7Ssk/31/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu, JUDr. Jana Martinčeková ako členka senátu a JUDr. Martin Tiso ako člen senátu vo veci žalobcu: U.. R. P., nar. XX. R. XXXX, L. XX, O. K., zastúpeného: Advokátska kancelária ŠKODLER & PARTNERS, s.r.o., Dobšinského 12, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 3. októbra 2017, č. 42040-5/2017-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Sa 8/2022-17 z 26. októbra 2022 takto

rozhodol:

I. Návrh na prerušenie kasačného konania sa zamieta. II. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta III. Účastníkom sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

125/2018 rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, s poukazom na

rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs 3/2019 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 610/2021. 2. Správny súd konštatoval, že žalobca mal postavenie SZČO v zmysle § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/KE/0800/05 z 2. februára 2006. Žalobca bol držiteľom licencie L1A aj po zrušení oprávnenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia rozhodnutím Košického samosprávneho kraja č. 4654/2006-RU20-31165 zo 7. novembra 2006. Ďalej zhrnul, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom lekár musí mať licenciu L1B (čo bol aj prípad žalobcu), môže existovať povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A a zaniknúť môže iba vtedy, ak: držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a pobočke Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c), teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A (t. j. samostatnú zdravotnícku prax). Žalobca uvedené vyhlásenie neurobil, povinné poistenie mu tak mohlo zaniknúť podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. 30. júnom kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12 - násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9 tohto zákona, alebo podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom „a“ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom od 01. augusta 2006 do 31. decembra 2010 vždy dňom zániku licencie. 3. V intenciách vyššie uvedeného názoru veľkého senátu najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím ústavného súdu mal žalobca ako držiteľ licencie L1A postavenie SZČO v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré mu zaniklo potom, čo za rok 2007 žalobca nedosiahol príjem pre vznik poistenia od 1. júla 2008, preto mu toto jeho poistenie zaniklo 30. júnom 2008. Podľa správneho súdu v prípade žalobcu ako držiteľa licencie L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistujú žiadne vonkajšie prekážky, ktoré by boli nezávislé od jeho vôle, ktoré by mu bránili vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, a poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom napr. iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť, že žalobca ako držiteľ tejto licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíval, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. 4. Správny súd sa nestotožnil ani s námietkou o absencii dostatočných dôvodov, na ktorých žalovaná založila svoje rozhodnutie, ani s námietkou nepreskúmateľnosti. Rovnako správny súd konštatoval, že žalovaná rešpektovala uplatnenie všetkých procesných práv žalobcu.

5. Proti uvedenému rozsudku správneho súdu podal včas kasačnú sťažnosť žalobca z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) a f) SSP a žiadal, aby kasačný súd prerušil konanie o kasačnej sťažnosti a podal predsedovi najvyššieho správneho súdu podnet na zaujatie stanoviska pléna najvyššieho správneho súdu, k zjednoteniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov v právoplatných rozhodnutiach veľkého senátu správneho kolégia

K tomuto dňu následne vykonal všetky kroky, a prejavil všetku vôľu ukončiť svoj status SZČO. Namietal, že postupom správneho súdu došlo k porušeniu princípu právnej istoty a aj práva na súdnu a inú ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách.

Taktiež namietal arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutí správnych orgánov, keďže v nich chýba vysvetlenie zrozumiteľného dôvodu, prečo boli zo strany správneho orgánu vlastne vydané. Sťažovateľ k dvom odlišným rozhodnutiam veľkého senátu najvyššieho súdu okrem iného uviedol, že len zmena právneho názoru, ktorá vychádza z rozdielneho (nového) zloženia senátu najvyššieho súdu, nemôže sama osebe ospravedlňovať vydanie úplne protichodného rozhodnutia v tej istej skutkovej a právnej veci, bez zmeny fundamentálnych resp. objektívnych okolností prípadu.

V opačnom prípade možno hovoriť o postupe, ktorý je nezlučiteľný s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, zasahujúcim do princípu právnej istoty ako základného atribútu právneho štátu. Úlohou najvyššieho správneho súdu ako vrcholného súdneho orgánu je zabezpečovať v správnom súdnictve jednotu a zákonnosť rozhodovania. Preto, ak došlo v rámci právoplatných rozhodnutí „veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ako právneho predchodcu Veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu)“ k rozdielnemu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, musí plénum najvyššieho správneho súdu obligatórne prijať zjednocujúce stanovisko, ktoré je pre členov pléna záväzné, a tým rozdielnu rozhodovaciu prax zjednotiť.

