7Ssk/51/2021

1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobca je otcom maloletej dcéry H. V., B.. X. T. XXXX. Zároveň je príslušníkom Policajného zboru Slovenskej republiky, no pred 2. augustom 2019 bol u žalovanej dobrovoľne nemocensky poistený aspoň 270 dní a poistné riadne zaplatil. Dňa 2. augusta 2019 si u nej uplatnil nárok na materské s odôvodnením, že maloletú na základe dohody s jej matkou prevzal do starostlivosti. 2. Pobočka Sociálnej poisťovne v Trnave zamietla túto žiadosť rozhodnutím z 13. septembra 2019. Vyšla zo správy personálneho oddelenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, podľa ktorej žalobca aj po 2. auguste 2019 naďalej vykonáva službu s nezmeneným základným časom služby v týždni (38 hodín), ktorý je rozvrhnutý nerovnomerne počas celého kalendárneho mesiaca, a nečerpá rodičovskú dovolenku. Ďalej zistila, že matka maloletej sa k

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Pridržala sa argumentov vo svojich predchádzajúcich podaniach a uviedla, že formulácia § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. nepripúšťa iný výklad ako taký, že zákonodarca mal na mysli osobnú starostlivosť o dieťa. Uzatvorenej dohode o prevzatí dieťaťa otcom nezodpovedalo skutočné správanie rodičov a táto dohoda bola uzatvorená len preto, aby sa formálne naplnila podmienka právnej úpravy. Pracovná vyťaženosť žalobcu vylučovala súčasné poskytovanie starostlivosti o dieťa, keďže bola zachovaná takmer v rovnakom rozsahu než pred deklarovaným prevzatím. Samotná skutočnosť, že žalobca si plní svoje rodičovské povinnosti, ešte sama o sebe nezakladá nárok na materské, pretože takáto povinnosť mu vyplýva z ustanovenia § 28 ods. 1 písm. a) Zákona o rodine. Žalovaná sa nestotožnila so záverom správneho súdu a podľa nej tu preskúmavané rozhodnutie spĺňa náležitosti odôvodnenia podľa § 209 ods. 4 zákona č. č. 461/2003 Z. z. 6. Žalobca navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť. Zrekapituloval doterajší priebeh konania a zopakoval argumentáciu z predchádzajúcich podaní, že príslušná zákonná úprava nijako neupravuje podmienky prevzatia dieťaťa do starostlivosti. Rovnako nevyžaduje splnenie žiadnych ďalších predpokladov na formu dohody medzi rodičmi. Žalovaná opomína, že žalobca si uplatnil materské z dobrovoľného nemocenského poistenia, pri ktorom zákonná úprava neustanovuje žiadne iné obmedzenia. Rozhodnutie žalovanej bolo vydané len formalisticky bez vyrovnania sa so žalobcovými tvrdeniami. V doplnení k vyjadreniu poukázal na iné rozhodnutie správneho súdu v obdobnej veci.

7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). 8. Predmetom prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovanej, ktorým žalobcovi nepriznala nárok na materské z dobrovoľného nemocenského poistenia, ktorý si uplatnil od 2. augusta 2019. Podmienky, za ktorých si žalobca mohol uplatniť nárok na materské, sú vymedzené v § 31 ods. 1 a § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2019. Podľa § 31 ods. 1 dobrovoľne nemocensky poistená osoba má nárok na nemocenskú dávku v zásade vtedy, ak splnila podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia [písm. a)] a zaplatila poistné na nemocenské poistenie najneskôr v posledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky [písm. b)]. V zmysle § 49 ods. 1 cit. zákona má iný poistenec nárok na materské, ak prevzal dieťa do starostlivosti a ak sa o toto dieťa stará. Nárok má v zásade odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku [§ 49 ods. 1 písm. a)]. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) cit. zák. sa iným poistencom, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, rozumie otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, ak matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca naďalej aj po prevzatí dieťaťa do svojej starostlivosti vykonával zárobkovú činnosť ako príslušník Policajného zboru Slovenskej republiky s rovnakým pracovným úväzkom s dĺžkou služby 38 hodín v týždni, rozvrhnutou nerovnomerne počas celého kalendárneho mesiaca, kedy nečerpal rodičovskú dovolenku. Sporným však ostalo, či žalobca splnil podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti v zmysle § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorá je primárnym predpokladom priznania materského inému poistencovi z nemocenského poistenia. 9. Úlohou žalovanej a správneho súdu tak bolo posúdiť otázku, či žalobca „ako iná osoba“ splnil zákonnú podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti, tak ako to predpokladá § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. d) cit. zák. Pojem „starostlivosť“, resp. spojenie „prevziať dieťa do starostlivosti“ a „starať sa o dieťa“, ktoré zákonodarca v § 49 cit. zákona použil, je nutné vnímať ako súčasť zákonnej úpravy komplexne obsiahnutej v zákone č. 461/2003 Z. z. a v takomto zmysle ho aj systematicky a teleologicky interpretovať. Kasačný súd však nesúhlasí s konštatovaním správneho súdu, že žalovaná v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysvetlila, prečo nepovažovala žalobcovu starostlivosť o dieťa za postačujúcu. Práve naopak, žalovaná tento pojem v preskúmavanom rozhodnutí vymedzila a zároveň tiež uviedla skutkové dôvody (pracovný čas a miesto výkonu práce), na základe ktorých mala za to, že žalobca nenaplnil podmienky zákona č. 461/2003 Z. z., čím reagovala na žalobcove námietky v odvolaní. V dôsledku toho nemožno prijať záver, že by takéto rozhodnutie bolo nepreskúmateľné podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP.

