7Ssk/45/2021

1. Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. 8Sa/37/2020-50 zo dňa 11. augusta 2021, podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej č. XXX XXX XXXX X zo dňa 21.02.2020, ktorým podľa § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zák. č. 461/2003 Z.z.“) odvolanie žalobkyne proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 21.11.2019 zamietol v celom rozsahu a rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. Prvostupňovým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 21.11.2019 bola žiadosť žalobkyne o starobný dôchodok z 15.10.2019 zamietnutá. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd poukazom na ust. § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že neúspešnej žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.

Z oznámenia Ministerstva vnútra SR, sekcia personálnych a sociálnych činností a osobný úrad odbor sociálneho zabezpečenia, Bratislava č. SPOU- OSZ-28626-14/2013-VZ zo dňa 12.11.2013 je zrejmé, že v štátnej službe policajtky, zaradenej v II. kategórii funkcií, získala 16 rokov a 65 dní. Služobný pomer trval odo dňa 01.10.1976 do 30.11.1992, tzn. v rozsahu menej ako 20 rokov (§ 21 zák. č. 100/88 Zb.) a netrval do 31.12.1992 (námietky žalobkyne vo vzťahu k aplikácii ust. § 174 ZSZ novelizovaným zákonom. č. 235/1992 Zb.). Služobný pomer bol ukončený z iných dôvodov ako z racionalizačných a organizačných opatrení, či vzhľadom na jej zdravotný stav.

20 rokov. Žalobkyni nevznikol nárok na starobný dôchodok ani podľa ust. § 174 ods. 1 a 2 zák. č. 100/1988 Zb., nakoľko podľa potvrdenia Ministerstva vnútra SR služobný pomer zaradený do II. kategórie funkcií vykonávala od 01.10.1976 do 30.11.1992 a teda netrval do 31.12.1999.

Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa službu II. kategórie funkcií podľa ust. § 174 ods. 1 písm. d/ zák. č. 100/1988 Zb. vykonávala iba do 30.11.1992 a teda netrvala k 31.12.1999 odvolací orgán uzavrel, že nárok na starobný dôchodok podľa uvedených podmienok jej ku dňu XX.XX.XXXX, dovŕšením 59 rokov veku, nevznikol. Vyjadril pritom názor, že žiaden právny predpis neumožňuje na vznik nároku na starobný dôchodok vychádzať zo znenia právneho predpisu účinného k dátumu času ukončenia zamestnania (služby) vo zvýhodnenej pracovnej kategórii, preto nebola dôvodná odvolacia námietka žalobkyne, že na posúdenie jej nároku mal vychádzať zo znenia ust. § 174 zák. č. 100/1988 Zb. v znení zák. č. 235/1992 Z. z., ktorý predchádzal novele zák. č. 355/1999

4. Krajský súd uviedol, že žalobkyňa tým, že požiadala o priznanie starobného dôchodku od dovŕšenia veku 59 rokov, t. j. od XX.XX.XXXX a vykonávala štátnu službu príslušníčky policajného zboru (policajtka) v rozsahu 16 rokov a 65 dní, zaradenú do II. pracovnej kategórie, ktorú ukončila dňa 30.11.1992, splnila jednu z podmienok určených v ust. § 174 ods. 1 písm. d/ zák. č. 100/1988 Z. z. Odsek 2 citovaného ustanovenia však vznik nároku na starobný dôchodok podľa ods. 1 podmieňuje trvaním tejto služby v II. kategórii funkcií k 31.12.1999 a žalobkyňa služobný pomer policajtky ukončila dňa 30.11.1992.

5. Vo vzťahu k námietkam žalobkyne, ohľadne toho, že Sociálna poisťovňa mala na jej prípad správne aplikovať znenie ust. § 174 ods. 2 zák. č. 100/1988 Zb. v znení zák. č. 235/1992 Zb., ktoré podmieňovalo trvanie služby v I. resp. II. kategórii funkcií k 31.12.1992, odkázala na ust. § 175g ods. 2 zák. č. 100/1988 Zb., zavedené zákonom č. 355/1999 Z. z., zo znenia ktorého vyplýva, že v jej prípade sa malo rozhodnúť podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti zák. č. 355/1999 Z. z. účinného od 22.12.1999, a týmito sú všetky predchádzajúce novely ust. § 174 zák. č. 100/1988 Zb. a to je aj zák. č. 235/1992 Zb., ktorých platnosť a účinnosť skončila naraz, dňa 31.12.2003.

