7Ssk/37/2026
ECLI:SK:NSSSR:2026:1321204917.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 1S/145/2024
- IČS
- 1321204917
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu: L. T., nar. XX. O. XXXX, D. XXXX, zastúpeného: JUDr. Peter Belica, advokát, M. R. Štefánika 36, Martin, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie neplatného skončenia služobného pomeru, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Bratislave č. k. 1 S 145/2024-159 z 26. novembra 2025 takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. II. Účastníkom sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.
Odôvodnenie
1. Žalobca podal 26. augusta 2021 býv. Okresnému súdu Bratislava III žalobu „o určenie neplatnosti skončenia služobného pomeru a o náhradu mzdy". V nej predniesol, že od 1. júla 1980 bol v služobnom pomere príslušníka Zboru národnej bezpečnosti, následne po zriadení Policajného zboru Slovenskej republiky od 1. marca 1991 (zákonným opatrením č. 57/1991 Zb.) jeho príslušníkom. Rozkazom zo 16. augusta 1993, č. 131, jeho nadriadený skončil tento služobný pomer prepustením podľa § 111 zákona SNR č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky a žalovaný rozhodnutím z 30. septembra 1993, č. PK-296/1993, nevyhovel odvolaniu žalobcu proti nemu s tým, že služobný pomer sa mal skočiť 1. januára 1994. Pretože žalobca bol presvedčený, že jeho služobný pomer sa skončil inak (uvoľnením), domáhal sa ochrany na býv. Okresnom súde Bratislava I, ten však uznesením č. k. 19 C 499/96-97 z 10. júla 2000 konanie zastavil a vec postúpil žalovanému.
2. Býv. Okresný súd Bratislava III podanú žalobu uznesením z 18. decembra 2024 postúpil Správnemu súdu v Bratislave, pretože spor zo služobného pomeru nie je pracovnoprávnym sporom, ale vecou správneho súdnictva. Na výzvu tohto súdu žalobca doplnil, že svoju žalobu považuje za správnu žalobu podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP a domáha sa jednak zrušenia rozhodnutia z 30. septembra 1993 v spojení s rozkazom zo 16. augusta 1993 (a oznámenia z 23. septembra 1993), jednak určenia, že služobný pomer sa skončil uvoľnením a že skončenie služobného pomeru rozhodnutím z 30. septembra 1993 je neplatné.
3. Nato správny súd napadnutým uznesením č. k. 1 S 145/2024-159 túto správnu žalobu odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. d) SSP. Na odôvodnenie odkázal na § 181 ods. 1 SSP a § 250b OSP, podľa ktorých možno správnu žalobu podať do dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia, ale aj na ustanovenia § 141 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb. účinné do 31. marca 1998, podľa ktorých bolo možné podať súdu návrh na preskúmanie rozhodnutia o prepustení, ale len v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Pretože žalobcom označované opatrenia mu boli oznámené 28 rokov pred podaním žaloby, je správna žaloba podaná zjavne oneskorene. Žalobný petit o určenie, že služobný pomer sa skončil alebo jeho skončenie je neplatný, nepatrí do právomoci správneho súdu, avšak nimi sledovaný účel by sa naplnil aj zrušením oboch rozhodnutí.
4. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto uznesenia. Po rozsiahlej citácii rôznych ustanovení Správneho súdneho poriadku a rozhodnutí rôznych súdov (k otázke náležitostí odôvodnenia rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP) považoval napadnuté uznesenie za svojvoľné, pretože správny súd rozhodol bez toho, aby sa meritórne zaoberal žalobcovými námietkami a aby ho vypočul. Podľa žalobcu jednotlivé námietky, ktoré v žalobe formuloval, vylučovali, aby sa odmietla „žaloba na obnovu konania". Znova odkázal na okolnosti svojho prepustenia v roku 1993, ktoré naďalej považuje za nezákonné, a preto mal správny súd pristúpiť k zrušeniu napádaných rozhodnutí podľa § 191 písm. a) až g) SSP.
