7Ssk/4/2026

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Jana Martinčeková a JUDr. Eva Vékonyová ako členky senátu vo veci žalobkyne: D. Q., nar. X. P. XXXX, H. XX, J., zastúpenej: JUDr. Andrea Oroszová, advokátka, Pionierov 12, Rožňava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 3. júla 2024, č. 27315-3/2024-BA, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 15 Sas 8/2024 z 27. augusta 2025 takto

rozhodol:

I. Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 15 Sas 8/2024 z 27. júla 2025 sa mení tak, že sa zrušuje rozhodnutie ústredia Sociálnej poisťovne z 3. júla 2024, č. 27315-3/2024-BA, a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. II. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 100 % trov kasačného konania, ako aj konania pred správnym súdom.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

Vo vyhlásení o zachovaní centra záujmov uviedla, že od 2. augusta 2017 do 20. septembra 2023 pracovala vo Švajčiarsku, išlo však o „turnusové zamestnanie mesiac práca - mesiac doma“, a preto sa mesačne vracala na Slovensko vlakom. Po celý mala vo Švajčiarsku jedného zamestnávateľa, pracovala ako opatrovateľka v pracovnom pomere na dobu neurčitú, ktorý ukončil zamestnávateľ. Počas práce vo Švajčiarsku bývala vždy „v aktuálnej rodine“, kde opatrovala, a ubytovanie zmenila celkovo štyrikrát. Na Slovensku nevlastnila nehnuteľnosť a bývala vždy u

Počas konania žalobkyňa doplnila listiny od zamestnávateľa v nemeckom jazyku, medzi nimi aj „Arbeitgeberbescheinigung international“ (medzinárodné potvrdenie zamestnávateľa) z 31. októbra 2023, v ktorom je pracovná zmluva žalobkyne označená ako „Temporärarbeitsvertrag“ (dočasná pracovná zmluva), hoci „unbefristet“ (na neurčitý čas). Rovnako predložila aj „Leih-Arbeitsvertrag MM“ (zmluva o práci na účely prenechania) podľa čl. 19 „AVG“ z 18. januára 2018, v ktorej záhlaví je žalobkyňa označená svojou adresou trvalého pobytu v Slovenskej republike. Podľa ods. 1.1 tejto zmluvy je jej účelom „Verleih der Arbeitnehmerin.

3. Následne rozhodnutím z 10. apríla 2024 pobočka rozhodla, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov a čl. 61 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/ 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie). V odôvodnení po citácii právnych predpisov z predložených listín ustálila, že žalobkyňa odišla do Švajčiarska v auguste 2017 a vrátila sa v septembri 2023. Počas toho pracovala u jedného zamestnávateľa v pracovnom pomere na dobu neurčitú, bývala v rodine, na Slovensko sa vracala každý druhý mesiac a bývala u rodičov. Ďalej pobočka odcitovala ďalšie skutočnosti, ktoré žalobkyňa uviedla vo svojom vyhlásení. Na základe toho uzavrela, že „vyššie uvedené skutočnosti a dlhodobá orientácia na švajčiarsky pracovný trh vo vzájomnej súvislosti“ nesvedčia o tom, že by si žalobkyňa počas posledného zamestnania zachovala centrum záujmov v Slovenskej republike v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia. Preto sa ňu nevzťahuje čl. 65 ods. 2 a 5 tohto nariadenia.

K rodinnému stavu a rodinným väzbám ústredie zopakovalo údaje zo žalobkyniných vyhlásení a odvolania. Jej bytovú situáciu vo Švajčiarsku považovalo za primeranú výkonu povolania a aj daňové povinnosti plnila tam. Po zhrnutí, že dĺžka pobytu, stabilita zamestnania, orientácia na pracovný trh, návraty za prácou a primeraná bytová situácia, „nevýznamná pracovná história na Slovensku“ a daňová povinnosť sú silnejšie než ostatné žalobkyňou uvádzané údaje, ústredie uzavrelo, že žalobkyňa mala vo Švajčiarsku zamestnanie aj centrum záujmov. Preto si mala požiadať o dávku tam s možnosťou jej exportu a ak to neurobila, nemôže si vyberať, že o ňu požiada na Slovensku. Pojem bydlisko podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia nie je totožné s trvalým pobytom a posudzuje sa v prvom rade objektívne podľa kritérií v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia; nemôže rozhodovať len subjektívny pocit žalobkyne. Ústredie prihliadlo aj na turnusové návraty žalobkyne (hoci ich nepreukázala), ale tie ani spolu s ďalšími okolnosťami neprevážili nad jej dlhodobou orientáciou na zahraničný pracovný trh.

