7Ssk/29/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobkyne: Z.. B. G., nar. XX. B. XXXX, bytom B.. S. XX, Ž., právne zastúpenej: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 40059-3/ 2017-BA zo dňa 07.11.2017, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 29Sa/2/2022-50 z 23.08.2022, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalobkyne sa zamieta. II. Návrh žalobkyne na prerušenie kasačného konania sa zamieta. III. Žalovanej sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

2. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná zmenila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Žilina (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 32754-3/2017-ZA zo dňa 05.04.2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vo veci zániku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia (ďalej len „povinné poistenie“, resp. „sociálne poistenie“) žalobkyne tak, že vypustila z výroku text: „.

V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaná uviedla, že žalobkyňa mala aj po 31.08.2008 postavenie SZČO, pretože bola držiteľkou licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, na základe ktorej bola oprávnená vykonávať samostatnú zárobkovú činnosť a v rozhodujúcom období mala príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší ako je zákonom stanovená hranica príjmu.

4. Rešpektujúc vyslovený záväzný právny názor kasačného súdu, dospel správny súd k záveru, že skutkové zistenia v danej veci potvrdili, že žalobkyňa aj po vydaní rozhodnutia Žilinského samosprávneho kraja, ktorým žalobkyni k 31.08.2008 zrušil rozhodnutie o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie, bola aj naďalej držiteľkou licencie č. L1A/ZA/0348/ 05 vydanou Slovenskou lekárskou komorou (ďalej len „SLK“) na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v odbore praktický lekár pre dospelých zo dňa 04.10.2005 a za prechádzajúce obdobie vykazovala príjem. Vychádzajúc z uvedeného skutkového zistenia potom Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch rozhodla v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z., keď konštatovala, že žalobkyni ako SZČO nezaniklo povinné poistenie 31.08.2008, ale až 30.06.2010, keďže v intenciách názoru veľkého senátu NS SR v spojení s rozhodnutím ÚS SR, žalobkyňa ako držiteľka licencie L1A mala postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle citovaného ust. § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. V prípade žalobkyne

Námietku žalobkyne súvisiacu s oneskoreným rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Zákon č. 461/2003 Z. z. neukladá Sociálnej poisťovni lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, zániku alebo o prerušení sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Správny orgán nemal dôvod považovať vec za sporný prípad, ktorým sa stal až získaním informácie, že žalobkyňa je držiteľom licencie L1A, z ktorého dôvodu následne prvostupňový správny orgán rozhodol o nezániku povinného poistenia SZČO ako v spornom prípade podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z., a nie v konaní o obnove konania, ako nesprávne uviedla žalobkyňa.

Ak sa tomuto jej návrhu nevyhovie, žiadala, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 7. Sťažovateľka uviedla, že samotný status SZČO nezakladá automaticky účasť na povinnom nemocenskom a povinnom dôchodkovo poistení v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. účinnom od 01.01.2006 do 31.12.2010, dosiahnutý príjem je potrebné posudzovať k oprávneniu, na základe ktorého sa odvodzuje účasť na povinnom poistení. Na základe licencie L1A nikdy nevykonávala činnosť podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona o dani z príjmov.

8. Sťažovateľka uviedla, že bola do 31.08.2008 posudzovaná ako SZČO na základe vydaného povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Jeho zánikom boli naplnené podmienky aj pre zánik sociálneho poistenia. S poukazom na vyjadrenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v rámci uznesenia veľkého senátu NS SR sp. zn. 1Vs/1/ 2019 zo dňa 30.04.2019 uviedla, že nie je dôvodná právna konštrukcia, podľa ktorej okamihom zániku tohto oprávnenia nastupuje iný dôvod sociálneho poistenia, spočívajúci v tom, že sťažovateľka bola formálnou držiteľkou licencie L1A bez toho, aby na ňu dosahovala príjem.

Po dátume 31.08.2008 nevykonávala žiadnu podnikateľskú činnosť ako fyzická osoba - podnikateľ a nevyužívala ekonomické prostredie štátu pre svoj vlastný prospech. 10. Sťažovateľka je preto presvedčená, že od 31.08.2008 nemala status SZČO, nespĺňala teda kvalifikačnú podmienku 1 na to, aby bola povinná platiť sociálne poistenie.

