7Ssk/47/2022

1. Žalobca je slovenským občanom štátnym občanom, ktorý v októbri 2007 odišiel do Írska, kde od 30. októbra 2007 do 14. mája 2019 vykonával zárobkovú činnosť u zamestnávateľa Dawn Meats Ireland ako zamestnanec na dobu neurčitú na plný úväzok („full-time employee“) s ročnou výmerou dovolenky 20 dní. Do Slovenskej republiky sa vracal dva až trikrát ročne na návštevu svojich rodičov a priateľky. Potom, čo pracovný pomer v Írsku žalobca skončil výpoveďou, vrátil sa v máji 2019 na Slovensko a od 22. mája 2019 bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie.

dianie v nej. V Írsku býval v nájme s viacerými osobami. Na Slovensku má bankový účet a od roku 2011 tu vlastní rodinný dom, v ktorom mal hlásený trvalý pobyt, na ktorom však viazlo vecné bremeno doživotného užívania pre jeho rodičov. K nemu v auguste 2018 prikúpil pozemok od obce. Ďalej pripojil letenky z rôznych miest v Írsku do Košíc, prípadne Rzeszówa (Poľsko), a späť v období marec až apríl 2016 (dva týždne), júl až august 2017 (dva týždne), február 2018 (obdobie nejasné), júl až august 2018 (tri týždne) a február 2019 (dva týždne). Konečne žalobca predložil aj formulár P60 írskej finančnej správy (potvrdenie o príjme, dani, sociálnom poistení, univerzálnej sociálnej zrážke a miestnej majetkovej dani) za roky 2014 až 2018, ktoré mu zaslal zamestnávateľ na jeho súkromnú adresu v Ballyhaunis (Írsko).

(základné nariadenie). Na odôvodnenie zhrnula zistenia, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli ohľadom dĺžky a trvalosti pobytu, pracovnej situácie, rodinnej situácie, vykonávania nezárobkovej činnosti, bytovej situácie a tiež iných skutočností (daňové povinnosti) žalobcu. Z toho uzavrela, že celková dĺžka pobytu v Írsku, stabilita zamestnania, periodicita návštev a plnenie si tamojších daňových povinností svedčí v prospech strediska jeho záujmov v Írsku. Počas posledného zamestnania tak nemal bydlisko v Slovenskej republike, a tak sa naňho nevzťahovali čl. 65 ods. 2 a 5 písm. a) základného nariadenia. 4. Žalovaná svojím preskúmavaným rozhodnutím z 18. marca 2020 zamietla odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu pobočky. Po podrobnej analýze kritérií uvedených v čl. 11 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, v platnom znení (vykonávacie nariadenie) dospela k záveru, že žalobca mal počas zamestnania v Írsku v tomto štáte aj bydlisko. Zodpovedala tomu stálosť a trvalosť prítomnosti v tomto štáte, jeho stabilná

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a správnych súdov. 5. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 4 Sa 2/2021-38 zrušil rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie pobočky podľa § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku. Zdôraznil, že existenciu bydliska podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia treba v každej veci posudzovať individuálne. Za dôvod odchodu žalobcu do cudziny považoval zlú pracovnú situáciu v Slovenskej republike, čo bol zrejme jediný dôvod. Žalobca nemal záujem sa usadiť v Írsku, ale chcel sa vrátiť domov. To dosvedčuje aj nadobudnutie rodinného domu na Slovensku v roku 2011, kam sa dvakrát ročne vracal a zapájal sa do obecných dobrovoľníckych aktivít. Bývanie žalobcu v Írsku malo charakter spoločného bývania viacerých osôb, nebolo trvalé a žalobca si v Írsku nevytváral vlastné mimopracovné zázemie.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Vyjadrila názor, že vo svojom rozhodnutí sa riadne zaoberala výkladom čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Preskúmavané rozhodnutia sú dostatočne jasne odôvodnené, lebo sa podrobne vyrovnala s každým tam uvedeným kritériom odkazom na konkrétne skutočnosti týkajúce sa žalobcu. Dôvody odchodu do zahraničia, ani iné subjektívne skutočnosti nie sú rozhodujúce pre posúdenie bydliska dotknutej osoby, a takéto subjektívne dôvody nemôžu prevážiť objektívne skutočnosti. Zmätočný je záver správneho súdu, že pracovná situácia žalobcu nebola stabilná, keďže ten zotrval v Írsku v tom istom pracovnom pomere 11 rokov a 7 mesiacov. Samotné vlastníctvo domu na Slovensku nebolo podstatné, pretože ho reálne užívali rodičia žalobcu, navyše ho žalobca nadobudol v roku 2011, no aj tak sa až do roku 2019 zdržiaval v Írsku. K rodinnej situácii žalovaná znova odkázala na rozhodnutie Správnej komisie U2. Tieto skutočnosti dosvedčujú úmysel žalobcu bývať v Írsku a jeho pohnútky zmeniť túto situáciu nie sú podstatné. Jeho väzby k Slovensku počas jeho pobytu v Írsku boli minimálne. Záverom žalovaná znova odkázala na početnú judikatúru tunajšieho súdu, najvyššieho súdu a iných správnych súdov. 7. Žalobca považoval rozhodnutie správneho súdu za správne, a preto navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Žalovaná pri rozhodovaní postupovala príliš formalisticky a neposúdila individuálne okolnosti jeho prípadu.

