7Ssk/29/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobcu: O.. E. E., nar. XX. E. XXXX, P. XXXX/XX, F. E. F. R., zastúpeného: JUDr. Marián Ďurina, advokát, Sibírska 4, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 10. marca 2020, č. XXX XXX XXXX X, . o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 25 Sa 5/2020-83 z 27. mája 2021 takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. II. Účastníkom sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

2. Po prepustení bol žalobca od 1. januára 1998 do 31. decembra 2003 zamestnancom Okresného úradu Nové Mesto nad Váhom, od 1. januára 2004 do 30. septembra 2007 zamestnancom Krajského úradu v Trenčíne a od 1. októbra 2007 do 15. novembra 2007 zamestnancom Obvodného úradu v Novom Meste nad Váhom; z týchto dôvodov bol aj prihlásený u žalovanej na povinné dôchodkové poistenie.

že jeho dôchodkový vek je 57 rokov podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení účinnom do 31. decembra 1999, keďže sa mu podľa § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení zachovali nároky z I. a II. kategórie funkcií.

3. Dňa 14. novembra 2019 však požiadal žalovanú o prepočítanie svojho starobného dôchodku bez bližšieho odôvodnenia, v čom videl nesprávnosť vypočítanej sumy. Neskôr doplnil, že štúdium na strednej škole malo byť započítané už od 30. augusta 1972 až do 17. júla 1976 a že mu nebola započítaná samostatná zárobková činnosť od 1. januára 2004 do 15. októbra 2006. Rozhodnutím zo 16. decembra 2019 žalovaná zamietla túto jeho žiadosť. Zápočet období školskej dochádzky pred 1. januárom 2004 sa spravuje predpismi účinnými v danom období, ako aj školskými zákonmi. Podľa § 38 zákona č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl (školský zákon) sa školský rok začínal zásadne 1. septembra a končil 31. augusta. Štúdium na strednej škole sa tak mohlo započítať až po skončení školského roka, v ktorom bola splnená povinná školská dochádzka, teda od 1. septembra 1972.

spracovanie výkazu doba kategórií funkcií (pracovných kategórií) rozhodných pre realizáciu kádrových opatrenie, zabezpečenie peňažnými dávkami podľa zákona o niektorých služobných pomeroch vojakov a pre sociálne zabezpečenie (vydané nariadením náčelníka štábu ČSĽA č. 11 z 2. augusta 1985), podľa ktorých žiakom prijatým na vojenské stredné odborné školy vznikala branná povinnosť podľa Branného zákona č. 92/1949 Zb. v znení neskorších predpisov, ako základná služba sa im však evidovali len 3. a 4. ročník štúdia. Štúdium v 1. a 2. ročníku sa tak týmto žiakom započítavalo ako príprava na povolanie v III. pracovnej kategórii. Rovnako nebolo žalobcovi možné zhodnotiť kurz trhania ženijnej munície z roku 1992, pretože toto obdobie už mu bolo raz zhodnotené ako služba vojaka z povolania.

Zákon č. 101/1964 Zb. o sociálnom zabezpečení ani vykonávacia vyhláška Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia č. 102/1964 Zb., ani zákon č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení účinný od 1. januára 1976 ani zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení účinný od 1. januára 1989 nezaraďovali činnosť žiakov vojenských stredných odborných škôl do I. a II. kategórie funkcií. Nejde tu o opomenutie či nečinnosť normotvorcu, ale jeho vedomé rozhodnutie.

Správny súd nepovažoval za podstatné námietky, či v danej súvislosti išlo o zakázanú detskú prácu, porušovanie práv detí alebo zakázané ozbrojovanie. Na započítanie obdobia kurzu trhania ženijnej munície dvojnásobkom podľa správneho súdu neboli splnené podmienky, navyše žalobca ani nepreukázal, že by vykonával takéto činnosti. Záverom sa správny súd stotožnil aj s aplikáciou čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 na pomernú úpravu sumy starobného dôchodku, ako to urobila žalovaná.