práva. Naopak, je ním miesto, kde sa fyzická osoba zvyčajne zdržiava v pracovnom aj mimopracovnom čase, teda kde má centrum záujmov. Žalobkyňa bola uzrozumená s turnusovým charakterom práce, kedy 24hodinová opatera v jednom mesiaci sa následne kompenzuje mesiacom voľna, počas ktorého jednu opatrovateľku vystrieda iná v tom istom ubytovaní. Podľa správneho súdu však z toho nemožno robiť „výhodu“ na účely čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a nemožno prijať ani argument, že kvôli tomu nemala stabilné ubytovanie vo Švajčiarsku. Okolnosti, kvôli ktorým sa pracovník vracia do svojho bydliska, nemôžu byť dané charakterom práce. Aj správny súd vytkol žalobkyni, že turnusový charakter práce nezdokladovala, ale ak by akceptoval jej tvrdenia, znamenalo by to, že zo šiestich rokov tri strávila vo Švajčiarsku a tri na Slovensku. Napriek tomu jej pracovný pomer vo Švajčiarsku bol na dobu neurčitú a vedela, že takéto opustenie krajiny je dané charakterom jej práce, nebyť ktorého by vo Švajčiarsku trávila všetok čas. Trvalý pobyt v zmysle slovenských právnych predpisov nemá význam pre určenie bydliska na účely základného nariadenia.

Správny súd zopakoval záver žalovanej, že o bydlisku žalobkyne vo Švajčiarsku svedčí najmä jej stabilná pracovná situácia a orientácia na zahraničný pracovný trh, a to, že si hľadala prácu po návrate (júl 2024), nepovažoval za podstatné. Žalobkyňa nepredložila pracovné povolenie typu G pre cezhraničných pracovníkov („pendlerov“), ktoré podľa svojho tvrdenia mala, ale cezhraničným pracovníkom ani nebola. Uvedené závery o bydlisku vo Švajčiarsku nevyvracajú ani využívanie účtu, poistenia, motorového vozidla či lekárskej starostlivosti na Slovensku, pretože cezhraničné využívanie služieb v Európskej únii je v súčasnosti bežné.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobkyňa domáha zrušenia tohto rozsudku. Správnemu súdu vytkla, že nespravodlivo vyhodnotil turnusový charakter jej práce, ktorý práve svedčí o tom, že si zachovávala bydlisko na Slovensku. Bydlisko v jednom štáte nemusí vylučovať zvyčajné bydlisko (obvyklý pobyt) v inom štáte. Pobyt žalobkyne vo Švajčiarsku nebol nepretržitý, pretože sa pravidelne mesačne vracala na Slovensko. Za nespravodlivé považovala aj to, že správny súd nepovažoval jej brata a rodičov za rodinných príslušníkov, pretože to boli najbližšie osoby v jej živote. O zachovaní bydliska v Rožňave svedčí aj v to, že si práve tu hľadala prácu. Vo Švajčiarsku netrávila ani svoj mimopracovný čas a na Slovensku mala vrúcne vzťahy, kvôli ktorým sa sem opakovane vracala. 7. Žalovaná navrhla zamietnuť kasačnú sťažnosť. V podstatných častiach zopakovala svoju argumentáciu z preskúmavaného rozhodnutia, no stotožnila sa aj so správnym súdom, že trvalosť pobytu sa musí vyhodnocovať aj s ohľadom na charakter zamestnania. Zopakovala aj svoje stanovisko k trvalosti pobytu a rozsahu pojmu „rodinní príslušníci“. Taktiež zotrvala na tom, že neuplatnenie nároku na dávku vo Švajčiarsku neznamená, že by žalobkyňa mala na ňu nárok na Slovensku.