8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

výnimku pre pracovníkov, ktorí si počas poslednej činnosti zamestnanca v inom členskom štáte zachovali svoje bydlisko v pôvodnom členskom štáte a buď tam zostávajú bývať naďalej, alebo sa tam po skončení činnosti zamestnanca vrátia. Podľa tohto článku by tak žalobcovi mohol vzniknúť nárok na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov, ako keby sa na neho tieto právne predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca v Írsku, len ak si počas tohto obdobia na území Slovenskej republiky zachoval bydlisko.

Slovenskej republiky. Súdny dvor už vo svojej judikatúre vyslovil záver, že ak pracovník má stabilné zamestnanie v určitom členskom štátu, tak sa predpokladá, že tam má aj bydlisko, no táto domnienka je vyvrátiteľná (rozsudok z 8. júla 1992 vo veci C-102/91, Koch, ods. 22, ale aj správnym súdom citovaný rozsudok zo 17. februára 1977 vo veci 76/76, Di Paulo v. Office National de l'Emploi, ods. 17 až 20). Bližší spôsob určenia bydliska upravuje čl. 11 vykonávacieho nariadenia, ktorý kodifikuje kritériá vypracované judikatúrou Súdneho dvora, ktoré možno zohľadniť pri určovaní uvedeného centra záujmov (porov. napríklad rozsudok Súdneho dvora z 11. septembra 2014 vo veci C-394/13, B., ods. 34).

Až podľa čl. 11 ods. 2 cit. nariadenia platí, že ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Úmysel dotknutej osoby je tak len subsidiárnym spôsobom určenia jej bydliska, ak kritériá podľa odseku 1 nevedú k jeho jednoznačnému ustáleniu. Okrem toho z citovaného ustanovenia tiež vyplýva, že úmysel osoby sa teda posudzuje na základe objektívnych skutočností a okolností, a preto nestačí len jej tvrdenie, že mala úmysel za miesto svojho bydliska považovať Slovenskú republiku.

Tým samozrejme nie je vylúčené, že osoba, ktorá má podľa týchto kritérií bydlisko v určitom štáte, môže subjektívne pociťovať hlbší a bližší vzťah k štátu, v ktorom sa narodila, vyrástla, v ktorom sa hovorí jej známym jazykom či ktorého kultúra jej je bližšia. To však môže mať pre určenie jej bydliska na účely základného nariadenia význam len v tom rozsahu, v akom je to možné zohľadniť podľa citovaného čl. 11 vykonávacieho nariadenia.

Vstupom

Tým samozrejme nie je vylúčené, že tieto osoby sa chcú po určitom období vrátiť do štátu, odkiaľ prišli a kde majú citové, kultúrne či jazykové väzby alebo kde zanechali svoju širokú rodinu. Rovnako však môžu chcieť osoby, ktoré sa narodili na Slovensku, ktoré sú jeho občanmi a ktoré tu celý pracovný život pracovali, v neskoršom veku vycestovať zo Slovenska a žiť inde.

14. V prerokúvanej veci sa tak kasačný súd stotožňuje s názorom žalovanej, že zistený skutkový poskytuje dostatočnú oporu pre záver o bydlisku žalobcu v Írsku na základe objektívnych kritérií čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. a) Žalobca odišiel do Írska v októbri 2007. Celkovo tam býval takmer 12 rokov, na Slovensko sa vracal približne dvakrát ročne (spravidla na obdobie Veľkej noci a letných prázdnin) v zásade na dva až tri týždne. Takéto návraty sa v zásade nelíšia od bežných dovolenkových pobytov, čo zodpovedá aj výmere ročnej dovolenky žalobcu (20 dní). Naopak, v Írsku sa žalobca zdržiaval prevažnú časť roka v ucelených, niekoľkomesačných obdobiach.

