7Ssk/34/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobcu: R. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. Č.. XXXX/.XX, L. W. U., právne zastúpený advokátkou JUDr. Ing. Marcelou Martinkovičovou, so sídlom Námestie svätého Egídia č. 95, Poprad, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, pracovisko Košice, so sídlom Zádielska č. 2, Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: UPS/US6/SSVODPPKPC1/SOC/2019/9157 zo dňa 08.08.2019, kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sa/ 22/2019 - 66 zo dňa 08.11.2022, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. Žalovanému sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

UPS/US6/SSVODPPKPC1/SOC/2019/9157 zo dňa 08.08.2019 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“). Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Spišská Nová Ves číslo:

V odôvodnení prvostupňový správny orgán uviedol, že prvýkrát o jeho žiadosti úrad rozhodol dňa 26.01.2015, kedy mu peňažný príspevok na prepravu nepriznal. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím zo dňa 27.04.2015.

70%. Je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. V komplexnom posudku zo dňa 21.04.2015 mu peňažný príspevok na prepravu nebol navrhnutý z dôvodu, že posudzovaný bol síce odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, avšak nespĺňal podmienky § 36 ods. 2 tohto zákona z dôvodu, že posudzovaný nepreukázal aktivity podľa uvedeného paragrafu. Posudzovaný sa napriek opakovaným snahám zo strany tunajšieho úradu nedostavil na osobný pohovor na tunajší úrad, ani podľa § 57 ods. 1 písm. f) cit. zákona neumožnil návštevu v mieste svojho trvalého alebo prechodného bydliska, a tak nebolo možné vykonať sociálnu posudkovú činnosť, ktorá je potrebná pre posúdenie sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia a následne pre vydanie komplexného posudku. Menovaný sa sám a dobrovoľne rozhodol osobného pohovoru nezúčastniť.

Posudzovaný sa v stanovenom termíne na ústredie nedostavil. Na uvedené predvolanie reagoval listom zo dňa 02.07.2019, v ktorom sa ospravedlnil, že z dôvodu pretrvávajúceho nepriaznivého zdravotného stavu sa v stanovenom čase nedostaví na ústredie. Zároveň uviedol, že z hľadiska prognózy svojich ochorení nepripadá do úvahy ani neskorší termín. Preto bol posudzovanému doručený list ústredia zo dňa 08.07.2019, v ktorom mu bolo oznámené, že dňa 16.07.2019 bude vykonaná návšteva v jeho domácom prostredí na adrese trvalého bydliska, ako aj prechodného bydliska.

údajov, ktoré boli zistené pri sociálnej posudkovej činnosti vykonanej sociálnymi pracovníkmi ústredia 18.03.2015, kedy bolo zistené, že posudzovaný býva na adrese prechodného bydliska sám v rodinnom dome, manželka tam za ním dochádza z trvalého bydliska 3x denne, aby mu zabezpečila stravu. Trpí viacerými ochoreniami, v dôsledku čoho dochádza uňho k závratom, poruchám rovnováhy a častým pádom. V dôsledku vysokého krvného tlaku má obmedzený pohyb a vyžaduje šetriaci režim. Je správne orientovaný, nemá narušenú orientačnú schopnosť. Zároveň uviedol, že bol pracovníkmi prvostupňového orgánu viackrát videný bez sprievodu inej fyzickej osoby, bez akejkoľvek pomôcky na zastávke autobusu, na úrade, v nákupných strediskách. Žalovaný konštatoval, že posudzovaný spĺňa základnú podmienku pre priznanie požadovaného prostriedku na prepravu, ktorou je odkázanosť na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. Ďalšiu podmienku stanovenú v § 36 ods. 2 cit. zákona však nesplnil.