11. Sťažovateľka k dvom odlišným rozhodnutiam veľkého senátu NS SR okrem iného uviedla, že len zmena právneho názoru, ktorá vychádza z rozdielneho (nového) zloženia senátu NS SR. nemôže sama osebe ospravedlňovať vydanie úplne protichodného rozhodnutia v tej istej skutkovej a právnej veci, bez zmeny fundamentálnych resp. objektívnych okolností

Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ako právneho predchodcu Veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu)“ k rozdielnemu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, musí plénum NSS SR obligatórne prijať zjednocujúce stanovisko, ktoré je pre členov pléna záväzné, a tým zjednotiť rozdielnu rozhodovaciu prax „Veľkého senátu správneho súdu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky“. 12. Žalovaná sa k obsahu kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním zo dňa 09.01.2023.

13. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), po oboznámení sa s administratívnym a súdnym spisom a po oboznámení sa s dôvodmi kasačnej sťažnosti, ktorými nebol viazaný (§ 453 ods. 2 SSP), zistil, že tieto sú v nedôvodné, pričom sám nezistil dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku a preto bolo potrebné kasačnú sťažnosť zamietnuť z nasledovných dôvodov:

15. Podľa § 14 ods. 1 písm. b) cit. zákona povinne nemocensky poistení sú samostatne zárobkovo činná osoba, ktorej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9. 16.

tento zákon neustanovuje inak. 18. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) cit. zákona povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c).

20. Podľa § 10 ods. 1 cit. zákona samostatnú zdravotnícku prax môžu vykonávať zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ a masér.

22. Predmetom kasačného konania je posúdenie správnosti rozsudku správneho súdu, ktorý sa po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovanej stotožnil so záverom, že sťažovateľke nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 31.08.2008, ale zaniklo dňa 30.06.2010.

rozhodnutie veľkého senátu NS SR sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020 a Ústavného súdu SR č. k. IV.ÚS 610/2021-22 zo dňa 30.11.2021; pričom vyslovil, nasledovné: „33. Skutkové zistenia v danej veci potvrdili, že žalobkyňa aj po vydaní rozhodnutia Žilinského samosprávneho kraja, ktorým žalobkyni k 31. augustu 2008 zrušil rozhodnutie o povolení prevádzkovať zdravotnícke zariadenie, bola aj naďalej držiteľkou licencie č. L1A/ZA/0348/05 vydanou Slovenskou lekárskou komorou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v odbore praktický lekár pre dospelých zo 4. októbra 2005 a za predchádzajúce obdobie vykazovala príjem. Vychádzajúc z uvedeného Sociálna poisťovňa v oboch stupňoch rozhodla v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z., keď rozhodla tak, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie 31.

Skutočnosť, že žalobkyňa ako držiteľka tejto licencie L1A uvedenú licenciu nevyužívala, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia. .

V novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne správny súd opätovne o nároku na náhradu trov konania vrátane o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).“. 24. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami sťažovateľky uvedenými v kasačnej sťažnosti a dospel k zhodnému záveru ako správny súd. Kasačný súd nezistil dôvody, pre ktoré by sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku a nejavia sa ako arbitrárne, ale dávajú zrozumiteľným spôsobom a v dostatočnom rozsahu odpoveď na zásadné právne otázky. Je potrebné zdôrazniť, že právnym posúdením veci sa už zaoberal NSS SR vo svojom skoršom rozsudku, ktorým bol správny súd viazaný, pričom od názorov v ňom vyslovených sa kasačný súd nemá dôvod odchýliť.

je lekár - držiteľ licencie L1A, považovaný za SZČO na účely zákona o sociálnom poistení. Držiteľovi licencie L1A môže povinné poistenie zaniknúť z troch dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/ 2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie. Tretím dôvodom je vznik pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, v ktorom lekár musí mať licenciu L1B, pričom povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A môže zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a/ a § 228 ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z. z. Povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného poistenia držiteľa licencie L1A v zmysle § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý a § 179 ods. 1 písm. b/ v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom

26. Kasačný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené nestotožnil so základnou námietkou sťažovateľky, že licencia L1A nenapĺňa pojmové znaky oprávnenia na výkon podnikateľskej činnosti a že od 31.08.2008 nemala status SZČO, preto nebola povinná platiť sociálne

zaniklo dňa 30.06.2010 z dôvodu, že sťažovateľka, hoci bola naďalej SZČO, nevykázala za rok 2009 príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou vyšší ako zákonom ustanovená hranica potrebná pre vznik sociálneho poistenia v ďalším období (od 01.07.2010 do 30.06.2011).

