7Ssk/50/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu Mgr. Michala Novotného a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobkyne: U. R.I., M.. XX.XX.XXXX, Q. W. Č.. XX, právne zastúpená: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Hlavná č. 31, Trnava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo: 82569-2/2020-BA zo dňa 23.12.2020, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 5Sa/6/2021-79 zo dňa 30.11.2022, takto

rozhodol:

Rozsudok

Krajského súdu v Prešove č. k. 5Sa/6/2021-79 zo dňa 30.11.2022 sa mení tak, že sa zrušuje rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie číslo: 82569-2/2020-BA zo dňa 23.12.2020 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Prešov číslo: 8311-107/2020-PO zo dňa 02.10.2020 a vec sa vracia žalovanej na ďalšie konanie. Žalobkyňa má voči žalovanej právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania pred správnym súdom a kasačným súdom.

Odôvodnenie

2. Prvostupňovým rozhodnutím Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov (ďalej aj „pobočka“ alebo „prvostupňový orgán“) podľa § 99 rozhodla, že žalobkyňa nemá nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. V odôvodnení uviedla, že nárok na túto dávku úrazového poistenia si žalobkyňa uplatnila žiadosťou doručenou pobočke dňa 16. júla 2019.

(výsluch svedka Č.) je možné predpokladať, že v tento deň účastníčka mohla úraz utrpieť, avšak ide len o nepriamy dôkaz. Na záver prvostupňový orgán uviedol, že nebol predložený ani záznam o registrovanom pracovnom úraze, ani oznámenie o vzniku poistnej udalosti z úrazového poistenia zo strany zamestnávateľa.

vydaní tohto nálezu vo svojej rozhodovacej činnosti naďalej zotrval na právnom názore, že v prípade sporu medzi zamestnávateľom a zamestnancom vo veci charakteru utrpenia úrazu, respektíve miery zavinenia na ňom, je na záväzné rozhodnutie daná právomoc civilného súdu a vyhlásenie zamestnávateľa je pre Sociálnu poisťovňu záväzné, pokiaľ sa neuplatní neplatnosť takéhoto úkonu na súde žalobou. Keďže na uznanie úrazu za pracovný je oprávnený jedine zamestnávateľ, nemožno ho preukázať ani tvrdením posudzujúcej lekárky.

utrpieť. Ani ďalšie dôkazy jednoznačne nepreukazujú, že by poškodenie zdravia, ktoré utrpela žalobkyňa 15.7.2016, bolo pracovným úrazom. Dôkazy pobočka vyhodnotila jednotlivo ako aj vzájomných súvislostiach, avšak nebolo vyvrátené opakované vyhlásenie zamestnávateľa, že úraz zo dňa 15.07.2016 nie je pracovným úrazom. Ďalej správny súd v bode 160 doslovne citoval časť odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia (strana 12 prvý, druhý a tretí odsek). Napokon zdôraznil, že konanie pred prvostupňovým správnym orgánom a žalovanou tvoria jeden celok a aj napriek tomu, že žalovaná nereagovala na všetky žalobné námietky, tieto boli zodpovedané v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu.

Určenie existencie pracovného úrazu podľa § 8 citovaného zákona je vo výlučnej kompetencii žalovanej s tým, že toto určenie je predmetom skúmania a dohľadu zo strany súdnej moci v správnom, a nie v civilnom súdnictve, inak je celý systém úrazového poistenia nefunkčný. Konanie žalovanej považovala za nezákonné, keď svoje rozhodnutie opiera o ničím nepodložené tvrdenie zamestnávateľa žalobkyne. Žiadala napadnutý rozsudok zmeniť tak, že zruší preskúmavané rozhodnutie žalovanej alebo zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. 6. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhla, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú.

8. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovanej a jej pobočky, ktorými bolo rozhodnuté, že žalobkyňa nemá nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Základným dôvodom zamietnutia jej žiadosti o túto úrazovú dávku bolo, že vzhľadom na vyjadrenie zamestnávateľa žalobkyne, že sa nejedná o pracovný úraz, zostalo toto zistenie sporným a o tom, či sa jedná o pracovný úraz alebo nie, je oprávnený rozhodnúť len civilný

pohostinskom zariadení v Prešove. Náplňou práce bolo barmanka, čašníčka, čo zahŕňalo čapovanie nápojov a obsluhu zákazníkov. Podľa opisu pracovných činností z 01.01.2015 bolo jej úlohou okrem iného odomknúť pohostinské zariadenie, kontrolovať pokladnicu, kontrolovať pivnicu, zabezpečiť čistotu a odložiť prázdne sudy po ich vyčapovaní.

V ten istý deň večer a 16. júla 2016 vyhľadala lekársku pohotovostnú službu, kde sa sťažovala na to, že ju pri dvíhaní ťažkého bremena seklo v krčnej chrbtici. Takisto oznámila zástupkyni zamestnávateľa, že kvôli seknutiu v chrbte nepríde do práce. Následne 19. júla 2016 jej praktická lekárka vystavila potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti od 18. júla 2016 a to najskôr kvôli chorobe - poškodeniu krčných nervových koreňov. Neskôr sa žalovaná podrobila ďalšiemu odbornému neurologickému vyšetreniu, ktoré potvrdilo, že zdravotný stav je dôsledkom úrazu.

spoločenského uplatnenia. Vo vzťahu k výške bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia boli vypracované lekárske posudky zo dňa 9. januára 2020 a 7. júla 2020. Zamestnávateľ odmietol zodpovednosť za pracovný úraz a uviedol že nebolo dokázané, že by sa jej na pracovisku alebo pri plnení pracovných úloh stal pracovný úraz.

12. Následne prvostupňovým rozhodnutím zo dňa 2. októbra 2020 prvostupňový orgán vyslovil, že žalobkyňa nemá nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Ústredie žalovanej tu preskúmavaním rozhodnutím z 23. decembra 2020 nevyhovelo odvolaniu žalobkyne, aj keď formálne zmenilo výrok prvostupňového rozhodnutia.

13. Kasačný súd uvádza, že z jeho úradnej činnosti je mu známe, že rozhodnutie žalovanej o náhrade za bolesť z rovnakého úrazového deja bolo predmetom súdneho prieskumu rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3Sa/5/2021-70 zo dňa 13.01.2022. Tento rozsudok bol na základe kasačnej sťažnosti žalobkyne predmetom kasačného konania pod spisovou značkou 7Ssk/69/2022. Kasačný súd postúpil vec veľkému senátu Najvyššieho správneho súdu SR (ďalej „najvyšší správny súd“) na vyslovenie zjednotenia doterajšej judikatúry v otázke, či žalovaná je oprávnená v dávkovom konaní riešiť charakter úrazu ako pracovného úrazu.

„ . . . 23. Otázka, či určitý úraz možno považovať za pracovný úraz na účely § 8 zákona č. 461/ 2003 Z. z., je tak otázkou samotného zákona o sociálnom poistení, takže posudzovať ju patrí žalovanej. Ako uviedol už ústavný súd v citovanom náleze I. ÚS 87/2014, jej povinnosťou je posúdiť túto otázku predbežne v každom konaní, kde pracovný úraz je podmienkou priznania určitej dávky. Žalovaná ju v takomto prípade musí posúdiť v celom rozsahu a musí ustáliť, či úraz skutočne je pracovným úrazom. Na ten účel musí súlade s § 195 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. presne a úplne zistiť skutočný stav veci, na čo musí obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa odseku 2 tohto paragrafu môžu byť podkladmi rozhodnutia okrem dôkazov napríklad aj čestné vyhlásenia, vyjadrenia alebo návrhy účastníkov konania, a podľa jeho odseku 4 musí organizačná zložka pri posudzovaní veci objasňovať rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech účastníka konania. Podľa § 196 ods. 7 tohto zákona organizačná zložka hodnotí

