7Ssk/37/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Michal Matulník, PhD., a JUDr. Martin Tiso ako členovia senátu vo veci žalobcu: A.. S. S., H.. XX. A. XXXX, C. X, M. E., zastúpeného: JUDr. Jana Točeková, PhD., advokátka, Hroboňovej 8, Dolný Kubín, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 21. októbra 2021, č. XXX XXX XXXX X, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14 Sa 27/2021 z 19. októbra 2022, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. II. Účastníkom sa nepriznáva právo na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

keďže sa stal invalidným podľa § 29 ods. 2 písm. a) tohto zákona. Počas poberania tohto invalidného dôchodku bol žalobca od 1. júla 2005 do 30. septembra 2011 zamestnancom mesta Dolný Kubín, od 1. do 30. septembra 2013 zamestnancom Eleinštala, s.r.o., medzi 1. júlom 2015 a 2. májom 2016 zamestnancom FG-Metal, s.r.o., a od 3. mája do 8. septembra 2016 zamestnancom spoločnosti ZEM-COM, s.r.o. Počas týchto zamestnaní bol riadne prihlásený u žalovanej na dôchodkové poistenie. 2. Žalobca 19. júna 2013 podal žalovanej žiadosť o výplatu starobného dôchodku, ktorú však žalovaná zamietla rozhodnutím z 3. októbra 2013 v podstate z dôvodu, že žalobcovi bol priznaný invalidný dôchodok podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. a podľa § 14 ods. 4 tohto zákona, ako aj § 255 ods. 5 a 7 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov nemožno za obdobia sociálneho poistenia považovať obdobia, ktoré preň boli zohľadnené. Toto rozhodnutie žalovanej však zrušil Krajský súd v Žiline

Toto jej rozhodnutie potvrdil Krajský súd v Žiline rozsudkom 24 Sd 178/2014-91 z 23. októbra 2014, keď takisto zdôraznil, že žalobcovi vznikol nárok na invalidný dôchodok podľa § 134 a 135 zákona č. 100/1988 Zb. a obdobia naň zhodnotené nemožno hodnotiť na účely získania minimálneho obdobia dôchodkového poistenia. Napriek odvolaniu žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom sp. zn. 10 So 6/2015 z 20. januára 2016 potvrdil

Nesúhlasila však s tým, že by sa na žalobcu mal uplatniť § 274 zákona č. 461/2003 Z. z., ani že by sa mohli zhodnotiť obdobia služby v Policajnom zbore, pretože takéto zhodnotenie vylučuje § 255 ods. 5 tohto zákona. Obdobie poberania invalidného dôchodku bolo podľa nej možné hodnotiť len do 30. júna 2002, pretože odvtedy sa jeho invalidný dôchodok považoval za invalidný výsluhový dôchodok podľa § 126 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení neskorších predpisov. Pritom odkázala na oznámenie ministerstva vnútra z 31. augusta 2002, podľa ktorého sa žalobcov invalidný dôchodok (priznaný v roku 1997) považuje od 1. júla 2002 za invalidný výsluhový dôchodok. 4. Žalobca podal proti rozhodnutiu z 11. decembra 2017 odvolanie, v ktorom trval na tom, že má nárok na znížený dôchodkový vek na základe § 274 zákona o sociálnom poistení. Ďalej trval na tom, že obdobím dôchodkového poistenia je aj obdobie vyplácania invalidného dôchodku, a to aj po 30. júni 2002, k čomu odkazoval na § 136 zákona č. 328/2002 Z.

Po podaní odvolania žalovaná ďalším rozhodnutím zo 4. apríla 2018 odňala žalobcovi starobný dôchodok, ktorý mu priznala rozhodnutím z 11. decembra 2017, pretože zistila, že nezískal najmenej 15 rokov dôchodkového poistenia. Ministerstvo vnútra totiž oznámením z 21. marca 2018 žalovanej potvrdilo, že pre výpočet invalidného dôchodku priznaného v roku 1997 mu zhodnotilo celkovo 42 rokov a 6 dní, teda všetky doby zamestnania a náhradné doby až do roku 1997. Aj voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Generálny riaditeľ žalovanej svojím rozhodnutím z 3. júla 2018 obe rozhodnutia potvrdil, a to v podstate z rovnakých dôvodov.

