7Ssk/50/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Michala Novotného, v právnej veci žalobkyne: K.. A. J., R.. XX. XX. XXXX, D. U. XX, XXX XX N., právne zastúpená: Mgr. Slavomír Ilavský, advokát, so sídlom Nám. Legionárov 5, 080 01 Prešov, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej č. 28788-2/ 2017-BA zo dňa 27. marca 2017, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 6Sa/26/2019 - 63 zo dňa 8. júla 2021, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 6Sa/26/2019-63 zo dňa 8. júla 2021 zamieta. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred krajským súdom

2. Správny súd v konaní konštatoval, že spornou otázkou medzi účastníkmi ostalo, či samotná licencia L1A zakladá jej držiteľovi status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), a teda či len na základe licencie L1A mal držiteľ povinnú účasť na sociálnom poistení podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. V odôvodnení poukázal na rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24. 11. 2020 (ďalej len „rozhodnutie veľkého senátu“). 3.

4. Rozhodujúcou skutočnosťou v danom prípade bolo, že žalobkyňa dosahovala príjmy podľa § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 zákona o sociálnom poistení. Z administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalobkyňa za rok 2013 dosiahla príjem v sume 39.533,17 eur a za rok 2014 dosiahla príjem v sume 39.933,67 eur. V roku 2015 nepodala daňové priznanie.

Zo záverov z uvedeného rozhodnutia tak vyplynulo, že nie je podstatné, že či žalobkyňa reálne takúto činnosť vykonávala na základe licencie L1A, ale podstatné je, že takúto činnosť na základe platnej licencie L1A vykonávať mohla.

7. Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti, prvostupňový správny orgán spolu so žalovanou správne ustálili, že žalobkyni zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. 06. 2016 v súlade s § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení.

8. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala kasačnú sťažnosť žalobkyňa (ďalej len „sťažovateľka“) podaním zo dňa 23. 07. 2021 prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Kasačnú sťažnosť odôvodnila tým, že správny súd nesprávne právne posúdil vec v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP a nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § § 440 ods. 1 písm. f) SSP. 9. Sťažovateľka považuje za nesprávne posúdenie správnym súdom v časti nesprávneho vyhodnotenia zrušenia (skončenia) podnikania sťažovateľky ako podnikateľky - fyzickej osoby, nezohľadnenie správneho súdu so skutočnosťou, že boli vydané dve licencie a licencia je neprevoditeľná na inú fyzickú osobu; správny súd nerozlíšil a nevysporiadal sa podrobne s používaním licencie L1A vo vzťahu k licencii L1C. Podľa sťažovateľky samotná existencia licencie L1A nezakladá dôvod na stanovenie zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia ku dňu 30. 06. 2016, pretože od 01. 01. 2015 sťažovateľka podnikala ako konateľka a odborný zástupca (logopéd) právnickej osoby LOGOKO, s.r.o. s odborným oprávnením daným licenciou L1C. 10. Ďalej namietala, že správny súd sa nezaoberal a nepoužil ustanovenia obchodného zákonníka, ale vychádzal len zo zákona o sociálnom poistení. Rovnako uviedla, že bez prideleného (zrušeného) kódu a bez povolenia (zrušeného) Prešovského samosprávneho kraja prestala spĺňať sťažovateľka zákonné podmienky na poskytovanie zdravotnej starostlivosti - klinická logopedička. Samotná licencia L1A bez týchto dvoch dokladov neoprávňuje sťažovateľku na podnikanie a nemôže byť preto dôvodom na trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia do 30. 06. 2016. Aj napriek skutočnosti, že licencia L1A bola zrušená dňa 01. 01. 2017. 11. Na záver namietala nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku a odňatie možnosti konať pred súdom. Uvedené odvádza z nedostatočne odôvodňujúceho súdneho rozhodnutia. 12. Sťažovateľka navrhla kasačnému súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil, alternatívne zmenil tak, že zrušuje rozhodnutie žalovanej spolu s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a priznal jej náhradu trov kasačného konania.

