7Ssk/39/2023

Krajský súd v Žiline ako správny súd rozsudkom č. k. 14Sa/26/2021 - 124 zo dňa 19.10.2022 (ďalej „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovanej číslo: 18681 - 3/2021 - BA dňa 29. júna 2021 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“). Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Žilina číslo: 414 - 21/2019 - ZA zo dňa 3. decembra 2019 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“).

3. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodla žalovaná tu preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 29. júna 2021. V odôvodnení poukázala na to, že žalobca bol v roku 2008 SZČO podľa § 5 písm. b) zákona číslo 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o sociálnom poistení“), pričom podnikateľskú činnosť vo všetkých predmetoch podnikania ukončil ku dňu 17. decembra 2008. Za rok 2007 podľa podaného daňového priznania dosiahol príjmy zo živnosti sume 4669620 Sk (daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby správca dane zaevidoval 30. septembra 2008), t. j. vyššie, ako zákonom ustanovená suma 97200 Sk za rok 2007. Dňa 29. decembra 2016 podal dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2007 a dňa 20. novembra 2017 nové dodatočné daňové priznanie k tej istej dane za rok 2007. Tieto dodatočné daňové priznania nemajú v zmysle § 21 ods. 3 zákona o sociálnom poistení vplyv na správnosť určenia dátumu vzniku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia účastníka konania ako SZČO

Následne pobočka vydala prvostupňové rozhodnutie, keďže sa jednalo o sporný prípad, keď SZČO, ktorej vzniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, nepodala v spornom období registračný list fyzickej osoby - prihlášku.

roku 2008. Je pravdou, že žalobca podal dodatočné daňové priznanie za roky 2006 a roky 2007, avšak vzhľadom na § 21 ods. 3 zákona o sociálnom poistení nemôžu tieto dodatočné daňové priznania uskutočnené 29. decembra 2016 a 20. novembra 2017 ovplyvniť spätne dátum vzniku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia žalobcu ako SZČO, respektíve hodnotenie zákonných podmienok pre vznik takéhoto poistenia. Na základe týchto

po mesiaci, v ktorom bolo predložené dodatočné daňové priznanie správcovi dane, nie spätne. Poukázal pritom na rozsudky Najvyššieho súdu SR (ďalej „najvyššieho súdu“) sp. zn. 9Sžso/ 1/2012 zo dňa 27. marca 2013, sp. zn. 1Sžso/50/2014 zo dňa 11.12.2015 a sp. zn. 4Sžso/59/ 2007 ako aj sp. zn. 9Sžsk/116/2017 zo dňa 24. apríla 2019. K námietkam ohľadne uplatniteľnej legislatívy týkajúcej sa žalobcu konštatoval, že táto otázka nie je predmetom súdneho prieskumu a preto nie je oprávnený sa k tejto otázke vyjadrovať. Konštatoval, že žalovaná vychádzala zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a vec správne posúdila a jej rozhodnutie bolo aj dostatočne odôvodnené.

činnosti. Nebola teda materiálne naplnená základná podmienka vzniku povinných poistení SZČO od 01.07.2008. Preto mu nemohlo vzniknúť povinné a nemocenské a dôchodkové poistenie od tohto dátumu. Tieto skutočnosti boli žalovanej známe. Na podporu uviedol

povinne nemocensky a dôchodkovo poistený. Správne orgány čisto mechanicky a formálne vychádzali z údajov o existencii živnostenského oprávnenia sťažovateľa na Slovensku a príjmoch sťažovateľa z podnikania na Slovensku. V roku 2007 mal príjem len v Českej republike, z ktorého boli riadne odvedené všetky odvody a zaplatená daň a ktorý v roku 2008 nezakladal žalobcovi povinnosť platiť žiadne odvody v Českej republike. Na Slovensku mal

Iba reálne dosiahnutý vymeriavací základ je konštantou, ktorá sa môže použiť na výpočet výšky poistného. Podľa žalobcu tieto závery sa majú použiť aj na tu preskúmavanú vec. Pokiaľ by konajúci senát dospel k inému právnemu názoru, mal by postúpiť vec na rozhodnutie veľkému senátu Najvyššieho správneho súdu SR. K námietke porušenia práva na spravodlivý proces namietol, že krajský súd v napadnutom rozsudku relevantným spôsobom nereagoval na jeden z kľúčových argumentov a to, že v rozhodnom období, t. j. v období, ktoré bolo rozhodujúce pre posúdenie splnenia zákonných podmienok pre vznik povinného dôchodkového a nemocenského poistenia, v zmysle nariadenia č. 1408/71 sa na neho vzťahovala výlučne česká legislatíva v oblasti sociálneho zabezpečenia a preto sa na neho nemohla vzťahovať slovenská legislatíva, ktorá z tohto dôvodu nemohla založiť vznik povinného dôchodkového a nemocenského poistenia. Žiadal, aby kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že zruší preskúmavané rozhodnutie žalovanej a vec jej vráti na ďalšie konanie. 6. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním zo dňa 24. januára 2023.

