7Ssk/33/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobcu: V. N., I.. X. V. XXXX, Z. XX, N., zastúpeného: JUDr. Pavel Piovarčí ml., advokát, Štúrova 20, Košice - Staré Mesto, proti žalovanému: minister spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 73, Bratislava - Nové Mesto, o preskúmanie rozhodnutia z 30. júla 2019, č. 41676/2019/42, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Sa 32/2019-84 z 28. apríla 2021 takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalovaného sa zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

Riaditeľ uvedeného ústave B.. K. v presne nezistený deň vystavil poukaz na preventívnu rehabilitáciu v LRS Omšenie na obdobie 22. apríla až 5. mája 2015. Zároveň menovaná 17. apríla 2015 na tlačive „Žiadosť o určenie dovolenky, udelenie služobného (pracovného) voľna a poskytnutie preventívnej rehabilitácie“ požiadala o poskytnutie preventívnej rehabilitácie v LRS Omšenie s nástupom 22. apríla 2015 na 14 dní s návratom 6. mája 2015 z dôvodu označeného ako „PR/2015“. Riaditeľ ústavu v ten istý deň na uvedenom tlačive označil predtlačené slovo „určujem“ (podľa poznámky sa tým rozumelo aj „udeľujem“ alebo „vysielam“) a podpísal ho. B.. K. si na cestu z Košíc do Omšenia vypísala tlačivo „cestovný príkaz“, ktoré však nepodpísal riaditeľ ústavu ani iný nadriadený. Na deň 22. apríla 2015 vydal riaditeľ ústavu denný rozkaz č. 112, podľa ktorého časti C bola B.. K. zaradená na rehabilitácii. Menovaná v tento deň cestovala z Košíc do Omšenia vlastným motorovým vozidlom, s ktorým však okolo 11:00 hod pri R. havarovala a pri nehode zomrela.

rozhodnutím z 2. júna 2015 ho priznal podľa § 50 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení neskorších predpisov len na obdobie jedného roka, teda 22. apríla 2015 až 22. apríla 2016.

cestu. Rovnaký záver vyvodila aj za použitia § 174 ods. 1, § 37 ods. 1 a § 146 ods. 10 zákona č. 73/1993 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení

Krajský súd v Bratislave však rozsudkom č. k. 5 S 97/2016-71 zrušil obe tieto rozhodnutia a vytkol obom orgánom, že ich závery sú neisté a nejasné a že sa dôsledne nezaoberali vymedzením služobného úrazu podľa § 29 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z., osobitne tým, či preventívna rehabilitácia s ohľadom na § 146 ods. 7 zákona č. 73/1998 Z. z. nebola činnosťou vykonávanou na pokyn nadriadeného.

K. nedal príkaz ani pokyn na vykonanie služobnej cesty a osobitne ani na použitie vlastného motorového vozidla, pretože nepodpísal príslušný cestovný príkaz. Jej cestu na rehabilitáciu tak nebolo možné posudzovať ako činnosť vykonávanú na pokyn nadriadeného v zmysle § 29 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z. a jej úraz počas tejto cesty nebolo možné posudzovať ani ako úraz utrpený pre výkon služby podľa § 29 ods. 1 písm. g) cit. zák. Žalobca tak nesplnil žiadnu z podmienok ustanovených v § 50 ods. 2 cit. zák., na základe ktorej by jeho nárok na vdovecký výsluhový dôchodok trval aj po uplynutí jedného roka od úmrtia manželky. Napriek odvolaniu žalobcu žalovaný preskúmavaným rozhodnutím z 30. júla 2019 potvrdil rozhodnutie útvaru sociálneho zabezpečenia, pretože sa stotožnil s jeho dôvodmi.

4. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 2 Sa 32/2019-84 zrušil rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie útvaru sociálneho zabezpečenia podľa § 191 ods. 1 písm. c), e), d) SSP. Po zopakovaní priebehu administratívneho konania a citácii právnych predpisov orgánom verejnej správy najskôr vytkol, že sa nezaoberali praxou v služobnom útvare B.. K., pokiaľ ide o podpisovanie cestovných príkazov. Ďalej videl rozpor v ich postupe, keď na jednej strane sa komisia ústavu 13. júla 2015 zaoberala otázkou, či úraz menovanej bol služobným úrazom, no na druhej strane žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí konštatuje, že na takéto posudzovanie nemali tieto orgány právomoc. Z toho, že riaditeľ ústavu nedal menovanej cestovný príkaz, aby použila na cestu na rehabilitáciu vlastné motorové vozidlo, nemožno podľa správneho súdu usudzovať, že cesta bola vykonaná svojvoľne.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaný domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Uplatnil v nej tieto sťažnostné body: 1. Žalovaný nemá právomoc rozhodovať o tom, či úraz je služobným úrazom, keďže o tom rozhodujú súdy. V dôsledku toho nemôžu o tejto otázke rozhodovať ani správne súdy, a tak napadnutým rozsudkom bolo rozhodnuté vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov [§ 440 ods. 1 písm. a) SSP]. 2. Žalobca napadol len rozhodnutie o výplate dávky, a tak nie je možné znova rozhodovať o nároku na dávku, ako mu to uložil správny súd. Podľa žalovaného služobná cesta nie je možná bez nadriadeným podpísaného cestovného príkazu, ktorý je aj podkladom pre vyúčtovanie cestovných náhrad pri preventívnej rehabilitácii. Denný rozkaz nepreukazuje vyslanie na preventívnu rehabilitáciu. Závery komisie riaditeľa ústavu z 13. júla 2015 žalovaný nijako nespochybňoval, ale opravným prostriedkom žalobcu malo byť podanie určovacej žaloby na súd, že úraz je služobným úrazom. Správny súd navyše nesprávne posúdil účinky tejto správy. Tieto nedostatky znamenajú, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. 3. Konečne, napadnutý rozsudok sa nijako nevyrovnal s námietkou žalovaného, že žalobca mal podľa § 113 ods. 2 písm. b) zákona č. 328/2002 Z. z. dôkazné bremeno na preukázanie, že išlo o služobný úraz. To podľa žalovaného zakladá dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP. 6. Žalobca navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok. Právomoc správnych súdov je vymedzená v § 6 SSP a v prerokúvanej veci súdy preskúmavali rozhodnutie orgánu verejnej správy, teda konali v jej rámci. Posúdenie otázky, či úraz B.. K. bol služobným úrazom, bol nevyhnutným predpokladom tohto prieskumu. V merite veci žalovanému vytkol, že neustále opakuje rovnakú argumentáciu, ktorá vychádza zo striktného jazykového výkladu; ten však podľa judikatúry

7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v rozsahu uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti mu vec na ďalšie konanie, je povinný uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy ďalej postupovať. Napadnutému rozsudku možno do istej miery vytknúť, že nie všetky jeho odseky sú ľahko zrozumiteľné (napríklad ods. 52), preberajú sa v ňom závery predošlého rozsudku Krajského súdu v Bratislave, ktoré nie sú použiteľné (ako to žalovaný správny namietol), a jednotlivé závery nie sú jasne priradené k použitým zrušovacím dôvodom, teda nie je úplne ľahko zistiteľné, čo zakladá nesprávne právne posúdenie, čo zakladá nepreskúmateľnosť a čo nedostatočné zistenie skutkového stavu. Vo výsledku sú však z neho zistiteľné právne závery správneho súdu, ako aj pokyny pre ďalší postup žalovaného a útvaru sociálneho zabezpečenia v konaní. Otázke dôkazného bremena žalobcu sa síce správny súd osobitne nevenoval, no podstata jeho odôvodnenia spočívala v nesprávnom právnom posúdení otázky, či cestu na preventívnu rehabilitáciu možno alebo nemožno považovať za výkon služby na účely pracovného úrazu v zmysle § 29 zákona č. 328/2002 Z. z. Tieto otázky

9. V prerokúvanej veci nebolo spochybnené skutkové zistenie, že žalobca je vdovcom po príslušníčke Zboru väzenskej a justičnej stráže (t. j. „policajtke“ v zmysle § 1 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z.), ktorá zomrela 22. apríla 2015, a podľa § 46 v spojení s § 51 zákona č. 328/ 2002 Z. z. mu vznikol nárok na vdovecký výsluhový dôchodok. Ten mu aj bol právoplatne priznaný rozhodnutím zo 16. mája 2019, ktoré nenapadol a tak nie je predmetom prieskumu. Predmetom prieskumu bolo naopak rozhodnutie útvaru sociálneho zabezpečenia, ktorým mu od 22. apríla 2016 zastavil výplatu tohto dôchodku, pretože podľa § 50 ods. 1 v spojení s § 51 cit. zák. mal nárok na jeho výplatu len počas jedného roka od úmrtia manželky. Žalobca však tvrdil, že v jeho veci sú splnené podmienky § 50 ods. 2 písm. g) cit. zák., podľa ktorého aj po uplynutí tejto doby má vdovec nárok na výplatu vdoveckého výsluhového dôchodku, ak k úmrtiu manželky došlo (okrem iného) v dôsledku služobného úrazu.

cit. zák. hovorí o úmrtí policajta v dôsledku služobného úrazu, rozumie sa tým služobný úraz v tom zmysle, ako ho vymedzuje § 29 cit. zák. Na tom nič nemení okolnosť, že ustanovenie § 174 zákona č. 73/1998 Z. z. takisto vymedzuje pojem služobného úrazu (úraz pri výkone služby alebo v priamej súvislosti s ním) a § 188a cit. zák. vymedzuje, čo sa rozumie výkonom služby a priamou súvislosťou s ním. Keďže na účely zákona č. 328/2002 Z. z. je služobný úraz definovaný v cit. § 29, ktorý nijako neodkazuje na jeho vymedzenie v zákone č. 73/1998 Z. z., niet dôvodu na tento osobitný zákon odkazovať ani pri výklade pojmu služobný úraz.