Po vrátení veci generálny riaditeľ najskôr rozhodnutím z 30. júla 2019 zmenil rozhodnutie z 11. decembra 2017 (pozri vyššie, odsek 4 tohto rozsudku) o priznaní starobného dôchodku tak, že žiadosť žalobcu o jeho priznanie zamietol. Na odôvodnenie v podstate zopakoval dôvody ktoré boli uvedené v rozhodnutí o odňatí starobného dôchodku, teda najmä to, že žalobca nezískal 15 rokov dôchodkového poistenia. Podľa zákona č. 461/2003 Z. z. mu totiž možno hodnotiť len obdobia získané od roku 1997 (t. j. po priznaní invalidného dôchodku).

Najvyšší súd však svojím rozsudkom sp. zn. 7 Sk 21/2020 z 2. júla 2021 tento rozsudok zmenil tak, že rozhodnutie generálneho riaditeľa z 30. júla 2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení sa najskôr stotožnil s názorom žalovanej, ktorá žalobcovi ako obdobia dôchodkového poistenia započítala len obdobia po 24. júni 1997.

6. Po vrátení veci generálny riaditeľ žalovanej tú preskúmavaným rozhodnutím z 21. októbra 2021 znova zmenil rozhodnutie žalovanej z 11. decembra 2017 o priznaní starobného dôchodku tak, že podľa § 65 ods. 1 a § 255 ods. 5 zákona o sociálnom poistení žiadosť o starobný dôchodok zamietol. V odôvodnení zopakoval, že dôchodkový vek žalobca dosiahol 10. októbra 2017 a k tomuto dňu získal 4643 dní (teda 12 rokov a 263 dní) dôchodkového poistenia, čo je menej, než zákonom ustanovených 15 rokov.

Pri týchto záveroch vyšiel z vyššie označeného potvrdenia ministerstva vnútra z 21. marca 2018, podľa ktorého sa žalobcovi pre invalidný dôchodok priznaný v roku 1997 zohľadnilo obdobie štúdia na strednej škole, civilné zamestnanie v roku 1974, základná vojenská služba, civilné zamestnanie až do roku 1982 a služobný pomer až do 23. apríla 1997. Okrem toho sa mu v súlade s § 30 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. pripočítalo aj obdobie do dovŕšenia 60 rokov

nároku. K procesným námietkam žalobcu generálny riaditeľ odkázal na § 215 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého podaním odvolania zo strany žalobcu prvostupňové rozhodnutie o priznaní starobného dôchodku nenadobudlo právoplatnosť.

Námietku žalobcu, že ministerstvo vnútra nemalo do nároku na invalidný dôchodok započítať obdobie civilného pracovného pomeru a štúdia na strednej škole, nepovažoval za podstatné, pretože nebol oprávnený preskúmavať rozhodnutie ministerstva. Započítaním obdobia štúdia na strednej škole a obdobia civilného zamestnania pre nárok na starobný dôchodok by však došlo k duplicitnému započítaniu týchto nárokov, čo nie je prípustné.

7. Správnu žalobu, ktorú žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu, správny súd zamietol tu napadnutým rozsudkom sp. zn. 14 Sa 27/2021. Na úvod sa stotožnil s názorom generálneho riaditeľa, že ten v odvolacom konaní mohol pristúpiť aj k zamietnutiu žiadosti žalobcu, pretože pre dávkové konanie sa podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. neuplatňuje princíp zákazu zmeny k horšiemu. Ďalej podľa správneho súdu generálny riaditeľ dostatočne prihliadal na právny názor vyslovený v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sk 21/2020, podľa ktorého sa mal primárne zaoberať otázkou, či žalobca splnil podmienky nároku na starobný dôchodok. Stotožnil sa aj s názorom žalovanej, že obdobie dôchodkového poistenia bolo určené správne, a preto je správny aj jej názor, že žalobca nezískal najmenej 15 rokov v zmysle § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Doba štúdia na strednej škole už bola zhodnotená v rámci nároku na invalidný dôchodok. Medzi potvrdeniami ministerstva vnútra nevidel ani správny súd žiadne podstatné rozdiely, keď navyše ministerstvo výslovne uviedlo, že na skoršie

generálneho riaditeľa.

