7Ssk/39/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobcu: Z.. J. X., nar. XX. H. XXXX, T. XXX/ XX, W., zastúpeného: JUDr. Marián Ďurina, advokát, Sibírska 4, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 22. júna 2019, č. XXX XXX XXXX X, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 18 Sa 24/2020-46 z 21. júna 2021 takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. II. Účastníkom sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

službu. Od 1. septembra 1980 vstúpil do služobného pomeru vojaka z povolania. V tomto služobnom pomere až do 28. novembra 1983 a znova od 1. januára 1986 až do 18. apríla 1996 vykonával službu v I. kategórii funkcií a v medziobdobí službu v II. kategórii funkcií. Rozkazom ministra obrany bol zo služobného pomeru prepustený k 18. aprílu 1996 a Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia mu na obdobie 19. apríla 1996 až 18. apríla 1998 priznal výsluhový príspevok podľa § 33 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomerov vojakov v znení neskorších predpisov. 2. Po prepustení bol žalobca od 1. novembra 1996 do 28. februára 1998 zamestnancom Okresného úradu Trenčín v zamestnaní III. pracovnej kategórie. Od 1. marca 1998 až do 1. apríla 2012 bol prihlásený na dôchodkové poistenie ako samostatne zárobkovo činná osoba. Od 2. do 19. apríla 2012 nebol dôchodkovo poistený a od 20. apríla 2012 do 30. septembra 2014 bol zamestnancom DATA_LIA s.r.o. Na základe žiadosti z 2. júla 2014 mu žalovaná rozhodnutím z 10. septembra 2014 priznala od 22. mája 2014 invalidný dôchodok, pretože

Na základe toho krajský súd konanie o opravnom prostriedku zastavil a rozhodnutia žalovanej sa stali právoplatnými. 3. Ďalšou žiadosťou z 25. januára 2019 žalobca požiadal žalovanú o priznanie starobného dôchodku od 24. júla 2018, tá však žiadosť zamietla rozhodnutím zo 7. marca 2019.

4. Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, ktorého podstatu tvorila polemika, či štúdium žiakov vojenských stredných škôl bolo vojenskou službou v I. alebo II. kategórii funkcií a či žalobca splnil podmienky § 174 cit. zák. Generálny riaditeľ žalovanej však jeho odvolanie zamietol tu preskúmavaným rozhodnutím z 19. októbra 2018.

O tom svedčia aj smernice náčelníka kádrovej správy Ministerstva národnej obrany pre spracovanie výkazu doba kategórií funkcií (pracovných kategórií) rozhodných pre realizáciu kádrových opatrenie, zabezpečenie peňažnými dávkami podľa zákona o niektorých služobných pomeroch vojakov a pre sociálne zabezpečenie (vydané nariadením náčelníka štábu ČSĽA č. 11 z 2. augusta 1985), podľa ktorých žiakom prijatým na vojenské gymnáziá vznikala branná povinnosť podľa Branného zákona č. 92/1949 Zb. v znení neskorších predpisov, základnú službu však vykonávali až na vojenskej vysokej škole. Štúdium sa tak týmto žiakom započítavalo ako príprava na povolanie v III. pracovnej kategórii. 5.

Dobu štúdia na vojenskom gymnáziu správny súd nepovažoval za dobu služby. Vychádzal pri tom z ustálenej judikatúry, podľa ktorej sa toto štúdium evidovalo ako zamestnanie III. kategórie a žiaci vykonávali vojenskú službu až na vojenskej vysokej škole.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

