7Ssk/36/2023

1. Krajský súd v Košiciach č. k. 1Sa/7/2021-43 zo dňa 09.12.2022 (ďalej „napadnutý rozsudok“) zrušil rozhodnutie žalovanej č. 20705-2/2021-BA zo dňa 05.05.2021 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) a vec vrátil jej vrátil na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania.

3. Prvostupňový správny orgán rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 104 ods. 1 č. 461/ 2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o sociálnom poistení“, resp. zákon č. 461/2003 Z. z.) a na ustanovenie čl. 61 ods. 1, ods. 2 a čl. 65 ods. 5 písm. a) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“, resp. „nariadenie č. 883/04“). Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce (ďalej len „úrad práce“) dňom 08.12.2020 zaradil žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie a ten požiadal o dávku v nezamestnanosti. Žiadosť žalobcu bola prvostupňovému správnemu orgánu doručená dňa 08.01.2021. Podkladom na vydanie rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, údaje z úradu práce potrebné na posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti, potvrdený formulár PD U1 kompetentnou inštitúciou, údaje z dokumentu

V Spojenom kráľovstve bol zamestnaný u viacerých zamestnávateľov a pracovné pomery boli uzatvorené na dobu určitú aj neurčitú. V období medzi jednotlivými pracovnými pomermi sa žalobca zdržiaval v Spojenom kráľovstve. Pracovnú situáciu žalobcu tak možno hodnotiť ako stabilnú s prioritnou orientáciou na britský

Podľa vyjadrenia sa žalobca štyrikrát sťahoval na inú ulicu, do iného mesta. V Spojenom kráľovstve bol žalobca prihlásený k prechodnému pobytu od roku 2004 do 2020 a jeho bytovú situáciu možno hodnotiť ako primeranú podmienkam výkonu práce. Počas pracovnej činnosti v Spojenom kráľovstve sa žalobca vracal na územie Slovenskej republiky sám, letecky v priemere štyrikrát ročne na dobu 1-5 týždňov. Na Slovensku sa zdržiaval na adrese trvalého pobytu, spolu s rodičmi, kde aj po návrate zo Spojeného kráľovstva býva. Žalobca je slobodný a bezdetný.

Celková dĺžka pobytu v Spojenom kráľovstve od roku 2004 - 2020, orientácia na britský pracovný trh, zdržiavanie sa na území Spojeného kráľovstva v pracovnom aj mimopracovnom čase, bytové pomery primerané podmienkam výkonu práce, plnenie daňových a odvodových povinnosti v Spojenom kráľovstve svedčia podľa názoru prvostupňového správneho orgánu o zachovaní bydliska a o vytvorení centra záujmov a väzieb na území Spojeného kráľovstva.

na skutočnosť, že bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žalobca neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte EÚ nebolo jeho bydlisko na území Slovenskej republiky, čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na žalobcu nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia.

Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby bolo posúdené v zmysle čl. 11 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“): - dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov - do zápisnice, zo dňa 3. februára 2021, navrhovateľ uviedol, že na území Spojeného kráľovstva sa zdržiaval od septembra 2004 do decembra 2020, t. j. viac ako 16 rokov, čo je nutné považovať za dlhodobý

Spojeným kráľovstvom. Zo zápisnice zo dňa 03.02.2021 vyplýva, že žalobca na území Spojeného kráľovstva pracoval v piatich pracovných pomeroch. V období medzi pracovnými pomermi sa zdržiaval na území Spojeného kráľovstva. Vo vyhlásení žalobca uviedol, že jeho posledný pracovný pomer na území Spojeného kráľovstva trval od 25.07.2011 do 07.12.2020 (viac ako 9 rokov), bol dohodnutý na dobu neurčitú a ukončený bol zo strany zamestnávateľa. Súčasne osvedčil, že počas pobytu v Spojenom kráľovstve si zamestnanie na území Slovenska

Do zápisnice, zo dňa 03.02.2021 uviedol, že na územie Slovenska sa vracal štyrikrát ročne na 1 - 5 týždňov. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti predložil cestovné doklady, podľa ktorých sa v roku 2015 a v roku 2017 na Slovensko vrátil dvakrát; v roku 2016 a v rokoch 2018 - 2020 sa vracal na Slovensko štyrikrát ročne (na 2 až 30 dní, pričom priemerná dĺžka pobytu na Slovensku bola 13 dní). Deklarovanú dĺžku pobytu na Slovensku teda žalobca nepreukázal; - bytová situácia a jej stabilita - na území Spojeného kráľovstva býval žalobca spoločne s bratom, sesternicou a kamarátmi v podnájme, ktorý mal charakter 4-izbového rodinného domu. Počas pobytu v Spojenom kráľovstve ubytovanie 4-krát zmenil. Na území Slovenska od roku 2020 vlastní nehnuteľnosť na bývanie - byt, ktorý však na svoje bývanie plánuje využívať až po jeho rekonštrukcii. Počas návratov na územie Slovenska býval v spoločnej domácnosti s

bydlisko počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie za zachované na území SR. Vzhľadom na uvedené a na skutočnosť, že žalobca nebol bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Spojeného kráľovstva zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