4. Správny súd sa v napadnutom rozsudku v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom žalovaného, že v danom prípade žalobca nesplnil podmienku § 36 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z. Nepreukázal totiž, že by prepravu využíval na svoje pracovné aktivity, vzdelávacie aktivity, rodinné aktivity alebo osobné aktivity, pričom podmienka využívania na pracovné aktivity je splnená aj vtedy, ak vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť alebo podniká. Žalobca mal dôkaznú povinnosť tvrdenia a preukázania využitia osobného motorového vozidla na aktivity uvedené v tomto ustanovení, ktorú povinnosť žalobca ani napriek viacerým výzvam správnych orgánov nesplnil a to napriek tomu , že ich deklaroval už v odvolaní zo dňa 09.02.2015 voči prvému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa, ktoré malo za následok jeho zrušenie rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžsk/30/2017 zo dňa 29.05.2018. Poukázal na § 57 ods. 1 písm. g) citovaného zákona, ktorý hovorí o povinnosti žiadateľa umožniť vykonanie sociálneho šetrenia za účelom zhodnotenia dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Žalobca

5. Proti tomuto rozsudku podal kasačnú sťažnosť žalobca. Namietol nesprávny procesný postup správneho súdu [§ 440 ods. 1 písm. f) Správneho súdneho poriadku, (ďalej „SSP“)], ktorý mal nastať tým, že žalovaný nerešpektoval právny názor uvedený v zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu. Najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, ktoré okruhy možných aktivít sťažovateľ vymedzil a neprihliadnutie žalovaného k týmto činnostiam zakladá vadu administratívneho konania. Ďalej namietal, že je úplne samozrejmé, že on ako ťažko zdravotne postihnutá osoba nie je schopný prepravovať sa samostatne a je odkázaný na prepravu na inú osobu minimálne na činnosti, ktoré boli vymedzené v žiadosti o príspevok

osobnú asistenciu. Namietal tiež nesprávne právne posúdenie veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). Samotný zdravotný stav žalobcu odôvodňuje priznanie peňažného príspevku na prepravu, ktorý by vykompenzoval sociálne dôsledky jeho ťažkého zdravotného postihnutia.

Tiež poukázal na to, že samotné správne orgány konštatovali, že žalobca využíva mestskú hromadnú dopravu, a teda bolo preukázané, že na aktivity uvedené v § 36 ods. 2 zákona využíva mestskú hromadnú dopravu. Napokon namietal nedostatočné odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia, ktoré spôsobuje nepreskúmateľnosť pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 6. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril v podaní zo dňa 31.01.2023. Zotrval na svojom vyjadrení ku správnej žalobe a napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a vydaný v súlade so z. č. 447/2008 Z. z.

Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorý zamietol odvolanie a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým žalobcovi nebol priznaný peňažný príspevok na prepravu podľa § 36 zákona č. 447/2008 Z. z. Podľa názoru žalovaného bola síce splnená medicínska podmienka priznania tejto kompenzácie, teda bolo preukázané, že žalobca je osobou ťažko zdravotne postihnutou na účely citovaného zákona, avšak nebola splnená ďalšia kumulatívna podmienka stanovená v § 36 ods. 2 tohto zákona, pretože žalobca nepreukázal také svoje aktivity, na ktoré by túto prepravu využíval (pracovné aktivity, vzdelávacie aktivity, rodinné aktivity či občianske aktivity). Žalobca totiž na viacnásobné vyzvanie prvostupňového aj odvolacieho orgánu žiadne takéto aktivity ani netvrdil, ani nepreukázal. Naopak, žalobca má za to, že si svoju dôkaznú povinnosť splnil tým, že tieto činnosti uviedol v žiadosti o asistenciu a vymenované sú aj v rozhodnutí najvyššieho súdu, ktorý zrušil v poradí prvé rozhodnutie

zdržiava. Podľa § 36 ods. 1 citovaného zákona fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá je podľa komplexného posudku vypracovaného podľa § 15 ods. 1 odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, možno poskytnúť peňažný príspevok na prepravu. Podľa § 36 ods. 2 citovaného zákona peňažný príspevok na prepravu možno poskytnúť fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá na svoje pracovné aktivity, vzdelávacie aktivity, rodinné aktivity alebo občianske aktivity využíva prepravu zabezpečovanú osobou, ktorá má oprávnenie na vykonávanie prepravy, obcou alebo registrovaným subjektom podľa osobitného predpisu. Podmienka využívania osobného motorového vozidla na pracovné aktivity je splnená aj vtedy, ak fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím podniká, prevádzkuje alebo vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť v mieste svojho trvalého pobytu.