vojenskej služby. Pri priznaní výsluhového príspevku sa mu doba služby od 29. augusta 1978 do 18. apríla 1996 započítala do I. a II. kategórie funkcií. V ďalších častiach potom žalobca vytkol rozsudku správneho súdu jeho jednotlivé pochybenia: 1. Žalovaná svojvoľne skrátila dobu služby o čas štúdia na vojenskej strednej odbornej škole, ktoré sa so štúdiom na civilnej strednej škole nedalo porovnať. 2. Podľa žalobcu je podmienka trvania zamestnania k 31. decembru 1999 diskriminačná, ak sa porovná situácia troch osôb, ktoré by skončili takéto zamestnanie jeden deň pred a jeden deň po tomto dni. V čase odchodu žalobcu do civilu platilo znenie § 174 zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 308/1995 Z. z. Na účely týchto predpisov postačovalo dosiahnuť určitý počet rokov v I. kategórii funkcií, medzi ktoré žalovaná odmieta zaradiť službu žalobcu na vojenskom gymnáziu. Žiak tejto školy podliehal vojenskému režimu a vzťahovali sa naňho rovnaké vojenské poriadky ako na vojakov z

však splniť kumulatívne všetky podmienky. Ustanovenie § 175g zákona č. 100/1988 Zb. predpokladá, že sa konanie o nároku podľa tohto zákona môže začať aj po 22. decembri 1999. Príloha nariadenia vlády č. 117/1988 Zb. obsahovala iba typizovaný zoznam prác zaradených do preferovaných kategórií. Súdy však podľa judikatúry (stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR, judikát R 1/1978) boli samy oprávnené posúdiť, či určité zamestnanie spadá medzi zamestnania v týchto kategóriách. 5. Učebný pomer, ktorým sa učeň pripravoval na zamestnanie určitej kategórie, sa podľa vyhlášky č. 44/1959 Zb. započítava ako zamestnanie tejto pracovnej kategórie. Podľa žalobcu správne orgány v tejto veci opakovane nevykonávajú dokazovanie, a preto navrhol, aby žalovaná vypočula žalobcu, svedkov a riadne rešpektovala všetky ním predložené listiny. Ďalej poukázal na to, že žiaci vojenských škôl pracovali s ostrou muníciou, čo odporovalo predpisom o zbraniach a strelive, keďže tie ustanovovali výnimky len pre príslušníkov ozbrojených síl. Žiaci stredných škôl boli označovaní ako vojensky

Taktiež podliehali vojenským veliteľom so vzťahom nadriadenosti a podriadenosti. Na žiakov vojenských stredných škôl sa vzťahovali tie isté základné poriadky ako na vojakov z povolania. Správny súd nesprávne označuje žiakov týchto škôl ako „chovancov“, čo je zastaralá terminológia zákona č. 200/ 1949 Zb. o platových pomeroch príslušníkov ozbrojených zborov. Nový zákon č. 88/1952 Zb. o materiálnom zabezpečení príslušníkov ozbrojených zborov poznal už iba žiakov škôl ozbrojených síl. Žalobca namietol, že počas súdneho konania sa s ním nakladá nerovnoprávne v rozpore s § 5, 19 ods. 2 a § 53 SSP. 6.

porušovali Dohovor o ochrane mladistvých, detí, zákaze výchovy detských vojakov, porušovaní ľudských práv a slobôd. Ich služba mala charakter nútenej práce podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. 14. Rozhodnutie žalovanej je nedostatočne odôvodnené, predchádza mu nesprávne a neúplné zistenie skutkového stavu (v rozpore s § 195, 196, 197, 203, 209 a 216 zákona č. 461/2003 Z. z.).

