7Ssk/46/2023

1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca na základe povolenia z 28. septembra 2004 poskytoval zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení v odbore ortopédia. Slovenská lekárska komora mu 2. augusta 2006 vydala licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/TT/0817/06. Na žiadosť žalobcu mu Trnavský samosprávny kraj 4. septembra 2006 s účinnosťou k 30. septembru 2006 zrušil skoršie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe mu však zostala v platnosti aj po tomto dni. Napriek tomu sa žalobca u žalovanej uplynutím 30. septembra 2006 odhlásil z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby.

Jeho povinné nemocenské a dôchodkové poistenie tak podľa § 21 ods. 1 cit. zák. mohlo zaniknúť až 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, kedy jeho príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 10 (od 1. januára 2008 išlo o ods. 9) cit. zák. Z údajov poskytnutých finančnou správou pobočka zistila, že žalobcov príjem klesol prvýkrát pod zákonom stanovenú hranicu až v roku 2007, a preto jeho povinné poistenie nemohlo zaniknúť 30. septembra 2006. 3.

príjmy dosiahol. Licencia L1A bola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. decembra 2010, ktoré zakladalo žalobcovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Z dôvodu, že žalobca podal nesprávne vyplnený registračný list fyzickej osoby - odhlášku, pobočka vydala rozhodnutie o zániku povinného poistenia až k 30.

V odôvodnení poukázal na rozsudok kasačného súdu, ktorý bližšie ozrejmil dôvody, pre ktoré nemožno v danom prípade dospieť k záveru o porušení ustanovení o konaní pred žalovanou. Aj s odkazom na rozsudok veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs 3/2019 uzavrel, že licencia L1A je oprávnením, ktoré podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. účinného do 31. decembra 2010 zakladalo žalobcovi postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Správny súd síce uviedol, že kasačný súd sa výslovne nevyjadril k otázke nepredvídateľnosti rozhodnutia žalovanej, konštatoval však, že z toho, že kasačný súd nepovažoval za pochybenie neoznámenie nedávkového konania žalobcovi a z možnosti žalovanej rozhodnúť o zániku poistenia bez časového obmedzenia vyplýva, že kasačný súd nepovažoval princíp predvídateľnosti za porušený.

5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáhal zrušenia tohto rozsudku. Zotrval na názore, že ak fyzická osoba vykonáva činnosť na základe podnikateľského oprávnenia a dosahuje príjem, možno od nej požadovať, aby prispievala do sociálneho systému. Žalobca tieto podmienky spĺňal do 30. septembra 2006, dokedy dosahoval príjem zo svojej podnikateľskej činnosti. K tomuto dátumu však prejavil vôľu svoj status samostatne zárobkovo činnej osoby ukončiť (zrušil povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, zrušil identifikačné číslo, oznámil Sociálnej poisťovni skutočnosti zakladajúce zánik sociálneho poistenia ako SZČO, ako fyzická osoba nevykonával podnikateľskú činnosť a nevyužíval ekonomické prostredie štátu), v čom ho utvrdila žalovaná tým, že zánik povinného poistenia k tomuto dátumu v spise vyznačila ako nesporný. Ak žalovaná o jedenásť rokov neskôr vydala opačné rozhodnutie, je jej postup v rozpore s princípom právnej istoty, pretože ide o retroaktívny zásah; právnej istote sa mala dať prednosť. Nie je zrejmé, či ho vydať musela alebo či išlo o jej iniciatívu. Žalobca zopakoval svoj názor, že pobočka mu pred vydaním

nebol výnimočný dôvod. Poistka proti omylu, ktorou argumentoval Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 610/2021, nemôže byť legitímnym dôvodom zmeny judikatúry veľkého senátu kasačného súdu, ale má slúžiť len na nápravu základných vád a omylov zásadného významu (s odkazom na rozsudky vo veci Rjabych proti Rusku, Sutyazhnik proti Rusku alebo DRAFT-OVA, a.s., proti Slovensku). Pôvodný názor veľkého senátu v rozhodnutí sp. zn. 1 Vs 1/2019 žiaden takýto nedostatok nevykazoval. Žalobca ďalej odkázal na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky, ktorá podľa neho preferuje zdržanlivosť pri zmene judikatúry. Zjednocujúce stanovisko v zmysle § 21 ods. 3 písm. a) a § 24d ods. 3 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov, v ktorom ústavný súd videl možnosť stabilizácie rozpornej judikatúry veľkého senátu, nemôže navrhnúť účastník konania (adresát právnej normy) a oprávnené osoby žiaden takýto návrh nepodali. Podľa žalobcu má

pléna. 6. Žalovaná navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Podľa nej kasačný súd v predošlom zrušujúcom rozsudku už zaujal právny názor ku všetkým otázkam a správny súd bol povinný ho rešpektovať. Žalobca sa svojou kasačnou sťažnosťou v podstate snaží o revíziu pôvodného

III. Posúdenie veci kasačným súdom

7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a bez ohľadu na uplatnené kasačné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).