11. Už z uvedeného výkladu je celkom zjavná nesprávnosť námietky žalovaného, že posúdenie úrazu ako služobného úrazu je prejudiciálna otázka, ktorú si útvar sociálneho zabezpečenia, žalovaný a konzekventne ani správny súd nemohli posúdiť sami.

No žalovaný sa mýli aj v samotnom názore, že charakter služobného úrazu je predbežnou otázkou, o ktorej by mal rozhodovať súd. Podľa § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. sa na konanie o dávkach sociálneho zabezpečenia vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Podľa § 40 ods. 1 Spr. por. platí, že ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takýmto rozhodnutím viazaný; inak si môže o takejto otázke urobiť úsudok. Podľa názorov doktríny predbežnou otázkou je taká otázka, ktorej zodpovedanie podmieňuje rozhodnutie v správnom konaní, no ktorej zodpovedanie nepatrí do kompetencie správneho orgánu (porov. Potásch, P., Hašanová, J., Vallová, J., Milučký J., Medžová, D. Správny poriadok. Komentár. 4. vydanie.

Ako však už bolo uvedené, pojem služobného úrazu na účely zákona č. 328/2002 Z. z. definuje výlučne tento zákon. Zo žiadneho ustanovenia tohto zákona pritom nevyplýva, že by o otázke, či úraz je služobným úrazom v zmysle § 29 cit. zák., mal právomoc rozhodovať akýkoľvek iný orgán než ten, ktorý rozhoduje o samotnej výplate dávky. Osobitne zo žiadneho ustanovenia tohto zákona nevyplýva, že by o tejto otázke mal právomoc rozhodovať súd v civilnom sporovom

Pokiaľ žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí odkazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 19/2012, tak nepostrehol, že v danej veci išlo o spor o dávku v dôsledku úrazu zamestnanca v pracovnom pomere. Podľa § 7 ods. 1 vtedy účinného Občianskeho súdneho poriadku, na ktorý odkázal aj najvyšší súd, však spory z pracovnoprávnych vzťahov prejednávali súdy, a to isté ustanovuje aj § 14 Zákonníka práce.

13. Vychádzajúc z uvedených úvah tak nemôže obstáť názor žalovaného, ktorý bol vyjadrený v preskúmavanom rozhodnutí, že útvar sociálneho zabezpečenia a žalovaný ako správne orgány nie sú oprávnené posúdiť či úraz, ktorý utrpela manželka žalobcu 22. apríla 2015, bol služobným úrazom v zmysle § 29 zákona č. 328/2002 Z. z. Správny súd tak postupoval správne, keď rozhodnutie žalovaného, aj útvaru sociálneho zabezpečenia zrušil a zaviazal ich, aby sa v ďalšom konaní dôsledne zaoberali touto otázkou. Vo výsledku správne potom

Zákon podrobnejšie nevymedzuje, v akej podobe alebo forme má byť príkaz, pokyn alebo rozkaz vydaný, ani aký má byť jeho presný obsah. Povinnosťou útvaru sociálneho zabezpečenia a žalovaného tak bolo v prerokúvanej veci zistiť, či činnosť manželky žalobcu, pri ktorej utrpela posudzovaný úraz 22. apríla 2015, bola vykonávaná na základe takéhoto príkazu, pokynu alebo rozkazu.

Podľa § 146 ods. 10 cit. zák. podrobnosti o vykonávaní preventívnej rehabilitácie a vysielaní na preventívnu rehabilitáciu ustanovení všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo. Podľa § 118 ods. 1 cit. zák. pri preventívnej rehabilitácii vykonávanej formou liečebno-preventívnej starostlivosti patrí policajtovi náhrada preukázaných výdavkov ako pri pracovnej ceste, a podľa § 118 ods. 2 cit. zák. mu taká náhrada patrí počas piatich dní aj v prípade, že preventívnu rehabilitáciu vykonáva formou výkonu práce.

Preto nemôže obstáť ani názor útvaru sociálneho zabezpečenia, s ktorým sa stotožnil aj žalovaný, že manželka žalobcu na preventívnu rehabilitáciu cestovala svojvoľne, pretože nemala na túto cestu cestovný príkaz ako pri služobnej ceste.