6. Proti tomuto rozsudku smeruje včas podaná, mimoriadne obsiahla a neľahko prehľadná kasačná sťažnosť žalobcu bez jasného sťažnostného návrhu. Na úvod žalobca zopakoval, že bol k 31. decembru 1997 prepustený z ozbrojených síl a od 1. januára 1998 mu bol priznaný výsluhový príspevok. O starobný dôchodok požiadal až od 25. marca 2014 a žalovaná mala riadne zohľadniť všetky doby získané tak v osobitnom, ako aj všeobecnom systéme, čo však neurobila. V ďalších častiach potom žalobca vytkol rozsudku správneho súdu jeho jednotlivé pochybenia: 1. Žalovaná svojvoľne skrátila dobu služby o čas štúdia na vojenskej strednej odbornej škole. Žiak tejto školy podliehal vojenskému režimu a vzťahovali sa naňho rovnaké vojenské poriadky ako na vojakov z povolania. Dvojkoľajnosť v tomto smere ani nebola možná, lebo by odporovala jednotnej veliteľskej právomoci. 2.

Správny súd sa nevyrovnal s tým, že do hodnosti generála boli vymenovaní aj nevojaci a žalobcova žiadosť o prijatie za vojaka z povolania nebola dobrovoľná. 4. Žalobcovi vznikli nároky zo zaradenia do I. kategórie funkcií, ktoré žalovaná v rozpore s § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. neuznáva.

Na vojenskej škole bol od žiakov vynucovaný výkon služby (napr. pomocník dozorného na rote, služba v kuchynsko-jedálenskom bloku, služba spojok, stála bojová pohotovosť, zúčastňovali sa všetkých bojových poplachov, zaujímali záložné postavenie a pod.), ktoré mali povahu nútenej služby a bolo nimi podmienené štúdium.

napr. banícki učni mali priznanú rovnakú kategóriu ako baníci, čo zodpovedalo vyhláške č. 44/ 1959 Zb. 9. Príloha nariadenia vlády č. 117/1988 Zb. obsahovala iba typizovaný zoznam prác zaradených do preferovaných kategórií. Súdy však podľa judikatúry (stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR, judikát R 1/1978) boli samy oprávnené posúdiť, či určité zamestnanie spadá medzi zamestnania v týchto kategóriách. 10. Podľa § 168 vyhlášky č. 149/1988 Zb. sa mala vojenská činná služba pred prijatím do služobného pomeru vojaka z povolania započítať do kategórie, do ktorej bol vojak ustanovený, nie do III. kategórie. 11. Žalobca bol ako žiak vojenskej strednej odbornej školy „vojensky činnou osobou“, ktorá plnila rovnaké povinnosti ako vojaci z povolania a vojaci základnej služby. Ako mladistvý bol školou donútený k

Nebolo preukázané, že by Česká a Slovenská Federatívna Republika ratifikovala časť VI Dohovoru č. 128, a preto nemohla žalovaná postupovať podľa čl. 33 tohto Dohovoru. 14. Rozhodnutie žalovanej je nedostatočne odôvodnené, predchádza mu nesprávne a neúplné zistenie skutkového stavu (v rozpore s § 195, 196, 197, 203, 209 a 216 zákona č. 461/2003 Z. z.). Mala nariadiť konfrontáciu medzi žalobcom a svedkami, aby ho zistila riadne, pretože jednotlivé dôkazy si odporovali. 15. Žalobca zdôraznil, že súdy vo svojom rozhodovaní opakovanie nezohľadňujú čestné vyhlásenia osôb, ktoré štúdium zažili, nevypočúvajú autentických svedkov, ktorí môžu dokázať porušovanie práv. 16. Na základe toho nesúhlasil so záverom napadnutého rozsudku, že preskúmavané rozhodnutie je zákonné 7. Žalovaná žiadala zamietnuť kasačnú sťažnosť s odkazom na svoje skoršie vyjadrenia.

8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP). 9. Žalobca v prerokúvanej veci poberá starobný dôchodok podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý mu žalovaná priznala od 25. marca 2014 právoplatným rozhodnutím z 5. augusta

1). Dôchodkový vek bol 62 rokov, ak tento zákon neustanovoval inak (odsek 2). Žalovaná už v rozhodnutí z 5. augusta 2014 uznala, že dôchodkový vek žalobcu bol už 57 rokov, keďže za použitia ustanovenia § 274 ods. 1 cit. zák. aplikovala § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/ 1988 Zb. Podľa tohto ustanovenia mal vojak z povolania nárok na starobný dôchodok, ak dosiahol vek aspoň 57 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu v ostatných prípadoch [t. j. neupravených v písmene a), ktoré ustanovovalo dôchodkový vek 55 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu v zaradenú do I. kategórie funkcií]. Žalovaná tak v uvedenom rozhodnutí vychádzala z toho, že žalovaný vykonával službu vojaka z povolania v I. a II. kategórii funkcií v zmysle § 130 zákona č. 100/1988 Zb. najmenej 20 rokov a že tento nárok sa mu podľa § 274 ods. 1 cit. zák. zachoval aj na účely zákona č. 461/2003 Z. z.

