7Ssk/37/2021
ECLI:SK:NSSSR:2022:1020200029.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Žiline
- Sp. zn. 1. inštancie
- 29Sa/7/2020
- IČS
- 1020200029
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobkyne: K. V. A., nar. X. M. XXXX, C. X/XX, E. W., Poľská republika, zastúpenej: JUDr. Ing. Zuzana Kvaková, advokátka, Kuzmányho 18, Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: REPRUF, s.r.o., IČO: 47237198, Palárikova 76, Čadca, o preskúmanie rozhodnutia z 5. decembra 2019, č. 54062-3/2019-BA, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 29 Sa 7/2020-50 z 8. decembra 2020, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 29 Sa 7/2020 z 8. decembra 2020 sa mení tak, že sa zrušuje rozhodnutie žalovanej z 5. decembra 2019, č. 54062-3/2019-BA, a vec sa vracia žalovanej na ďalšie konanie. II. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov kasačného konania, ako aj konania pred správnym súdom.
Odôvodnenie
I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Žalobkyňa je poľskou štátnou občiankou, ktorá bola na základe pracovnej zmluvy v roku 2012 v pracovnom pomere u svojho zamestnávateľa - ďalšieho účastníka (REPRUF, s.r.o.) a okrem toho vykonávala tiež zárobkovú činnosť na vlastný účet v Poľsku. Zamestnávateľ prihlásil žalobkyňu na sociálne poistenie v Sociálnej poisťovni, pobočke Čadca. Táto pobočka (po zrušení jej skoršieho rozhodnutia z 1. októbra 2013 žalovanou v zmysle rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžso 65/2015 kvôli nedostatočnému odôvodneniu) rozhodnutím zo 17. apríla 2019 vyslovila, že povinné nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti žalobkyni nevzniklo „od 1. júla do 31. decembra 2012 podľa slovenskej legislatívy“. Vyšla pritom zo zistenia, že oznámením poľského nositeľa sociálneho zabezpečenia z 27. januára 2014 bolo v zmysle čl. 16 ods. 3 nariadenia č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/ 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, (vykonávacie nariadenie) s konečnou platnosťou určené, že žalobkyňa od 1. júla do 31. decembra 2012 podlieha len poľskému systému sociálneho zabezpečenia.
Keďže žalovaná ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v zmysle cit. ustanovenia definitívnym. Žalobkyňa podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie. 2. Žalovaná svojím rozhodnutím z 5. decembra 2019, č. 54062-3/2019-BA, zamietla odvolanie žalobkyne v celom rozsahu a potvrdila rozhodnutie pobočky žalovanej.
Do odôvodnenia prevzala odôvodnenie rozhodnutia pobočky, ktoré považovala za správne. Dodala, že napriek tomu, že zamestnávateľ podal prihlášku za zamestnanca do systému slovenského sociálneho poistenia automaticky to neznamená, že takýto zamestnanec podlieha slovenským právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Registračný list fyzickej osoby - prihláška má len deklaratórne účinky a nemôže zakladať vznik povinného poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Má za to, že z jej strany bolo možné vykonať nápravu nesprávnej registrácie len tak, že vydá rozhodnutie o nevzniknutí sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, keďže na zamestnanca sa v zmysle koordinačných nariadení vzťahuje uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Jej vecná príslušnosť nie je obmedzená ani vtedy, keď v samostatnom konaní rozhoduje o príslušnosti fyzickej osoby k uplatniteľnej legislatíve inštitúcia sociálneho zabezpečenia iného členského štátu. Pobočka žalovanej tak postupovala procesne správne v súlade s § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.
3. Správnu žalobu, ktorú žalobkyňa podala proti tomuto rozhodnutiu, správny súd zamietol tu napadnutým rozsudkom č. k. 29 Sa 7/2020-50. Stotožnil sa so žalovanou v tom, že ak došlo postupom podľa čl. 16 ods. 2 a 3 vykonávacieho nariadenia k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov (v tomto prípade poľských), bola žalovaná povinná rešpektovať ho a nie je v kompetencii súdu, postup správnych orgánov preskúmavať a vyhodnocovať. Žalovaná však mohla - za rešpektovania tohto určenia - vydať rozhodnutie, že žalobkyni od 1. júla do 31. decembra 2012 povinné nemocenské a dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti nevzniklo, keďže zamestnávateľ ju na toto poistenie prihlásil, aj keď mu podliehať nemala. Žalovaná tak neprekročila svoju právomoc, len odstraňovala sporný stav, ktorý nastal tým, že zamestnávateľ prihlásil žalobkyňu do registra poistencov žalovanej na to isté obdobie, v ktorom sa na ňu vzťahovala poľská legislatíva.
K marginálnej činnosti správny súd uviedol, že žalovaná sama nevykonávala dokazovanie v tejto otázke, ale prevzala právny záver z oznámenia poľskej inštitúcie z 27. januára 2014. Preto akékoľvek námietky v tomto smere sú bezpredmetné, keďže žalovaná nezaložila svoje rozhodnutie na marginálnom charaktere práce žalobkyne, ale na tom, že poľskou inštitúciou bola určená uplatniteľná legislatíva, ktorá sa stala definitívnou. V súvislosti s určením uplatniteľnej legislatívy dodala, že ani vykonávacie a ani základné nariadenie neustanovujú konkrétnu formu tohto určenia, teda formu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, v zmysle ako ho pozná slovenský právny poriadok.