III. Posúdenie veci kasačným súdom

8. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok správneho súdu č. k. 6 Sa 8/2022-17 z 26. októbra 2022, ktorým správny súd žalobu žalobcu zamietol. Kasačný súd zistil, že správny súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu postupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti SSP, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, napadnutého žalobou, vykonal v súlade s právnou úpravou ustanovenou v zákone č. 461/2003 Z. z. v spojení s právnou úpravou ustanovenou v zákone č. 578/2004 Z. z., postupom podľa SSP, rešpektujúc právny názor kasačného súdu vyjadrený v predchádzajúcom rozhodnutí sp. zn. 9 Sžsk 125/2018, z ktorých dôvodov kasačný súd považoval právny záver správneho súdu o zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovanej za správny.

súd. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s kasačnými námietkami sťažovateľa uvedenými v kasačnej sťažnosti. S prihliadnutím na ust. § 461 SSP dospel kasačný súd k záveru, že nezistil dôvody, pre ktoré by sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku a ktoré dávajú odpoveď na všetky nastolené právne otázky v zrozumiteľnej forme a v dostatočnom rozsahu. Na zdôraznenie správnosti záverov správneho súdu kasačný súd uvádza nasledovné. 10. Žalobca v spornom období spĺňal podmienky statusu SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., pretože mal oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 578/2004 Z. z., upravujúci podmienky pre výkon zdravotníckeho povolania

Tieto skutočnosti v konaní neboli sporné. Sporná medzi účastníkmi zostala len otázka konkrétneho dňa zániku povinného poistenia. 11. Otázkou statusu SZČO na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 sa zaoberal veľký senát najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019, na ktorý už poukázal správny súd.

31. decembra 2010. Vo vzťahu k skúmaniu pôvodu príjmov poistencov - lekárov, veľký senát najvyššieho súdu v citovanom rozhodnutí uviedol, že takúto povinnosť žalovanej nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. Žalovaná v rámci zisťovania podkladov pre rozhodnutie o vzniku alebo zániku povinného poistenia vychádza z oznámenia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky podľa § 233 ods. 6 písm. a) zákona č. 461/ 2003 Z. z., resp. z výpisu z daňového priznania podľa § 228 ods. 1 a 2 tohto zákona. Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca nezveril takúto právomoc Sociálnej poisťovni a preto nemôže prešetrovať príjmy poistencov, a pri svojej činnosti vychádza výlučne z podkladov, ktoré zabezpečuje Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky. Zároveň kasačný súd v zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu dodáva, že „.

súvislosti je potrebné uviesť, že aj v prípade, ak príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov sú nižšie, ale v súčte s iným príjmom zo samostatnej zárobkovej činnosti, napr. zo živnosti sú v súčte vyššie ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/ 2003 Z. z., poistenie vznikne, resp. trvá naďalej“. Záverom je potrebné uviesť, že ak „lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ide vždy o príjem SZČO a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa § 5 písm. a), príp. písm. b) alebo d) zákona o sociálnom poistení v znení platnom do 31. decembra

. . . Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

. . . .“ 13. Právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný. Ak sa senát najvyššieho správneho súdu pri svojom rozhodovaní chce odchýliť od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu (§ 466 ods. 3 SSP). S prihliadnutím na vyššie uvedené kasačný súd uzatvára, že pre posúdenie trvania povinného nemocenského a dôchodkového poistenia bolo, že v príslušnom období žalobca dosiahol zdaniteľné príjmy v kvalifikovanej výške a licencia, ktorá mu bola udelená na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A v povolaní lekár, bola aj v tomto období v platnosti. Žalobcovi preto nezaniklo povinné nemocenské a dôchodkové poistenie dňom 30. decembra 2006, ale zaniklo až 30. júna 2008, a to z dôvodu, že sťažovateľ ako SZČO nemal za rok 2007 žiadny príjem zo samostatnej zárobkovej činnosti (§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení účinného od 1. januára 2008 do 31. decembra 2010).

nahradil pôvodný rozsudok veľkého senátu vydaný k danej problematike (sp. zn. 1 Vs 1/2019), čo je v ňom explicitne vyjadrené, preto nie je možné dať za pravdu sťažovateľovi, že obe rozhodnutia rovnocenne koexistujú popri sebe, a teda právne závery skoršieho rozhodnutia je možné účinne uplatňovať v praxi. Kasačný súd v danej súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Atanasovski proti Bývalej juhoslovanskej republike Macedónsko zo 14. januára 2010, č. 36815/03, v rámci ktorého ESĽP vyslovil, že vývoj judikatúry sám osebe nie je v rozpore s riadnym výkonom spravodlivosti, keďže neschopnosť zachovať dynamický a vývojový prístup by mohol byť prekážkou reformy alebo zlepšenia (pozri sp. zn. 6 Ssk 2/2023).

16. Kasačný súd posudzujúc návrh sťažovateľa na prerušenie kasačného konania a podanie podnetu predsedovi najvyššieho správneho súdu v zmysle § 21 ods. 3 písm. a) v spojení s § 24d ods. 1 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z., dospel k záveru, že v prejednávanej veci neboli splnené podmienky na podanie prípadného podnetu predsedovi najvyššieho správneho

17. O náhrade trov kasačného konania vo vzťahu k žalovanej bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaná bola v konaní úspešná, avšak súd jej náhradu trov konania nepriznal, pretože neboli splnené podmienky aplikácie § 168. Žalobca ako neúspešný účastník kasačného konania nemá právo na náhradu jeho trov (§ 167 ods. 1 a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP).

V Bratislave dňa 30. apríla 2024