7Ssk/39/2022

1. Žalobkyňa je slovenskou štátnou občiankou, ktorá v marci 2008 odišla do Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Tam vykonávala zárobkovú činnosť na rôznych pracovných pozíciách - v poslednom zamestnaní ako „supervisor/waiter“ v období od 8. novembra 2019 do 29. októbra 2020 a predtým ako „assistent manager“ od 10. júna 2014 do 7. novembra 2019. Do Slovenskej republiky sa za posledné štyri roky vrátila jedenkrát na tri dni. Potom, čo pracovný pomer v Spojenom kráľovstve žalobkyňa skončila výpoveďou, vrátila sa v novembri 2020 na Slovensko a od 26. novembra 2020 bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie. 2. Dňa 16. decembra 2020 žalobkyňa požiadala pobočku žalovanej v Humennom o dávku v nezamestnanosti a v žiadosti uviedla prehľad svojich zamestnaní v Spojenom kráľovstve od roku 2014 až do roku 2020. K žiadosti pripojila vyhlásenie o bydlisku na účely zachovania centra záujmov, podľa ktorého si neuplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti v Spojenom kráľovstve. Zároveň vyhlásila, že počas pobytu tam sa s ňou zdržiaval aj manžel, ktorý tam ešte naďalej zostal, a ich spoločné maloleté dieťa narodené v roku 2012. V Slovenskej republike žalobkyňa po celý čas nevykonávala žiadnu nezárobkovú činnosť. V Spojenom kráľovstve bývala v nájme spoločne s manželom a dieťaťom a miesto pobytu menili asi trikrát. Na Slovensku vlastnili byt, ktorý kúpili ešte v roku 2011. Okrem toho žalobkyňa predložila aj formuláre P45 finančnej správy Spojeného kráľovstva (údaje o zamestnancovi, končiacom pracovný pomer) z rokov 2019 a 2020, v ktorých je ako jej súkromná adresa uvedená adresa v F. (Spojené kráľovstvo). Ďalej pripojila formuláre finančnej správy P60 o zaplatenej dani z príjmov v Spojenom kráľovstve za roky 2015 až 2020, na ktorých je ako jej súkromná adresa stále uvedená tá istá adresa v F..

4. Žalovaná preskúmavaným rozhodnutím z 23. júna 2021 potvrdila rozhodnutie pobočky. Po zopakovaní podrobnej analýzy kritérií uvedených v čl. 11 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v platnom znení (vykonávacie nariadenie), dospela k záveru, že žalobkyňa mala počas zamestnania v Spojenom kráľovstve v tomto štáte aj bydlisko. Zodpovedala tomu stálosť a trvalosť prítomnosti v tomto štáte, jeho stabilná pracovná situácia, neexistencia blízkych rodinných väzieb na Slovensku, stabilná bytová situácia v Spojenom kráľovstve a daňová rezidentúra v tomto štáte. Žalovaná odkázala aj na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, podľa ktorého zanechanie širšej rodiny v niektorom štáte nemôže odôvodňovať zachovanie si bydliska v ňom. Zámer kúpiť si nehnuteľnosti v Slovenskej republike, ani evidovaný trvalý pobyt nepreukazujú zachovanie si bydliska tu a návrat jedenkrát za štyri roky nesvedčí o blízkom vzťahu k Slovensku. Dôvody, prečo sa sem žalobkyňa zo Spojeného kráľovstva vrátila, v zmysle vykonávacieho nariadenia nie sú podstatné. Žalovaná tiež zdôraznila, že možnosť daná v čl. 65 ods. 2 základného nariadenia je výnimkou z pravidla, preto si žalobkyňa mala nárok na dávku uplatniť v Spojenom kráľovstve, a nemôže si vyberať, kde tak urobí. 5. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 2 Sa 18/2021-38 zrušil rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie pobočky podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) Správneho súdneho poriadku. Súhlasil s názorom, že pri určení bydliska sa má postupovať podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia, vytkol však žalovanej, že riadne nezistila skutkový stav a svoje zistenia nesprávne právne vyhodnotila. Žalovaná mala prihliadať na úmysel žalobkyne, ako vyplýval z ňou predložených listinných dôkazov. Kúpa bytu, lekárske a študijné potreby syna žalobkyne, platenie poistného a sporenia, návštevy za rodinou svedčili podľa súdu v prospech zachovania jej bydliska v Slovenskej republike. Ďalším dôkazom bolo jej trvalé bydlisko, čo mala žalovaná takisto vyhodnotiť v kontexte čl. 11 vykonávacieho nariadenia, najmä keď sa o bydlisku žalobkyne nedohodla s inštitúciou Spojeného kráľovstva. Vyhlásenie o bydlisku považoval správny súd za veľmi strohé a nedostatočné pre posúdenie týchto otázok. Správny súd považoval pobyt žalobkyne v Spojenom kráľovstve za dočasný, spojený s obdobím pracovnej činnosti. Žalovanej uložil, aby sa v ďalšom konaní zaoberala úmyslom žalobkyne s ohľadom na dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu (nedostatok pracovných príležitostí).