III. Posúdenie veci kasačným súdom

8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP). 9. Žalobca v prerokúvanej veci žiadal žalovanú o výplatu starobného dôchodku, pretože zastával názor, že naň splnil podmienky. Ustálená judikatúra najvyššieho súdu vychádzala z toho, že nárok na dávku posudzuje zásadne podľa predpisov platných v čase jej priznania, ak zákon neustanovuje, že sa majú zohľadniť iné predpisy (porov. judikát R 48/1998). Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu podania žiadosti (25. januára 2019) mal poistenec nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek (odsek 1). Žalovaná vo svojom rozhodnutí ani neskúmala, či žalobca bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov, pretože dospela k záveru, že nedovŕšil dôchodkový vek. Podľa § 65 ods. 2 cit. zák. bol dôchodkový vek 62 rokov veku poistenca, ak tento zákon neustanovoval inak (okrem iného) v § 274. Podľa § 274 ods. 1 zákona č. 461/ 2003 Z. z. sa totiž v novom systéme sociálneho poistenia zachovávali nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie, teda tie nároky, ktoré s týmto zaradením spájali skoršie predpisy. Takým nárokom bol podľa judikatúry napríklad práve skorší dôchodkový vek (porov. napr. rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 10 So 1/2021). Citované ustanovenie však ustanovuje len zachovanie vzniknutých nárokov, nič však nemení na tom, že zákon č. 100/1988 Zb. bol s účinnosťou od 1. januára 2004 zrušený a v súčasnosti tak podľa neho nie je možné priznávať nové nároky. Takýto záver nemožno vyvodiť ani z § 175g ods. 2 cit. zák., na ktorý žalobca poukazoval. Aj toto ustanovenie je totiž obsahom zákona č. 100/ 1988 Zb., ktorý ako celok bol zrušený od 1. januára 2004, a tak je možné ho ďalej aplikovať len v rozsahu, v akom to pripúšťa účinný zákon č. 461/2003 Z. z.

dôchodok podľa citovaných ustanovení. K 31. decembru 2003, kedy bol zákon č. 100/1988 Zb. zrušený, mal žalobca 44 rokov, teda celkom zjavne menej než bol dôchodkový vek podľa ktoréhokoľvek z citovaných ustanovení. Mohol mu teda vzniknúť len nárok na zohľadnenie skoršieho dôchodkového veku, ktorý sa mu podľa § 274 zákona č. 461/2003 Z. z. zachoval aj podľa tohto zákona.

Podľa odseku 2 však platilo, že podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa odseku 1 je, že zamestnanie I. pracovnej kategórie trvalo alebo služba I. alebo II. kategórie funkcií trvali k 31. decembru 1999. Uvedená formulácia celkom jasne vylučuje názor žalobcu, že podmienky podľa oboch odsekov nemuseli byť splnené súčasne. Z odseku 2 je totiž jasné, že podmieňoval nárok podľa odseku 1 splnením ustanovenej podmienky trvania zamestnania. Žalobca má v zásade pravdu, že v čase skončenia jeho služobného pomeru vojaka z povolania (18. apríla 1996) bolo citované ustanovenie novelizované len zákonom č. 308/1995 Z. z. účinným od 1. januára 1996. Podľa čl. V dvadsiateho šiesteho bodu tohto zákona (tak ako bol vyhlásený v Zbierke zákon) sa však v § 174 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. ustanovil dátum „k 31. decembru 1996“. Inak povedané, podľa uvedeného ustanovenia účinného v čase skončenia služobného pomeru žalobcu bolo podmienkou vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 to, že zamestnanie alebo služba uvedených kategórií trvala k 31. decembru 1996.

12. Už len pre poriadok sa dodáva, že táto úprava nie je nezmyselná alebo diskriminačná. Zrušením pracovných kategórií zákonom č. 235/1992 Zb., ktorého účinnosť sa však postupne posúvala až na 1. januára 2000, sa občanom v preferovaných kategóriách znemožnilo ďalej získavať preferencie z nich. Ustanovenie § 174 zákona č. 100/1988 Zb. tak malo do istej miery vyrovnávať tieto nevýhody, avšak len tým občanom, ktorých zamestnanie (služba) vo zvýhodnenej kategórii skončili výlučne z dôvodu zrušenia pracovných kategórií.

