7Ssk/40/2024

1. Z administratívneho spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcov - ich otec K.. K. E. bol rozkazom prezidenta republiky č. 14 z 2. júla 1992 v tento deň prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania podľa § 26 ods. 1 písm. e) zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomerov vojakov v znení neskorších predpisov.

dôchodok mu bol vyplácaný až do X. L. XXXX, kedy otec žalobcov zomrel. 2. Od 2. júla 1992 do 21. septembra 2002 bol otec žalobcov zamestnaný v zmysle § 8 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov.

Dňa 17. septembra 2013 požiadal otec žalobcov Sociálnu poisťovňu o prepočítanie výšky starobného dôchodku a jeho priznanie od 12. júla 1996. Sociálna poisťovňa zamietla túto jeho žiadosť rozhodnutím z 5. novembra 2013, pretože sa nepovažovala za príslušnú na rozhodnutie o jeho starobnom dôchodku; pritom uviedla, že jeho nárok na pomerný starobný dôchodok naďalej trvá. Nato otec žalobcov adresoval svoju žiadosť o prepočet a priznanie starobného dôchodku Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia. Ten ho však listom z 30. apríla 2014 odkázal na Sociálnu poisťovňu, a preto 25. júna 2014 znova podal žiadosť jej.

4. Nakoniec tak otec žalobcov 28. novembra 2017 podal vojenskému úradu „Žiadosť o prepočítanie výsluhového dôchodku“, ktorú doplnil v tom zmysle, že žiada o nové prepočítanie starobného dôchodku. Vojenský úrad rozhodnutím z 5. marca 2018, č. VÚSZ - 65101003672106/2017, konanie o priznaní starobného dôchodku zastavil podľa § 30 ods. 1 písm. e) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

5. V správnej žalobe, ktorú otec žalobcov podal proti tomuto rozhodnutiu, namietol, že sa nachádza medzi dvoma dôchodkovými inštitúciami, ktoré sa nevedia dohodnúť na príslušnosti rozhodnúť o jeho dôchodku, čím dochádza k neschopnosti a neochote riešiť jeho dôchodkový problém. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. BA-7Sa/15/2020-192 zrušil rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie vojenského úradu z 5. marca 2018. V odôvodnení odkázal na § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 24/2020 (judikát R 1/2020), osobitne na výnimky z príslušnosti Sociálnej poisťovne uvedené v jeho právnej vete 3 pod písmenami a) a c). Uzavrel, že medzičasom zomrelý otec žalobcov už 12. júla 1996 dovŕšil vek 55 rokov a k tomuto dňu splnil aj podmienky nároku na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaný domáhal zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Po rekapitulácii rozhodujúcich skutočností zdôraznil, že podľa § 142 ods. 4 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. rozhodoval o dávkach sociálneho zabezpečenia, pokiaľ išlo o vojakov z povolania, Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, čo nie je „orgán sociálneho zabezpečenia“ ministerstva obrany. Ďalej odkázal na citované stanovisko správneho kolégia R 1/2020, ktoré sa v právnej vete 3 zaoberalo podmienkami, za ktorých trvala právomoc vojenského úradu na rozhodovanie o týchto dávkach aj od 1. mája 1998. Nestotožnil sa s názorom, že by boli splnené podmienky uvedené v písmenách a) alebo c) tejto právnej vety. Zamestnanie otca žalobcov totiž trvalo nepretržite po vzniku nároku na starobný dôchodok (12. júla 1996) až do 1. mája 1998 a aj potom až do 21. septembra 2002. Rovnako otec žalobcov neurobil pred 1. májom 1998 žiaden právny úkon, ktorým by si spomedzi zbiehajúceho sa výsluhového príspevku a starobného dôchodku zvolil výsluhový príspevok. Okrem toho sa podľa žalovaného na otca žalobcov nevzťahovali ani výnimky pod písm. b) a d) uvedenej právnej vety (nepožiadal o priznania starobného dôchodku najneskôr do 30. apríla 2001 a tento dôchodok mu nebol priznaný pred 1. májom 1998). Na základe toho mala byť podľa citovaného stanoviska na konanie o jeho žiadosti daná pôsobnosť Sociálnej poisťovne, nie vojenského úradu. 7. Žalobcovia, s ktorými správny súd konal ako s právnymi nástupcami po ich otcovi, v mimoriadne obsiahlom 42stranovom vyjadrení navrhli zamietnuť kasačnú sťažnosť. Ich argumenty sa však znova týkali otázok vzniku nároku na starobný dôchodok a zohľadnenia jednotlivých dôb zamestnania, nie otázky právomoci žalovaného.

