7Ssk/27/2022

1. Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že žalobca bol od 1. septembra 1972 do 30. augusta 1976 žiakom Strednej priemyselnej školy strojníckej v Brezne. Počas prázdnin od 1. júla do 31. augusta 1976 bol zamestnancom v Pozemných stavbách Brezno a po nich sa od 1. septembra 1976 do 14. júla 1981 stal poslucháčom Vysokej školy dopravnej v Žiline.

14. marca 2017 priznal žalobcovi s účinnosťou od 1. januára 2017 výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení neskorších predpisov v sume 981,24 € mesačne. Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia bola pre priznanie výsluhového dôchodku zohľadnená doba služby 24 rokov a 69 dní, a to vrátane základnej vojenskej služby a služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. 3. Žalobca 9. decembra 2019 požiadal žalovanú o výplatu starobného dôchodku zo systému sociálneho poistenia.

4. Napriek odvolaniu žalobcu generálny riaditeľ preskúmavaným rozhodnutím z 15. apríla 2020 potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Jeho dôvody považoval za správne a v celom rozsahu ich prevzal do svojho rozhodnutia. Obdobia základnej vojenskej služby a služobného pomeru príslušníka Policajného zboru sa podľa § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. nemohli hodnotiť ako obdobia dôchodkového poistenia, pretože zakladali nárok žalobcu na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Generálny riaditeľ nezistil ďalšie obdobia dôchodkového poistenia a vymeriavacie základy okrem tých, ktoré už boli zohľadnené. Žalobca sám v odvolacom konaní nepredložil žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by spochybnili správnosť napadnutého rozhodnutia.

vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovanej. Skutkové závery žalovanej o obdobiach zamestnania a štúdia zodpovedali obsahu osobného listu dôchodkového poistenia. Správny súd neuznal ani námietku, že sa žalobcovi malo dvojnásobne započítať obdobie základnej vojenskej služby, lebo ani toto obdobie nebolo možné považovať za obdobie dôchodkového poistenia, keďže bolo zohľadnené pre nárok na výsluhový dôchodok. Z rovnakých dôvodov sa nezaoberal ani otázkou, aké nároky mohli žalobcovi vzniknúť z obdobia služby vo funkciách I. a II. kategórie. Správny súd nevidel v postupe žalovanej ani rozpor s čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 o invalidných, dôchodkových a pozostalostných dávkach (oznámenie č. 416/1991 Zb.), pretože žalobcovi boli riadne zohľadnené doby poistenia v oboch systémoch.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa zruší rozhodnutie žalovanej a vec sa jej vráti na ďalšie konanie. Zopakoval, že v jeho osobnom liste dôchodkového poistenia chýbajú viaceré obdobia výkonu služby policajta, ako aj príjmy za toto obdobie. Rozhodnutie žalovanej je tak nepreskúmateľné a v rozpore so zákonnými náležitosťami. Žalovaná si mala zaobstarať riadne údaje od ministerstva vnútra, pretože nároky z I. kategórie funkcií sa priznávajú až do roku 2023. Správny súd rozhodol nesprávne a bezdôvodne sa nezaoberal dostatočne jasnými námietkami žalobcu. Žalobca dosiahol dôchodkový vek 55 rokov už v roku 2012, pretože vo výkone služby vyslúžil 24 rokov a 69 dní. Jeho služba v Policajnom zbore sa začala už 1. júna 1993 a mala mu byť započítaná. Výkon služby palubného technika počas základnej vojenskej služby by sa mal posudzovať dvojnásobne. Žalovaná by mala mať presný prehľad o pracovnom živote žalobcu a ak nemala, mala si ho pozvať na vysvetlenie nejasnosti. K odkazu správneho súdu na Dohovor č. 128 žalobca namietol, že Slovenská republika je viazaná len časťou III, pričom čl. 33 je obsiahnutý v časti VI. 7. Žalovaná navrhla zamietnuť kasačnú sťažnosť, pretože napadnutý rozsudok je správny. Obdobia služby boli vylúčené podľa § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. a na použitie čl. 33 Dohovoru č. 128 nebol dôvod.

III. Posúdenie veci kasačným súdom

To, samozrejme, neznamená, že by správny súd mal nahrádzať činnosť žalovanej pri zisťovaní skutkového stavu, musí však sám preskúmať, či skutkový stav, z ktorého žalovaná vychádzala, má oporu v administratívnych spisov a či jednotlivé skutkové zistenia postačujú na to, aby na nich bolo založené preskúmavané rozhodnutie. Na tento účel práve v sociálnych veciach ustanovenie § 204 SSP umožňuje správnemu súdu aj bez návrhu doplniť dokazovanie vykonané žalovanou. Z citovaných ustanovení tak vyplýva, že úvahy správneho súdu v odseku 22 nemôžu obstáť v sociálnych veciach, akou je aj prerokúvaná vec. 10. Žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí uzavrela, že žalobca dosiahol dôchodkový vek 28. októbra 2019 v súlade s § 65 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. a bol poistený aspoň 15 rokov. Zároveň žalovaná pri zisťovaní celkového obdobia dôchodkového poistenia vyšla z § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 cit. zák., podľa ktorých sa obdobie výkonu služby policajta považuje za obdobie dôchodkového poistenia len vtedy, ak toto obdobie policajt nezískal v rozsahu, ktorý by mu zakladal nárok na výsluhový dôchodok.