II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
4. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobkyňa domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietla, že nie je sporným, že v zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia uplatniteľnú legislatívu určí poľská inštitúcia. Je však predmetom hmotnoprávneho posúdenia, či zamestnanec spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. Inštitúcia, ktorá je príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie, na takéto posúdenie príslušná nie je. Žalovaná tu napadnutým rozhodnutím, ktorým konštatovala, že žalobkyni povinné sociálne poistenie v období od 1. júla do 31. decembra 2012 nevzniklo, prekročila svoju zákonnú kompetenciu a to vzhľadom na skutkové okolnosti predmetnej veci. Taktiež namieta, že z administratívneho spisu nie je dostatočne zrejmé, akým spôsobom bola definitívne určená uplatniteľná legislatíva poľskou inštitúciou. 5. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. Zopakovala, že v predmetnej veci nevyhodnocovala podmienky na určenie uplatniteľnej legislatívy, pretože na to v zmysle koordinačných nariadení nebola príslušná. Túto právomoc mala jedine poľská inštitúcia, ktorá určila uplatniteľnú legislatívu v súlade s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia. Keďže žalovaná proti takémuto určeniu nemala námietky, stalo sa definitívnym. Dotknutá inštitúcia nemusí svoj súhlas nijako osobitne potvrdzovať, pretože z koordinačných nariadení jej takáto povinnosť nevyplýva. Naďalej zastáva názor, že tu napadnuté rozhodnutie bola povinná vydať v záujme právnej istoty zamestnanca a tiež, aby zosúladila skutkový stav veci so stavom právnym, nakoľko v registri poistencov boli uvedené nesprávne údaje. 6. Ďalší účastník sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.
III. Posúdenie veci kasačným súdom
7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP). Po jeho preskúmaní v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobkyne je dôvodná.
8. Právne záväznými aktmi na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie (teda aj pre Slovenskú republiku) sú základné nariadenie (nariadenie č. 883/2004) a vykonávacie nariadenie, ktoré boli prijaté so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej čl. 42 a čl. 308. Základné nariadenie v hlave II ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov uplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členských štátoch. V čl. 11 ods. 1 uvedeného nariadenia je ustanovené všeobecné pravidlo, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v súlade s hlavou II. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) uvedeného nariadenia platí, že s výhradou čl. 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.
Pokiaľ fyzická osoba vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, určí sa príslušnosť právneho predpisu členského štátu podľa právnej úpravy ustanovenej v čl. 13 ods. 3 základného nariadenia. V zmysle uvedeného osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s čl. 13 ods. 1.
9. Postup uplatňovania čl. 13 základného nariadenia ustanovuje čl. 16 vykonávacieho nariadenia. Podľa čl. 16 ods. 1 až 3 osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia a čl. 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za
predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s ods. 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe ods. 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
10. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobkyňou je fyzická osoba s bydliskom v Poľskej republike, ktorá vykonáva činnosť na vlastný účet v Poľskej republike a ktorá zároveň uzavrela pracovnú zmluvu so zamestnávateľom v Slovenskej republike. Žalobkyňa tak patrí do osobného rozsahu základného nariadenia podľa jeho čl. 2 a čl. 13. Žalovanej bolo doručené oznámenie poľskej inštitúcie z 27. januára 2014, ktorým určila, že žalobkyňa od 1. júla do 31. decembra 2012 podlieha uplatniteľným právnym predpisom Poľskej republiky.
11. Otázka, či žalobkyňa spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je príslušná výlučne inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia, ktorá je príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie, na takéto posúdenie príslušná nie je.
Pokiaľ by o skutočnosti, či konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, rozhodovali inštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by dôjsť k situácii, že rozhodnú rôzne, následkom čoho by táto osoba podliehala systému sociálneho zabezpečenia viacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho štátu. Práve na vylúčenie vzniku takýchto situácií boli prijaté základné a vykonávacie nariadenia, pričom vykonávacie nariadenie v čl. 16 stanovuje procesný postup určovania uplatniteľných právnych predpisov.
12. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobkyňa má bydlisko v Poľskej republike, a teda na toto určenie bola pre žalobkyňu príslušná poľská inštitúcia.
Neobstojí však tvrdenie žalovanej, že sama rozhodovala len o trvaní poistenia. V danom prípade ide o absenciu jej právomoci vôbec konať vo veciach sociálneho poistenia, keďže zákon č. 461/ 2003 Z. z. o sociálnom poistení nie je vôbec aplikovateľný. Skutočnosť, že v daných veciach nie je možné aplikovať právne predpisy sociálneho poistenia Slovenskej republiky ako celok, vyplýva okrem iného z dikcie čl. 11 ods.1 základného nariadenia. Pokiaľ bolo teda určené, že podľa hlavy II základného nariadenia sú na žalobkyňu uplatniteľné právne predpisy konkrétneho členského štátu, uvedené vylučuje aplikáciu právnych predpisov regulujúcich danú právnu oblasť iného členského štátu, vrátane predpisov procesných.