8. Včas podanou a pomerne obsiahlou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku, eventuálne jeho zmeny tak, že sa zruší rozhodnutie generálneho riaditeľa a vec sa vráti na ďalšie konanie. V úvode zopakoval svoju námietku, že ministerstvo vnútra v novom oznámení z 31. marca 2018 pozmenilo doby, ktoré mu boli započítané pri priznaní invalidného dôchodku v roku 1997. Následne podal opis doterajšieho konania pred žalovanou, ako aj pred správnymi súdmi oboch stupňov, a žalovanej vytkol, že preskúmavané rozhodnutie je zhodné s tým, ktoré bolo zrušené rozhodnutím najvyššieho súdu.

vedomosť. Postup správneho súdu považoval za ústavne neakceptovateľný, k čomu odkázal na viaceré rozhodnutia ústavného súdu ako aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca ďalej zotrval aj na svojom názore, že generálny riaditeľ nemohol zamietnuť žiadosť o priznanie starobného dôchodku, pretože rozhodovať o ňom podľa § 179 ods. 1 zákona o sociálnom poistení patrí len ústrediu.

poistenia. Doba štúdia bola podľa § 9 zákona č. 100/1988 Zb. náhradnou dobou a tá sa môže započítať len do obdobia dôchodkového poistenia pre výpočet výšky starobného dôchodku. Nemohlo tak teda urobiť ministerstvo vnútra pri priznaní dávky výsluhového zabezpečenia. Rovnako sa mala do obdobia dôchodkového poistenia započítať aj doba poberania invalidného

Len to, že § 136 zákona č. 328/2002 Z. z. považuje obdobie poberania invalidného dôchodku za poberanie invalidného výsluhového dôchodku, ho nemôže vylúčiť z obdobia dôchodkového poistenia. Aj z § 29 zákona č. 100/1988 Zb. podľa žalobcu vyplývalo, že invalidný dôchodok sa nepriznával na základe dĺžky obdobia dôchodkového poistenia, ale na základe doby zamestnania, ktorá v jeho prípade bola najmenej päť rokov. Vzhľadom na to sa v prípade žalobcu vôbec neaplikovala dĺžka obdobia dôchodkového poistenia, a preto musí byť zohľadnená pri priznaní starobného dôchodku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. To dosvedčuje aj judikatúra najvyššieho súdu, napríklad judikát R 59/2011. Podľa žalobcu obdobie výkonu služby policajta v jeho prípade nebolo zhodnotené v žiadnom systéme, a preto sa mu malo v celom rozsahu považovať za obdobie dôchodkového poistenia podľa zákona o sociálnom poistení.

III. Posúdenie veci kasačným súdom

10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené sťažnostné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).

Proti jeho rozhodnutiu je prípustné odvolanie, o ktorom podľa § 215 ods. 4 cit. zák. rozhoduje generálny riaditeľ, ktorý je tak odvolacím orgánom v zmysle § 218 cit. zák. Odvolací orgán podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnutí zmení alebo zruší, ak sú na to dôvody. Ústredie žalovanej tak rozhoduje o dôchodkovej dávke len v prvom stupni.