činnosti. . .“ (zvýraznenie pridané). Účelom uvedenej formulácie v § 2 písm. a) cit. zákona tak bolo vyjadriť, že z nemocenského poistenia môžu čerpať nielen tí, ktorí predtým mali príjem a v dôsledku sociálnej udalosti sa im stratil alebo znížil, ale aj tí, ktorí ho nikdy nemali a nemôžu ho mať ani počas trvania sociálnej udalosti (napr. dobrovoľne nemocensky poistené osoby). Účelom materského (ako jednej z dávok nemocenského poistenia) je tak preklenúť časové obdobie, kedy poistenec v dôsledku starostlivosti o dieťa nie je schopný dosahovať príjmy zo zárobkovej činnosti (vôbec alebo len znížené). Preto by sa toto plnenie nemalo poskytovať ako „benefit“ k príjmu poistenca, ktorému nič nebráni aj naďalej v plnom rozsahu vykonávať zárobkovú činnosť bez akéhokoľvek ďalšieho obmedzenia.

Z toho možno vyvodiť, že má ísť o takú starostlivosť, aká obvykle zodpovedá starostlivosti matky o dieťa v tomto veku, teda o starostlivosť osobnú. To pochopiteľne neznamená, že by sa rodič od dieťaťa nemohol ani na chvíľu pohnúť, ani na chvíľu ho nemohol opustiť a nepustiť k nemu nikoho iného. Aj matka dieťaťa si do pol roka po pôrode (často viac ako inokedy) potrebuje splniť základné fyziologické potreby, ale potrebuje aj oddych v širšom slova zmysle. Nie je vylúčené, že dieťa v tomto veku zostane chvíľu samo, prípadne pod dozorom iných ľudí (iní príbuzní, prípadne aj cudzí). Starostlivosť tak nie je možné vykladať ako 24-hodinovú výlučnú prítomnosť pri dieťati. V každom prípade však pojem takejto starostlivosti vylučuje ponechať dieťa bez dozoru a na starosť inej osobe pravidelne niekoľko hodín denne, napríklad počas výkonu služby príslušníka Policajného zboru.

12. To, že starostlivosť v zmysle § 48 a 49 zákona č. 461/2003 Z. z. znamená osobnú starostlivosť, dokazuje aj § 51 cit. zák., podľa ktorého zaniká nárok na materské, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa.

Ak by zabezpečenie starostlivosti o dieťa inou osobou (napríklad aj v takomto zariadení) stále zodpovedalo pojmu starostlivosť, nebola by táto úprava potrebná, lebo by normovala samozrejmosť. Rovnako by v takom prípade stratila význam dohoda o prevzatí starostlivosti o dieťa medzi matkou a inou osobou, pretože aj matka by sa mohla starať o dieťa „delegáciou starostlivosti“. Obdobným spôsobom bola takáto situácia normovaná aj v predchádzajúcej právnej úprave v ustanovení § 12 ods. 1 zákona č. 88/1968 Zb., ktorý dokonca výslovne uvádzal, že pokiaľ bolo dieťa prevzaté do starostlivosti dojčenského ústavu alebo iného lôžkového zariadenia liečebno-preventívnej starostlivosti a zamestnankyňa, ale zatiaľ nastúpila do práce, prerušilo sa takýmto nástupom poskytovanie peňažnej pomoci v materstve.

13. Námietka žalobcu, že si materské uplatňoval z dobrovoľného nemocenského poistenia, tiež nie je relevantná. Podľa § 109 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vzniká totiž nárok na (okrem iného) nemocenskú dávku odo dňa splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom.

14. Kasačný súd sa nestotožňuje ani s názorom správneho súdu, že žalovaná vydala napadnuté rozhodnutie bez toho, aby žalobcu oboznámila s podkladmi, ktoré pri vydaní rozhodnutia použila. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia z 13. septembra 2019 vyplýva, že pobočka pri jeho vydaní vychádzala z podkladov predložených žalobcom, ako aj správ jeho služobného orgánu o rozvrhnutí pracovného času. Žalobca mohol uplatniť svoje procesné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy podaním odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Odvolanie síce podal, nijako v ňom nenamietal nesprávnosť týchto podkladov, ale naopak, vyslovene na ne odkazoval pri odôvodnení svojho názoru, že si rozvrhnutie služieb prispôsobil starostlivosti o maloletú. Žalobcovi tak bola daná primeraná možnosť, aby uplatňoval svoje právo vyjadriť sa k skutkovému stavu rozhodnutia a navrhovať vykonanie dôkazov.