7Ssk/49/2021

1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že inšpektori práce Inšpektorátu práce v Žiline vykonali 24. októbra 2019 inšpekciu na stavenisku stavby - Rekonštrukcia interiéru priestorov Penziónu Javorník, Makov 226. Na tomto stavenisku dve fyzické osoby - žalobca, ktorý podnikal na základe živnostenského oprávnenia, a I. R. vykonávali stavebné práce. Inšpektori práce spísali o ich vysvetleniach zápisnice, ktoré obom predložili na podpis. Žalobca v zápisnici uviedol, že práce vykonáva na základe zmluvy o dielo s S. W., spolu s ním ich tam vykonáva aj ďalšia osoba a dva dni aj svedok R., ktorého zavolal na výpomoc, lebo im vypadol jeden človek. Svedok R. v zápisnici uviedol, že sa na prácach ústne dohodol s „majiteľom“ penziónu S. W.. Ďalej sa inšpektori práce oboznámili so zmluvou o dielo č. 03/ 2019 zo 14. septembra 2019, na základe ktorej sa žalobca ako zhotoviteľ zaviazal zhotoviť pre spoločnosť REAL PLUS s.r.o., IČO: 36934637 (konateľ S. W.), vymedzené práce na rekonštrukcii interiéru priestorov uvedeného penziónu. Rovnako sa oboznámili s evidenciou

3. Inšpektorát práce 18. mája 2020 oznámil žalobcovi, že proti nemu začína správne konanie za iný správny delikt, ktorého podstata spočívala v tom, že využívaním závislej práce uvedenej fyzickej osoby porušil § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní v znení neskorších predpisov.

podľa § 34 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Inšpektorát práce rozhodnutím z 25. júna 2020 uložil žalobcovi pokutu 2.000 € za uvedený správny delikt podľa § 19 ods. 2 písm. a) prvého bodu zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce v znení neskorších predpisov. V odôvodnení vyšiel z toho, že práca I.T_ R. bola závislou prácou podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce, pretože sa vykonávala vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti a podľa pokynov, osobne, v mene žalobcu a v rámci určitého pracovného času. Pritom sám žalobca potvrdil, že táto osoba vykonávala práce spolu s ním, ale nepredložil žiaden doklad, že by s ním riadne uzavrel pracovnoprávny vzťah.

4. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobca odvolanie, v ktorom v zásade opakoval svoje námietky z predošlých vyjadrení. Podľa neho si prerokúvaná vec vyžadovala nariadenie ústneho pojednávania v zmysle § 21 Správneho poriadku, na ktorom sa malo vykonať dokazovanie výsluchmi žalobcu a svedka. Osobitne žalobca zdôraznil, že nebol oboznámený s fotodokumentáciou, z ktorej inšpektorát práce vychádzal, a nevie ani, aké ďalšie listinné dôkazy vzal do úvahy. Žalovaný však preskúmavaným rozhodnutím z 3. septembra 2020 toto odvolanie zamietol. Stotožnil sa so záverom inšpektorátu práce, že porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania bolo preukázané inšpekciou práce 24. októbra 2019.

R. otázky, pretože ten pri podávaní vysvetlenia nebol svedkom. Jeho práca vykazovala znaky závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce a žalobca v odvolaní nespochybnil žiaden jej konkrétny znak. Žalovaný zdôraznil, že žalobca bol upovedomený o začatí správneho konania, mal možnosť nahliadnuť do spisu a vyjadriť sa k jeho podkladom. Konečne sa žalovaný stotožnil aj s výškou uloženej pokuty, pretože inšpektorát práce riadne zohľadnil všetky kritériá vymedzené v § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. 5. Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu správnu žalobu, v ktorej uplatnil tieto žalobné

Rozhodnutie inšpektorátu práce je nepreskúmateľné, pretože neuvádza, aké ďalšie listinné dôkazy boli jeho podkladom. Žalobcovi sa nedala možnosť, aby sa oboznámil s podkladmi rozhodnutia, a na tento účel nestačí odkázať na jeho možnosť nahliadnuť do spisu.