Už na tomto mieste však treba povedať, že nie je celkom zrejmé, čo by vlastne žalobca z takéhoto preradenia získal. Podľa citovaného § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa totiž v novom systéme sociálneho poistenia zachovávajú nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie, teda tie nároky, ktoré s týmto zaradením spájali skoršie predpisy. Takým nárokom bol podľa judikatúry napríklad práve skorší dôchodkový vek (porov. napr. rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 10 So 1/2021). Pokiaľ by sa časť zamestnania alebo služby, ktoré žalobca konal pred 1. januárom 2000, posúdili ako zamestnanie (služba) v I. kategórií, bolo by to mohlo podľa už cit. § 132 ods. 1 písm. a), prípadne § 21 ods. 1 písm. b) a c) v spojení s § 14 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. za istých okolností viesť k tomu, že jeho dôchodkový vek by bol 55 rokov. V dôsledku toho by mu bol nárok na starobný dôchodok podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vznikol už od 25. marca 2012, teda o dva roky, než sa mu rozhodnutím z 5. augusta 2014 priznala.

11. Podľa § 274 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. však zároveň platilo, že suma starobného dôchodku, na ktorý vznikne nárok podľa odseku 1, nesmie byť nižšia ako suma určená podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, teda podľa zákona č. 100/1988 Zb. Tento zákon v § 133 ods. 2 ustanovoval, že základná výmera starobného dôchodku vojaka z povolania (55 alebo 60 % z priemerného mesačného zárobku) sa za každý rok služby po dosiahnutí 18 rokov od 21 rokov služby zvýši v I. kategórii funkcií o 2 %, v II. kategórii o 1,5 % a v III. pracovnej kategórii o 1 %. Podobne § 22 ods. 2 cit. zák. pri úprave výšky starobného dôchodku počíta s tým, že základná výmera starobného dôchodku (50 až 60 % priemerného mesačného zárobku podľa odseku 1) sa po prekročení určitej doby zamestnania (21 alebo 28 rokov) zvyšuje za každý rok zamestnania v I. kategórii o 2 % a v II. kategórii o 1,5 %. Zároveň však podľa § 22 ods. 3 cit. zákona platilo, že aj na účely tohto zvýšenia sa hodnotí len doba zamestnania po dosiahnutí veku 18 rokov.

Ani prípadné zaradenie tohto obdobia štúdia do I. alebo II. kategórie funkcií by sa tak nemohlo zohľadniť na účely uvedeného zvýšenia podľa zákona č. 100/1988 Zb. 12. Pokiaľ žalobca tvrdil, že ako služba I. alebo II. kategórie mu malo byť započítané aj štúdium od 30. augusta 1974 do 29. augusta 1976, ktoré sčasti spadalo aj do času po dovŕšení 18. roku veku života, treba odkázať na § 11 ods. 3 zákona č. 121/1975 Zb. účinného v danom čase, podľa ktorého pokiaľ sa kryje doba zamestnania a náhradná doba, započíta sa iba doba, ktorej zápočet je výhodnejší. To isté platilo, ak sa navzájom kryli doby zamestnania.

Uvedené kryjúce sa doby zamestnania by sa tak žalobcovi podľa cit. § 11 ods. 3 zákona č. 121/1975 Zb. mohli započítať len raz, ako to aj žalovaná urobila. Výhodnejšie započítanie mu nepriniesol ani zákon č. 100/1988 Zb., ktorý v § 10 upravil zápočet kryjúcich sa dôb rovnako.

13. Podľa § 66 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v cit. znení sa suma starobného dôchodku určí ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, obdobia dôchodkového poistenia získaného ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok a aktuálnej dôchodkovej hodnoty.