12. Podľa § 215 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. má síce odvolanie odkladný účinok, to však podľa § 215 ods. 6 písm. b) cit. zák. neplatí o rozhodnutiach vo veciach podľa § 179 ods. 1 písm. a) prvého bodu, teda aj pre rozhodnutie o dôchodkových dávkach. Keď odvolanie nemá odkladný účinok, znamená to, že rozhodnutie je vykonateľné bez ohľadu na podané odvolanie. Už staršia judikatúra vyslovila, že vykonateľné rozhodnutie orgánu sociálneho zabezpečenia je titulom pre výkon rozhodnutia podľa pôvodného § 274 Občianskeho súdneho poriadku (porov. rozsudok Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 4 Cz 25/79, in: Nejvyšší soud o občanském soudním řízení v nekterých věcech pracovněprávních, občanskoprávních a rodinnoprávních.

Pokiaľ tak žalovaná nerobila, mohol sa domáhať, aby sa toto rozhodnutie vykonalo, a to prípadne aj exekúciou. Predmetom tohto konania pred správnymi súdmi je však zákonnosť tohto rozhodnutia, resp. preskúmavaného rozhodnutia generálneho riaditeľa, a nie to, či žalovaná postupovala v súlade s nimi. To, že žalovaná neplní vlastné rozhodnutie, nemá vplyv na jeho zákonnosť a nie je podľa § 191 SSP ani dôvodom jeho zrušenia.

Potvrdenie ministerstva žiadnym takýmto právoplatným rozhodnutím nie je. Podľa kasačného súdu však správny súd svoju viazanosť týmto potvrdením chápal skôr tak, že toto potvrdenie pravdivo vysvetľuje obsah pôvodného rozhodnutia ministerstva vnútra zo 7. júla 1997. Týmto rozhodnutím bola viazaná tak žalovaná (porov. § 198 zákona č. 461/2003 Z. z.), ale aj správny súd, pretože netvorilo predmet prieskumu. Obsah rozhodnutia ministerstva bol pritom žalobcovi známy a počas celého konania sa k nemu aj vyjadroval, a preto ani neskorší prípis ministerstva z 21. októbra 2018 nevnášal do konania nič nové, k čomu by sa žalobca musel vyjadriť. Pokiaľ ide o vecné námietky žalobcu proti obsahu týchto listín, najmä čo do otázky, aké obdobie sa zohľadnilo pri vymeraní invalidného dôchodku v roku 1997, je jeho argumentácia (ako napokon celá argumentácia počas konania) pomerne eklektická. Žalobca totiž cituje rôzne právne normy a snaží sa z ich znenia vyvodiť pre seba priaznivé následky, prehliada však systematické a logické súvislosti právnej úpravy, ktorej sú tieto právne normy súčasťou.

z.). 14. Do účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z., teda do 30. júna 2002, bolo dôchodkové zabezpečenie príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, resp. neskôr Policajného zboru upravené už opakovane citovaným zákonom č. 100/1988 Zb.

ako zamestnanci alebo samostatne zárobkovo činné osoby. Ich služba sa podľa § 8 ods. 1 cit. zák. považovala za zamestnanie presne tak isto, ako sa za zamestnanie považoval pracovný pomer, činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby a pod. Uvedená úprava bola pritom v zásadných rysoch rovnaká od počiatku účinnosti zákona (1. októbra 1988) a zodpovedala aj predošlému zákonu č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení (účinnému od 1. januára 1976) s tým, že do 31. augusta 1994 sa za zamestnanie považovala ešte aj doba štúdia po skončení povinnej školskej dochádzky [teda približne štúdium od 15. roku života, porov. § 8 ods. 1 písm. f) zákona č. 1008/1988 Zb. v znení účinnom do tohto dňa]. Zákon č. 100/1988 Zb. teda neupravoval službu policajtov ako osobitnú dobu dôchodkového zabezpečenia, ale považoval ju len za jeden z typov zamestnania. Len pri posudzovaní ich nárokov sa najskôr skúmali podmienky podľa piatej časti tohto zákona, ktorá obsahovala špeciálne predpisy pre vojakov z povolania a tým aj príslušníkov uvedených zborov (porov. § 129 v spojení s § 177