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Vyjadrila názor, že vo svojom rozhodnutí sa riadne zaoberala výkladom čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Nesúhlasila s jednotlivými výhradami správneho súdu, keď napr. frekvenciu návštev udala sama žalobkyňa a návšteva jedenkrát za štyri roky nesvedčí o zachovaní si úzkeho vzťahu; účelnosť, hospodárnosť a ekonomické odôvodnenie návštev nie je vôbec možné vyhodnotiť. Žalovaná sa zaoberala aj dôvodmi uvedenými v rozhodnutí Správnej komisie U2, no pracovná história žalobkyne svedčila o stabilnej orientácii na britský pracovný trh. Úmysel žalobkyne v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia nebolo potrebné zisťovať, pretože pri aplikácií kritérií v čl. 11 ods. 1 nevznikli pochybnosti. Podľa žalovanej nie sú podstatné pohnútky, ktoré žalobkyňu viedli k hľadaniu práce v Spojenom kráľovstve. Preskúmavané rozhodnutia sú dostatočne jasne odôvodnené, lebo žalovaná sa podrobne vyrovnala s každým kritériom v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, na základe týchto kritérií nie je sporné, že nároky žalobkyne sa mali posudzovať podľa britského práva. Žalovaná nesúhlasila s názorom, že riadne nezistila skutkový stav, keďže vyšla z predložených potvrdení britských inštitúcií a údajov žalobkyne, ktoré preukázali, že jej bydlisko bolo v Spojenom kráľovstve. Iné dôkazy by neboli spôsobilé viesť k inému záveru. Žalovaná zopakovala, že dôvody odchodu do zahraničia, ani účel pobytu tam nie sú rozhodujúce pre posúdenie bydliska dotknutej osoby, a takéto subjektívne dôvody nemôžu prevážiť objektívne skutočnosti. Uznanie, že žalobkyňa mala počas práce v Spojenom kráľovstve bydlisko na Slovensku, by nebolo korektné voči osobám pracujúcim na Slovensku. Žalovaná zdôraznila, že v danej veci neexistoval rozdiel v stanovisku slovenskej a britskej inštitúcie, zároveň však nie je potrebné v každej veci zisťovať stanovisko cudzej inštitúcie. Jednotlivé okolnosti, na ktoré poukazoval správny súd (návraty žalobkyne za rodinou, zabezpečenie bývania v Slovenskej republike, lekárske a študijné potreby syna), podľa žalovanej nemali vplyv na záver, že bydlisko žalobkyne bolo v Spojenom kráľovstve. Podľa žalovanej právo Európskej únie nevyžaduje, aby žalobkyňa mala bezpodmienečne nárok na dávku v nezamestnanosti v niektorom členskom štáte. Záverom žalovaná odkázala na početnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a iných správnych súdov. 7. Žalobkyňa sa stotožnila s rozsudkom správneho súdu.