Na záver dodal, že napriek uzneseniu Okresného súdu Bratislava I z 11. júla 2000 ministerstvo doteraz riadne nerozhodlo o jeho prepustení zo služobného pomeru. V závere navrhol priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok. 5. Žalovaný navrhol zamietnuť kasačnú sťažnosť.
6. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnuté uznesenie (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP). 7.
Hneď skraja treba konštatovať, že žalobca (riadne zastúpený advokátom a na príslušnú výzvu správneho súdu uznesením č. k. 1 S 145/2024-129) na správnom súde výslovne predniesol, že podáva všeobecnú správnu žalobu podľa § 6 ods. 2 písm. a) SSP, ktorou sa domáhal preskúmania dvoch rozhodnutí (a ešte jedného opatrenia žalovaného o určení zloženia odvolacieho senátu). Sama okolnosť, že žalobca sa súčasne domáha aj určenia skončenia z iného dôvodu, resp. neplatnosti skončenia, nič nemení na tom, že prejednanie veci patrí do právomoci správnych súdov a jeho žaloba zostáva správnou žalobou (porov. v tomto smere uznesenie kompetenčného senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a najvyššieho správneho súdu sp. zn. 18 SKomp 5/2023 z 28. júna 2023). V časti tohto žalobného návrhu, na ktorom žalobca trval napriek výzve správneho súdu, by tak v zásade prichádzalo do úvahy aj odmietnutie podanej žaloby pre neodstránenie jej nedostatkov podľa § 59 SSP, správny súd však v podstate správne uvažoval, že ide len o iné vyjadrenie návrhu na zrušenie rozhodnutí
žalovaného. 8. Správny súd potom rovnako správne skúmal, či je správna žaloba podaná včas, pričom správne odkázal najmä na ustanovenia § 141 zákona č. 410/1991 Zb., ale aj § 181 SSP a § 250b ods. 2 OSP, podľa ktorých bolo možné žalobu podať v lehote dvoch mesiacov, resp. 30 dní od oznámenia, resp. právoplatnosti rozhodnutia. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca už 22. mája 1995 podal žalobu na býv. Okresný súd Bratislava I, pretože bol presvedčený, že jeho prepustenie zo služobného pomeru v roku 1993 bolo nezákonné a jeho služobný pomer sa skončil uvoľnením. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi boli napádané rozhodnutia doručené pred týmto dňom, a to vrátane rozhodnutia žalovaného z 30. septembra 1993 o odvolaní, čo podľa § 127 ods. 6 zákona č. 410/1991 Zb. znamenalo, že sa stali právoplatnými. Stalo sa tak teda viac než 26 rokov pred podaním tu prejednávanej správnej žaloby, ktorá tak bola podaná celkom zjavne neskôr než dva mesiace po ich oznámení a aj 30 dní po ich právoplatnosti.
Správny súd tak postupoval v súlade s § 98 ods. 1 písm. d) SSP, keď ju odmietol. Odmietnutie žaloby však bráni tomu, aby sa správny súd zaoberal jej námietkami, a preto mu žalobca neopodstatnene vyčíta, že tak neurobil. Už len na záver zostáva dodať, že ak žalobca vytýka žalovanému nečinnosť vo veci uvoľnenia zo služobného pomeru (postúpenej
mu býv. Okresným súdom Bratislava I uznesením č. k. 19 C 499/96-97), ochranou mu je žaloba proti nečinnosti podľa § 242 a nasl. SSP, nie opakovaná správna žaloba proti iným správnym aktom. 9. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP uznesením (§ 457 ods. 2 SSP) zamietol. Tým je zároveň vybavený aj jeho návrh na priznanie odkladného účinku.
10. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobcu bol v kasačnom konaní neúspešný a žalovaný síce úspech mal, no kasačný súd nezistil výnimočné dôvody, aby mu priznal nárok na náhradu trov.
11. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne) Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 25. marca 2026