13. Skorší dôchodkový vek podľa cit. § 132 zákona č. 100/1988 Zb. bol viazaný na určité trvanie výkonu služby. Zo znenia § 130 ods. 1 cit. zák. je však zrejmé, že pojem „služba“ je legislatívnou skratkou pre službu vojaka z povolania (resp. vojaka počas činnej služby rovnako zabezpečeného, príslušníka Zboru národnej bezpečnosti alebo zboru nápravnej výchovy, porov. leg. skratku v § 129 cit. zák.). Nemohlo teda ísť o akúkoľvek „službu“, ako sa to snažil navodiť žalobca v kasačnej sťažnosti. To isté plynulo aj z § 120 ods. 1 a § 122 zákona č. 121/1975 Zb. účinného do 31. decembra 1988, podľa ktorého sa do I. a II. kategórie funkcií zaraďovala len služba vojakov z povolania a len služba v týchto kategóriách sa zohľadňovala na účely skoršieho dôchodkového veku. Z toho vyplýva, že nárok na skorší dôchodkový vek mohol podľa § 132 zákona č. 100/1988 Zb. vzniknúť a podľa § 274 zákona č. 461/ 2003 Z. z. sa zachovať len vtedy, ak poistenec aspoň 20 rokov vykonával službu vojaka z povolania.

Ako už bolo uvedené, žalobca túto dobu zamestnania nezískal službou vojaka z povolania a zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, že by zamestnanie, ktoré vykonával od 18. apríla 1996 do 28. februára 1998 (teda po prepustení zo služobného pomeru vojaka z povolania), bolo zaradené medzi zamestnania uvedené v § 14 ods. 2 písm. b) až h) zákona č. 100/1988 Zb. Žalobca tak nezískal potrebných 20 rokov zamestnania v I. pracovnej kategórii, ani pokiaľ by sa mu do nej započítala celá doba služby vojaka z povolania v I. aj v II. kategórii funkcií, čo napokon správne zdôraznil už správny súd.

poskytujúce úplné stredné všeobecné vzdelanie; postupnú premenu týchto škôl na gymnázií malo vykonať ministerstvo národnej obrany. 15. Na vykonanie tohto ustanovenia vydal minister národnej obrany rozkaz č. 5 z 25. mája 1968 o zriadení vojenských gymnázií. V čl. 1 tohto rozkazu počínajúc školským rokom

16. Oprávnenie ministerstva národnej obrany upravovať štúdium žiakov vojenskej strednej školy tak nevyplývalo z príslušnosti týchto žiakov k vojsku (ozbrojeným silám), ale z citovaného ustanovenia školského zákona. Citované ustanovenie pritom nijako podrobnejšie neobmedzovalo ministerstvo v tom, ako upraví tieto otázky na vojenských stredných školách vo vzťahu k ich žiakom. Touto úpravou však ministerstvo národnej obrany nevykonávalo voči žiakom oprávnenie vojenského služobného orgánu (velenia) voči podriadeným, ale oprávnenia orgánu štátnej správy školstva voči žiakom (Ministerstvo školstva Československej socialistickej republiky v dotknutom období neexistovalo, porov. čl. 1 ústavného zákona č. 126/1970 Zb. o zriadení federálnych ústredných orgánov, na čele ktorých stojí člen vlády Československej socialistickej republiky).

17. Federálne ministerstvo národnej obrany v rámci svojho oprávnenia podľa § 36 ods. 2 zákona č. 186/1960 Zb. v spojení s § 4 zákona č. 168/1968 Zb., ako aj § 46 ods. 3 zákona č. 63/1978 Zb. upravovalo postavenie žiakov vojenských gymnázií, a túto úpravu zhrnulo v pomôcke „Postavenie, práva a povinnosti žiakov vojenských stredných škôl“ z 30. apríla 1970 (Škol-51-11/s) s neskoršími doplnkami, účinnej až do 31. augusta 1979. Podľa čl. 1 tejto

bezplatne ubytovaní v priestoroch školy a bezplatne stravovaní v školskej jedálni. Hlava 6 upravovala disciplinárnu prax, odmeny a tresty, avšak len pre žiakov vojenských gymnázií a 1.