III. Posúdenie veci kasačným súdom

9. V prerokúvanej veci nebolo sporné, že žalobkyňa nezískala pred podaním žiadosti o dávku v nezamestnanosti obdobie poistenia uvedené v § 104 zákona č. 461/2003 Z. z., a tak išlo o to, či na tento účel možno zohľadniť doby získané podľa iných právnych predpisov. Žalobkyňa bola pred rokom 2023 zamestnaná a sociálne poistená vo Švajčiarskej konfederácii. Rozhodnutím spoločného výboru zriadeného na základe Dohody medzi Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na jednej strane a Švajčiarskou konfederáciou na

pravidlám. Podľa jeho čl. 11 ods. 3 písm. a) má cezhraničný pracovník zásadne nárok na dávku v nezamestnanosti podľa právnych predpisov toho štátu, v ktorom bol naposledy zamestnaný. Zmyslom tohto pravidla je jednak brániť diskriminácii cezhraničných pracovníkov (porov. čl. 4 a odôvodnenie 17 preambuly základného nariadenia), jednak zabezpečovať, že každý členský štát znáša zásadne náklady na dávky v nezamestnanosti len takej oprávnenej osoby, ktorá do jeho systému sociálneho zabezpečenia prispievala.

Podľa tohto článku by tak žalobkyni mohol vzniknúť nárok na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, ako keby sa na ňu tieto právne predpisy vzťahovali počas jej poslednej činnosti zamestnanca vo Švajčiarsku, len ak si počas tohto obdobia na Slovensku zachovala bydlisko.

Súdny dvor už vo svojej judikatúre vyslovil záver, že ak pracovník má stabilné zamestnanie v určitom členskom štáte, tak sa predpokladá, že tam má aj bydlisko, no táto domnienka je vyvrátiteľná (rozsudok z 8. júla 1992 vo veci C-102/91, Koch, ods. 22, ale aj skorší rozsudok zo 17. februára 1977 vo veci C-76/76, Di Paulo v. Office National de l'Emploi, ods. 17 až 20; táto judikatúra je pritom použiteľná aj vo vzťahu k základnému a vykonávaciemu nariadeniu, pretože definícia bydliska sa zásadne nezmenila). Bližší spôsob určenia bydliska upravuje čl. 11 vykonávacieho nariadenia, ktorý práve kodifikuje kritériá vypracované judikatúrou Súdneho dvora ešte na základe predošlého nariadenia č. 1408/71 (porov. napríklad rozsudok Súdneho dvora z 11. septembra 2014 vo veci C-394/13, B., ods. 34).

Až podľa čl. 11 ods. 2 cit. nariadenia platí, že ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

12. Podľa kasačného súdu však správny súd nesprávne posúdil, ako žalovaná zistila a posúdila jednotlivé kritériá v zmysle cit. čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Pokiaľ ide o dĺžku a trvalosť prítomnosti na území Švajčiarska a Slovenska, žalovaná vo svojom rozhodnutí len mechanicky spočítala, že žalobkyňa odišla za prácou v auguste 2017 a vrátila sa v septembri 2023, z čoho vyvodila, že vo Švajčiarsku strávila šesť rokov. Zároveň však tvrdila, že vzala do úvahy aj žalobkyňou tvrdený turnusový charakter práce (mesiac práce, mesiac voľno). Správny súd potom takisto vzal túto okolnosť do úvahy a pripustil, že žalobkyňa počas týchto šiestich rokov strávila vo Švajčiarsku a na Slovensku po tri roky. Jeho úvaha, že uvedená okolnosť je výsledkom organizácie práce žalobkyne a žalobkyňa z nej nemôže mať „výhodu“ pri posudzovaní jej bydliska, však odporuje východiskám citovanej judikatúry, v zmysle ktorých sú je pre posúdenie bydliska rozhodujúce objektívne okolnosti svedčiace o tom, kde osoba „zvyčajne býva“ [porov. definíciu v cit. čl. 1 písm. j) základného nariadenia].