Naopak, inšpektorát práce využil aj ďalšie dôkazy, najmä vyjadrenie REAL PLUS s.r.o. z 28. októbra 2019, s ktorým sa žalobca mohol oboznámiť. Vo výsledku tak správne orgány splnili svoju povinnosť z § 33 ods. 2 Spr. por. Správny súd sa nestotožnil ani s námietkou, že výsluch p. R. bol nezákonný, pretože bol vykonaný v súlade s § 16 ods. 5 zákona č. 125/2006 Z. z a na tento postup sa nevzťahoval Správny poriadok. Námietku nedostatočného zistenia skutkového stavu považoval správny súd za nekonkrétnu. Znaky závislej práce boli preukázané z výsluchu

Takisto pokuta bola podľa správneho súdu uložená v zákonných medziach.

9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP) a nad ich rámec v medziach dôvodov ustanovených § 195 SSP (§ 453 ods. 2 SSP). 10. V prerokúvanej veci žalovaný a inšpektorát práce uložili žalobcovi pokutu za správny delikt vymedzený v § 19 ods. 2 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. Podľa tohto ustanovenia inšpektorát práce uloží podnikateľovi za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania pokutu od 2.000 do 200.000 €. Hoci toto ustanovenie podrobnejšie nevymedzuje, čo sa rozumie „nelegálnym zamestnávaním“, nadväzuje na ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a) štvrtý bod cit. zák., podľa ktorého inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním (okrem iného) právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. Takým predpisom je zákon č. 82/2005 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2019. Podľa § 3 ods. 2 cit. zákona fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Podľa § 2 ods. 2 písm. a) cit. zák. je nelegálnym zamestnávaním (okrem iného) zamestnávanie fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby a nemá s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu (napr. Zákonník práce). Keďže ani citované ustanovenie nevymedzuje podrobnejšie, čo je závislá práca, vychádza sa spravidla z ustanovenia § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Podľa tohto ustanovenia to je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. Z citovaných ustanovení tak možno vyvodiť, že skutková podstata správneho deliktu podľa § 19 ods. 2 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. v spojení s §

11. Rozhodovanie orgánov verejnej správy o správnom delikte je podľa § 194 ods. 1 SSP správnym trestaním. Podľa § 195 písm. a) a c) SSP správny súd vo veciach správneho trestania nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo ak ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie. V prerokúvanej veci inšpektorát práce, žalovaný, ale aj správny súd vyšli z nenapadnutých zistení, že žalobca je podnikateľom podľa § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, že na základe zmluvy o dielo č. 03/2019 vykonával pre objednávateľa REAL PLUS s.r.o. stavebné práce na penzióne v Makove a že na tejto stavbe pracoval aj 24. októbra 2019, kedy tam spoločne s ním pracoval aj I. R.. Sporným zostávalo, či inšpektorát práce a žalovaný správne ustálili,

12. V prípadoch uvedených v § 195 písm. a) SSP správny súd skúma najmä dodržanie zásady materiálnej pravdy orgánom verejnej správy. Aj z ustanovenia § 3 ods. 5 a § 46 Spr. por., ktorý sa podľa § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. vzťahuje na konanie o správnom delikte podľa § 19, vyplýva, že rozhodnutie správneho orgánu musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Podľa § 32 ods. 1 Spr. por. je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre

13. V tu prerokúvanej inšpektorát práce svojím prípisom z 24. mája 2020 oznámil žalobcovi, že voči nemu začína správne konanie kvôli určitému správnemu deliktu a že podkladom rozhodnutia bude protokol z inšpekcie práce spolu s jeho prílohami, ktoré sú v ňom uvedené. Zo samotného protokolu z 5. novembra 2019 však vyplýva, že jeho prílohami sú kópie dokladov „predložené zamestnávateľom“, medzi ktorými sú uvedené zmluva o dielo, plán bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, vyjadrenie majiteľa penziónu, evidencia pracovného času a pracovných činností. Podľa protokolu vykonali inšpektori inšpekciu na samotnom stavenisku 24. októbra 2019. Vyjadrenie REAL PLUS s.r.o. je však datované až 28. októbra 2019 a je adresované priamo inšpektorátu práce, nie žalobcovi. Potom však nie je celkom zrozumiteľný údaj v protokole, že jeho prílohou je vyjadrenie predložené žalobcom (t. j. zamestnávateľom), rovnako ako nie je zrejmé, kedy vlastne bolo toto vyjadrenie predložené. Navyše, v samotnom protokole sa na obsah tohto vyjadrenia nijako neodkazuje, a to napriek tomu, že (podľa žalovaného) ide o podstatný dôkaz na odstránenie rozporov medzi