16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) bol formálne zriadený ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov dňa 1. januára 2021 a na základe zák. č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou

Podľa § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z., o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 423/2020 Z. z., výkon súdnictva prechádza od 1. augusta 2021 z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na najvyšší správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc najvyššieho správneho súdu. 19.

20. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 6Sa/26/2019 - 63 zo dňa 8. júla 2021, ktorým správny súd podľa § 190 SSP zamietol žalobu žalobkyne.

22. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej - Sociálna poisťovňa, ústredie č. 28788-2/2017-BA zo dňa 27. 03. 2017, ktorým bolo podľa § 218 ods. 1 zákona o sociálnom poistení zamietnuté odvolanie a súčasne bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovni, pobočka Prešov č. 244-2/2017-PO zo dňa 04. 01. 2017. Potvrdeným rozhodnutím pobočky bolo rozhodnuté, že žalobkyni zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. 06. 2016.

kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej

Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP).

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení a na základe logického a rozumného uváženia ustálil správne svoj právny záver.

25. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 26. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 27. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 28. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok. Z citovanej právnej úpravy ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie. 29. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu správneho súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovanej a právnej úpravy zákona o sociálnom poistení, kasačný súd zistil, že medzi účastníkmi ostalo predovšetkým sporné, či žalovaná v súlade so zákonom o sociálnom poistení určila, že žalobkyni ako samostatne zárobkovo činnej osobe zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. 06. 2016. Otázku zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne, viažucej sa k posudzovaniu statusu žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osobe, kasačný súd považoval za zásadnú, a preto zameral svoju pozornosť predovšetkým na to, či v rozhodnej dobe žalobkyňa naplnila znaky samostatne zárobkovo činnej osoby vo vzťahu k jej povinnosti platiť povinné sociálne poistenie podľa právnej úpravy zákona o sociálnom poistení. 30. V zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 5 zákona o sociálnom poistení v znení platnom k

samostatne zárobkovo činnej osoby dosahovala príjmy uvedené v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby, ktorá má podľa zmluvy o výkone osobnej asistencie vykonávať osobnú asistenciu fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím.

prípade zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov), ak na fyzickú osobu, ktorá túto zárobkovú činnosť vykonáva, sa v právnych vzťahoch sociálneho poistenia uplatňujú predpisy Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu (v tomto prípade Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009 zo 16. septembra 2009) alebo sa uplatňuje medzinárodná zmluva, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že zákonodarca v § 5 zákona o sociálnom poistení v znení platnom k 31. 12. 2014, za samostatne zárobkovo činnú osobu považuje fyzickú osobu, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a v kalendárnom roku rozhodujúcom na vznik alebo na trvanie povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby dosahovala zárobkovej činnosti

Na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [§ 68 ods. 1 písm. a)]. V zmysle § 10 ods. 2 tohto zákona, samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, alebo na inom mieste ako v

31. Z citovanej právnej úpravy vyplýva, že lekár ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je oprávnený vykonávať samostatnú zdravotnícku prax ( § 10 ods. 1) na základe licencie, pričom zákonodarca výslovne ustanovuje, že na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [§ 68 ods. 1 písm. a)], teda licencia L1A. V právnej úprave ustanovenej v § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 zákonodarca predpokladá výkon samostatnej zdravotníckej praxe v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení.

33. Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 k otázke statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31. 12. 2010 citujúc § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31. 12. 2010, § 3 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z. z., § 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., konštatoval:

prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti) bude zdravotnú starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o tzv. „návštevnú službu“. Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ zdravotníckeho zariadenia, s ktorým lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom, medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako nesúvisí.

Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom senátu 9S, že v prípade držiteľov licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie, ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom

výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení. Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c/ zákona č. 578/2004 Z.z., je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Ak sa lekár ako fyzická osoba - podnikateľ, uvedená v bode 0 tohto rozsudku, rozhodne zmeniť spôsob svojho podnikania a založiť si, napr. spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá bude prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia ako právnická osoba, na získanie povolenia

34. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení č. k. IV. ÚS 610/2021-22 zo dňa 30. 11. 2021, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu č. k. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, konštatoval: .