Rovnako by napríklad bolo nutné prihliadnuť na to, keby účastník síce pracoval pre zamestnávateľa v inom štáte, ale súčasťou dohody s ním by bolo, že by prácu mohol vykonávať na diaľku. Takúto dohodu - podobne ako dohodu o turnusovej organizácii práce - nemožno vykladať na ťarchu pracovníka, ale dôsledky z nej plynúce pre prítomnosť pracovníka v tom či onom štáte je nutné brať do úvahy ako objektívne existujúcu skutočnosť.

Inak povedané, nie je podstatné len to, kedy pracovník prvýkrát odišiel za prácou a kedy sa nadobro vrátil, ale aj to, koľkokrát sa medzičasom vrátil a ako dlho sa tam vždy zdržal. Žalobkyňa v prerokúvanej veci tvrdila, že takto pracovala mesiac vo Švajčiarsku a následne bola mesiac doma u rodičov na Slovensku. Vychádzajúc z tohto jej tvrdenia by nepretržitosť jej jednotlivých pobytov na jednom aj druhom mieste bola zásadne rovnaká.

je podľa § 195 ods. 1 cit. zák. vecou organizačnej zložky žalovanej, ktorá má podľa § 195 ods. 4 cit. zák. rovnako dôkladne objasňovať skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech účastníka.

14. Vo vzťahu ku charakter práce a trvalosti a dĺžke pracovného pomeru žalobkyne správny súd aj žalovaná ustálili v zásade len toľko, že pracovala ako opatrovateľka v pracovnom pomere na dobu neurčitú, a preto jej pracovnú situáciu vyhodnotili ako stabilnú. Žalobkyňa pritom do administratívneho spisu predložila viacero listín v nemeckom jazyku, ktoré sa týkali

porozumieť. Nie je však úplne zrejmé, ako vyhodnotili údaj, že žalobkyňa pracovala v tzv. dočasnom pracovnom pomere u zamestnávateľa, ktorý mal charakter agentúry dočasného zamestnávania a ktorý žalobkyňu prenechával na výkon práce opatrovateľky u jednotlivých hostiteľských zamestnávateľov - jednotlivých rodín. Hoci teda žalobkynin pracovný pomer bol pracovným pomerom na neurčitý čas, bol skutočný výkon práce závislý od toho, v akom rozsahu sa pre ňu našla práca u jednotlivých rodín. Samotná pracovná zmluva pritom v záhlaví odkazuje na čl. 19 „AVG“, teda švajčiarskeho spolkového zákona zo 6. októbra 1989 o sprostredkovaní práce a dočasnom zamestnávaní („Bundesgesetz über die Arbeitsvermittlung und den Personalverleih“). Okrem toho nie je ani zrejmé, ako žalovaná vyhodnotila okolnosť, že zamestnávateľ mohol žalobkynin pracovný pomer kedykoľvek ukončiť výpoveďou s výpovednou lehotou dva dni (!), čo do určitej miery spochybňuje stabilitu jej pracovnej

K nezárobkovej činnosti žalobkyňa neuviedla nič, no nie je úplne zrejmé, z čoho žalovaná ustálila, ako a kedy trávila vo Švajčiarsku jej mimopracovný čas. Rovnako nie je zrejmé, na základe čoho sa s týmto názorom stotožnil správny súd, ak sám uznal, že žalobkyňa kvôli turnusovej organizácii svojej práce v jednom mesiaci vykonávala svoju prácu opatrovateľky 24 hodín denne.