Českej republike. V roku 2008 už nebol v Českej republike zúčastnený na dôchodkovom zabezpečení. Ku dňu 01.08.2008 teda v Českej republike nežil, avšak na území SR mal platné živnostenské oprávnenie a zároveň vykázal v daňovom priznaní príjem zo živnosti relevantný na vznik povinných poistení od 1. júla 2008. Žalovaná žiadala kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

Z administratívneho spisu bolo zistené, že na základe žiadosti o určenie uplatniteľnej legislatívy zo dňa 03.03.2016 zo strany žalobcu žalovaná vydala dňa 12.07.2016 potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve (formulár E 101 SK), podľa ktorého sa na žalobcu ako SZČO vzťahuje legislatíva Slovenskej republiky v súlade s článkom 14a ods. 2 nariadenia číslo 1408/71 od 18.05.2006 do 31.12.2007.

Preto žalovaná vyjadrením zo dňa 17.10.2019 vyhlásila formulár E 101 SK zo dňa 12.07.2016 na obdobie od 18.05.2006 do 31.12.2007 za neplatný v celom rozsahu a rozhodnutím zo dňa 04.11.2019 nariadila obnovu konania ukončeného týmto rozhodnutím, toto rozhodnutie zrušila a vec vrátila prvostupňovému orgánu na nové prejednanie. Svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že formulár E 101 SK bol vyhlásený za neplatný a preto nie je možné z neho vychádzať pri určení, že žalobca mal do konca roku 2007 uplatniteľnú legislatívu Slovenskej republiky.

podal za toto zdaňovacie obdobie dodatočné daňové priznanie, kde priznal príjem zo živnosti 4300620 Sk. Napokon dňa 22.11.2017 podal správcovi dane ďalšie dodatočné daňové priznanie, kde už príjem zo živnosti neuviedol.

13. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom ku dňu 01.07.2008 (vznik poistení) povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu 34) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu 34) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje

14. Kasačný súd konštatuje, že čo sa týka podmienok na vznik povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia v zmysle § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení ku dňu 01.08.2008, žalobca tieto podmienky spĺňal. Bolo preukázané, že mal živnostenské oprávnenie od 2. októbra 1995 a od 9. septembra 1998, prevádzkovanie živnosti mal pozastavené len v období od 27. augusta 2004 do 27. augusta 2005 a svoju podnikateľskú činnosť ukončil k 17. decembru 2008. Teda k 01.07.2008 disponoval platným živnostenským oprávnením.

15. Tomuto právnemu záveru neodporuje ani podanie dodatočných daňových priznaní za rok

V rozsudku sp. zn. 9Sžsk/116/2017 najvyšší súd uviedol, že v zmysle § 21 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z. je podaním dodatočného daňového priznania možné ovplyvniť iba aktuálne nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie, pričom takáto zmena smeruje do budúcnosti (vykoná sa od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bolo predložené dodatočné daňové priznanie správcovi dane). V rozsudku sp. zn. 9Sžso/1/2012 najvyšší súd uviedol. že pojem „aktuálne nemocenské a dôchodkové poistenie“ je potrebné vykladať v súlade s § 21 ods.1 zákona, čo znamená, že dodatočné daňové priznanie za kalendárny rok 2005 by mohlo ovplyvniť vznik poistenia len vtedy, ak by bolo podané v období od 01. júla 2006 do 30. júna 2007.

poistenia. Len obdobie od 1. júla nasledujúceho roka do 30. júna ďalšieho roka je aktuálne nemocenské poistenie a dôchodkové poistenie ovplyvnené týmto príjmom a len počas neho musí byť dodatočným daňovým priznaním zistená iná hranica príjmov, aby bolo možné zmenu vykonať po predložení dodatočného daňového priznania, teda do budúcna.

náležitosti dodatočného daňového priznania neuvádza. Za týchto okolností bolo potrebné súhlasiť s názorom žalovanej, že žalobcovi vznikli povinné nemocenské a dôchodkové poistenia k 01.07.2008. 17. Čo sa týka sťažnostných námietok, tieto sú v plnom rozsahu nedôvodné. Žalobca v prvom rade namieta nesprávne právne posúdenie veci zo strany správneho súdu.