Cieľom opakovaného predlžovania zaraďovania zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie, resp. do I. a II. kategórie funkcií, bolo umožniť dotknutým poistencom získanie potrebného počtu preferovaných rokov, či už na účely vzniku nároku na starobný dôchodok podľa ust. § 21 ods. 1 a § 132 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb., alebo na účely nároku na starobný dôchodok podľa ust. § 174 ods. 1 a 2 zák. č. 100/1988

vyplýva, že bez ohľadu na počet rokov služby trvajúcej v I. alebo II. kategórií funkcií, musí byt' kumulatívne splnená aj podmienka upravená v ust. § 174 ods. 2 zák.č_ 100/1988 Zb., a to, že ak má mat' poistenec nárok na starobný dôchodok za zvýhodnených podmienok vo vzťahu k dovŕšeniu veku, služba I. alebo II. kategórie funkcií musí trvať k 31.12.1999 (rozsudok NS SR sp. zn. 9So/62/2009 zo dňa 28.10.2009 a sp. zn. 1 So/69/2014 zo dňa

nie je ďalej ustanovené inak. Z citovaného ustanovenia plynie pre konajúci orgán povinnosť rozhodnúť podľa predpisov účinných po dni nadobudnutia účinnosti zák. č. 355/1999 Z. z., tzn. podľa zák. č. 100/1988 Zb., v znení účinnom od 22.12.1999, pokiaľ hodnotenie zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii alebo v I. a II. kategórii funkcií má vplyv na vznik nároku na dôchodok alebo na jeho výšku. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak o nároku na starobný dôchodok podľa ust. § 174 nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, o nároku na starobný dôchodok sa rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Toto prechodné ustanovenie zreteľne funkčne nadväzuje na ods. 1 tak, že v prípade nesplnenia podmienok pre uplatnenie ods. 1 (nedostatok vplyvu hodnotenia zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii alebo v I. a II. kategórii funkcií na vznik nároku na dôchodok alebo na jeho výšku) sa ďalej koná a rozhoduje podľa predpisov účinných do nadobudnutia účinnosti zákona č. 355/1999 Z. z., tzn. podľa zákona č. 100/1988 Zb. v

7. Vo vzťahu k námietkam žalobkyne, že toto ustanovenie hovorí o právoplatnom rozhodnutí o nároku a nie o právoplatnom rozhodnutí v konaní o nároku, na základe čoho sa nevyžaduje, aby bolo začaté konanie o starobnom dôchodku, krajský súd uviedol, že uplatnením názoru preferovaného žalobkyňou, ktorý vychádza len z toho, že gramatickým výkladom tohto ustanovenia možno bez ďalšieho dospieť aj k takému výsledku, by pre neprehliadnuteľnú systematickú súvislosť odsekov 1 a 2 ust. § 175g zák. č. 100/1988 Zb. a taktiež z dôvodov uvedených aj v bode 44 rozsudku krajského súdu, išlo skôr o dotváranie práva, než jeho interpretáciu. 8.

kategórie vzniká nárok," rozumej podľa ust. § 174 zák. č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, „po 31. decembri 1999, dovŕšením veku 59 rokov len vtedy, ak jeho zamestnanie zaradené do I. AA kategórie trvalo do 31.decembra 1999. " NS SR pritom vychádza z dôvodovej správy, podľa ktorej „Zámerom zákonodarcu vzhľadom na predĺženie zaraďovania zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie až do 31. decembra 1999 bolo umožniť skorší vznik nároku na starobný dôchodok len u tých občanov, ktorí po 31. decembri 1999" splnia ďalšie podmienky „pričom až po 31. decembri 1999 nemohli objektívne splniť podmienku trvania zamestnania" v zákonom určenom rozsahu a po zákonom určené obdobie.