septembra 2002. Počas trvania tohto zamestnania mu 12. júla 1996 vznikol nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb., pretože v tento deň dosiahol vek 55 rokov potom, čo vykonával službu vojaka z povolania v I. kategórii funkcií aspoň 20 rokov a bol celkovo zamestnaný aj 25 rokov. Z toho plynie, že žalobca získal nárok na tento starobný dôchodok v každom prípade už pred 1. januárom 2004, zároveň však jeho zamestnanie netrvalo až do tohto dňa.

povolania. . .“). Podľa § 142 ods. 4 písm. a) cit. zák. o dávkach sociálneho zabezpečenia (teda aj o nároku na výplatu starobného dôchodku z výkonu funkcií I. kategórie podľa § 132 cit. zák.) rozhodoval, pokiaľ išlo o vojakov z povolania, Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, a to aj vtedy, ak v čase uplatnenia nároku a rozhodovania táto osoba už nebola takým vojakom.

Z. z. 12. Na druhej strane sa však citované ustanovenie v každom prípade vzťahuje na nároky vojakov z povolania do 30. apríla 1998. Preto vznikli v súdnej praxi výkladové rozdiely v otázke, kto má po 1. máji 1998 rozhodovať o nárokoch na starobné dôchodky, ktoré vznikli podľa piatej časti (napr. § 132) zákona č. 100/1988 Zb. do 30. apríla 1998, teda v čase, kedy sa tieto predpisy na vojakov z povolania ešte používali. Tieto výkladové rozdiely vyriešilo už citované stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Snj 24/2020 (judikát R 1/ 2020), ktoré vyslovilo v právnej vete 2 tento záver: Sociálna poisťovňa, ústredie, má od 1. mája 1998 pôsobnosť na vykonanie administratívneho konania o žiadosti vojaka o priznanie starobného dôchodku, ak vojak splnil podmienky nároku na starobný dôchodok podľa § 132 zákona č. 100/1988 Zb. a jeho zamestnanie (§ 8 ods. 1 cit. zák.) trvalo od vzniku nároku na starobný dôchodok ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 114/1998 Z. z. (t. j. 1. mája 1998), prípadne aj po tomto dni. Pretože otec žalobcov splnil podmienky nároku na starobný

13. Zároveň však v právnej vete 3 toto stanovisko uvádzalo výnimky z tejto pôsobnosti Sociálnej poisťovne, kedy bola aj naďalej daná pôsobnosť Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia na vykonanie uvedeného administratívneho konania: a) ak bývalý vojak z povolania, ktorý splnil všetky podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok podľa piatej časti zákona č. 100/1988 Zb. pred 1. májom 1998 a jeho zamestnanie netrvalo nepretržite ku dňu 30. apríla 1998, požiadal po tomto dni o priznanie starobného dôchodku; b) ak vojak, ktorý splnil podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 132 zákona č. 100/ 1988 Zb. a jeho zamestnanie trvalo od vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite k 1. máju 1998, príp. aj po tomto dni, požiadal najneskôr 30. apríla 2001 o priznanie starobného dôchodku (a splnil ešte ďalšiu podmienku), c) ak vojakovi bol pred 1. májom 1998 za najmenej 20 rokov služby priznaný výsluhový príspevok [§ 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 76/1959 Zb.] a súčasne ak pred 1. májom 1998 došlo k súbehu nároku na tento výsluhový príspevok