Jedná sa o esenciálnu náležitosť hypotézy tejto právnej normy, ktorá musí byť aplikovaná, preto z jej aplikácie nemožno vyvodiť formalistický prístup k výkladu tejto právnej normy. Naopak, pokiaľ by či už správne orgány alebo súdy neaplikovali aj túto časť právnej normy, konali by v rozpore s ústavne deklarovanou zásadou legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR).

. . Z hľadiska právnej istoty adresátov normatívneho pôsobenia zákonodarcu nie je ani rozhodujúce to, čo normotvorca chcel v texte právneho predpisu vyjadriť, ale to, čo skutočne vyjadril, pretože len daný text bol verejne vyhlásený. 18. Preto je nedôvodná aj námietka, že nebola materiálne naplnená podmienka vzniku povinného poistenia, keďže žiadne príjmy z podnikania žalobca na Slovensku v roku 2007

19. Nedôvodné sú aj námietky o tom, že žalobca na území Slovenska len formálne mal uvedené oprávnenie na podnikanie, ktoré však vôbec nevyužíval a podnikateľskú činnosť nevykonával. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na judikatúru najvyššieho súdu aj Najvyššieho správneho súdu SR týkajúcu sa oprávnení poistencov, ktoré im zakladajú status SZČO v zmysle § 5 zákona o sociálnom poistení účinného do 31.12.2010, a to bez toho, aby toto oprávnenie aj reálne využívali (napríklad rozsudok NSS SR sp. zn. 9Sžsk/22/2019). 20. Žalobca tvrdí, že v roku 2007 mal príjmy z podnikania len v Českej republike a z týchto príjmov odviedol odvody. Túto skutočnosť preukazujú dôkazy administratívnom spise, podľa ktorých do 31.12.2007 ako samostatne zárobkovo činná osoba v Českej republike platil poistné na dôchodkové poistenie. Poistné na nemocenské poistenie Českej republike neplatil.

poistenia. Sám žalobca v kasačnej sťažnosti konštatuje, že v roku 2008 mu povinnosť platiť odvody v Českej republike nevznikla. 21. Pokiaľ žalobca argumentuje rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 20Sa/26/2018 zo dňa 21.06.2019, tento rozsudok nie je možné aplikovať v danej veci, pretože skutkový stav nezodpovedá tu preskúmavanej veci. V prvom rade žalobkyňa v tam označenej veci nepredložila správcovi dane dodatočné daňové priznanie, ale len v rámci konania o zániku nemocenského a dôchodkového poistenia namietala nesprávnosť predloženého riadneho daňového priznania za rok 2004. Krajský súd ani kasačný súd, ktorý rozhodoval o kasačnej sťažnosti žalovanej rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/106/2019 zo dňa 26. mája 2021, z dôvodu rozdielneho skutkového stavu ako je v tu prejednávanej veci, vôbec neaplikovali ustanovenie § 21 ods. 3 zákona o sociálnom poistení. 22. Žalobca ďalej poukazoval na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžso/50/2014 zo dňa 11.12.2015.

poistení. Samotný kasačný súd v bode 27 uviedol, prečo jeho právny názor nezmenili rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžso/6/2010 z 26.10.2010 a sp. zn. 9Sžso/1/2012 z 27.03.2013. V prvom rozsudku sa konajúci senát zaoberal otázkou vzniku povinného poistenia a s tým súvisiacou interpretáciou pojmu príjem. Obdobne aj druhom rozsudku sa kládol dôraz pri prieskume napadnutého rozhodnutia o vzniku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne práve na túto otázku. Najvyšší súd teda evidentne rozlišoval medzi predmetom konania, pokiaľ sa týkal preskúmania rozhodnutia o vzniku povinných poistení, kde relevanciu rozsudkov sp. zn. 1Sžso/6/2010 a sp. zn. 9Sžso/1/2012 nespochybňoval a rozhodnutia o predpísaní poistného na nemocenské, starobné a invalidné