III. A K prerušeniu konania

III. B K veci samej

Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti (v zmysle § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. 10. Žalobca v kasačnej sťažnosti znova formuluje aj námietku porušenia právnej istoty, ktorú údajne založila žalovaná tým, že na základe jeho odhlášky vyznačením v spise rozhodla o zániku jeho povinného poistenia. Už v predošlom zrušujúcom rozsudku však kasačný súd vyslovil, že prijatie odhlášky žalovanou nepredstavuje rozhodnutie o zániku poistenia. Podľa § 228 ods. 3 cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2007 bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho zániku.

Ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak než bolo uvedené v odhláške. Z tohto ustanovenia, ale aj z § 178 ods. 1 písm. a) prvého bodu cit. zák. zreteľne vyplýva, že postačujúcim dôvodom na vydanie takéhoto rozhodnutia je sama spornosť otázky zániku poistenia, a tak nie je zrejmé, aký iný dôvod vydania tohto rozhodnutia by žalovaná mala žalobcovi objasniť. Rovnako kasačný súd už v predošlom rozsudku vyslovil, že žalovaná svojím postupom v prvostupňovom a odvolacom konaní dala žalobcovi primeranú možnosť, aby uplatňoval svoje právo vyjadriť sa k skutkovému stavu rozhodnutia a navrhovať vykonanie dôkazov (v zhode s názorom veľkého senátu v jeho uznesení sp. zn. 1 Vs 1/2019).

Hneď na úvod však treba zdôrazniť, že žalobca nedostatočne zohľadňuje znenie § 466 ods. 3 SSP, hoci jeho význam už kasačný súd objasnil v predošlom zrušujúcom rozsudku. Podľa tohto ustanovenia je právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova postúpi na prejednanie veľkému senátu.

senátu. Preto nemožno tvrdiť, že existencia dvoch protichodných rozhodnutí je zdrojom nekonzistentnosti judikatúry najvyššieho (správneho) súdu. Zákon totiž podobnú situáciu vyslovene predpokladá a možno z neho logicky vyvodiť jej riešenie, že záväzným zostáva len právny názor vyslovený neskôr.

Tento jav je do značnej miery prirodzený, pretože odráža skutočnosť, že proces interpretácie a aplikácie práva nie je statický, ale dynamický, a súdy, hľadajúce najsprávnejšie a najspravodlivejšie riešenie rozhodovaných prípadov, môžu neskôr dospieť k presvedčeniu, že riešenie, ktoré zvolili skôr, nie je z celého radu dôvodov optimálne (stanovisko pléna českého ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS-st. 39/14). Neexistuje a nemôže existovať žiadna garancia proti zmene judikatúry ako takej. I keď nenastane zmena spoločenských pomerov, v právnej oblasti dochádza k neustálemu vývoju a justičné orgány musia mať možnosť, ktorá plynie priamo z viazanosti sudcu zákonom, doterajší, na základe novo získaných poznatkov nesprávny právny názor zvrátiť a či prekonať (nález českého ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 3221/11).

Slovensku, sťažnosť č. 25132/13, sa týkali práva účastníka na rešpektovanie právnej istoty nastolenej právoplatným rozhodnutím v jeho individuálnej veci. Európsky súd pre ľudské práva nepovažoval za súladné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď bolo možné zrušiť právoplatné rozhodnutia na základe mimoriadneho opravného prostriedku tretej osoby - generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Ani jedno z rozhodnutí veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 1/2019 alebo 1 Vs 3/2019 však nebolo vydané vo veci žalobcu. V rozsudku vo veci Beian proti Rumunsku, sťažnosť č. 30658/05, ESĽP videl porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru v existencii dlhodobo rozpornej judikatúry rumunského kasačného súdu. Ako však už bolo uvedené, v právnom poriadku Slovenskej republiky ustanovenie § 466 ods. 3 SSP zabezpečuje, že nahradenia jedného rozhodnutia veľkého senátu iným nevytvára rozpornú judikatúru kasačného súdu (porov. aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 183/2023). Rozsudok vo veci Baranowski proti Poľsku, sťažnosť č. 28358/95, je vôbec neaplikovateľný, pretože jeho podstatou bola nedostatočná zákonná úprava dôvodov obmedzenia osobnej slobody zaručenej v čl. 5 Dohovoru. Konečne, pokiaľ žalobca odkazoval na nález českého ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 3221/11, z jeho odôvodnenia celkom zreteľne vysvitá množstvo argumentov v prospech možnosti zmeny judikatúry a dokonca aj spätnej pôsobnosti takejto zmeny. V danej konkrétnej veci český ústavný súd chránil osobitné postavenie adresáta, ktorý v dôveru v existujúcu judikatúru robil resp. nerobil určité úkony (v danej veci adresát vychádzal z dlhšej premlčacej doby, ktorú neskoršia judikatúra skrátila; podobne nález českého ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 3500/18 k zmene judikatúry ohľadom premlčania finančného zadosťučinenia v peniazoch). U žalobcu však žiadne takéto dôvody neexistujú: v prerokúvanej veci je sporným obdobím poistenia obdobie rokov 2005 až 2006, pričom (protichodné) rozhodnutia veľkého senátu boli vydané v rokoch 2019 až 2021. Žalobca tak nemôže tvrdiť, že v roku 2005 a 2006 konal s dôverou v právny názor vyslovený v rozhodnutí veľkého senátu z roku 2019.