Krajský súd považoval za nesporné, že dňa 30.11.1992 bola uvoľnená zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka policajného zboru a teda podmienka upravená v ust. § 174 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení nie je splnená, pretože jej služba v II. kategórii funkcií netrvala k

Argumentáciu žalobkyne považoval krajský súd za rozporuplnú, keď argumentovala tým, že táto právna úprava sa mala použiť aj na skutočnosť, že službu ukončila k 30.11.1992, čo je v súlade so zák. č. 235/ 1992 Zb. vzhľadom k jeho účinnosti od 01.06.1992, čo podporila poukazom na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 6Ads 141/2011-87 zo dňa 15.02.2012. Použitú argumentáciu považoval krajský súd za nesprávnu a v rozpore s platnými zásadami práva Slovenskej republiky. Česká právna úprava či judikatúra je so zreteľom na jej odlišnosť od právnej úpravy SR a ustálenú judikatúru slovenských súdov právne nezáväzná a v odlišnostiach rozhodovania až neprípustná. Vzhľadom k dátumu začatia konania dňa 15.10.2019, kedy žalobkyňa podala žiadosť o priznanie starobného dôchodku, sa na posúdenie splnenia podmienky podľa ust. § 174 ods. 2 zák. č. 100/1988 Zb. u žalobkyne, podľa názoru krajského súdu správne použila platná právna úprava tohto ustanovenia v znení zák. č. 355/

11. K namietanej diskriminácii poukázal krajský súd na rozsudok NS SR sp. zn. 9So/143/2011 zo dňa 26.09.2012, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že „Podmienka trvania určeného zamestnania do 31.12.1999 platí pre všetkých zamestnancov (poistencov), preto ju nemožno považovať za diskriminačnú ani vo vzťahu k žalobkyni, lebo sa s ňou nezaobchádzalo inak ako s inými žiadateľmi o dávku, ktorí sa ocitli v podobnej situácii." Podľa ustálenej judikatúry ESĽP, právo na užívanie práv zaručených Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd bez diskriminácie, zaručené v čl. 14 je porušené, ak štáty bez objektívneho a rozumného ospravedlnenia zachádzajú odlišne s osobami v analogických situáciách alebo nezaobchádzajú odlišne s osobami, ktorých situácie sa citeľne líšia.

13. Vzhľadom k uvedenému krajský súd dospel k záveru, že žalovaná dostatočne zistila skutkový stav veci, postupovala v súlade so zákonom a ustálenou judikatúrou NS SR, že žalobkyni nárok na starobný dôchodok v skoršom dôchodkovom veku (59 rokov) podľa jej žiadosti o starobný dôchodok nevznikol, keďže pre vznik nároku na starobný dôchodok podľa § 174 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb. v spojení s ust. § 274 ods. 1 ZSP, nesplnila podmienku uloženú v odseku 2 ust. § 174 zák. č. 100/1988 Zb. v spojení s ust. § 274 ods. 1 ZSP, že jej služba v II. kategórii funkcií mala trvať, avšak netrvala k 31. decembru 1999 a žalobkyňa nespĺňa ani podmienky pre vznik nároku na starobný dôchodok podľa ust. § 132 ods. 1 a § 21 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb.

14. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. V dôvodoch kasačnej sťažnosti namietala, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p).

I. a II. pracovnej kategórie po dobu ďalších 24 rokov, t. j. do 31.12.2023. Z uvedeného potom vyplýva, že u žalobkyne, ktorá ukončila služobný pomer príslušníčky PZ dňa 30.11.1992, ku ktorému dátumu jej trvala služba II. kategórie funkcií, mal byť jej dôchodkový nárok posúdený podľa ust. § 174 zák. č. 235/1992 Z. z., vydanom dňa 28.04.1992, účinnom dňom 01.06.1992, t. j. v znení, ktorý sa vzťahoval na nároky z pracovných kategórii vzniknutých počas roka 1992. V § 175 je uvedené, že nároky vyplývajúce zo služby I. a II. kategórie funkcií sa priznávajú do 31. decembra 2016. Žalobkyňa považovala za neakceptovateľné, aby sa jej prípad aplikovali právne normy, ktoré v rozhodnom čase ani neexistovali, to určite nemal zákonodarca na zreteli. Vo vzťahu k ust. § 175 zdôraznila, že v prípade ust. § 175g ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb. sa nikde nespomína inštitút konania vo veci o nároku, čo predpokladá zákonom stanovený proces začatia a zákonom stanovené ukončenie procesu. Uvádza sa v ňom, že do termínu 22.12.1999