11. Najvyšší súd už rozhodnutí sp. zn. 7 So 138/2011 (judikát R 83/2013) riešil situáciu poistenca, ktorý na jednej strane mal nárok na výplatu výsluhového dôchodku podľa zákona č. 328/2002 Z. z., no na druhej strane získal aj obdobie dôchodkového poistenia v systéme

12. Ustálená judikatúra v tejto súvislosti opiera svoje závery aj o ustanovenie čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, podľa ktorého ak má alebo by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť, môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku. Žalobca vo svojej argumentácii o nezáväznosti tohto ustanovenia opomína, že čl. 2 tohto Dohovoru zaväzuje každý členský štát bezvýnimočne vykonávať časti I a VII, ďalej mu dovoľuje voľbu niektorej z častí II, III a IV, ale časti V a VI ho zaväzuje vykonávať s ohľadom na to, ktorú spomedzi častí II, III a IV si zvolil. Aj keď si teda vtedajšia Československá socialistická republika vyhradila len záväzky v časti III tohto Dohovoru, ustanovenie čl. 33, ktoré je súčasťou časti VI, je podľa citovaného čl. 2 povinná vykonávať tiež, a to v rozsahu, v akom vykonáva časť III.

13. V prerokúvanej veci však správny súd, ale ani žalovaná nevzali do úvahy túto ustálenú judikatúru. Z preskúmavaných rozhodnutí je totiž zrejmé, že žalovaná vôbec neprihliadla na obdobia výkonu služby žalobcu, čoho dôsledkom okrem iného bolo, že rozhodujúce obdobie na účely § 60 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. uňho dosiahlo menej než zákonom ustanovených

Ako osobitne zdôrazňovala citovaná judikatúra, takýmto spôsobom sa žalobca ukracuje na starobnom dôchodku zo systému sociálneho poistenia v rozsahu, ktorý nie je primeraný vylúčeným dobám služby. Správny súd nenapravil túto nesprávnosť rozhodnutia žalovanej a hoci sa zaoberal aj čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, nezohľadnil už citovanú judikatúru a nevyvodil z nej správne právne závery. Jeho odkaz na § 14 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. nie je správny už preto, že citované ustanovenie upravovalo len „prevod“ zvýhodnených kategórií funkcií vojakov z povolania na (civilné) pracovné kategórie.

Len pri posudzovaní nárokov zo sociálneho zabezpečenia sa najskôr skúmali podmienky podľa piatej časti, ktorá obsahovala leges speciales pre vojakov z povolania (porov. § 129 cit. zák.), až potom všeobecné podmienky. 14. Pokiaľ ide o osobitné námietky žalobcu vo vzťahu k zachovaniu nárokov zo zaradenia do zvýhodnených pracovných kategórií alebo kategórií funkcií, podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa tieto nároky skutočne zachovávajú, avšak len v rozsahu, v akom do 31. decembra 1999 skutočne vznikli. Takýmto nárokom bol predovšetkým znížený dôchodkový vek 59 rokov, pokiaľ služba v I. alebo II. kategórii funkcií do 31. decembra 1999 trvala aspoň 15 rokov [§ 174 ods. 1 písm. d) zákona č. 100/1988 Zb.]. Zo zisteného skutkového stavu je však zrejmé, že doba služby žalobcu (aj po započítaní základného vojenskej služby) v I. kategórii funkcií trvala do 31. decembra 1999 nanajvýš sedem rokov a jeden mesiac, takže nemožno hovoriť o tom, že by mu podľa zákona č. 100/1988 Zb. vznikol nárok na nižší dôchodkový vek,

Konečne, pokiaľ žalobca žiadal dvojnásobné započítanie obdobia základnej vojenskej služby, podľa § 130 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., ako aj § 120 ods. 2 zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení účinnom do 31. decembra 1988 bolo takéto započítanie možné len u doby služby vojakov z povolania. Základná vojenská služba sa mohla započítať ako služba I. alebo II. kategórie len na základe osobitného ustanovenia § 168 ods. 2 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 128/1975 Zb., resp. § 168 vyhlášky tohto ministerstva č. 149/1988 Zb., ktorými sa vykonávali zákony o sociálnom zabezpečení.

IV. Záver

15. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie nie je správne. Žalovaná v dôsledku nesprávneho výkladu § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. nesprávne dospela k záveru, že nemôže vôbec prihliadať na obdobia, kedy žalobca vykonával službu policajta. V dôsledku toho žalovaná nezisťovala ani jeho zárobky (vymeriavacie základy) za uvedené obdobia. Uvedené dôvody podľa § 191 ods. 1 písm. c) a e) SSP opodstatňovali zrušenie preskúmavaného rozhodnutia. 16. Ak správny súd za týchto okolností správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, hoci uvedené závery boli opakovane vyslovené ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu, predstavuje jeho rozsudok odklon od nej, čo napĺňa kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP. Preto kasačný súd podľa § 462 ods. 2 SSP napadnutý rozsudok rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zmenil tak, že zrušil rozhodnutie žalovanej. Zároveň s týmto rozhodnutím podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP zrušil aj rozhodnutie žalovanej vydané v prvom stupni a vec jej podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil na ďalšie konanie. Žalovaná je v ďalšom konaní viazaná právnymi názormi vysloveným v tomto rozsudku (§ 191 ods. 6 a § 469 SSP). 17. Pri zmene rozhodnutia musí kasačný súd podľa § 467 ods. 2 SSP rozhodnúť o trovách konania na krajskom súde a kasačnom súde. Kasačný súd tak podľa § 167 ods. 1 samostatne, ako aj v spojení s § 467 ods. 1 SSP priznal plne úspešnému žalobcovi proti neúspešnej žalovanej náhradu trov konaní oboch stupňov. 18. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.