Tunajší súd už síce zdôraznil, že stabilnú bytovú situáciu môže zakladať aj nájomné bývanie, a teda nie je nevyhnutné, aby išlo o bývanie vo vlastnom obydlí (porov. napr. rozsudky sp. zn. 7 Ssk 99/2022 alebo 7 Ssk 132/2022). Zároveň však vo svojej judikatúre (rozsudok sp. zn. 7 Ssk 28/2022, č. 95/2025 ZNSS) vyslovil, že ubytovanie zabezpečené zamestnávateľom počas pracovnej sezóny, hoci aj v samostatnej hotelovej izbe, nesvedčí bez ďalšieho v prospech dlhodobého usadenia sa v danej krajine. Konštatovanie správnych orgánov o stabilnej bytovej situácii v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) bodu v) vykonávacieho nariadenia je v takomto prípade

To, či s tým bola žalobkyňa od počiatku uzrozumená, podľa kasačného súdu nie je podstatné, a preto nemôže obstáť úvaha správneho súdu, že sa žalobkyňa nemôže dovolávať tejto okolnosti na spochybnenie stability svojej bytovej situácie. Za citovaným ustanovením vykonávacieho nariadenia je totiž úvaha, že ubytovanie, ktorého trvanie je „odpojené“ od pracovného pomeru, viac svedčí o tom, že pracovník aj pri strate existujúceho zamestnania má naďalej záujem zotrvať v danom štáte, a preto má takéto ubytovanie väčší význam pri posudzovaní, či si tam zriadil bydlisko.

Tento pojem je vymedzený buď v § 2 písm. d) prvom bode zákona č. 595/2003 Z. z. o daniach z príjmov, alebo v príslušných ustanoveniach medzinárodných zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia (porov. napr. čl. 4 takejto zmluvy so Švajčiarskou konfederáciou, vyhlásenej pod č. 127/1998 Z. z.), a kritériá na jeho určenie sú veľmi podobné práve kritériám vymenovaným v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Z čl. 15 ods. 1 citovanej medzinárodnej zmluvy napríklad vyplýva, že ak rezident jedného zmluvného štátu poberá mzdu, plat alebo podobnú odmenu zo zamestnania, ktoré vykonáva v druhom zmluvnom štáte, môže tieto príjmy zdaniť aj tento druhý zmluvný štát, ak nejde o niektorú z ustanovených výnimiek.

IV. Záver

18. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že skutkový stav v prerokúvanej veci nie je zistený dostatočne, pretože žalovaná nezisťovala rozhodné skutočnosti potrebné na posúdenie kritérií vymedzených v čl. 11 ods. 1 písm. b) bodov i) a vi) vykonávacieho nariadenia. Zistenie skutkového stavu teda nebolo dostatočné na riadne posúdenie všetkých kritérií podľa čl. 11 ods. 1 cit. nariadenia. Pri hodnotení kritéria podľa čl. 11 ods. 1 písm. a) a písm. b) bodu v) cit. nar. navyše vychádzala aj z nesprávnej právnej úvahy. Správny súd mal teda zrušiť preskúmavané rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. c) a e) SSP. Ak správny súd za týchto okolností správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, vychádza napadnutý rozsudok z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo napĺňa kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Preto ho kasačný súd podľa § 462 ods. 2 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zmenil tak, že zrušil rozhodnutie žalovanej a vec jej podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil na ďalšie konanie. 19. Žalovaná je v ďalšom konaní viazaná právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP), čo znamená, že doplní podklady rozhodnutia tak, že sa zameria na zistenia k charakteru práce žalobkyne, spôsobu, akým ju prideľovali k jednotlivým užívateľským zamestnávateľom - rodinám, podrobnostiam o trvaní jednotlivých turnusov, jej ubytovaniu, ako aj k jej daňovej rezidencii. Takto zistený skutkový stav znova komplexne vyhodnotí v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, pričom pri hodnotení jednotlivých kritérií sa bude spravovať aj výkladom, ktorý podal kasačný súd v tomto rozsudku. 20. Pri zmene rozhodnutia musel kasačný súd podľa § 467 ods. 2 SSP rozhodnúť o trovách konania na správnom súde a kasačnom súde. Podľa § 467 ods. 1 a 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak žalobkyni, ktorá v konaní dosiahla úspech, priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj náhradu trov konania pred správnym súdom proti neúspešnej žalovanej. 21. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.