10. Základné podmienky pre priznanie peňažného príspevku na prepravu sú stanovené v § 36 zákona č. 447/2008 Z. z. Prvou podmienkou je, že sa jedná o fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím (ŤZP), ktorá je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom podľa 14 ods. 6 zákona. Druhou podmienkou je, že táto fyzická osoba sa potrebuje (mieni) prepravovať z dôvodu realizácie ďalej uvedených integračných aktivít. Týmito sú: pracovné aktivity (aktivity súvisiace s realizáciou práva na prácu a zamestnávanie), vzdelávacie aktivity (najmä prepravu do a zo školy a školského zariadenia), rodinné aktivity (aktivity, ktorými osoba s ŤZP rozvíja svoje právo na súkromný a rodinný život) alebo občianske aktivity (politická, kultúrna, náboženská či iná aktivita, ktorou sa osoba s ŤZP zapája do života spoločnosti). Zároveň je potrebné zdôrazniť, že aktivitou na účely poskytovania peňažného príspevku na prepravu nemôže byť poskytovanie zdravotnej starostlivosti podľa zákona č. 576/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov o zdravotnej starostlivosti.

12. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Sžsk/30/2017 zo dňa 29. mája 2018 taktiež vychádzal z uvedeného právneho názoru. Mal za to, že skutkové zistenia v danej veci neumožňovali ešte meritórne rozhodnúť o žiadosti žalobcu o príspevku na prepravu, keďže žalobca v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu poukazoval, na okruh možných aktivít (duchovná činnosť, spoločenská činnosť, kultúra - návšteva kina, divadla, koncertu, výstav a iné, návšteva šachového krúžku - bod 31 rozsudku najvyššieho súdu). V tomto rozsudku kasačný súd nevyslovil záväzný právny názor, podľa ktorého by žalobcovi peňažný príspevok na prepravu patril; dôvodom na zrušenie pôvodného rozhodnutia žalovaného bolo, že nebol riadne zistený skutkový stav (bod 36 citovaného rozsudku). Preto v ďalšom správnom konaní správne orgány postupovali správne, keď sa snažili došetriť skutkový stav týkajúci sa možných aktivít žalobcu. Toto šetrenie malo byť vykonané v rámci sociálnej posudkovej činnosti v zmysle § 13 citovaného zákona, ktorou sa analyzujú individuálne predpoklady osoby so ŤZP, v danom

13. Pokiaľ však žalobca odmietol súčinnosť so správnymi orgánmi a nedostavil sa na predvolanie na prvostupňový správny orgán, odôvodňujúc to pretrvávajúcim nepriaznivým zdravotným stavom a aj do budúcnosti sa odmietol dostaviť na správny orgán z tohto dôvodu, správne potom žalovaný, napĺňajúc požiadavku riadneho zistenia skutkového stavu, vykonal všetky potrebné úkony, aby sociálnu posudkovú činnosť vykonal priamo v domácnosti žalobcu. Svoj pohovor žalovaný mienil vykonať v trvalom aj prechodnom bydlisku žalobcu. Ten však, hoci mu bol známy termín návštevy sociálneho pracovníka, sa v mieste trvalého ani prechodného pobytu nezdržiaval a neumožnil tak návštevu zamestnanca žalovaného, hoci mal túto povinnosť podľa § 57 ods. 1 písm. g) cit. zákona.

14. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na judikát uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR číslo 7/2013 pod číslom 104. V správnom konaní správny orgán konajúci podľa zákona č. 447/2008 Z. z. postupuje, okrem vyššie uvedených výnimiek, podľa ustanovení Správneho poriadku a preto povinnosťou žalovaného správneho orgánu bolo v predmetnom konaní postupovať v súčinnosti s účastníkom tohto konania - žalobkyňou.

konania. Nesplnenie si tejto povinnosti však nezbavuje správny orgán zistiť vo veci skutkový stav, keďže túto povinnosť správnemu orgánu ukladá zákonodarca v ustanovení § 32 ods. 1 Správneho poriadku. . . . Správny orgán v konaní môže pokračovať, a teda vydať rozhodnutie, ak účastník sa svojho práva na vyjadrenie výslovne vzdá alebo ostane nečinný.