14. Správny súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že na otca žalobcov sa vzťahovali výnimky uvedené v písmenách a) a c) citovanej právnej vety. Kasačný súd však súhlasí s názorom žalovaného, že tento právny názor nie je správny. Výnimka uvedená v cit. písm. a) totiž predovšetkým predpokladá, že oprávnený nebol nepretržite zamestnaný od vzniku nároku na starobný dôchodok do 1. mája 1998. V prerokúvanej veci však skutkový stav zreteľne svedčí o tom, že otec žalobcov bol zamestnaný po celé obdobie od vzniku tohto nároku (12. júla 1996) až do 1. mája 1998, resp. ešte aj štyri roky potom. Preto sa naňho nemôže vzťahovať táto výnimka. Písmeno c) zasa predpokladá, že oprávnený si pri súbehu výsluhového príspevku podľa § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 76/1959 Zb. a starobného dôchodku zvolil poberanie výsluhového príspevku. Podľa zisteného skutkového stavu síce otec žalobcov poberal tento výsluhový príspevok od 3. júla 1992 a poberal ho aj po vzniku nároku na starobný dôchodok

treba rozumieť prejav jeho vôle, že si spomedzi dvoch nárokov volí práve jeden. Zistený skutkový stav však nesvedčí záveru, že by otec žalobcov takýto prejav vôle urobil: výsluhový príspevok sa mu totiž priznal ešte v septembri 1992, kedy nemal nárok na starobný dôchodok, nedochádzalo k súbehu oboch nárokov a teda nemal dôvod takúto voľbu robiť.

15. Konečne, v záujme úplnosti treba prisvedčiť žalovanému, že nie sú naplnené ani podmienky výnimiek uvedených v písmenách b) a d) právnej vety 3 citovaného stanoviska R 1/2020. Ako už bolo uvedené, otec žalobcov nárok na starobný dôchodok (či už podľa zákona č. 100/1988 Zb. alebo podľa zákona č. 461/2003 Z. z.) prvýkrát uplatnil v roku 2008 a nie najneskôr 30. apríla 2001. Preto sa na neho nemôže vzťahovať výnimka uvedená v písmene b) tejto právnej vety. Keďže si svoj nárok neuplatnil, nebol mu podľa zisteného skutkového stavu pred 1. májom 1998 ani priznaný starobný dôchodok, a preto neprichádza do úvahy ani výnimka pod písmenom d). Zo všetkých uvedených dôvodov tak nie je naplnená žiadna z výnimiek predpokladaných v citovanom stanovisku na to, aby bola aj od 1. mája 1998 naďalej daná pôsobnosť Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia na vykonanie administratívneho konania o žiadosti bývalého vojaka o starobný dôchodok podľa § 132 zákona č. 100/1988

Podstatnejšie však je, že podľa § 21 ods. 3 písm. a) [resp. od 1. augusta 2021 podľa § 24e ods. 3 písm. a)] zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov je stanovisko kolégia pre členov kolégia záväzné. Tunajší súd už pritom v záujme právnej istoty (porov. čl. 2 ods. 1 a 2 základných princípov CSP, ktorými sa podľa § 5 ods. 1 SSP riadi aj konanie pred správnym súdom) akceptoval svoju vlastnú viazanosť rozhodnutiami a stanoviskami bývalého správneho kolégia najvyššieho súdu (porov. v kontexte prerokúvanej veci aj rozsudky tunajšieho súdu sp. zn. 6 Ssk 112/2022, 12 Skž 1/2021 alebo 12 Skž 1/2022).

IV. Záver

17. Zo všetkých uvedených dôvodov kasačný súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia z 5. marca 2018 sú v súlade so zákonom. Preto podľa § 462 ods. 3 SSP zmenil rozhodnutie správneho súdu tak, že žalobu zamietol. 18. Pri zmene rozhodnutia musel kasačný súd podľa § 467 ods. 2 SSP rozhodnúť o trovách konania na správnom súde a kasačnom súde. Kasačný súd o nich rozhodol podľa § 167 a § 168 samostatne, ale aj v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keďže žalobcovia vo veci úspech nemali a žalovaný ho síce mal, no kasačný súd nezistil výnimočné dôvody, aby sa mu nárok na náhradu trov priznal. 19. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 30. apríla 2025