Doba výkonu služby vojaka z povolania sa však na tento účel považovala za dobu zamestnania, len ak nezaložila nárok na výsluhový dôchodok. Aj pre tento prípad však judikatúra zdôraznila, že tieto doby je potrebné zohľadniť vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia tak, že sa najskôr vypočíta teoretická výška starobného dôchodku aj so zohľadnením týchto dôb; takto zistený starobný dôchodok sa následne prizná len vo výške, ktorá pomerne zodpovedá len obdobiu dôchodkového poistenia po vylúčení týchto dôb (porov. judikát R 83/2013 a nadväzujúcu judikatúru). Zohľadnenie období služby vojaka z povolania v systéme sociálneho poistenia, ale aj mechanizmus krátenia starobného dôchodku sú dôsledkom aplikácie čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 (porov. uznesenia sp. zn. IV. ÚS 624/2018 a III. ÚS 41/2021). Žalobca vo svojej argumentácii o nezáväznosti čl. 33 opomína, že čl. 2 tohto Dohovoru zaväzuje každý členský štát bezvýnimočne vykonávať časti I a VII, ďalej mu dovoľuje voľbu niektorej z častí II, III a IV, ale časti V a VI ho zaväzuje vykonávať s ohľadom

14. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalovaná už v rozhodnutí z 5. augusta 2014 pri výpočte sumy starobného dôchodku uznala žalobcovi za obdobie dôchodkového poistenia celé obdobie od 1. septembra 1972 (začiatok štúdia na strednej vojenskej škole) až do 15. novembra 2007 (začiatok jeho evidencie ako nezamestnaného). Kasačnému súdu tak nie je zrejmé, prečo žalobca v kasačnej sťažnosti venoval toľko argumentácii podmienkam započítania obdobia štúdia na vojenskej strednej škole, keď mu toto obdobie bolo riadne započítané (hoci aj nie ako služby v I. kategórii funkcií). Podľa § 60 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z. z. pritom platilo, že ak má poistenec v tom istom období viacero dôchodkových poistení, započítava sa takéto obdobie dôchodkového poistenia len raz. Na základe tohto ustanovenia tak postupovala žalovaná správne, ak žalobcovi nezapočítala ako dve obdobia dôchodkového poistenia ani obdobie od 1. júla 2003 do 15. októbra 2006, kedy bol dôchodkovo poistený aj ako zamestnanec, aj ako samostatne zárobkovo činná osoba. Rovnako správne žalovaná postupovala, ak mu

podľa ktorého sa vojakmi rozumejú osoby, ktoré boli odvedené (§ 15 ods. 1) a majú služobnú povinnosť (§ 20). Už zo znenia tohto ustanovenia je tak zrejmé, že žiadnu osobu nebolo možné považovať za vojaka skôr, než bola odvedená; samotný vznik brannej povinnosti (§ 5), ba ani odvodnej povinnosti (§ 10) z osoby nerobili vojaka. Sám žalobca ešte aj v kasačnej sťažnosti priznáva, že bol odvedený až 1. apríla 1974. Podľa názoru kasačného súdu už toto ustanovenie postačuje na vyvrátenie úvah žalovaného o tom, že by obdobie v auguste 1972 bolo možné považovať za obdobie vojenskej služby v takom zmysle, v akom ju vymedzoval vtedy účinný Branný zákon. Pojem „vojenské osoby“, na ktorý žalobca odkazoval, sa používal v § 2 ods. 2 Branného zákona len do 1. mája 1958, a tak je pre tu sporné obdobie roku 1972 nepodstatné.

podľa § 217 a nasl. Zákonníka práce č. 65/1965 Zb. v znení účinnom až do 1. januára 1989 považoval za osobitný druh pracovnoprávneho vzťahu, teda za zamestnanie; to napokon vyplývalo aj zo znenia § 6 ods. 1 prvého bodu zákona č. 101/1964 Zb. (účinného do 31. decembra 1975), ktorý pracovný a učebný pomer kládol na roveň zamestnaniu.

dochádzka tak mohla skončiť až koncom deviateho školského roka, teda v žalobcovom prípade až 31. augusta 1972. Za dobu prípravy na povolanie podľa § 6 ods. 2 štvrtého bodu zákona č. 101/1964 Zb. sa tak mohla považovať až doba od 1. septembra 1972, ako ju aj žalovaná správne započítala. 17.

