7Ssk/3/2025

1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že žalobca bol už pred 1. januárom 2019 v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru. Ministerka vnútra Slovenskej republiky ho personálnym rozkazom z 20. novembra 2018 s účinnosťou od 1. januára 2019 zaradila do činnej zálohy (§ 40 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže a Železničnej polície v znení neskorších predpisov), ustanovila ho do funkcie policajného pridelenca v cudzine a rozhodla aj o jeho platových náležitostiach; personálny rozkaz výslovne ustanovoval, že počas pridelenia bude žalobca v personálnej pôsobnosti riaditeľa úradu medzinárodnej spolupráce Prezídia Policajného zboru. Ďalším personálnym rozkazom z 5. novembra 2020 minister ukončil jeho pridelenie k 31. decembru 2020 a vyňal ho z činnej zálohy. V nadväznosti na to ho riaditeľ krajského riaditeľstva ustanovil od 1. januára 2021 do funkcie vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach, ktorého riaditeľ ho k 31. marcu 2021 uvoľnil zo služobného pomeru na jeho vlastnú žiadosť. 2. Žalobca už 15. marca 2021 požiadal žalovaného, aby mu za obdobie jeho pridelenia v cudzine doplatil osobný príplatok, na ktorý si robil nárok podľa kolektívnej zmluvy, a časť cestovných náhrad. Pretože žalovaný na tieto jeho žiadosti reagoval len neformálne, podal žalobca 31. januára 2022 žalovanému podanie, v ktorom výslovne žiadal, aby sa začalo konanie vo veciach služobného pomeru v zmysle § 231 a nasl. zákona č. 73/1998 Z. z. a aby sa mu priznali uvedené doplatky, ktoré celkovo vyčíslil na 17.004,51 €. Žalovaný (konajúci generálnym riaditeľom sekcie personálnych činností) tu preskúmavaným opatrením žalobcovi oznámil, že po zániku jeho služobného už nemožno vydať personálny rozkaz, a preto niet dôvodu na konanie. Okrem toho dodal, že platové náležitosti určoval personálny

rozkaz

ministerky z 20. novembra 2018, voči ktorému sa žalobca nijako nebránil, teda sa s ním stotožnil. 3. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. KE-8S/57/2022-54 zrušil toto opatrenie podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. V odôvodnení zdôraznil už citované ustanovenie § 231 zákona č. 73/1998 Z. z., podľa ktorého účastníkom konania vo veciach služobného pomeru môže byť aj bývalý policajt, ak sa má konať o jeho právach. Pretože žalobca je bývalým policajtom, môže byť účastníkom podľa citovaného ustanovenia. Podľa § 235 ods. 2 cit. zák. sa jeho návrhom začne konanie podľa citovaného zákona, v ktorom mal oprávnený orgán riadne konať postupom podľa ustanovení uvedeného zákona. Namiesto toho žalovaný neoprávnene vybavil vec tu preskúmavaným opatrením. Vzhľadom na dôvod zrušenia sa správny súd nezaoberal vecnou stránkou žalobcom uplatnených nárokov.

6. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

Z tohto ustanovenia je zrejmé, že zánik služobného pomeru nebráni tomu, aby sa s bývalým policajtom viedlo takéto konanie. Pretože podľa § 235 ods. 1 a 2 zákona č. 73/1998 Z. z. sa konanie môže začať aj návrh účastníka konania (teda aj bývalého policajta), a to dňom, keď bol takýto návrh doručený oprávnenému orgánu, podaním žalobcu z 31. januára 2022 sa začalo konanie podľa tohto zákona. Z § 241 cit. zák. potom plynie, že toto konanie sa musí ukončiť rozhodnutím so všetkými náležitosťami, voči ktorému je zásadne (porov. § 242 ods. 1 a § 244 cit. zák.) možné podať odvolanie. Z citovaných ustanovení nevyplýva, že by pre začatie a vedenie konania bolo podstatné, či je alebo nie je „možné vydať personálny rozkaz", pretože zákon č. 73/1998 Z. z. takúto terminológiu vôbec nepoužíva. Naopak, z cit. § 241 tohto zákona plynie, že v každom začatom konaní možno vydať rozhodnutie, ktorého zmyslom je práve jasná dispozícia vo veci (§ 241 ods. 2 cit. zák.), teda o tom, čo je predmetom konania (t. j. napríklad priznanie či nepriznanie nároku, zamietnutie žiadosti a pod.).

Podľa čl. 8 ods. 3 cit. nariadenia ustanovovacia pôsobnosť zahŕňa aj právo (okrem iného) určiť služobný príjem. Podľa čl. 8 ods. 4 voči policajtovi zaradenému do zálohy podľa § 40 zákona č. 73/1998 Z. z. túto právomoc vykonáva nadriadený, ktorý o zaradení do zálohy rozhodol, ak nie je v personálnom rozkaze uvedené inak.

Ani jedna z funkcií, do ktorých bol žalobca v spornom období (ale aj naposledy pred skončením služobného pomeru) ustanovený, tak zjavne nebola v personálnej pôsobnosti generálneho riaditeľa sekcie personálnych činností žalovaného (hoci aj jemu taká personálna pôsobnosť môže patriť, porov. čl. 7 ods. 6 cit. nariadenia č. 83/2020 V. m. v.). Generálny riaditeľ tejto sekcie tak podľa čl. 8 cit. nariadenia v žiadnom prípade nebol oprávnený rozhodovať v otázkach služobného príjmu žalobcu. Aj keby sa teda (pri najlepšej vôli) na preskúmavané opatrenie hľadelo ako na rozhodnutie podľa § 241 zákona č. 73/1998 Z. z., bolo by vydané neoprávneným orgánom, čo je dôvodom jeho zrušenia, na ktorý sa berie zreteľ aj nad rámec žalobných bodov [§ 191 ods. 1 písm. a) a § 134 ods. 2 písm. a) SSP]. Len pre úplnosť treba dodať, že rovnaké závery platili aj za účinnosti predošlého nariadenia ministra vnútra č. 174/2010 V. m. v. účinného do 30. júna 2020.