15. Podľa § 134 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. mal vojak z povolania (a tým aj policajt) nárok na invalidný dôchodok okrem iného vtedy, ak sa stal invalidným v dobe služby, v dôsledku čoho sa v tomto prípade postupovalo podľa uvedeného paragrafu (a celej piatej časti). Z § 135 ods. 1 a 2 cit. zák. vyplýva, že (rovnako ako v prípade starobného dôchodku vojakov z povolania podľa § 133 cit. zák., ako aj v prípade starobného dôchodku podľa § 22 a invalidného dôchodku podľa § 30 tohto zákona) výmera všetkých dôchodkov pozostávala z dvoch častí: základnej výmery a prípočtu. Základná výmera bola určenej pevnou percentnou sadzbou (50, 55 alebo 60 %) z priemerného mesačného zárobku, pričom táto základná sadzba bola vyššia v závislosti od dosiahnutia určitého minimálneho počtu rokov vo zvýhodnených

Naopak, pri jeho výmere sa hodnotila tak doba služby v Policajnom zbore (resp. v iných zboroch alebo službách), ale aj všetky doby civilného zamestnania v zmysle § 8 (vrátane dôb štúdia po skončení povinnej školskej dochádzky do 31. augusta 1994) a aj prípadné náhradné doby podľa § 9 (porov. už výslovne v kontexte starobného dôchodku rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 4 So 113/2007). 16.

Následný prípočet ďalších percent už predstavoval len dodatočné zhodnotenie pracovných zásluh dlhšieho trvania (nad minimálnu dobu pre získanie nároku), a to rôzne v závislosti od rôznych kategórií. Naproti tomu podľa § 66 ods. 1 a § 73 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. účinného od 1. januára 2004 sa suma starobného resp. invalidného dôchodku zo sociálneho poistenia určuje zásadne ako súčin priemerného osobného mzdového bodu, aktuálnej hodnoty a obdobia dôchodková poistenia (v rokoch), resp. ešte aj miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú

nezhodnotené. Naopak, celé obdobia zamestnania (a všetky náhradné doby) boli na úvod zhodnotené v základnej výmere dôchodku, čo zodpovedalo citovanej základnej zásade dôchodkového zabezpečenia podľa § 1 ods. 3 cit. zák. Aj obdobie žalobcovho zamestnania (štúdia) pred 18. rokom tak bolo zhodnotené v základnej výmere invalidného dôchodku, ktorý mu ministerstvo vnútra priznalo rozhodnutím zo 7. júla 1997, pretože to vyplývalo z už citovaného § 135 a ďalších ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. (porov. podobne rozsudok tun. súdu sp. zn. 7 Ssk 51/2022). Podľa doby zamestnania po 18. roku života sa mu vypočítal len prípočet k základnej výmere, čo vyjadrovalo aj odôvodnenie uvedeného rozhodnutia a čo zodpovedalo vtedajšiemu zákonnému mechanizmu výpočtu tohto dôchodku, ktorý platil rovnako aj pre každého občana.

V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že invalidný dôchodok priznaný žalobcovi v roku 1997 sa podľa tohto ustanovenia skutočne stal invalidným výsluhovým dôchodkom (resp. sa zaň začal považovať). Pre invalidné výsluhové dôchodky podľa § 43 tohto zákona platil v zásade rovnaký spôsob výpočtu ako pre výsluhové dôchodky podľa § 39 cit. zák.: za prvých 15 (resp. od 1. mája 2013 za prvých 25) rokov služobného pomeru patrila základná výmera a tá sa za každý ďalší rok služobného pomeru zvyšovala o ďalšie percentá. Pojem „doba služobného pomeru“ vymedzovalo ustanovenie § 58 zákona č. 328/2002 Z. z., z ktorého vyplýva, že ide o doby služby resp. zamestnania v ozbrojených silách, rôznych ozbrojených zboroch, záchranných zboroch a službách a podobne. Z uvedeného je zrejmé, že pri vymeriavaní výsluhového a invalidného výsluhového dôchodku podľa tohto zákona sa nezohľadňujú žiadne iné obdobia zamestnania (vo verejnom alebo súkromnom sektore) okrem dôb služby v presne vymedzených silách, zboroch a službách.