dňa XX.XX.XXXX. Mala za to, že všetky podmienky nemusia byť bezpodmienečne splnené kumulatívne (odkázala na obdobie nasledujúcich 24 rokov do 31.12.2023) 16. Žalobkyňa v súvislosti so znením ust. § 274 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. a § 175 zák. č. 100/1988 Zb. vytýkala krajskému súdu ako i sociálnej poisťovni, že nebrali na zreteľ skutočnosť, že žalobkyňa musela službu príslušníčky PZ ukončiť z dôvodu „scivilňovania“ niektorých profesii v PZ. Nebolo jej zrejmé v akej podobe a forme sa nároky z II. kategórii zachovávajú, aký to má v jej konkrétnom prípade význam.

FMV ČSSR. Žalobkyňa sa nestotožnila s názorom krajského súdu v bode 30 a 32 rozsudku, poukázala na jej osobnú motiváciu pracovať v policajnom zbore, ako aj na ťažké pracovné podmienky, pričom v súvislosti s jej núteným odchodom do civilu by podľa jej názoru nemala znášať dôsledky. Zotrvala na názore, že podmienky uvedené v ust. § 174 ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb. splnila.

voči občanom. Domnievala sa, že krajský súd mal vykonať poctivé a vyčerpávajúce dokazovanie a zisťovanie. Zotrvala na názore, že krajský súd nesprávne vec právne posúdil a rozhodnutie nevychádza zo skutočného stavu veci resp. došlo k opomenutiu niektorých

III. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti

19. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobkyne vyjadrila písomne podaním zo dňa 13.09.2021. Zastávala názor, že krajský súd správne zistil skutkový stav veci na základe, ktorého náležite právne posúdil vec, pričom nezistil nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. Dôvody, ktoré žalobkyňa uvádza v kasačnej sťažnosti nepovažuje za opodstatnené. Vzhľadom na uvedené navrhla kasačnému súdu, kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zmietnuť a nepriznať jej náhradu trov konania.

IV. Konanie pred kasačným súdom

21. Podľa ust. § 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z. z., najvyšší správny súd začne činnosť 1. augusta 2021. 22. Podľa ust. § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z. z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z najvyššieho súdu na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu.

Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 8Sa/37/2020-50 zo dňa 11.augusta 2021, ktorým krajský súd zamietol žalobu žalobkyne o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej č. XXX XXX XXXX X zo dňa 21.02.2020.

26. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovaného č. XXX XXX XXXX X zo dňa 21.02.2020, ktorým podľa § 218 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení odvolanie žalobkyne proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne ústredie č. XXX XXX XXXX X zo dňa 21. 11. 2019 zamietol v celom rozsahu a rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. Prvostupňovým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 21. 11. 2019 bola podľa ust. § 65, § 274 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z., § 21 ods. 1, § 132 ods. 1, § 174 a § 014 ods. 4 zák. č. 100/1988 Zb. žiadosť žalobkyne o starobný dôchodok spísaná dňa 15.10.2019 zamietnutá.

kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej

Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 S.s.p.). Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 S.s.p.). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy (§ 177 ods. 1 S.s.p.).

orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení a na základe logického a rozumného uváženia ustálil správne svoj právny záver.

30. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených právnych predpisov postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému záveru ako krajský súd. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalobkyne vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami žalobkyne uvedenými v kasačnej sťažnosti a s prihliadnutím na § 461 S.s.p. dospel k záveru, že v zásade nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutej právnej normy obsiahnutej v dôvodoch napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvára dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku.

31. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 32. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie.

textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom.