žalobcu na Slovensku počas jeho dlhodobej prítomnosti v zahraničí. 5. K nesúhlasu žalobcu s tvrdením, že v čase voľna sa zdržiaval v Spojenom kráľovstve, keďže na územie Slovenska sa pravidelne vracal a všetok voľný čas, ktorý mohol, trávil na Slovensku, žalovaná uviedla, že žalobca sa na územie Slovenska vracal štyrikrát ročne počas dovolenky, priemerne na 13 dní. Je preto zrejmé, že mimopracovný čas nepochybne prevažne trávil na území Spojeného kráľovstva. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že už viac ako 3 mesiace žije na Slovensku, pričom do Spojeného kráľovstva sa neplánuje vrátiť, žalovaná poukázala na čl. 65 ods. 2 základného nariadenia, kedy preukázanie zachovania bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí sa hodnotí najmä počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Miesto, kde sa zdržiava žalobca po ukončení poslednej zárobkovej činnosti, je preto v konaní o jeho nároku na dávku v nezamestnanosti právne irelevantnou skutočnosťou. Ak žalobca uvádza, že nikdy nemal v

Slovensko. Pohnútka k odchodu do Spojeného kráľovstva, ako aj pre návrat na Slovensko je v kontexte určovania bydliska v rozhodnom čase, teda počas posledného zamestnania, za daných okolností podľa názoru žalovanej irelevantná. Žalobca zvolením územia Spojeného kráľovstva, na ňom trávil väčšinu času, mimo svoje pôvodné rodinné prostredie na Slovensku, čím oslabil svoje individuálne väzby na Slovensko.

Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Čo sa týka exportovateľnosti dávky v nezamestnanosti žalovaná uviedla, že v zmysle čl. 64 základného nariadenia príjemca dávky v nezamestnanosti môže požiadať o jej exportovanie na územie iného členského štátu Európskej únie, teda aj na územie Slovenska; žalobca však o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva nepožiadal, táto dávka mu podľa britských právnych predpisov nebola priznaná a teda nemohla byť ani exportovaná na Slovensko.

Slovensku. Táto okolnosť preukazuje, že žalobca mal nielen trvalý pobyt, ale aj centrum záujmov na území Slovenskej republiky, t. j. miesta, kde býva s úmyslom zdržiavať sa tam trvalo. Správanie žalobcu počas jeho pobytu v Spojenom kráľovstve (vrátane návštev rodičov) nasvedčuje tomu, že bydlisko žalobcu v Spojenom kráľovstve bolo len prechodné a natrvalo sa chcel zdržiavať v SR. Správny súd bol presvedčený, že žalobca konal v záujme zachovania bydliska a centra záujmov v Slovenskej republike, o čom svedčí práve skutočnosť kúpy bytu s tým, že v konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz o rovnocennom postupe so zadovážením si bývania počas zamestnania v Spojenom kráľovstve. Ubytovanie, hoci v samostatnej izbe, ale v zdieľanom dome s ďalšími nájomcami (štyrikrát zmenené), aj po dlhšej dobe pobytu v Spojenom kráľovstve, nesvedčí o vytváraní si náležitého komfortu a súkromia s úmyslom usadenia sa v danej krajine, ale svedčí skôr o úmysle ušetriť počas tohto zamestnania čo najviac finančných prostriedkov. Podľa názoru správneho súdu kúpu bytu plánoval tak, aby

Slovensku. Podľa názoru správneho súdu stabilita zamestnania v Spojenom kráľovstve, dĺžka pobytu tam, ako aj plnenie daňových povinností voči tomuto štátu, by nemali predstavovať zásadné ukazovatele v súvislosti s posudzovaním zachovania centra záujmov v tom ktorom

8. Správny súd s poukazom na rozsudok SD EÚ C-76/76 Silvana Di Paolo proti Office national de ľemploi, uviedol, že finančné možnosti žalobcu, vzdialenosť miesta výkonu práce od bydliska jeho rodičov na Slovensku, cieľ jeho pobytu vo Veľkej Británii a v neposlednom rade aj nastavenie pracovných podmienok v jeho zamestnaní, boli rozhodujúcimi faktormi, pre ktoré sa aj žalobcov mimopracovný život väčšinou odohrával vo Veľkej Británii.