13. Kasačný súd dospel k záveru, že úprava stanovená v čl. 11 ods. 1 základného nariadenia je jednoznačná, a preto nebolo potrebné obracať sa s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor. Toto posúdenie bol kasačný súd spôsobilý uskutočniť sám vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie - rozsudok z 13. júla 2017 vo veci C-89/16, Szoja, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia migrujúcich pracovníkov, teda osôb ktoré sú zamestnané na území jedného členského štátu a zároveň sú samostatne zárobkovo činné na území druhého členského štátu, podaný Najvyšším súdom Slovenskej republiky. V uvedenom rozhodnutí Súdny dvor konštatuje, že „čl. 11 ods. 1 základného nariadenia uvádza zásadu výlučnosti rozhodnej právnej úpravy, podľa ktorej osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie podliehajú právnej úprave len jedného členského štátu. Cieľom tejto zásady výlučnosti je vyhnúť sa komplikáciám, ktoré môžu vyplývať zo súbežného uplatňovania viacerých vnútroštátnych právnych úprav a odstrániť
nerovnosti v zaobchádzaní s osobami pohybujúcimi sa v rámci Únie, ktoré by boli dôsledkom čiastočnej alebo úplnej kumulácie uplatňujúcich sa právnych úprav.“ V danej súvislosti Súdny dvor odkázal na rozsudok z 9. marca 2006 vo veci C-493/04, Piatkowski, ods. 21.
Keďže Súdny dvor sa otázkou výlučnosti v zmysle čl. 11 ods. 1 základného nariadenia už zaoberal, kasačný súd ustálil, že v danom prípade nenastala potreba predložiť prejudiciálnu otázku, čo je plne v súlade s doktrínou acte éclairé, ktorá stanovuje výnimky z povinnosti predkladania prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru.
14. Ak sa určenie poľských právnych predpisov stalo či stane konečným, nemá žalovaná v danom prípade právomoc vôbec konať a rozhodovať. Osoby, na ktoré sa základné a vykonávacie nariadenie vzťahujú, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu, a z tohto dôvodu je tiež účelné, aby aj právomoc na vykonávanie sociálneho poistenia a akýchkoľvek konaní a rozhodovaní s ním spojených mala inštitúcia sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu. K rovnakým záverom vedie aj aplikácia slovenského právneho poriadku. Žalovaná ako štátny orgán môže konať iba v rozsahu a spôsobom určeným zákonom, v tomto prípade zákonom č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Cit. zákon vymedzuje právomoc žalovanej vykonávať sociálne poistenie ako aj jeho rozsah, pričom tiež určuje jej špeciálne oprávnenia vo vzťahu k inštitúciám členských štátov Európskej únie, avšak aplikáciu právnych predpisov iného členského štátu v prípade jej určenia zákon medzi právomoci žalovanej nezaradil. Ak teda boli či budú právoplatne určené právne predpisy Poľskej
republiky, iba poľská inštitúcia má právomoc konať vo veci sociálneho poistenia žalobkyne. 15. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2018 zo 4. decembra 2018, ktorý rozhodol o otázkach rozhodujúcich pre posúdenie veci takto: dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov EÚ podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia musí byť určitá čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a zároveň musí byť zachovaná v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči, atď.) a založená do spisu žalovanej. Definitíve určenie použiteľných právnych predpisov iného členského štátu od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vylučuje právomoc žalovanej ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p) základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.
16. Kasačný súd sa tak nestotožnil so záverom správneho súdu, že bolo v kompetencii pobočky žalovanej rozhodnúť v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o tom, že jednotlivé povinné poistenia žalobkyne ako zamestnankyne ďalšieho účastníka od 1. júla do 31. decembra 2012 nevznikli. Naopak, v danom prípade bola žalovaná povinná zastaviť konanie pre neodstrániteľnú prekážku, ktorou je nedostatok právomoci vo veci konať, s použitím § 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Uvedený právny názor korešponduje s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžsk 120/2019, ktorý bol uverejnený ako judikát R 47/2021.
17. Námietky žalobkyne týkajúce sa určovania uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou nemôžu posudzovať slovenské justičné orgány. Ide totiž o preskúmanie záverov poľskej inštitúcie, na ktoré je daná právomoc príslušných poľských súdov alebo iných orgánov.
IV. Záver
18. Z uvedených dôvodov kasačný súd dospel záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej, nie je vydané v súlade so zákonom. Preto v zmysle § 462 ods. 2 SSP rozsudok správneho súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. b) SSP zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní žalovaná zohľadní uvedený právny názor a bude postupovať primeraným procesným spôsobom, aby odstránila vyššie uvedené pochybenia (§ 191 ods. 6 SSP). 19. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 a 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobkyni, ktorá v konaní dosiahla úspech, priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj náhradu trov konania pred správnym súdom. Ďalšiemu účastníkovi v súlade s § 169 SSP náhradu trov konania nepriznal. 20. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 2:1.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 25. októbra 2022