7Ssk/47/2023

1. Krajský súd v Trnave ako správny súd rozsudkom č. k. 20 Sa 17/2022-188 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovanej č. 24957-3/2018-BA. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná v celom rozsahu zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Galanta, z 22. júna 2017, č. 700-0600000717-GC09/17, o tom, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe vzniklo 1. októbra 2014 povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie. V odôvodnení rozsudku poukázal na svoj skorší rozsudok sp. zn. 20 Sa 8/2018 z 28. februára 2019, ktorým podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovanej a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Kasačný súd rozsudkom sp. zn. 9 Sžsk 85/2019 uvedený rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs 3/2019 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 610/2021. 2. Správny súd mal z administratívnych spisov žalovanej za preukázané, že žalobkyňa bola v čase od 16. marca 2005 do 3. apríla 2017 držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/TT/0018/05 a zároveň mala za rok 2013 príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší ako zákonom stanovená hranica takého príjmu pre posúdenie vzniku povinného poistenia SZČO k 1. októbru 2014. Vzhľadom na to jej 1. októbra 2014 vzniklo povinné poistenie. Na uvedenú skutočnosť nemalo vplyv zrušenie povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti príslušným samosprávnym krajom, keďže aj po zrušení povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, t. j. aj po 31. máji 2013, bola žalobkyňa držiteľkou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu. 3. Správny súd konštatoval, že kasačný súd v odôvodnení svojho zrušujúceho rozsudku zaujal stanovisko ku všetkým sporným okolnostiam prípadu, ktoré by podľa žalobkyne a právneho názoru správneho súdu vysloveného v jeho predchádzajúcom rozhodnutí vo veci mali mať za následok nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. Za nespornú, s prihliadnutím aj na rozsudok veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019 a príjem žalobkyne v rozhodnom období, považoval kasačný súd otázku právneho postavenia žalobkyne na účely sociálneho poistenia ako SZČO na základe uvedenej licencie L1A, ktorú podľa kasačného súdu žalobkyňa mala možnosť využívať a neexistovala objektívna prekážka vo výkone jej samostatnej zdravotníckej praxe. Keďže v konaní nebola sporná držba licencie L1A žalobkyňou, ani jej príjem v rozhodnom období za podmienok stanovených zákonom majúci za následok zánik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia, boli tak zodpovedané všetky otázky majúce pre rozhodnutie o správnej žalobe význam.

4. Proti uvedenému rozsudku správneho súdu podala včas kasačnú sťažnosť žalobkyňa z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP a navrhla, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, eventuálne aby rozsudok správneho súdu zmenil tak, že zruší preskúmavané rozhodnutie žalovanej a vec jej vráti na ďalšie konanie. Žalobkyňa poukázala na zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a zákon č. 578/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a zdôraznila, že v príslušných zákonoch nie je určené, že akákoľvek licencia vrátane licencie L1A je priamym oprávnením pre činnosť, ktoré by umožňovalo bez akýchkoľvek ďalších krokov lekárovi poskytovať zdravotnú starostlivosť. Ku kasačnej sťažnosti priložila aj stanovisko lekárskej komory k existencii a výkladu oprávnení licencie L1A. Ďalej uviedla, že úlohou Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou je, okrem iného, aj prideľovanie a registrovanie kódu poskytovateľa pre lekára, ktorý je už držiteľom licencie (aj L1A) a chce pracovať. Práve neexistencia prideleného kódu lekárovi s licenciou L1A predstavuje objektívnu nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa licencie L1A. Samotná licencia L1A tak nie je oprávnením na samostatné poskytovanie lekárskej starostlivosti. S touto argumentáciou sa navyše ani správny súd v napadnutom rozsudku nevysporiadal. Žalobkyňa taktiež priložila text Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o povinnosti lekára požiadať o pridelenie daného kódu a potvrdenie, že žalobkyňa o pridelenie kódu nikdy nepožiadala. Záverom tiež namietala, že nebolo rešpektované ani jej právo vyjadriť sa k rozhodnutiu žalovanej pred jeho vydaním. 5. Žalovaná vo vyjadrení uviedla, že žalobkyňa neuviedla také námietky k správnosti preskúmavaného rozhodnutia, ani právne relevantné dôvody, ktoré by opodstatňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutia žalovanej. Dodala, že samotná Slovenská lekárska komora dlhé roky prezentovala opačný názor na licenciu L1A ako tvrdí žalobkyňa, až v posledných rokoch začala presadzovať myšlienku, že licencia L1A nie je oprávnením. K námietke týkajúcej sa kódu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti uviedla, že až zákon č. 578/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2015 v § 79 ods. 7 zakotvil povinnosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe požiadať do 90 dní Úrad pred dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o pridelenie kódu poskytovateľa. Zároveň žalobkyňa túto skutočnosť vo svojich doterajších podaniach nikdy nenamietala. Žalovaná taktiež odkázala na judikatúru najvyššieho správneho súdu. Nesúhlasila tiež s tým, že by žalobkyni nebola daná možnosť vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie. Pred vydaním prvostupňového rozhodnutia žalobkyňu vyzvala na splnenie si prihlasovacej povinnosti. V závere navrhla kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

6. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené sťažnostné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).

za správny. 8. V kasačnom konaní medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalobkyni ako SZČO vzniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 1. októbra 2014. Kasačný súd však otázku postavenia žalobkyne v súvislosti s držbou licencie L1A považuje za vyriešenú, najmä vzhľadom na svoj skorší rozsudok sp. zn. 9 Sžsk 85/2019, ktorý sa uvedenej otázke vyčerpávajúco venoval. Kasačný súd v uvedenom rozsudku vychádzal z rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019 a zohľadnil aj legislatívne zmeny zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. novembra 2013.