36. Podľa § 274 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z., nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie sa zachovávajú. 37. Uvedené ustanovenie rešpektuje dovtedy platnú úpravu v § 175 zák. č. 100/1988 Zb., (Podľa ust. § 175 zák. č. 100/1988 Zb., nároky vyplývajúce zo zaradenia zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie alebo služby I. a II. kategórie funkcií sa priznávajú do 31. decembra 2023.), pričom účelom zákonodarcu bolo zachovať nároky vzniknuté pred účinnosťou novely ktorou sa rušili tzv. pracovné kategórie aj po účinnosti tejto novely. (novela zák. č. 235/1992 Zb. o zrušení prac. Kategórii a o ďalších zmenách v soc. zabezpečení) Novelou zákona o sociálnom poistení č. 140/2015 Z. z. došlo k nahradeniu slov "priznávajú do 31. decembra 2023" slovom "zachovávajú".

dosiahol vek aspoň a) 56 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 14 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 19 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 19 rokov v službe I. kategórie funkcií, b) 57 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 13 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 9 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 18 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 18 rokov v službe I. kategórie funkcií, c) 58 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 12 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) prípadne 8 rokov, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 16 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h) alebo 16 rokov v službe I. kategórie funkcií alebo 17,5 roka v službe II. kategórie funkcií, alebo d) 59 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 11 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a), prípadne 7,5 roka, ak ide o také zamestnanie v uránových baniach, alebo 15 rokov v

40. Podľa ust. § 175g ods. 1, 2, 3 zák. č. 100/1988 Zb., ak konanie o nároku na dôchodok a o jeho výške nebolo právoplatne skončené pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona a hodnotenie zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii alebo v I. a II. kategórii funkcií má vplyv na vznik nároku na dôchodok alebo na jeho výšku, o nároku na dôchodok a o jeho výške sa rozhodne podľa predpisov účinných po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona, ak nie je ďalej ustanovené inak.

(3) Ak konanie o nároku na dôchodok a o jeho výške bolo právoplatne skončené ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona a hodnotenie zamestnania v I. a II. pracovnej kategórii alebo v I. a II. kategórii funkcií má vplyv na vznik nároku na dôchodok alebo na jeho výšku, na žiadosť občana sa o nároku na dôchodok a o jeho výške rozhodne podľa predpisov účinných po dni nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Uvedenú spornú otázku kasačný súd považoval za zásadnú, a preto v kasačnom konaní svoju pozornosť zameral najmä na túto spornú otázku. 42. Žalobkyňa v kasačnej sťažnosti namietala nesprávne právne posúdenie zo strany krajského súdu a i naďalej zotrvala na názore, že v danej veci bolo potrebné, aby sa v prípade nároku žalobkyne postupovalo podľa ust § 174 v znení zák. č. 235/1992 Z. z. v nadväznosti na ust. § 175g ods. 2 zák. č. 100/1988 Zb.

podmienok. 43. Z obsahu administratívneho spisu bolo zrejmé, že konanie o nároku žalobkyne na starobný dôchodok začalo na základe jej žiadosti zo dňa 15. októbra 2019. Žiadosť o priznanie nároku sa posudzuje podľa predpisov platných v čase jej priznania, pokiaľ zákon neustanovuje inak. (bližšie pozri rozhodnutie R 48/1998, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1So/165/1996) Pokiaľ sa žalobkyňa domnievala, že jej skorší odchod do dôchodku vznikol za účinnosti ust. § 174 v znení zák. č. 235/1992 Zb., ktorého znenie predchádzalo zneniu zák. č. 100/1988 Zb. zavedeného novelou č. 355/1999 Z.z. táto domnienka, podľa názoru kasačného súdu zhodne s názorom krajského súdu, skutočne nemá oporu v zákone.

Na podporu uvedeného právneho názoru poukazuje kasačný súd na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sk/23/ 2019, ktorý sa v odôvodnení rozhodnutia venoval výkladu ust. § 175g zák. č. 100/1988 Zb. a uviedol nasledovné; „ustanovenie § 175g bolo do zákona č. 100/1988 Zb. vložené novelou č. 355/1999 Z. z., s účinnosťou od 22.12.1999. Došlo tým k predĺženiu obdobia zaraďovania zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie a do 1. a 2. kategórie funkcií až do 31.12.1999 (napr. § 14, § 130 a § 174 tohto zákona). Úmyslom zákonodarcu bolo umožniť práve tým poistencom, ktorí sú v systéme (pôsobia v služobnom pomere) získať potrebnú dobu služby v príslušnej pracovnej kategórii (kategórii funkcií) v rozsahu zakladajúcom nárok na skorší odchod do dôchodku ešte pred zrušením inštitútu pracovných kategórií (kategórií funkcií).