Týmto postupom orgánov verejnej správy tak podľa kasačného súdu žalobcovi v rozpore s § 33 ods. 2 Spr. por. nebolo umožnené riadne sa vyjadriť k tomuto podstatnému podkladu rozhodnutia. 14. Už citované ustanovenie podľa § 195 písm. c) SSP normuje, že súd aj v konaní vo veciach správneho trestania musí používať základné zásady trestného konania upravené v Trestnom poriadku.

Už pri zbežnom pohľade je však napríklad zrejmé, že v tomto ustanovení sú vyjadrené aj zásady, ktoré v správnom konaní nie je možné použiť (napr. obžalovacia zásada podľa § 2 ods. 15 Tr. por.). Preto tunajší súd vo svojej judikatúre už vyslovil, že v jednotlivom prípade treba skúmať, ktoré z týchto zásad majú byť v konkrétnom administratívnom konaní uplatnené, a to s ohľadom na účel, ktorý tá-ktorá zásada sleduje (porov. rozsudok sp. zn. 5 Asan 12/2020, č. 25/ 2022 ZNSS). Na druhej strane však zásady trestného konania nie sú upravené len v Trestnom poriadku, ale napríklad aj v čl. 47 ods. 3 alebo čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky (rovnosť účastníkov, právo na právnu pomoc, prezumpcia neviny, nie dvakrát o tom istom a pod.) alebo v čl. 6 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd. Pretože ustanovenie § 195 písm. c) SSP na inú právnu normu než Trestný poriadok neodkazuje, nie je metodicky vhodné priamo na základe cit. § 195 psím. c) SSP aplikovať v konaniach o správnom trestaní citované ustanovenia iných právnym noriem. Na druhej strane, aj judikatúra ústavného súdu zdôrazňuje,

Aby Slovenská republiky naplnila svoje záväzky z Dohovoru, musia sa aj v konaniach o správnom trestaní v niektorých prípadoch aplikovať záruky vyplývajúce z čl. 6 Dohovoru, aj keď nie sú výslovne (jazykovo) zakotvené v Trestnom poriadku. Na tento účel musí kasačný súd ustanovenie § 195 písm. c) SSP v spojení s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku vykladať tak, aby umožňoval čo najširšie uplatnenie týchto záruk v konaniach vo veciach správneho trestania.

Trestný poriadok. Komentár. CH BECK : Bratislava 2021, s. 31). Ešte jednoznačnejší záver vyplýva z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa právo nevypovedať a právo neprivodzovať si trestné stíhanie považuje za všeobecne uznaný medzinárodný štandard, ktorý je samotnou podstatou čl. 6 Dohovoru. Jeho zmysel spočíva v ochrane obvineného pred neprípustným nedovoleným nátlakom orgánov verejnej moci naňho. Toto právo nechráni len pred tým, aby obvinený robil prejavy, ktorými sám seba obviňuje, ale aj pred akýmkoľvek získavaním dôkazov nátlakom či hrozbou; medzi ne patrí napr. výpoveď pod hrozbou sankcie, psychický či fyzický nátlak alebo úskok na vylákanie informácií (porov. všeobecné zhrnutie judikatúry napr. v rozsudku z 10. júna 2021, Bajić proti Severnému Macedónsku, sťažnosť č. 2833/13, ods. 64 a nasl.). Právo obvineného nevypovedať sa však nevzťahuje len na samotné priznanie alebo na výpovede, ktorými sa priamo priznáva k spáchaniu deliktu; naopak, vzťahuje sa na akékoľvek časti výpovede, ktoré podstatne zhoršujú pozíciu obvineného v

272). 16. Z tejto judikatúry však zároveň vyplýva, že právo odoprieť výpoveď patrí určitej osobe (obvinenému) reálne až od okamihu, keď voči nej existuje dostatočné podozrenie, že spáchala určitý delikt, teda keď sa stane podozrivou a obvinenou v materiálnom zmysle.

17. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca bol prvýkrát vypočutý inšpektormi práce na samotnom stavenisku už 24. októbra 2019, kedy bol vypočutý aj I. R.. Kasačnému súdu neuniklo, že inšpektori práce na zaznamenanie obsahu oboch výpovedí použili odlišné vzory zápisnice - žalobcova výpoveď je zaznamenaná voľne, výpoveď p. R. je zaznamenaná vo forme odpovedí na otázky, ktoré sa týkajú konkrétnych znakov závislej práce. Táto okolnosť môže potvrdzovať, čo do určitej miery naznačoval aj žalobca v žalobe, že inšpektori práce už pri spisovaní zápisníc tušili, že žalobca je v pozícii možného nelegálneho zamestnávateľa a p. R. v pozícii možného nelegálne zamestnaného. Tieto úkony však inšpektori práce vykonali na základe § 16 ods. 5 zákona č. 125/2006 Z. z., podľa ktorého je každá fyzická osoba na požiadanie inšpektora práce povinná poskytnúť informácie potrebné na výkon inšpekcie práce. Žalobca tak bol požiadaný o vysvetlenie situácie, ktorú inšpektori práce na stavenisku zistili, teda o objasnenie, kto je a aká je jeho úloha na tomto stavenisku.

18. Výsledky inšpekcie práce však inšpektori zhrnuli v protokole z 5. novembra 2019, v ktorom jednoznačne uzavreli, že žalobca určitým konkrétnym spôsobom porušil zákaz nelegálneho zamestnávania § 3 v spojení s § 2 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z., za čo mu hrozí pokuta podľa § 19 ods. 2 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. Tento záver tak jasne svedčí o tom, že v danom okamihu už inšpektori voči žalobcovi mali dostatočne určité podozrenie zo spáchania určitého deliktu, ktorý bol vymedzený miestom, časom, priebehom

Ako už bolo vysvetlené, judikatúra ESĽP dáva toto právo obvinenému už od okamihu, kedy voči nemu existuje dostatočné podozrenie, a to bez ohľadu na to, či sa v danom okamihu trestné konanie nachádza vo formalizovanej fáze, kedy sa voči nemu vykonávajú určité procesné úkony, alebo

Bezpodmienečná povinnosť poskytovať takéto poučenie v zásade nie je ani súčasťou základných zásad trestného konania podľa Trestného poriadku, a tak ju nemožno orgánom verejnej správy uložiť ani sprostredkovane cez ustanovenie § 195 písm. c) SSP. Napokon, aj sám ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že opomenutie poučenia obvineného je síce zásadne neospravedlniteľné, no ak nebolo dané, je možné aj inak zabezpečiť, že konanie voči obvinenému ako celok naplní požiadavky spravodlivého konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru (porov. cit. rozsudok Ibrahim, ods. 273, ale podobne aj cit. rozsudok Schmid- Laffer, ods. 36 až 40). Osobitne judikatúra zdôraznila, že opomenutie poučenia nepredstavuje porušenie uvedeného ustanovenia, ak sebaobviňujúce vyjadrenia obvineného neboli pre posúdenie veci rozhodujúce a jeho vina je preukázaná inými dôkazmi (porov. cit. rozsudok Schmid-Laffer, ods. 36 až 40, ale aj rozsudok z 28. apríla 2022, Dubois proti Francúzsku, sťažnosť č. 52833/19, ods. 89).