Takým všeobecne záväzným právnym predpisom je okrem iného výnos Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky z 22. júna 1998, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 73/1998 Z. z. (oznámený pod č. 203/1998 Z. z.), v znení neskorších predpisov. Podľa § 7 ods. 1 cit. výnosu o vyslaní príslušníka (Zboru väzenskej a justičnej stráže, porov. leg. skratku v § 2 ods. 1 cit. výnosu) na preventívnu rehabilitáciu formou uvedenou v § 146 ods. 4 písm. a) a c) [pozn.: dnes § 146 ods. 3 písm. a) a b)] zákona č. 73/1998 Z. z. rozhoduje nadriadený, ktorý je oprávnený udeliť dovolenku. Pri preventívnej rehabilitácii formou liečebno-preventívnej starostlivosti o vyslaní rozhoduje lekárska komisia, ktorá prideľuje poukaz na základe odporúčania ošetrujúceho lekára (§ 7 ods. 2 cit. výnosu).

Z oboch týchto listín je pritom zrejmé, že za miesto rehabilitácie bolo určené „LRS Omšenie“. Podľa cit. § 7 ods. 1 výnosu č. 203/1998 Z. z. pritom právne tento nadriadený bol povolaný rozhodnúť o vyslaní na preventívnu rehabilitáciu formou uvedenou v § 146 ods. 3 písm. a) zákona č. 73/1998 Z. z. Pri forme podľa § 146 ods. 3 písm. b) by o takom vyslaní musela rozhodnúť lekárska komisia, z obsahu spisu však vôbec nevyplýva, že by manželka žalobcu bola žiadala o rehabilitáciu touto formou. Tvrdenie o tejto forme sa uvádza len v prípise zo 14. júla 2015, ktorý ústav v Košiciach adresoval útvaru sociálneho zabezpečenia, už v ďalšom prípise z 21. mája 2019 však tento ústav tvrdil, že manželku žalobcu na preventívnu rehabilitáciu vyslal nadriadený. Pokiaľ by ju však aj nadriadený vyslal na takú formu preventívnej rehabilitácie (liečebno-preventívnu starostlivosť), na ktorú podľa cit. výnosu sám vyslať nemohol, nemôže to byť pričítané na ťarchu manželke žalobcu ani žalobcu.

18. Podľa § 146 ods. 9 zákona č. 73/1998 Z. z. sa preventívna rehabilitácia podľa odseku 3 písm. a) a b) poskytuje v kúpeľnorehabilitačných ústavoch alebo v zdravotníckych zariadeniach určených ministerstvom. Podobne podľa § 6 ods. 1 a 4 výnosu č. 203/1998 Z. z. sa preventívna rehabilitácia tak formou aktívneho odpočinku [§ 146 ods. 3 písm. a)], ako aj formou liečebno-preventívnej starostlivosti [§ 146 ods. 3 písm. b)] vykonáva spravidla v (určených) liečebno-rehabilitačných strediskách zboru. Aj z tohto je teda zrejmé, že medzi oboma formami rehabilitácie nie je zásadný praktický rozdiel; ten sa spravidla prejaví len konkrétnym režimom a poskytovanými službami v príslušnom stredisku. V prerokúvanej veci

Manželka žalobcu bola pritom zaradená na výkon služby v ústave v Košiciach. Podľa cit. § 146 ods. 7 zákona č. 73/1998 Z. z. však bola v deň, kedy bola na preventívnu rehabilitáciu vyslaná, povinná túto rehabilitáciu aj nastúpiť. Podľa kasačného súdu tak táto jej povinnosť zahŕňala aj povinnosť dostaviť sa z miesta výkonu služby (Košice) do miesta výkonu rehabilitácie (LRS Omšenie). Inak povedané, rozhodnutie nadriadeného o vyslaní na preventívnu rehabilitáciu do tohto miesta tak v sebe nevyhnutne obsahovalo aj pokyn dopraviť sa na toto miesto z miesta výkonu služby. 19.

Podľa kasačného súdu však rovnako ako služobnú cestu treba aj preventívnu rehabilitáciu považovať za jednotný časový úsek, ktorý začína okamihom, od kedy je policajt na ňu vyslaný a kedy je povinný ju aj nastúpiť, až do okamihu, kedy sa z nej navráti. Rozhodnutím nadriadeného, ktorý policajta podľa § 146 ods. 7 cit. zák. a § 7 ods. 1 výnosu č. 203/1998 Z. z. vyslal na preventívnu rehabilitáciu, sú potom kryté činnosti v tomto období, teda tak priama cesta z miesta výkonu služby do miesta konania preventívnej rehabilitácie, samotný výkon preventívnej rehabilitácie, ako aj priama cesta späť do miesta výkonu služby.

rehabilitáciou podľa § 118 cit. zák. Tie však nie sú predmetom prerokúvanej veci.