ide o rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9Sžsk/1/2020, predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovanej o zániku povinných poistení k určitému dňu. V tu posudzovanej veci sa neskúmali podmienky zániku povinných poistení, pretože nebolo sporné, že žalobkyňa bola v roku 2018 a v čase práceneschopnosti v roku 2019 povinne nemocensky poistená ako zamestnankyňa

Pokiaľ v tejto časti žalobkyňa namietala procesné pochybenia na strane žalovanej, tieto nespadajú pod túto námietku, pretože musí ísť o nesprávny procesný postup súdu. Len na okraj kasačný súd uvádza, že pokiaľ žalovaná upriamila pozornosť zamestnávateľa na vydané rozsudky o priznaní náhrady mzdy a z tohto dôvodu ho požiadala o opravenie výkazov poistného a príspevkov, žalovaná konala v súlade so zásadou riadneho zistenia skutkového stavu.

upravuje. Týmto hmotnoprávnym ustanovením je § 79 Zákonníka práce. Preto správny súd rozhodol správne, keď na danú vec toto ustanovenie aplikoval. 24. Pokiaľ žalobkyňa vzniesla výčitku, že v bode 29 správny súd neuviedol konkrétny zákon, ale odkázal len na „vyššie citovaný zákon", z kontextu bodu 29 napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že sa jedná o § 55 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, keďže správny súd sa vyjadruje o dennom vymeriavacom základe. Takto formulovaná námietka sa javí ako formalistická a účelová.

Záver 26. Podľa názoru kasačného súdu nezostala nezodpovedaná žiadna relevantná právna otázka, ktorú by správny súd nechal otvorenú. Otázka, či žalobkyňa mala alebo nemala sama zaplatiť poistné za obdobie neplatne skončeného pracovného pomeru, bola správnym súdom vyriešená tak, že túto povinnosť by mal zamestnávateľ v prípade, ak by žalobkyňa dosiahla v roku 2018 vymeriavací základ. Keďže žalobkyňa žiadne vymeriavacie základy v roku 2018 nedosiahla (za toto obdobie jej náhrada mzdy vyplatená nebola a nárok na mzdu jej nevznikol), zamestnávateľ nemal povinnosť platiť poistné a preto nie je možné aplikovať ani § 109 ods. 1 druhá veta zákona o soc. poistení, ktorý platí len v prípadoch, ak zamestnávateľ mal povinnosť poistné odvádzať. Ďalšie otázky, ktoré žalobkyňa formulovala v kasačnej sťažnosti ako nevyriešené, týkajúce sa jej postavenia zamestnanca a súčasne poberateľa starobného dôchodku, sú pre posúdenie vymeriavacieho základu pri neplatne skončenom pracovnom vzťahu právne irelevantné.

zamietol. Trovy kasačného konania 28. O náhrade trov kasačného konania vo vzťahu k žalovanej bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP tak, že žalovaná ako úspešná účastníčka má právo na náhradu trov, ale táto náhrada jej nebola priznaná, pretože neboli splnené podmienky výnimočnosti situácie. Žalobkyňa ako neúspešná účastníčka kasačného konania nemá právo na náhradu jeho trov (§ 167 ods. 1 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP).

V Bratislave dňa 15. augusta 2025