poistenia. Týmito právnymi otázkami sa označené rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžso/ 50/2014 nezaoberalo. 23. Otázne je, či v prípade predpísania poistného za obdobie od 01.07.2008 na základe riadneho daňového priznania, a nie na základe dodatočného daňového priznania podaného v roku 2017, bude toto predpísanie posudzované ako zákonné v súlade s ustanoveniami zákona o sociálnom poistení o predpísaní poistného v prípadoch podania dodatočného daňového priznania (§ 142 ods. 4 zákona o sociálnom poistení). Je totiž pravda, že súd v rozhodnutí sp. zn. 1Sžso/50/2014 mal za to, že v tomto prípade by sa mal posudzovať reálne dosiahnutý vymeriavací základ. Avšak napríklad v rozhodnutí sp. zn. 4Sžso/59/2007, ktorého predmetom bolo taktiež rozhodnutie o predpísaní poistného potom, ako bolo podané dodatočné daňové priznanie, najvyšší súd vyslovil názor, že dátum podania dodatočného daňového priznania je rozhodujúci aj pre výšku poistného z povinného poistenia len do budúcna a iba počas plynutia aktuálneho poistného obdobia. Rovnako najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 9Sžsk/116/2017,

24. Kasačný súd tak vyhodnotil aj túto námietku ako plne nedôvodnú a nestotožnil sa s názorom žalobcu, že v tomto prípade je potrebné vec predložiť veľkému senátu Najvyššieho správneho súdu SR. Ako bolo vyššie uvedené, judikatúra najvyššieho súdu je v otázke aplikácie § 21 ods. 3 zákona o sociálnom poistení pri rozhodovaní o vzniku a zániku povinných poistení podľa § 21 ods. 1 citovaného zákona nerozporná a kasačný súd v preskúmavanej veci

25. Žalobca taktiež namietal, že v napadnutom rozsudku správne súd relevantným spôsobom nereagoval na argument, že sa na neho v rozhodnom období roku 2007 v zmysle nariadenia číslo 1408/71 vzťahovala výlučne česká legislatíva. Kasačný súd uvádza, že správny súd sa touto námietkou zaoberal, pričom poukázal na to, že otázka určenia uplatniteľnej legislatívy nie je predmetom tohto súdneho konania. Mal za to, že určenie uplatniteľnej legislatívy na žalobcu je samostatným predmetom administratívneho konania, ktoré bolo určitým spôsobom ukončené a vo vzťahu, ku ktorému nemá oprávnenie riešiť a posudzovať tieto otázky a vyjadrovať sa k zákonnosti rozhodnutia. S týmto názorom kasačný súd súhlasí a dodáva, že správne orgány pri vydaní preskúmavaných rozhodnutí vychádzali z tejto premisy a akceptovali, že do konca roku 2007 sa na žalobcu slovenská legislatíva neuplatní. Pokiaľ teda žalobca namietal, že v rozhodnom období roku 2007 sa na neho nemohla vzťahovať slovenská legislatíva, kasačný súd s týmto tvrdením súhlasí; to však neznamená, že ku dňu 01.07.2008 sa stále na neho slovenská legislatíva nevzťahovala. Čo sa týka roku 2008, žalovaná správne dôvodila, že nebol žiaden dôvod na to, aby na žalobcu platila iná legislatíva ako v Slovenskej republike a že o uplatniteľnej legislatíve podľa vyššie uvedeného nariadenia nebolo potrebné samostatne rozhodovať. Z administratívneho spisu je totiž zrejmé, že žalobca bol v evidencii SZČO na území Českej republiky len do 31. decembra 2007, len v tom čase tam bol zúčastnený na dôchodkovom poistení, len dovtedy mal na jej území pobyt a už od konca roku 2007 mal pobyt v Saudskej Arábii. Pokiaľ v roku 2008 už nebol v Českej republike (ani v inom ďalšom členskom štáte Európskej únie) zúčastnený na dôchodkovom poistení, nebolo potrebné aplikovať vyššie uvedené nariadenie, keďže nedošlo k stretu legislatív dvoch štátov Európskej únie. Rozhodné bolo, že žalobca k 01.07.2008 splnil zákonné podmienky na vznik povinných poistení na území SR (oprávnenie na prevádzkovanie živnosti, kvalifikovaný príjem). 26. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd vyhodnotil všetky sťažnostné námietky žalobcu ako nedôvodné a sám nezistil dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku alebo preskúmavaného rozhodnutia žalovanej. Preto jeho kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú súd zamietol. 27. O náhrade trov kasačného konania vo vzťahu k žalovanej bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP tak, že žalovanej, ktorá bola úspešná v konaní, súd náhradu trov nepriznal, pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu - výnimočnosť situácie. Žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov kasačného konania (§ 167 ods. 1 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP). 28. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.