7Ssk/27/2023

1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobkyňa na základe povolenia z 11. novembra 2002 poskytovala zdravotnú starostlivosť v neštátnom v zdravotníckom zariadení v odboroch geriatria a vnútorné lekárstvo. Slovenská lekárska komora jej ešte 10. januára 2006 vydala licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/NR/0694/05.

2. Po zistení, že žalobkyňa bola aj naďalej (po 31. marci 2006) držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, pobočka žalovanej v Galante rozhodnutím z 5. januára 2017, č. 700-0600002217-CG09/17, vyslovila, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobkyni nezaniklo 31. marca 2006. Vychádzala z toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010, v dôsledku čoho bol žalobkyňa aj po 31. marci 2006 samostatne zárobkovo činnou osobou.

3. Napriek odvolaniu žalobkyne ústredie žalovanej toto rozhodnutie potvrdilo tu preskúmavaným rozhodnutím z 13. júna 2017. Do odôvodnenia prevzalo odôvodnenie rozhodnutia pobočky, ktoré považovalo správne. Zdôraznilo, že podľa § 3 ods. 4 písm. c) a § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve v znení neskorších predpisov sa zdravotnícke povolanie lekár mohlo vykonávať aj na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe.

o začatí konania účastníkov upovedomiť, tak ako to ukladá zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. 4. Správnu žalobu, ktorú žalobkyňa podala proti tomuto rozhodnutiu, správny súd (po zrušení jeho predošlého rozsudku č. k. 43 Sa 20/2017-78 rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 7 Sžsk 21/2019) zamietol tu napadnutým rozsudkom č. k. 43 Sa 14/2022-145. Zhodne s právnym názorom tunajšieho súdu uzavrel, že v súlade s § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. prvým úkonom začínajúcim konanie môže byť aj vydanie rozhodnutia a pobočka pred vydaním rozhodnutia nemusela zoznámiť žalobcu s podkladom rozhodnutia. Žalobca mohol svoje procesné práva uplatniť v odvolaní, v ktorom nijako nespochybnil skutkové zistenia, z ktorých

Aj s odkazom na rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs 3/ 2019 uzavrel, že licencia L1A je oprávnením, ktoré podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. účinného do 31. decembra 2010 zakladalo žalobcovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Povinné nemocenské a dôchodkové poistenie tak podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 cit. zák. žalobcovi mohlo zaniknúť až tým, že jeho príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti (nielen z tejto licencie) poklesne pod 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 10 č. 461/2003 Z. z.

5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobkyňa domáhala zrušenia tohto rozsudku. Zotrvala na názore, že ak fyzická osoba vykonáva činnosť na základe podnikateľského oprávnenia a dosahuje príjem, možno od nej požadovať, aby prispievala do sociálneho systému. Žalobkyňa tieto podmienky spĺňala 31. marca 2006, dokedy dosahovala príjem zo svojej podnikateľskej činnosti. K tomuto dátumu však prejavila vôľu svoj status samostatne zárobkovo činnej osoby ukončiť (podala odhlášku, zrušila povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, zrušila identifikačné číslo, ako fyzická osoba nevykonávala podnikateľskú činnosť a nevyužívala ekonomické prostredie štátu), v čom ju utvrdila žalovaná tým, že zánik povinného poistenia k tomuto dátumu v spise vyznačila ako nesporný.

nebol výnimočný dôvod. Poistka proti omylu, ktorou argumentoval Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 610/2021, nemôže byť legitímnym dôvodom zmeny judikatúry veľkého senátu kasačného súdu, ale má slúžiť len na nápravu základných vád a omylov zásadného významu (s odkazom na rozsudky vo veci Rjabych proti Rusku, Sutyazhnik proti Rusku alebo DRAFT-OVA, a.s. proti Slovensku). Pôvodný názor veľkého senátu v rozhodnutí sp. zn. 1 Vs 1/2019 žiaden takýto nedostatok nevykazoval. Žalobkyňa ďalej odkázala na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, ktorá podľa nej preferuje zdržanlivosť pri zmene judikatúry. Zjednocujúce stanovisko v zmysle § 21 ods. 3 písm. a) a § 24d ods. 3 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov, v ktorom ústavný súd videl možnosť stabilizácie rozpornej judikatúry veľkého senátu, nemôže navrhnúť účastník konania (adresát právnej normy) a oprávnené osoby žiaden takýto návrh

Vzhľadom na to žalobkyňa navrhla, aby kasačný súd prerušil konanie a podal predsedovi tunajšieho súdu podnet na zaujatie stanoviska pléna. 6. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Podľa nej kasačný súd v predošlom zrušujúcom rozsudku už zaujal právny názor ku všetkým otázkam a správny súd bol povinný ho rešpektovať. Žalobkyňa sa svojou kasačnou sťažnosťou v podstate snaží o revíziu pôvodného rozsudku. Odkázala na judikatúru najvyššieho súdu, príp. tunajšieho súdu a krajských súdov.