9. Otázkou statusu SZČO na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010 sa zaoberal veľký senát najvyššieho súdu v rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019, na ktorý už poukázal správny súd.

samostatnej zdravotníckej praxe, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. (ďalej aj „licencia L1A“) nie je podmienkou na vydanie povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je žiadnym spôsobom viazaná na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie L1A nevylučuje, aby lekár bol držiteľom aj licencií L1B a L1C.

zdravotnej starostlivosti). V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom, medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako nesúvisí. Skutočnosť, že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení, by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. v nekonaní držiteľa oprávnenia.

Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splniť na to, aby mu licencia L1A bola vydaná (pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B, požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú starostlivosť na základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax.

zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. decembra 2010. Konštatoval: „.

. . .“ „. . . .Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch dôvodov. Prvým dôvodom je príjem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu vzniku pracovného pomeru sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b), časť vety za spojovníkom „a“. To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke Sociálnej poisťovne predloží vyhlásenie, že odo dňa vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne

11. Vo vzťahu k skúmaniu pôvodu príjmov poistencov - lekárov veľký senát najvyššieho súdu v citovanom rozhodnutí uviedol, že takúto povinnosť žalovanej nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. Žalovaná v rámci zisťovania podkladov pre rozhodnutie o vzniku alebo zániku povinného poistenia vychádza z oznámenia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky podľa § 233 ods. 6 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., resp. z výpisu z daňového priznania podľa § 228 ods. 1 a 2 tohto zákona. Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca nezveril takúto právomoc Sociálnej poisťovni a preto nemôže prešetrovať príjmy poistencov, a pri svojej činnosti vychádza výlučne z podkladov, ktoré zabezpečuje Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky. Zároveň kasačný súd v zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu dodáva, že „.

12. Citované rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo podrobené ústavnému preskúmaniu ústavným súdom, ktorý uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol ústavnú sťažnosť proti nemu. Ústavný súd v odôvodnení tohto rozhodnutia, okrem iného, konštatoval:

Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný. .

Predmetom súdneho prieskumu v danej veci je však rozhodnutie Sociálnej poisťovni o vzniku povinného sociálneho poistenia žalobkyne ako lekára dňa 1. októbra 2014, z ktorých dôvodov postavenie žalobkyne ako SZČO sa podriaďuje pod právnu úpravu ust. v § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 338/2013 Z. z. s účinnosťou od 1. novembra 2013. Právna úprava ustanovená v § 5 písm. c) tohto zákona od roku 2010 prešla legislatívnou zmenou. Vychádzajúc z obsahu právnej úpravy ustanovenej v § 5 písm. c) v znení platnom do 31. decembra 2010, podľa ktorej samostatne zárobkovo činná osoba podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, a právnej úpravy § 5 písm. c) v znení platnom po 1. novembri 2013, podľa ktorej zákonodarca za samostatne zárobkovo činnú osobu považuje fyzickú osobu, ktorá dosiahla 18 rokov veku a v rozhodnom období dosahovala

14. Zhodne s názorom žalovanej ani kasačný súd nezistil, že by ust. § 21 ods. 4 veta tretia písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom pre rok 2014 predstavovala prekážku trvania povinného poistenia žalobkyne v roku 2014 a to z dôvodu, že oprávnenie na vykonávanie činnosti (t.j. licencia L1A), ktorého držiteľom bola žalobkyňa v roku 2013 (t.j. kalendárny rok predchádzajúci posudzovanému obdobiu) nezaniklo, nakoľko k jeho zániku došlo až rozhodnutím Slovenskej lekárskej komory č. LZA/TT/0018/05-1197/2017 z 10. marca 2017 k 1. aprílu 2017, avšak najskôr ku dňu nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. S prihliadnutím na vyššie uvedené kasačný súd uzatvára, že pre posúdenie vzniku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia bolo podstatné, že žalobkyňa v príslušnom období dosiahla zdaniteľný príjem v kvalifikovanej výške a licencia, ktorá jej bola udelená na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A v povolaní lekár, bola aj v tomto období v platnosti.

Rovnako administratívne rozhodnutia vydané žalovanou a prvostupňovým správnym orgánom boli riadne odôvodnené a žalobkyňa ako účastníčka konania dostala odpoveď na všetky zásadné otázky. Skutočnosť, že so závermi rozhodnutí správnych orgánov a so závermi rozsudku správneho súdu nesúhlasí, nie je dôvodom na vyslovenie ich nezákonnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd sťažnostné námietky žalobkyne vyhodnotil ako nedôvodné, a tým nespôsobilé spochybniť vecnú a právnu správnosť napadnutého rozhodnutia správneho súdu, a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietol.

V Bratislave dňa 30. apríla 2024