tomto smere. V samotnej žiadosti o poskytnutie peňažného príspevku na prepravu uviedol, že príspevok žiada z dôvodu zabezpečenia prepravy na lekárske a kontrolné vyšetrenia, čo nie je integračná aktivita zabezpečovaná príspevkom na prepravu (bod 10. tohto rozsudku). Ďalšie dôvody neuviedol. Dôvody, ktoré uvádzal v odvolaní voči v poradí prvému prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré uvádzal najvyšší súd v zmeňujúcom rozsudku v bode 31, mali byť aktivity, ktoré žalobca mal mať v roku 2015 (keďže ich pôvodne uviedol v návrhu na priznanie príspevku na asistenciu, ktorý mal podľa jeho tvrdenia predložiť sociálnym pracovníkom dňa

dostatočné. 16. Vo vzťahu ku sťažnostným námietkam kasačný súd uvádza nasledovné: 17. Žalobca namieta, že sa správne orgány neriadili záväzným právnym názorom uvedeným rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžsk/30/2017. K tomu kasačný súd uvádza, že v tomto rozsudku nebol uvedený záväzný právny názor vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci. Najvyšší súd zrušil v poradí prvé rozhodnutie žalovaného len z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Preto bolo práve v súlade s týmto právnym názorom, aby správne orgány v ďalšom konaní, vzhľadom na odstup času od jediného podania žalobcu, v ktorom určité aktivity špecifikoval (odvolanie voči v poradí prvému prvostupňovému rozhodnutiu z roku 2015) doplnili dokazovanie na túto otázku. O čo sa správne orgány riadne pokúsili, avšak bol to práve žalobca, ktorý nespolupracoval so správnymi orgánmi a žiadne tvrdenie na tieto skutočnosti im neposkytol. K tomu kasačný súd dodáva, že táto námietka nie je námietkou v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP, pretože sa netýka procesného pochybenia zo strany správneho súdu, ale nesprávneho právneho posúdenia veci správnym orgánom.

Odvtedy sa situácia žalobcu zmenila už len z pohľadu jeho zhoršujúceho sa zdravotného stavu, ako sám tvrdí v tomto konaní. Nedôvodná je preto aj námietka, že skutkový stav nebol zistený presne a úplne preto, že žalovaný nevzal do úvahy skutočnosti uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu v bode 31. Skutočnosti uvedené v bode 31 tohto rozsudku sú totiž tvrdenia žalobcu z roku 2015. Bol to práve žalobca, ktorý zmaril, aby boli jeho aktivity v tomto konaní riadne vyšetrené a zistené. 19. Žalobca ďalej namieta nesprávne právne posúdenie veci, poukazujúc pritom na účel zákona č. 447/2008 Z. z. K tomu kasačný súd uvádza, že práve z vymedzenia účelu zákona (§ 1 ods. 2) je zrejmé, že každá kompenzácia sa poskytuje za účelom podpory sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti.

znamená, že fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím musí správnemu orgánu tieto aktivity ozrejmiť a špecifikovať ich aj určitým časovým rozsahom ich vykonávania tak, aby bolo zrejmé, ktorým aktivitám sa venuje a v akom rozsahu. Toto však žalobca neučinil a práve naopak, osobnému kontaktu so zamestnancami prvostupňového orgánu či žalovaného sa vyhol.

21. Napokon žalobca namieta, že žalovaný nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. Žalobca však neuviedol, ktoré konkrétne otázky žalovaný nechal nepovšimnuté či otvorené a riadne ich nezdôvodnil. Naopak, samotná táto námietka žalobcu je neurčitá a teda nepreskúmateľná.

23. O náhrade trov kasačného konania vo vzťahu k žalovanému súd rozhodol podľa § 168 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP tak, že hoci bol v konaní úspešný, náhradu trov kasačného konania mu nepriznal, pretože neboli splnené podmienky na aplikáciu § 168 - výnimočnosť situácie. Žalobca ako neúspešný účastník kasačného konania nemá právo na náhradu jeho trov (§ 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP).

V Bratislave dňa 28. februára 2024