K hodnoteniu rodinných väzieb žalobcu správny súd skonštatoval, že žalovaná nevenovala náležitú pozornosť intenzite vzťahu žalobcu k jeho rodičom, ktorí žijú na Slovensku a za ktorými žalobca pravidelne dochádzal. 9. Ak žalovaná vo svojom rozhodnutí poúčala žalobcu o zákonnej možnosti požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva, správnemu súdu v tomto rozhodnutí súčasne chýba odkaz na konkrétne vnútroštátne právo Spojeného kráľovstva a žalovaná tiež neskúmala právne možnosti uplatnenia si nároku na predmetnú dávku v tomto štáte v prípade, ak síce žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v britskom systéme sociálneho zabezpečenia pre prípad nezamestnanosti, avšak jeho zamestnanecký pomer bol ukončený zo strany zamestnávateľa.

11. Sťažovateľka vo vzťahu k právnemu posúdeniu otázky nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti správnym súdom poukázala na judikatúru kasačného súdu sp. zn. 7Sžsk/92/ 2020 a sp. zn. 7Sžsk/12/2021, z ktorej vyplýva, že nadobudnutie vlastníctva nehnuteľnosti automaticky bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie centra záujmov na Slovensku. Sťažovateľka uviedla, že bydlisko žalobcu bolo posúdené na základe všetkých zistených a preukázaných skutočností v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

rodičov. Svoje posúdenie rodinných väzieb považuje za súladné s Rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009. Sťažovateľka tiež namietala, že nie je oprávnená prejudikovať rozhodnutia príslušných zahraničných inštitúcií o nároku na dávku v nezamestnanosti, považovala však za potrebné informovať žalobcu o možnosti uplatniť si túto dávku na území členského štátu.

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou, je prípustná a podaná v zákonom stanovenej lehote, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), oboznámiac sa so súdnym spisom a administratívnym spisom a po vyhodnotení sťažnostných námietok zistil, že kasačná sťažnosť je dôvodná a preto podľa § 462 ods. 1 SSP rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

16. Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu 24.05.2021 (právoplatnosť preskúmavaného rozhodnutia) poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

18. Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na

Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska.

20. Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

21. Podľa článku 1 písm. i/ bod 2 základného nariadenia, ak právne predpisy členského štátu, ktoré sú uplatniteľné podľa pododseku 1, nerozlišujú medzi rodinnými príslušníkmi a inými osobami, na ktoré sú uplatniteľné, manžel/manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené deti, ktoré dosiahli vek plnoletosti, sa považujú za rodinných príslušníkov.

vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. 24. Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, zásadná. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle úniovom sa nechápe evidovaný trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j/ základného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko, t. j. miesto, kde osoba zvyčajne býva, na účely vykonávacieho nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/

26. Kasačný súd vo vzťahu k výkladu pojmu „bydlisko“ poukazuje na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004, týkajúce sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát. Správna komisia uviedla, že je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť

28. Správny súd v napadnutom rozsudku nespochybňoval záver žalovanej, s ktorým sa stotožňuje aj kasačný súd, že o naplnení kritéria v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia bydlisku žalobcu v posudzovanom období od 08.12.2016 do 07.12.2020 na území Spojeného kráľovstva svedčí dĺžka a trvanie jeho pobytu na území tohto štátu, stabilita a trvanie jeho zamestnania a to, že tento štát bol aj štátom na daňové a odvodové účely.

Vo vzťahu k rodičom a bratovi žalobcu kasačný súd v nadväznosti na vyššie uvedené konštatuje, že pre účely posúdenia zachovania rodinných väzieb rodičia/brat nie sú blízkymi osobami. Zároveň však kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že v prípade žalobcu ani nič nenasvedčovalo, že by jeho vzťah k rodičom bol na úrovni zásadnej odkázanosti, ktorá by bola nezlučiteľná s čo i len dočasným faktickým prenesením jeho bydliska do Spojeného kráľovstva (obdobne rozsudky sp. zn. 7Sžsk/92/2020, sp. zn. 7Ssk/124/2022). Na základe uvedeného je kasačný súd toho názoru, že žalobca si síce nevytvoril rodinné väzby na území Spojeného kráľovstva, avšak ani si rodinné väzby v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) bod ii. na Slovensku nezachoval, preto toto kritérium nie je možné hodnotiť v prospech zachovania úzkych väzieb so SR a teda v prospech zachovania bydliska žalobcu na jeho území (obdobne rozsudok sp. zn. 7Ssk/124/2022).