Okrem toho tu podľa jeho slov bývala jeho priateľka, nijako však neobjasnil dĺžku ani intenzitu ich vzťahu. Kritérium rodinnej situácie sa totiž týka len tzv. úzkej rodiny, t. j. rodinných príslušníkov v zmysle čl. 1 písm. i) bodu 2 základného nariadenia, ktorými sú manžel alebo manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené dospelé deti. Rozširovanie rodinných väzieb, ktoré by mali byť rozhodné pre zachovanie si bydliska v pôvodnom členskom štáte, aj na širšiu rodinu (napr. rodičov alebo krátkodobého partnera) by totiž viedlo k rozširovaniu oblasti uplatnenia čl. 65 základného nariadenia, čo v zásade nie je prijateľné (porov. v tomto zmysle aj odôvodnenie 9 preambuly rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia U2). Kritérium rodinnej situácie tak nie je nápomocné pre určenie bydliska žalobcu. d) K nezárobkovej činnosti žalobca uviedol svoju dobrovoľnícku činnosť pre obec, tá však podľa zisteného skutkového stavu spočívala len párdňovej brigáde počas jeho letnej dovolenky. Svojím rozsahom tak ide o podobné zapojenie, ako sa napríklad víkendoví chatári zapájajú do aktivít v obciach, kde majú svoje chaty.

e) Bytová situácia žalobcu v Írsku bola takisto stabilná. Predovšetkým pod stabilitou nemožno rozumieť len vlastníctvo nehnuteľnosti, v dôsledku čoho pre určenie bydliska nie je určujúce, či osoba býva v nehnuteľnosti, ktorú vlastní alebo má v nájme. Takisto nie je rozhodujúce, či býva sám alebo spoločne s inými osobami, pretože spoločné bývanie je kvôli šetreniu nákladov bežné aj u osôb, ktoré ešte nemajú vlastnú rodinu, no žijú a pracujú vo väčších mestách.

Nie je neobvyklé, že ľudia si zakúpia nehnuteľnosť aj na inom mieste než v mieste svojho bydliska (napríklad prázdninové alebo víkendové domy, chalupy a pod.). Z obsahu spisu navyše plynie, že žalobca tento dom nekúpil, ale išlo o rodičovský dom, ktorý mu rodičia darovali, no ktorý aj naďalej sami užívali a svoje užívanie si dokonca zabezpečili vecným bremenom. Zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, že by žalobca v rozhodujúcom období v tomto dome aj skutočne pravidelne býval, čo vzhľadom na jeho prácu v Írsku ani prakticky nebolo možné, a tak možno vlastníctvo takejto nehnuteľnosti hodnotiť rovnako ako vlastníctvo akejkoľvek inej majetkovej hodnoty. Zhodnotením bytovej situácie žalobcu v posudzovanom období tak možno konštatovať, že svedčí v prospech jeho bydliska v Írsku. f) Daňové povinnosti si žalobca plnil v Spojenom kráľovstve, čo vyplýva z predloženého formulára írskej finančnej správy P60. Aj to svedčí v prospech jeho bydliska tam, nie v Slovenskej republike. 15. Ďalšie skutočnosti, na ktoré žalobca počas konania poukazoval ako na dôkaz svojho

štátu. Preto ani na účely čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nie je podstatné, či žalobca niekde trvalý pobyt nahlásený mal (Slovensko) a niekde ho zasa nemal (Írsko). Doklady o platbe nákladov spojených s nehnuteľnosťou nemajú význam pre určenie bydliska, pretože ide o bežné náklady spojené s vlastníctvom akéhokoľvek majetku, nech sa nachádza kdekoľvek. Investovanie do nehnuteľnosti zasa môže svedčiť o úmysle žalobcu, že sa po určitej dobe chcel na Slovensko vrátiť (podobne ako niekto iný kupuje alebo rekonštruuje nehnuteľnosť v Španielsku alebo Chorvátsku, lebo plánuje sa tam neskôr odsťahovať), to však - ako už bolo vysvetlené - nevylučuje, že až dovtedy mal bydlisko inde (v Írsku). Bežný účet alebo iné finančné produkty v Slovenskej republiky nemajú so strediskom záujmov a bydliskom súvis už preto, že slobodný pohyb služieb a kapitálu medzi členskými štátmi, ktorý umožňuje využívať tieto služby kdekoľvek v Európskej únii, je jednou zo základných slobôd spoločného trhu Európskej únie. 16.

IV. Záver

17. Správny súd tak nepostupoval správne, keď dospel k právnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 191 ods. 1 písm. c)

SSP, a preto jeho rozsudok sám vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Kasačná sťažnosť je tak v tomto sťažnostnom bode dôvodná, v dôsledku čoho kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP tento rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. 18. Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3 SSP rozhodne správny súd v novom rozhodnutí vo veci samej. 19. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 26. apríla 2023