Právo odoprieť výpoveď podľa skôr podaného výkladu tvorí súčasť základných zásad trestného konania v zmysle § 195 písm. c) SSP, ktoré treba aplikovať minimálne v tých veciach správneho trestania, ktoré spĺňajú znaky trestného obvinenia v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Správny súd tak musí - bez ohľadu na žalobné body, ktorými v tomto smere nie je viazaný (porov. § 134 ods. 2 SSP) - preskúmať, či žalobca, ktorý bol rozhodnutím orgánu verejnej správy postihnutý, pred týmto orgánom vypovedal v situácii, v ktorej mu patrilo právo odoprieť výpoveď, a či bol o tomto svojom práve poučený. Ak žalobca mal toto právo, no nebol o ňom riadne poučený, potom musí správny súd preskúmať, či informácie, ktoré orgány verejnej správy získali z takejto výpovede (takýchto vyjadrení), predstavovali rozhodujúci podklad pre uloženie sankcie žalobcovi alebo či jeho zodpovednosť je bezpečne preukázaná aj inými dôkazmi, ktoré orgán verejnej správy vykonal. Na tento účel správny súd spravidla preskúma, či by skutkový stav, ako ho zistili orgány verejnej správy, obstál aj v prípade, že sa neprihliadne

21. V tu prerokúvanej veci žalovaný aj inšpektorát práce založili svoje zistenie na vyhodnotení rozporu dvoch vysvetlení, ktorý sa podľa nich odstránil vyjadrením spoločnosti REAL PLUS s.r.o. Kasačný súd však už ustálil, že žalobcovi sa riadne nedala možnosť, aby sa oboznámil s týmto vyjadrením ako podkladom rozhodnutia, keďže sa o jeho obsahu a význame pre vec dozvedel až z preskúmavaného rozhodnutia žalovaného z 3. septembra

Správny súd, ktorého úlohou je zabezpečiť požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, mal podľa výkladu v predošlých odsekoch preskúmať, či takéto vyjadrenie žalobcu bolo rozhodujúce pre uloženie sankcie a či by skutkový stav, z ktorého orgány verejnej správy vychádzali, bolo možné považovať za dostatočne zistený, aj keby sa na vyjadrenie žalobcu neprihliadlo.

Kasačný súd v rámci svojej prieskumnej právomoci dospel k záveru, že zo všetkých uvedených dôvodov nemohol správny súd prihliadať na vyjadrenie (priznanie) žalobcu k protokolu z inšpekcie práce a nesmel ho použiť na potvrdenie správnosti skutkových zistení. Ak sa zároveň uváži, že žalobcovi nebola daná dostatočná možnosť vyjadriť sa k vyjadreniu REAL PLUS s.r.o. z

23. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného vychádzalo zo skutkového stavu, ktorý nie je dostatočne zistený pre záver o naplnenie znakov uvedenej skutkovej podstaty. To opodstatňovalo zrušenie preskúmavaného rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP. 24. Ak správny súd za týchto okolností správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, vychádza jeho rozsudok z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo napĺňa kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Preto kasačný súd podľa § 462 ods. 2 SSP napadnutý rozsudok rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zmenil tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil na ďalšie konanie. 25. Orgány verejnej správy sú v ďalšom konaní viazané právnymi názormi vysloveným v tomto rozsudku (§ 191 ods. 6 a § 469 SSP). Orgány inšpekcie práce tak žalobcovi dajú riadne možnosť oboznámiť sa s obsahom vyjadrenia spoločnosti REAL PLUS s.r.o. z 28. októbra 2019 a zaujať k nemu stanovisko. Následne vo veci znova vyhodnotia vykonané dokazovanie aj s ohľadom na vznesené námietky žalobcu, a to bez ohľadu na jeho vyjadrenie vyjadrené v protokole z inšpekcie práce. Po takomto vyhodnotení dokazovania vo veci znova rozhodnú o otázke zodpovednosti žalobcu za vytýkaný správny delikt. 26. Pri zmene rozhodnutia musí kasačný súd podľa § 467 ods. 2 SSP rozhodnúť o trovách konania na krajskom súde a kasačnom súde. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 a 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý v konaní dosiahol úspech, priznal nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj náhradu trov konania pred správnym súdom. 27. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.