Z administratívneho spisu (vyhlásenie, zápisnica, doklady o návštevách SR) podľa názoru kasačného súdu jednoznačne vyplýva, že miestom, kde sa žalobca v posudzovanom období dlhodobo zdržiaval, kde bol stabilne zamestnaný, plnil odvodové a daňové povinnosti a kde trávil mimopracovný čas, bolo Spojené kráľovstvo. Správny súd ani žalobca vôbec nespochybnili samotnú skutočnosť, že žalobca mimopracovný čas trávil obvykle na území Spojeného kráľovstva, mal ho za fakt, ktorý je logický a žiadal od žalovanej, aby túto skutočnosť nepripisovala „na ťarchu žalobcu“. Správny súd však neuviedol žiadnu relevantnú právnu úvahu, ktorá by podporila jeho záver, že splnenie tohto kritéria sa môže vykladať len tak, aby to nebolo „na ťarchu žalobcu“. Podľa názoru kasačného súdu skutočnosť, že žalobca trávil podstatnú časť mimopracovného času vo Veľkej Británii, nie je sťažovateľkou vykladaná „na ťarchu žalobcu“, ale ide o objektívnu skutočnosť, vyplývajúcu z vykonaného dokazovania. Sťažovateľka túto skutočnosť len objektívne vyhodnotila a posúdila aj v kontexte s ostatnými kritériami.

31. V súvislosti s posudzovaním bytovej situácie, najmä čo do ustálenia jej stability, kasačný súd uvádza, že je potrebné prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu. Skutočnosť, že žalobca býval v podnájme ešte automaticky nezakladá záver o tom, že centrum záujmov je i naďalej v SR, ale je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že takáto forma ubytovania nie je v daných podmienkach Spojeného kráľovstva ničím neštandardným.

Inak by musela byť vyhodnotená bytová situácia, napr. ak by išlo o ubytovanie poskytnuté zamestnávateľom len na dobu trvania pracovného vzťahu. Ani skutočnosť, že žalobca na Slovensku nadobudol nehnuteľnosť nezakladá záver o tom, že centrum záujmov má i naďalej v Slovenskej republike. Opak by navodil nelogickú a nežiadúcu situáciu, že každý, kto nadobudol na území Slovenska nehnuteľnosť, automaticky tu má zachované centrum záujmov. Takýto výklad by však nezodpovedal ani účelu základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že sa žalobca stal vlastníkom nehnuteľnosti na Slovensku osvedčuje žalobcom deklarovaný úmysel, týkajúci sa presťahovania (po určitom čase pobytu v Spojenom kráľovstve) na Slovensko. Návrat žalobcu po 16-tich rokoch pobytu v Spojenom kráľovstve, v čase po ukončení jeho zamestnania v tomto štáte zo strany zamestnávateľa, preukazuje nanajvýš nové založenie centra záujmov na Slovensku, po predchádzajúcom pretrhnutí väzieb so Slovenskom a prenesení centra záujmov do Spojeného kráľovstva. (obdobne sp. zn. 7Sžsk/92/2020, sp. zn. 7Ssk/102/2021, sp. zn.

33. Kasačný súd ďalej uvádza, že sa nestotožnil ani s názorom krajského súdu, že pri určovaní bydliska je potrebné zohľadňovať počiatočný úmysel žalobcu, pre ktorý odišiel do Spojeného kráľovstva ani úmysel, pre ktorý naopak prišiel po 16 rokoch na územie Slovenska. Úmysel žalobcu nie je relevantný, keďže postup podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda v prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená (obdobne rozsudok sp. zn. 10Sžsk/5/2016). V zmysle čl. 11 ods. 2 je to vtedy, keď sa nepodarí dosiahnuť dohodu medzi inštitúciami v prípade ich rozdielneho stanoviska. V posudzovanom prípade

opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1 písm. j/ základného nariadenia) - rozsudok sp. zn. 1Sžsk/38/2017. 34. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd vyhodnotil ako dôvodnú námietku, že sa správny súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu v rozsudkoch sp. zn. 7Sžsk/12/2021 a sp. zn. 7Sžsk/92/2020; iné rozhodnutia kasačného súdu sťažovateľka nevymedzila v súlade s ust. § 440 ods. 2 SSP. Pre úplnosť kasačný súd dodáva, že rozhodnutia krajských súdov, označené sťažovateľkou v kasačnej sťažnosti, nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu (pozri napr. judikát R 71/2018, rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžrk/5/2020 a sp. zn. 10Szak/1/2018).

36. Záverom kasačný súd konštatuje, že judikatúra SD EÚ, v ktorej bol podaný výklad k ustanoveniam nariadenia č. 1408/71, bola zohľadnená v novom nariadení č. 883/04. V základnom nariadení tak boli zohľadnené aj závery rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 17.02.1977 Silvana Di Paolo proti Office national de ľemploi, C-76/76.

výnimka obsiahnutá v článku 71 nariadenia č. 1408/71. Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na diametrálne odlišný skutkový stav v tu prejednávanej veci správny súd tento rozsudok SD EÚ zo dňa 17.02.1977 aplikoval nesprávne.

38. O náhrade trov tohto kasačného konania rozhodne správny súd v konečnom rozhodnutí (§ 467 ods. 3 SSP). Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.