Obdobná úprava bola totiž naposledy obsiahnutá v ustanovení § 7 vyhlášky Ústrednej rady odborov, Ministerstva zdravotníctva a Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia č. 7/1962 Zb., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o náhradách pri úrazoch a chorobách z povolania, podľa ktorého platilo, že invalidný dôchodok pri pracovnom úraze sa vymeriaval na základe dokladu o zodpovednosti podniku za pracovný úraz, ktorým bolo vyhlásenie podniku o uznaní tejto zodpovednosti, dohoda medzi podnikom a poškodeným alebo právoplatné rozhodnutie rozhodcovského orgánu alebo súdu. Neskoršie úpravy však takéto ustanovenie neprevzali.

záväzný prejav o tom, že k žiadnemu pracovnému úrazu nedošlo (podobne už Týc, V. cit. dielo, s. 62 a 63). To isté platí, aj pokiaľ ide o argumenty doterajšej judikatúry ustanoveniami zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci.

Inak povedané, citované ustanovenia neustanovujú, že pracovným úrazom je taký úraz, za ktorý zamestnávateľ zodpovedá, alebo že poškodeným je zamestnanec, za ktorého úraz zodpovedá zamestnávateľ. To znamená, že posúdenie úrazu ako pracovného úrazu a určitého zamestnanca ako poškodeného týmto pracovným úrazom na účely citovaných ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. nepredpokladá, že by malo byť pozitívne ustálené, že je daná napríklad zodpovednosť zamestnávateľa v zmysle pracovnoprávnych predpisov. Napokon, Zákonník práce v tomto prípade sám vychádza z objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa, čo v zásade znamená, že ten zodpovedá za každý pracovný úraz, ktorý spĺňa určené znaky a ktorým došlo k poškodeniu zdravia jeho zamestnanca. V dôsledku toho tak za prejudiciálnu otázku v zmysle § 198 zákona č. 461/2003 Z. z., od ktorej riešenia by bolo závislé rozhodnutie žalovanej v dávkovom konaní, nemožno bez ďalšieho považovať ani otázku, či je skutočne daná zodpovednosť zamestnávateľa za pracovný úraz.

Zo znenia cit. § 110 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. je potom zrejmé, že jednou z podmienok vzniku (a nie až podmienkou zániku) nároku na úrazové dávky je neexistencia liberácie (zbavenia sa zodpovednosti) zamestnávateľa za pracovný úraz.

Takouto liberáciou však nemôže byť len samotný prejav (vyhlásenie) zamestnávateľa, že odmieta zodpovednosť za pracovný úraz. Naopak, zamestnávateľ musí preukázať zákonné podmienky takejto liberácie. Pretože tie sú pre pracovnoprávne vzťahy upravené práve v Zákonníku práce a zákon č. 461/2003 Z.z. na ne len odkazuje, patrí o samotnej liberácii rozhodovať súdu v zmysle § 14 Zákonníka práce, takže tu ide o pravú predbežnú otázku zmysle § 198 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Potom možno súhlasiť s názormi, ktoré vyslovila časť vyššie citovanej judikatúry (rozsudok sp. zn. 1Sžso/47/2015), že organizačná zložka žalovanej sama nemôže vstúpiť do postavenia zamestnávateľa a namiesto neho uplatniť jeho liberačné právo. Samozrejme, je aj v jej záujme upovedomiť zamestnávateľa o tom, že jeho zamestnanec uplatňuje nárok na úrazové dávky, a vytvoriť zamestnávateľovi priestor, aby prejavil, že sa chce svojej zodpovednosti zbaviť, a aby uviedol okolnosti, ktoré svedčia o tom, že sú splnené liberačné dôvody v zmysle § 196 ods. 1 Zákonníka práce. Pokiaľ organizačná zložka žalovanej