Naopak, tento invalidný dôchodok sa považoval za invalidný výsluhový dôchodok v takej výške, pre akú boli v okamihu jeho vymerania (pred 1. júlom 2002) podľa cit. § 135 zákona č. 100/1988 Zb. zhodnotené nielen doby služby, ale aj všetky doby zamestnania a všetky náhradné doby, ktoré žalobca získal k okamihu vzniku invalidity (a aj dopočet do 60. roku veku, ktorý však v tu rozoberaných súvislostiach nie je podstatný).

19. Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. je podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok okrem iného získanie 15 rokov dôchodkového poistenia. Vo vzťahu k obdobiam pred 1. januárom 2004 predpis § 255 ods. 1 tohto zákona ustanovuje, že za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje aj zamestnanie a náhradná doba získané podľa predpisov účinných pred 1. januárom 2004 (teda podľa cit. ustanovení zákona č. 100/1988 Zb., prípadne skorších predpisov). Najvyšší súd v už opakovane citovanom rozsudku sp. zn. 4 So 113/2007 ešte pred nadobudnutím účinnosti § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. vo vzťahu k pomernému starobnému dôchodku (ktorý v zmysle § 26a zákona č. 100/1988 Zb. patril práve policajtom, ktorí získali určitú dobu zamestnania po vylúčení profesionálnej služby) vyslovil, že ak bola občanovi pre nárok a výšku starobného dôchodku (považovaného za výsluhový dôchodok) zhodnotená celá doba civilného zamestnania, nie je možné takúto dobu civilného zamestnania hodnotiť na účely pomerného starobného dôchodku zo všeobecného systému.

a druhý raz na účely starobného dôchodku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. 20. Podľa kasačného súdu tak správny súd správne vyšiel zo skutkového zistenia, že ministerstvo vnútra pri priznaní invalidného dôchodku žalobcovi v rozhodnutí zo 7. júla 1997 zhodnotilo všetky obdobia zamestnania a náhradné doby od 1. septembra 1970 až do 23. apríla 1997, teda dňa pred vznikom invalidity. Takéto zhodnotenie vyplývalo z právnych predpisov účinných v čase priznania invalidného dôchodku, ako ich kasačný súd podrobne vyložil v predošlom texte.

normám. Judikát R 59/2011 je v tejto súvislosti nepoužiteľný, pretože ten upravoval situáciu policajta, ktorému vznikol nárok na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. (t. j. po 30. júni 2002), na ktorý mu neboli zhodnotené všetky obdobia služby. Žalobcovi však bol priznaný invalidný dôchodok ešte podľa zákona č. 100/1988 Zb., pre ktorý sa podľa už podaného výkladu zhodnocovali všetky dovtedy získané doby zamestnania (vrátane doby služby) a náhradné doby. Konečne, odkaz žalobcu na ustanovenie § 60 ods. 9 zákona č. 461/ 2003 Z. z. o československých obdobiach poistenia nemá žiaden súvis s prerokúvanou vecou, pretože toto obdobie je relevantné na účely priznania starobného dôchodku podľa § 66a cit. zák., teda osobe, ktorej bol priznaný starobný dôchodok podľa právnych predpisov Českej republiky na základe obdobia pred 1. januárom 1993, prípadne invalidný dôchodok z Českej republiky [porov. § 66a ods. 1 písm. a)]. Žalobca počas konania ani len netvrdil (a skutkový stav to priamo vyvracia), že by mu Česká republika bola priznala akýkoľvek starobný alebo

Zo zisteného skutkového stavu však vyplýva, že žalobcovi invalidný dôchodok žalovaná nielenže nepriznala, ale po celý čas mu ho ani nevypláca, pretože mu ho priznalo a vypláca ho ministerstvo vnútra. Okrem toho však podľa už citovaného § 126 zákona č. 328/2002 Z. z. sa invalidný dôchodok žalobcu od 1. júla 2002 považuje za invalidný výsluhový dôchodok.