8. Podľa § 452 ods. 1 SSP sa na kasačné konanie primerané použijú ustanovenia druhej časti, teda aj jeho § 100 ods. 1 a 2, ktoré ustanovujú dôvody prerušenia konania. Podľa citovaných ustanovení možno kasačné konanie prerušiť, ak sú tu určité predbežné otázky (otázka, ktorú kasačný súd nie je oprávnený riešiť, návrh na vyslovenie nesúladu právneho predpisu alebo prejudiciálna otázka podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie), ak preskúmavané opatrenie bolo napadnuté protestom prokurátora (v prerokúvanej veci nebolo), žalobkyňa nedala súhlas na zastavenie konania, ak bolo napadnuté rozhodnutie zrušené alebo zmenené (čo sa v prerokúvanej veci nestalo), prípadne ak to zhodne navrhnú všetci účastníci (v prerokúvanej veci navrhol prerušenie len žalobkyňa). Spomedzi všetkých dôvodov prerušenia by tak v prerokúvanej veci mohol prichádzať do úvahy len dôvod uvedený v § 100 ods. 2 písm. a) SSP, teda ak prebieha súdne konanie alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny súd dal na také konanie podnet. Zákon tak výslovne ustanovuje, že musí ísť o konanie „súdne“ alebo „administratívne“, v ktorom sa rieši predbežná otázka (napr. v zmysle § 132 SSP). Ustanovenie § 24e ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. predpokladá, že kolégium (plénum, porov. § 24e ods. 6 cit. zák.) prijíma stanovisko k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Zjednotenie výkladu však nie je predbežnou otázkou zodpovedajúcou napr. § 132 SSP a postup kolégia pri prijímaní stanoviska nie je ani súdnym, ani administratívnym konaním. Vzhľadom na to podľa kasačného súdu neprichádza do úvahy prerušenie kasačného konania z tohto dôvodu. Takýmto postupom nemôže dôjsť ani k porušeniu práva na zákonného sudcu, keďže účastník nemá nárok na to, aby senát kasačného súdu dal podnet na prijatie stanoviska (porov. uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 439/ 2023 a III. ÚS 440/2023).

10. Žalobkyňa v kasačnej sťažnosti znova formuluje aj námietku porušenia právnej istoty, ktorú údajne založila žalovaná tým, že na základe jej odhlášky vyznačením v spise rozhodla o zániku jej povinného poistenia. Už v predošlom zrušujúcom rozsudku však kasačný súd vyslovil, že prijatie odhlášky žalovanou nepredstavuje rozhodnutie o zániku poistenia. Podľa § 228 ods. 3 cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2007 bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho zániku.

Ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak než bolo uvedené v odhláške. Z tohto ustanovenia, ale aj z § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu cit. zák. zreteľne vyplýva, že postačujúcim dôvodom na vydanie takéhoto rozhodnutia je sama spornosť otázky zániku poistenia, a tak nie je zrejmé, aký iný dôvod vydania tohto rozhodnutia by žalovaná mala žalobkyni objasniť. Rovnako kasačný súd už v predošlom rozsudku vyslovil, že žalovaná svojím postupom v prvostupňovom a odvolacom konaní dala žalobkyni primeranú možnosť, aby uplatňovala svoje právo vyjadriť sa k skutkovému stavu rozhodnutia a navrhovať vykonanie dôkazov (v zhode s názorom veľkého senátu v jeho uznesení sp. zn. 1 Vs 1/2019).

Hneď na úvod však treba zdôrazniť, že žalobkyňa nedostatočne zohľadňuje znenie § 466 ods. 3 SSP, hoci jeho význam už kasačný súd objasnil v predošlom zrušujúcom rozsudku. Podľa tohto ustanovenia

To logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, v akom sa právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí odchyľuje od skoršieho rozhodnutia veľkého

12. K úvahám žalobkyne o hraniciach zmeny judikatúry možno znova odkázať na uznesenia ústavného súdu citované v ods. 8 tohto rozsudku. Podľa nich požiadavka právnej istoty (ani ochrana legitímneho očakávania) nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (rozsudok ESĽP z 18. decembra 2008, Unédic proti Francúzsku, sťažnosť č. 20153/04). Judikatúra nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby, a to i pri nezmenenej právnej úprave, bola nielen dopĺňaná o nové interpretačné závery, ale aj menená (nález českého ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 117/07).

13. Príklady žalobkyne z judikatúry ESĽP sú napospol nepriliehavé. Význam rei iudicatae a obmedzenia, ktoré formuloval súd v rozsudkoch Rjabych proti Rusku, sťažnosť č. 52854/ 99, Suťjažnik proti Rusku, sťažnosť č. 8269/02, sa týkajú výlučne zmeny existujúceho právoplatného súdneho rozhodnutia v individuálnej veci sťažovateľa (typicky na základe dozorných opravných prostriedkov iných orgánov verejnej moci). Podobne rozsudky vo veci DRAFT-OVA, a.s., proti Slovensku, sťažnosť č. 72493/10, a vo veci Compar, s.r.o., proti Slovensku, sťažnosť č. 25132/13, sa týkali práva účastníka na rešpektovanie právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím v jeho individuálnej veci.

Ako však už bolo uvedené, v právnom poriadku ustanovenie § 466 ods. 3 SSP zabezpečuje, že nahradenia jedného rozhodnutia veľkého senátu iným nevytvára rozpornú judikatúru kasačného súdu (porov. aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 183/2023). Rozsudok vo veci Baranowski proti Poľsku, sťažnosť č. 28358/95, je vôbec neaplikovateľný, pretože jeho podstatou bola nedostatočná zákonná úprava dôvodov obmedzenia osobnej slobody zaručenej v čl. 5

V danej konkrétnej veci český ústavný súd chránil osobitné postavenie adresáta, ktorý v dôveru v existujúcu judikatúru robil resp. nerobil určité úkony (v danej veci adresát vychádzal z dlhšej premlčacej doby, ktorú neskoršia judikatúra skrátila; podobne nález českého ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 3500/18 k zmene judikatúry ohľadom premlčania finančného zadosťučinenia v peniazoch). U žalobkyne však žiadne takéto dôvody neexistujú: v prerokúvanej veci je sporným obdobím poistenia obdobie rokov 2006 až 2007, pričom (protichodné) rozhodnutia veľkého senátu boli vydané v rokoch 2019 a 2020. Žalobkyňa tak nemôže tvrdiť, že v roku 2006 a 2007 konala s dôverou v právny názor vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu z roku 2019.