Ak však zamestnávateľ vôbec nevyužije svoje právo liberovať sa v rámci dávkového konania (teda je nečinný alebo výslovne prejaví, že uznáva svoju plnú zodpovednosť) alebo ak sa mu liberácia v rámci tohto konania nepodarí (teda ním tvrdené skutočnosti sa dokazovaním nedokážu alebo organizačná zložka na ich základe postupom podľa cit. § 198 nezistí, že by boli splnené zákonné predpoklady liberácie v zmysle § 196 ods. 1 Zák. práce), a ak ani nepodá uvedenú žalobu, ktorou by sa domáhal zbavenia zodpovednosti, nemôže žalovaná vychádzať z toho, že negatívna podmienka § 110 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. je naplnená a nárok na úrazové dávky nevzniká. Naopak, nezostane jej nič iné než vychádzať z toho, že táto negatívna podmienka sa nenaplnila a nárok na úrazové dávky vznikol, ak sú splnené aj ostatné zákonné

. .“ 15. Kasačný súd zdôrazňuje že právne závery uvedené vo vyššie citovanom rozsudku veľkého senátu sú preň záväzné (§ 466 ods. 3 SSP) a preto z nich v plnom rozsahu vychádzal pri vyhodnotení základnej spornej otázky, či je v kompetencii žalovanej samostatne posúdiť, či žalobkyňa utrpela pracovný úraz v situácii, keď zamestnávateľ túto skutočnosť popieral. Pokiaľ správny súd poukazoval na skoršiu judikatúru najvyššieho súdu, ktorá odporuje vyššie prijatému názoru veľkého senátu najvyššieho správneho súdu, vzhľadom na nové vyriešenie tejto právnej otázky veľkým senátom je už nepoužiteľná a nerelevantná. 16. Žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí vyšla z právneho názoru, že povaha úrazu, ktorý údajne utrpela žalobkyňa 15. júna 2016, je predbežnou otázkou v zmysle § 198 zákona č. 461/ 2003 Z. z., ktorej riešenie patrí do právomoci súdov na základe § 14 Zákonníka práce.

žalovanej. V dôsledku tohto nesprávneho názoru sa ústredie aj pobočka Prešov považovali za viazané prejavom zamestnávateľa, že sporný úraz nie je pracovným úrazom. Hoci aj vykonali určité dokazovanie, jeho výsledky pomeriavali vždy len voči tomuto vyhláseniu zamestnávateľa. Takýmto postupom vyhláseniu v podstate priznali účinky prezumpcie (domnienky), ktorú sa dokazovaním snažili len vyvracať. Takýto postup však nezodpovedá zásade voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z § 196 ods. 7 zákona o sociálnom poistení, ani požiadavke rovnako dôsledne objasňovať všetky skutočnosti vyjadrenej v §195 ods. 4 tohto zákona. Pokiaľ totiž organizačná zložka žalovanej kvôli svojmu nesprávnemu názoru na výklad § 198 citovaného zákona priznala vyhláseniu zamestnávateľa väčší význam v konaní než ostatným dôkazom, nehodnotila všetky rozhodné skutočnosti rovnako dôkladne, každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomných súvislostiach. Od uvedeného sa odvíja nesprávne hodnotenie dôkazov, čo mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

18. Keďže v konaní pred správnymi orgánmi došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, ktoré mohla mať za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, toto zistenie zakladalo dôvod na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia v zmysle § 191 ods. 1 písm. g) SSP. Ak správny súd žalobu žalobkyne zamietol, jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). Preto ho kasačný súd podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil tak, že zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovanej ako aj prvostupňové rozhodnutie súlade s § 191 ods. 3 písm. a) SSP a vec jej vrátil podľa § 191 ods. 4 SSP na ďalšie konanie.

20. O trovách súdneho konania bolo rozhodnuté podľa § 467 ods. 2 SSP tak, že žalobkyňa mala v konaní pred súdom úspech, preto jej podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 467 ods. 1 SSP voči žalovanej patrí právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania. Táto náhrada jej

V Bratislave dňa 29. januára 2025