Keďže podľa zisteného skutkového stavu žalobca poberá invalidný dôchodok práve z tohto dôvodu od 24. apríla 1997, považuje sa celá táto doba (teda viac než 27 rokov) tiež za dobu služby na účely nároku na výsluhový dôchodok podľa § 38 zákona č. 328/2002 Z. z. (porov. aj rozsudok tun. súdu sp. zn. 7 Ssk 87/2023). Aj preto dobu poberania invalidného dôchodku (odhliadnuc od toho, že ho nepriznala a nevypláca žalovaná) nemožno považovať za dobu dôchodkového poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z. z., pretože by to znamenalo viacnásobné zhodnotenie tejto doby v rôznych systémoch.

Za takéto obdobia nepovažovala dobu od 1. septembra 1970 do 23. apríla 1997 (teda takmer 27 rokov), keďže tá bola zhodnotená pri priznaní invalidného dôchodku, ktorý sa od 1. júla 2002 považuje za invalidný dôchodok. Keby sa však obe doby sčítali, žalobca by získal potrebných 15 rokov dôchodkového poistenia pre vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Takéto spočítavanie dôb v zásade vyžaduje ustálená judikatúra (porov. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 138/2011, judikát R 83/2013, ale aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 139/2012, judikát R 48/2015, ďalej rozsudky tunajšieho súdu sp. zn. 9 Sk 27/ 2020, 7 Sk 36/2020, 7 Sk 33/2020, 7 Ssk 27/2022, ale aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 389/2017) v prípade súbehu výsluhového dôchodku a starobného dôchodku na základe ustanovenia čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, ktorým sa v preskúmavanom rozhodnutí zaoberala aj žalovaná.

Je zjavné, že jej použitie by pre žalobcu bolo výhodnejšie, pretože by mu vznikol nárok na starobný dôchodok aj zo systéme sociálneho poistenia, kritérium výhodnosti však nemôže byť jediným určujúcim pri výklade týchto noriem a nemôže ignorovať pomerne jasné znenie citovaného čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128. Ústavný súd už tiež vo svojej judikatúre vyslovil, že zákon č. 328/ 2002 Z. z. a zákon č. 461/2003 Z. z. upravujú dva samostatné vedľa seba stojace sociálne systémy, ktoré poskytujú zabezpečenie pre iný okruh osôb a za iných podmienok.

24. Na základe uvedených dôvodov tak možno uzavrieť, že žalobcovi bol od 24. apríla 1997 priznaný invalidný dôchodok podľa piatej časti (§ 134 a 135) zákona č. 100/1988 Zb., no pri jeho priznaní a určení jeho výmery boli riadne zhodnotené všetky dovtedajšie zamestnania a náhradné doby od 1. septembra 1970 do 23. apríla 1997. Pretože tento invalidný dôchodok sa od 1. júla 2002 považuje za invalidný výsluhový dôchodok, treba vychádzať z toho, že všetky tieto doby boli zohľadnené pre výpočet tohto dôchodku a tak ich nemožno považovať za obdobia dôchodkového poistenia pre účely starobného dôchodku podľa tohto zákona na základe § 255 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Ich zohľadnenie neprichádzalo do úvahy ani podľa citovaného čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128, pretože invalidný dôchodok, ktorý sa žalobcovi vypláca, a starobný dôchodok, o ktorý ide v prerokúvanej veci, nie sú dávkami za

IV. Záver

25. Zo všetkých uvedených úvah tak kasačný súd zistil, že nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 SSP, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudok (§ 457 SSP) zamietol. 26. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca vo veci úspech nemal a žalovaná ho síce mala, kasačný súd však nezistil výnimočné dôvody, aby sa jej nárok na náhradu trov priznal. 27. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 31. júla 2024