v odseku 2 § 175g tohto zákona, kde zákonodarca stanovil, že nie vo vzťahu ku všetkým dôchodkovým dávkam, ale len v prípade nároku na starobný dôchodok podľa § 174, o ktorom súčasne nebolo právoplatne rozhodnuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona (dňa 22.12.1999), sa (naopak) o nároku na starobný dôchodok rozhodne podľa predpisov účinných do dňa nadobudnutia jeho účinnosti (do 21.12.1999). Následne v odseku 3 § 175g zákona č. 100/1988 Zb. zákonodarca určil režim, ktorým sa budú spravovať nové konania o nárokoch na dôchodok, keď o nároku na dôchodok už bolo právoplatne rozhodnuté pred 22.12.1999. Legislatívne zmeny zavedené zákonom č. 355/1999 Zb. sa totižto netýkali len nároku podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb., ale aj ustanovení § 14, § 15, § 16, § 40, § 130, § 175. Ustanovenie odseku 2 § 175g však nemožno vykladať inak, než v kontexte s predchádzajúcim a nasledujúcim odsekom toho istého vykonávacieho ustanovenia, ako to nedôvodne požaduje navrhovateľ, mylne sa domnievajúc, že v takom prípade by mu nárok na starobný dôchodok

Z uvedeného logicky vyplýva, že vykonávacie ustanovenie § 175g zákona č. 100/1988 Zb. určuje právne režimy pre v tom čase už uplatnené (existujúce) dôchodkové nároky, pričom v odseku 2 zámerne určuje odlišný právny režim (konkrétne znenie zákona č. 100/1988 Zb. účinné do 21.12.1999) avšak výlučne pre posúdenie nárokov na starobný dôchodok (práve a jedine) podľa § 174 v takej procesnej situácii pred správnym orgánom, keď si poistenec nárok na starobný dôchodok podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. do 21.12.1999 uplatnil, avšak prvostupňový správny orgán o ňom ešte nerozhodol (môže ísť napr. tiež o situáciu, kedy rozhodnutie Sociálnej poisťovne o starobnom dôchodku podľa § 174 bolo v rámci súdneho prieskumu zrušené a správny orgán do účinnosti zákona č. 355/1999 Zb. nové rozhodnutie ešte nevydal). Inak by sa aj takéto konania spravovali režimom v znení zákona 355/1999 Zb. (účinnom od 21.12.1999) ako to zákonodarca ustanovil pre dôchodkové dávky vo všeobecnosti v odseku 1 § 175g.“ Napriek tomu, tak ako

žalobkyňa odpracovala v štátnej službe policajtky zaradenej v II. kategórii funkcií 16 rokov a 65 dní, čím naplnila prvú podmienku stanovenú ust. § 174 ods. 1 písm. d) zák. č. 100/ 1988 Zb. v znení neskorších predpisov, avšak nenaplnila ďalšiu podmienku stanovenú v ust. § 174 ods. 2 citovaného zákona, ktorá priamo nadväzovala na prvú (splnenie podmienok pre priznanie nároku musí byť kumulatívne) a to, že jej služba II. kategórie funkcií netrvala k 31. decembru 1999, ale ako vyplýva zo skutkových okolností trvala iba do 30.11.1992.

Služobný pomer trval odo dňa 01.10.1976 do 30.11.1992.) 45. Možno uzavrieť, že žalobkyni nárok na skorší odchod do dôchodku podľa ust. § 174 ods. 1, 2 zák. č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov pre nesplnenie zákonných podmienok (§ 174 ods. 2 zák. č. 100/1988 Zb.) nevznikol, preto právny záver ku ktorému dospel krajský súd o zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia, ako aj dôvody ktoré ho k tomuto záveru viedli, považuje kasačný súd vzhľadom na vyššie uvedené za správne. Ostatné kasačné námietky žalobkyne kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodné, nespochybňujúce zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí žalovanej, a vzhľadom k uvedenému vyššie nepovažoval za potrebné sa s nimi osobitne v odôvodnení rozhodnutia zaoberať.

47. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že žalobkyni (sťažovateľke), ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p.) a žalovanej ich nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 168 S.s.p.).

V Bratislave dňa 21. septembra 2022