8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

Samotné vysvetlenie zrušovacích dôvodov je mimoriadne obšírne (v podstate odseky 30 až 62 rozsudku), čo vo výsledku sťažuje orientáciu v úvahách správneho súdu. Záväzné pokyny pre ďalší postup žalovanej sú obsiahnuté v odseku 63 napadnutého rozsudku a žalovaná má podľa nich postupovať tak, „aby bol dôsledne zistený skutkový stav hlavne s dôrazom na posúdenie preukázania väzieb bydliska žalobkyne“, pričom sa má zamerať najmä na posúdenie úmyslu žalobkyne, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Žalovaná však vo výsledku správne namieta, že takáto požiadavka správneho súdu nezodpovedá čl. 11 vykonávacieho nariadenia.

pre atómovú energiu). Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia má cezhraničný pracovník zásadne nárok na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov toho štátu, v ktorom bol naposledy zamestnaný.

bydlisko. 11. Pojem bydlisko na účely základného nariadenia (a teda aj na účely čl. 65 ods. 2) definuje čl. 1 písm. j) základného nariadenia, podľa ktorého bydlisko znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

republiky. Súdny dvor už vo svojej judikatúre vyslovil záver, že ak pracovník má stabilné zamestnanie v určitom členskom štáte, tak sa predpokladá, že tam má aj bydlisko, no táto domnienka je vyvrátiteľná (rozsudok z 8. júla 1992 vo veci C-102/91, Koch, ods. 22).

C-394/13, B., ods. 34). 12. Ustanovenie čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia obsahuje demonštratívny výpočet kritérií určenia bydliska, pričom žiadne kritérium nemá prednosť pred ostatnými. Kritériami na určenie centra záujmov podľa vykonávacieho nariadenia sú najmä: dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov a situácia dotknutej osoby (vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; jej rodinného stavu a rodinných väzieb; vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti; v prípade študentov zdroja ich príjmov; jej bytovej situácie, najmä toho či je stabilná; členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely). Bydlisko určitej osoby sa tak v prvom rade určuje na základe objektívnych kritérií vymedzených v citovanom ustanovení.

13. Kasačný súd sa tak nestotožňuje s názorom správneho súdu, že pri určovaní bydliska žalobkyne je potrebné skúmať jej úmysel a dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Tieto okolnosti by totiž prichádzali do úvahy podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia len za predpokladu, že by kritériá uvedené v čl. 11 ods. 1 neviedli k jednoznačnému ustáleniu bydliska.

Slovenska. Len sama okolnosť, že osoba chce vidieť svoje bydlisko v určitom štáte, nemôže prevážiť nad objektívnymi kritériami vymedzenými v citovanom ustanovení. Tým samozrejme nie je vylúčené, že osoba, ktorá má podľa týchto kritérií bydlisko v určitom štáte, môže subjektívne pociťovať hlbší a bližší vzťah k štátu, v ktorom sa narodila, vyrástla, v ktorom sa hovorí jej známym jazykom či ktorého kultúra jej je bližšia. To však môže mať pre určenie jej bydliska na účely základného nariadenia význam len v tom rozsahu, v akom je to možné zohľadniť podľa citovaného čl. 11 vykonávacieho nariadenia.

obdobiach. Celková dĺžka a trvalosť prítomnosti žalobkyne na území Spojeného kráľovstva v porovnaní so Slovenskom tak vedie skôr k záveru, že miestom jej bydliska bolo Spojené kráľovstvo. b) Žalobkyňa tam zároveň pracovala na dobu neurčitú, pričom posledné dve zamestnania trvali od roku 2014 do roku 2019 a potom od roku 2019 do roku 2020; v tomto čase nehľadala pracovné príležitosti na Slovensku. Práca, ktorú vykonávala žalobkyňa, nespočívala vo vysielaní na rôzne miesta v rôznych štátoch a zvyčajne sa vykonávala na mieste, kde žalobkyňa pracovala (čašníčka/supervízorka, resp. zástupkyňa manažéra). Charakter práce a trvalosť a dĺžka pracovného pomeru žalobkyne v Spojenom kráľovstve tak takisto vedie k záveru, že centrum jej záujmov sa nachádzalo tam. c) Pokiaľ ide o rodinnú situáciu, žalobkyňa bola v Spojenom kráľovstve so svojím manželom a dieťaťom, narodeným v roku 2012, teda s osobami, s ktorými má spolu žiť a starať sa o ne (porov. § 18 a 28 Zákona o rodine). Posledných osem rokoch pobytu tak rodina, ku ktorej mala žalobkyňa najbližšie väzby, bola s ňou v Spojenom kráľovstve.