Z ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú sťažnosť.

36. Kasačný súd v preskúmavanej veci upriamil pozornosť obdobne ako tak urobil správny súd na uvedené rozhodnutie veľkého senátu kolégia najvyššieho súdu len vo vzťahu k posudzovaniu statusu lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle právnej úpravy uvedenej v § 5 zákona o sociálnom poistení. V predmetnom rozhodnutí, veľký senát skúmal status lekára v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31_

V uvedenom prípade je potrebné prípad žalobkyne subsumovať pod právnu úpravu § 5 zákona o sociálnom poistení v znení platnom k 31. 12. 2014. Ustanovenie § 5 zákona o sociálnom poistení prešlo po 31. 12. 2010 výraznou legislatívnou zmenou. Právna úprava § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. 12. 2010 ustanovila, že samostatne zárobkovo činná osoba je fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie

Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca v oboch právnych úpravách § 5 zákona o sociálnom poistení predpokladal pre nadobudnutie statusu samostatne zárobkovo činnej osoby oprávnenie na výkon samostatne zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu, pričom osobitným predpisom upravujúcim oprávnenie na výkon samostatne zárobkovej činnosti v prípade lekára je zákon č. 578/2004, ktorý upravuje oprávnenie lekára na výkon samostatnej zdravotníckej praxe.

poistenie dňa 30. 06. 2016, keďže v intenciách vyššie uvedeného názoru veľkého senátu najvyššieho súdu v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR, žalobkyňa ako držiteľka licencie L1A mala postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 zákona o sociálnom poistení, pretože u nej ako držiteľky licencie L1A bola naplnená formálna a materiálna stránka oprávnenia na výkon samostatne zárobkovej praxe.

V bode 73 napadnutého rozsudku, správny súd správne uviedol, že žalobkyňa mala príjem z inej činnosti ako je živnosť alebo podnikanie, mala príjem z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 2 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. v spojené s § 3 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení, a preto sa v zmysle § 5 zákona o sociálnom poistení považovala za samostatne zárobkovo činnú osobu. Nie je rozhodujúcou skutočnosťou, že osoba stratila status podnikateľa v zmysle obchodného zákonníka alebo stratila status živnostníka v zmysle zákona o živnostenskom podnikaní, ale skutočnosť, že žalobkyňa naďalej spĺňala definičné znaky samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle zákona o sociálnom poistení, ktorý okrem iného upravuje účasť na povinnom nemocenskom poistení a povinnom dôchodkovom poistení. Zhrnúc tak možno konštatovať, že so vznikom a zánikom povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby, zákon o sociálnom poistení, neodvodzuje od statusu podnikateľa alebo živnostníka. V zmysle § 5 zákona o sociálnom poistení, tak samostatne zárobkovo činnou osobou je osoba, ktorá dosiahla vek

postihnutím. Uvedenú námietku tak kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. 39. Námietku sťažovateľky vo vzťahu k licenciám L1A a L1C a ich vzájomnej korelácii, vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú. V uvedenom opätovne poukazuje na rozhodnutie veľkého senátu, v ktorom bolo skonštatované, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár - držiteľ licencie L1A, je oprávnený bez ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Naopak, licencia L1C je licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydanou podľa § 68 ods. 1 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia touto právnickou osobou. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z., v porovnaní s licenciou L1A, ktorá tým oprávnením je.

S týmto tvrdením sa kasačný súd nestotožňuje, pretože napadnutý rozsudok správneho súdu obsahuje odôvodnenie, ktoré je jasné a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Správny súd vysvetlil, prečo v napadnutom rozsudku vychádzal z rozhodnutia veľkého senátu (bod 62 a nasl.), pričom kasačný súd opätovne pripomína, že správne súdy sú právnym názorom Ústavného súdu SR a veľkým senátom najvyššieho súdu, resp. tunajšieho súdu záväzné.

42. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalovanej ako úspešnej účastníčke ich náhradu nepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP). Sťažovateľka (žalobkyňa) v tomto konaní nemala úspech, preto nemá právo na náhradu trov (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP). 43. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 30. novembra 2022