plne v súlade s názorom vysloveným v rozsudku veľkého senátu sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020. Kasačný súd preto túto sťažnostnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. 28. Za dôvodnú nie je možné považovať ani námietku sťažovateľky, že prvostupňový správny orgán rozhodol o zániku povinného poistenia, keď ako nesporný prípad zánik povinného poistenia vyznačil v jej spise a po 9 rokoch vo veci vydal protichodné rozhodnutie.

nevyplýva povinnosť Sociálnej poisťovne vydať na základe podanej odhlášky rozhodnutie o zániku vyznačením v spise. Akceptácia odhlášky žalovanou tak nemá povahu právoplatného rozhodnutia o zániku povinného poistenia. Naopak, ak žalovaná považuje údaje v odhláške za sporné, môže v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 cit. zákona rozhodnúť o zániku inak ako uviedol v odhláške poistenec. Zároveň je potrebné uviesť, že v zmysle zákona o sociálnom poistení rozhodovanie v nedávkovom konaní nie je limitované žiadnou lehotou, teda rozhodnutie môže byť vydané vždy, ak sú na to zákonné dôvody.

Pretože prvostupňový správny orgán podstatnú skutočnosť, že sťažovateľka je držiteľkou licencie L1A v povolaní lekár aj po 31.08.2008, zistil až na základe údajov poskytnutých SLK, čo bolo v rozpore s jej odhláškou ku dňu 31.08.2008, bolo potrebné rozhodnutie vydať, a to aj v prípade, ak boli skutočnosti, rozhodujúce pre posúdenie okolností trvania povinného poistenia, zistené spätne.

vyjadrený v neskoršom rozhodnutí odchyľuje od skoršieho rozhodnutia veľkého senátu. Preto nemožno tvrdiť, že existencia dvoch protichodných rozhodnutí je zdrojom nekonzistentnosti judikatúry najvyššieho (správneho) súdu. Zákon totiž podobnú situáciu vyslovene predpokladá (§ 466 od. 3 SSP) a možno z neho logicky vyvodiť jej riešenie, že záväzným zostáva len právny názor vyslovený neskôr (obdobne rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/27/2023). Kasačný súd dodáva, že nemožno ani tvrdiť, že by sťažovateľka v roku 2008 konala (mohla konať) s dôverou v právny názor vyplývajúci zo skoršieho rozhodnutia

30. Kasačný súd konštatuje, že v právnom štáte - a v duchu všeobecného princípu spravodlivosti - nie je možné očakávať zvýhodnenie vo forme nevzniku povinností na základe či už neznalosti práva (sťažovateľka sa domnievala, že jej status SZČO sa neviaže na trvanie licencie L1A, ale na povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia) alebo akéhokoľvek iného opomenutia. Princíp právnej istoty a spravodlivosti aj v práve sociálneho zabezpečenia znamená, že je potrebné zabezpečiť, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely (pozri rozhodnutie sp. zn. 9Sžsk/16/2018).

Správny súdny poriadok tak výslovne ustanovuje, že musí ísť o konanie „súdne“ alebo „administratívne“, v ktorom sa rieši predbežná otázka (napr. v zmysle § 132 SSP). Ustanovenie § 24e ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. predpokladá, že kolégium (plénum, porov. § 24e ods. 6 cit. zák.) prijíma stanovisko k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Zjednotenie výkladu však nie je predbežnou otázkou zodpovedajúcou napr. § 132 SSP a postup kolégia pri prijímaní stanoviska nie je ani súdnym, ani administratívnym konaním. Vzhľadom na to podľa kasačného súdu neprichádza do úvahy prerušenie kasačného konania z tohto dôvodu (obdobne rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/27/2023). Uvedeným postupom nemôže dôjsť ani k porušeniu práva na zákonného sudcu, keďže účastník nemá nárok na to, aby senát kasačného súdu dal podnet na prijatie stanoviska (porov. uznesenia ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 439/2023 a sp. zn. III. ÚS 440/2023).

33. O náhrade trov kasačného konania vo vzťahu k žalovanej bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaná bola v konaní úspešná, avšak súd jej náhradu trov konania nepriznal, pretože neboli splnené podmienky aplikácie § 168. Sťažovateľka ako neúspešný účastník kasačného konania nemá právo na náhradu jeho trov (§ 167 ods. 1 a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP).

V Bratislave dňa 27. marca 2024