Až neskôr v odvolaní doplnila, že v Spojenom kráľovstve bola aktívna v rodičovskej organizácii pri škole, ktorú navštevoval jej syn. To podľa kasačného súdu svedčí o tom, že žalobkyňa mala určitú snahu začleniť sa do miestnej komunity aj inak než len pracovne. V dôsledku toho aj toto kritérium svedčí viac v prospech záveru, že centrum jej záujmov sa nachádzalo v Spojenom kráľovstve. e) Bytová situácia žalobkyne v Spojenom kráľovstve bola takisto stabilná.

Túto adresu si totiž uvádzala aj ako adresu pre kontakt s britskými orgánmi. Zhodnotením bytovej situácie žalobkyne v posudzovanom období tak možno konštatovať, že svedčí v prospech jej bydliska v Spojenom kráľovstve. f) Daňové povinnosti si žalobkyňa plnila v Spojenom kráľovstve, čo vyplýva z predloženého formulára britskej finančnej správy P60. Aj to svedčí v prospech jej bydliska tam, nie v

majetok v ktoromkoľvek štáte a nie je ani neobvyklé, že občania s bydliskom v jednom štáte udržiavajú napr. prázdninové či víkendové sídla v inom štáte. Ustanovenie čl. 11 ods. 1 vykonávacieho zariadenia umožňuje zohľadniť konkrétny spôsob využívania tohto majetku, napríklad pri posúdení bytovej situácie. Doklady o platbe rôznych nákladov spojených s nehnuteľnosťou nemajú význam pre určenie bydliska, pretože ide o bežné náklady spojené s vlastníctvom akéhokoľvek majetku, nech sa nachádza kdekoľvek. Úver, sporenie, poistenie alebo bežný účet v Slovenskej republiky nemajú so strediskom záujmov a bydliskom žiaden súvis už preto, že slobodný pohyb služieb a kapitálu medzi členskými štátmi, ktorý umožňuje využívať tieto služby kdekoľvek v Európskej únii, je jednou zo základných slobôd spoločného trhu Európskej únie. To v zásade platí aj pre využívanie služieb lekárov a iných zdravotníckych služieb pre žalobkyňu či jej dieťa. To, či na východnom Slovensku bol v roku 2008 nedostatok

16. Na záver kasačný súd dodáva, že ak sa osoba rozhodne, že odíde z krajiny svojho pôvodu napríklad kvôli vykonávaniu zárobkovej činnosti v inom štáte, nemožno premiestnenie bydliska (strediska životných záujmov) na účely čl. 1 písm. j) základného nariadenia stotožňovať s akousi „trvalou emigráciou“ tejto osoby do tohto štátu. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa odstránili bariéry slobodnému pohybu ľudí a slovenskí občania majú právo sa pohybovať, pracovať a žiť na území iných členských štátov, čo nevyhnutne vedie (hoci aj k dočasnému) premiestňovaniu bydliska. Nemožno tak súhlasiť s pomerne expresívne ladenými výčitkami žalobkyne, že žalovaná jej rozhodovaním spochybňuje jej rodinné zázemie, patriotizmus či príslušnosť k Slovenskej republike.

17. Podľa názoru kasačného súdu žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí vyhodnotila všetky také skutočnosti, ktoré sú relevantné pre určenie bydliska žalobkyne v rokoch 2015 až 2020 z hľadiska čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

svojich tvrdení. Pri podaní žiadosti pritom uviedol, že predložil všetky doklady, ktoré sú mu známe a ktorými disponuje, na preukázanie zachovania centra záujmov. Žalobkyňa tak mala možnosť prispieť k tomu, aby žalovaná zistila všetky skutočnosti, ktoré sama žalobkyňa považuje za rozhodné.