Formulácie sťažnostných námietok však svedčia o viacerých pretrvávajúcich mylných interpretáciách právnej úpravy, a preto kasačný súd považuje za vhodné zaujať k nim znova stručné stanovisko. Predovšetkým, v čase, kedy žalobca študoval na vojenskej strednej škole, bolo jej postavenie upravené už cit. zákonom č. 186/1960 Zb. Podľa § 36 ods. 1 sa na vojenské školy, ktoré poskytujú stredné vzdelanie, vzťahovali primerane vymenované ustanovenia citovaného zákona. Predovšetkým sa na ne nevzťahoval § 8 cit. zák., ktorý upravoval odborné učilištia a učňovské školy, čo len potvrdzuje skôr uvedený záver o tom, že v ozbrojených silách neexistovali učebné pomery v pracovnoprávnom zmysle. Na vojenské stredné školy sa však vzťahoval § 11 ods. 1 cit. zákona o strednej odbornej škole, ale aj napríklad aj § 21 ods. 2, ktorý dovoľoval zriadiť strednú odbornú školu ako internátnu školu, ktorá žiakom okrem vzdelávania poskytovala aj celodennú výchovnú a materiálnu starostlivosť (§ 21 ods. 1).

V dôsledku toho tak toto oprávnenie alebo konkrétna úprava, ktorú ministerstvo národnej obrany vydalo, nemôže svedčiť o tom, že by žiaci vojenských stredných škôl boli vojakmi vo vojenskej službe. Je pochopiteľné, že vzhľadom na cieľ vzdelávania vo vojenských školách (príprava na službu vojakov z povolania) otázky ako napr. zriaďovanie tried, resp. iných skupín, v ktorých sa vykonával výchovnovzdelávací proces, pravidlá správania, výchovné opatrenia, organizáciu výchovnovzdelávacej činnosti, vrátane výchovy a starostlivosti o žiakov v čase mimo vyučovania, ministerstvo obrany upravilo tak, aby sa úprava približovala pomerom v ozbrojených silách. To však samo nerobilo zo štúdia žiakov vojenských stredných škôl vojenskú službu v zmysle Branného zákona alebo zákona č. 76/1959 Zb.

predpísanú rovnošatu; žiaci 1. a 2. ročníka mohli nosiť cez prázdniny civilný odev. Len pre žiakov 3. a 4. ročníka vojenskej strednej odbornej školy platili vojenské predpisy. Podľa čl. 12 mali žiaci dodržiavať denný poriadok školy, nie vojenské poriadky. Podľa čl. 23 boli všetci žiaci bezplatne ubytovaní v priestoroch školy a bezplatne stravovaní v školskej jedálni. Hlava 6 upravovala disciplinárnu prax, odmeny a tresty, avšak len pre žiakov vojenských gymnázií a 1. a 2. ročníkov vojenských stredných odborných škôl. Odmeny a tresty žiakov 3. a 4. ročníkov týchto škôl sa spravovali vojenským Disciplinárnym poriadkom. Disciplinárne

20. Z uvedeného prehľadu je teda zrejmé, že tento predpis svojím obsahom nijako zásadne nepresahoval úpravu, na ktorú bolo oprávnené ministerstvo školstva pre (nevojenské) stredné školy. Ako už bolo uvedené, povinnosť žiakov vojenských stredných škôl rešpektovať tieto predpisy sa nezakladala na ich vojenskej podriadenosti, ale rovnako ako u žiakov nevojenských stredných škôl na povinnosti rešpektovať zákon a jeho vykonávacie predpisy.

21. S námietkami žalobcu, že mu žalovaný zvýhodnene (dvojnásobne) nezapočítal dobu výcviku trhania ženijnej munície, sa už v správne vyrovnal správny súd. Podľa § 130 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. mohol minister národnej obrany ustanoviť, v akom rozsahu sa započítava doba služby výkonného letca a doba výkonu funkcií osobitnej povahy alebo osobitného stupňa nebezpečnosti do doby zamestnania. Možno súhlasiť s tým, že dvojnásobné započítanie určitej doby služby ako doby zamestnania by logicky viedlo aj k predĺženiu doby zamestnania v zmysle § 8 cit. zák. Potom by na základe § 255 zákona č. 461/2003 Z. z. bolo potrebné za obdobie poistenia považovať takúto dlhšiu dobu zamestnania.

Správny súd však správne uzavrel, že z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobca tieto podmienky splnil, a on sám na ich preukázanie nepredložil žiadne dôkazy. Zo zisteného skutkového stavu pritom vyplýva, že takýto zápočet mu nebol vykonaný ani na účely výpočtu výsluhového príspevku, hoci podľa § 33 ods. 9 zákona č. 76/1959 Zb. mu mali byť tieto zvýhodnene započítateľné doby zohľadnené aj pri jeho výpočte.