18. Z uvedeného prehľadu je teda zrejmé, že tento predpis svojím obsahom nijako zásadne nepresahoval úpravu, na ktorú bolo oprávnené ministerstvo školstva pre (nevojenské) internátne stredné školy. Ako už bolo uvedené, povinnosť žiakov vojenských stredných škôl rešpektovať tieto predpisy sa nezakladala na ich vojenskej podriadenosti, ale rovnako ako u žiakov nevojenských stredných škôl na povinnosti rešpektovať zákon a jeho vykonávacie

Zo žiadneho predpisu totiž nevyplýva, že by samo takéto poverenie žiaka určitými úlohami alebo prechmaty nadriadených zakladali jeho služobný pomer k ozbrojeným silám, resp. robili z neho vojaka. Navyše nie je zrejmé, prečo by takéto prípadné porušovanie práv malo byť odškodňované práve formou zvýhodneného zohľadnenia v dôchodkových nárokoch nad rámec zákona.

okamihom odvedenia vznikala služobná povinnosť (§ 21 ods. 1), teda povinnosť vykonávať vojenskú činnú službu (§ 20 ods. 1 a 2). Avšak ani to, že osoba bola odvedená a stala sa vojakom, neznamenalo, že ihneď vykonávala vojenskú činnú službu. To plynie zo znenia samotného § 20 ods. 4 Branného zákona, ktoré jasne hovorí, že aj vojaci mimo činnej služby sú

citovaným ustanoveniam zákona. Pojem „vojenské osoby“, na ktorý žalobca odkazoval, sa používal v § 2 ods. 2 Branného zákona len do 1. mája 1958, a tak je pre tu sporné obdobie roku 1974 až 1978 nepodstatné. 20. Pretože obdobie štúdia na vojenskom gymnáziu nie je vojenskou činnou službou, nemožno na žalobcu uplatniť ani ustanovenie § 168 ods. 2 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 128/1975 Zb., ktorou sa vykonával zákon o sociálnom zabezpečení, účinnej od 1. januára 1976, podľa ktorého sa doba vojenskej činnej služby konanej pred prijatím do služobného pomeru vojaka z povolania započítava v tej kategórii funkcií, do ktorej bol vojak z povolania prvýkrát ustanovený. Pretože § 168 ods. 2 vyhlášky toho istého ministerstva č. 149/1988 Zb. účinnej od 1. januára 1989 ustanovoval to isté, nebolo pre žalobcu výhodnejšie a neprichádzalo do úvahy jeho použitie ani na základe § 170 zákona č. 100/1988 Zb. Žalobca sa v prerokúvanej veci dovolával ešte použitia ustanovení platných pre osoby pripravujúce sa budúce povolanie.

sa doba učebného pomeru učňa vychovávaného pre zamestnanie I. (II.) pracovnej kategórie posudzovala ako doba zamestnania tejto pracovnej kategórie, ak sa v rámci učebného plánu pravidelne vykonával odborný výcvik učňa na pracoviskách alebo v prevádzkach, kde sa vykonáva zamestnanie I. (II.) pracovnej kategórie. Podľa § 2 ods. 2 cit. vyhl. ustanovenie predchádzajúceho odseku platilo obdobne aj pre osoby pripravujúce sa na vykonávanie zamestnania mimo učebného pomeru. Žiakov vojenských gymnázií nebolo možné považovať za učňov.

roveň zamestnaniu. Takýto pracovný (učebný) pomer však nebolo možné založiť k ozbrojeným silám. Na žiakov vojenských stredných škôl by tak bolo možné použiť nanajvýš ustanovenie § 2 ods. 2 cit. vyhlášky a prípadne ich považovať ich za osoby, ktoré sa na zamestnanie pripravujú mimo učebného pomeru.

Pojem príprava na povolanie v uvedenom ustanovení by totiž bolo potrebné vykladať v súvislosti s § 6 ods. 2 štvrtým bodom zákona č. 101/1964 Zb., podľa ktorého sa doba štúdia na školách potrebná na prípravu na povolanie považuje za dobu zamestnania od skončenia povinnej školskej

IV. Záver

22. Na základe uvedeného tak kasačný súd zistil, že nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. 23. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca nebol vo veci úspešný a žalovaná síce vo veci úspech mala, no kasačný súd nezistil dôvody, aby sa jej nárok na náhradu trov priznal. 24. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 31. januára 2023