7Ssk/51/2022

1. Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že žalobca bol od 1. septembra 1963 do 30. júna 1966 v učebnom pomere v Odbornom učilišti v Karvinej (Česká republika) ako strojník dopravných zariadení, potom od 20. júla 1966 do 6. februára 1967 zamestnancom Ostravsko- karvinských baní, n. p., (Česká republika) ako baník a od 11. februára do 30. septembra 1967 zamestnancom Chemosvit, n. p., Svit. Od 2. októbra 1967 do 25. septembra 1969 vykonal základnú vojenskú službu a od 1. októbra 1969 až do 21. mája 1970 bol zamestnaný postupne v Telovýchovnej jednote Kežmarok a Okresnom stavebnom podniku Kežmarok. Od 24. augusta 1970 až do 31. októbra 2002 bol príslušníkom Zboru národnej bezpečnosti, resp. Policajného zboru Slovenskej republiky, až do 31. decembra 1999 so zaradením do I. kategórie funkcií. Po skončení služobného pomeru bol až do júna 2004 úradom práce evidovaný ako nezamestnaný, následne od 18. júna 2004 do 30. novembra 2010 bol zamestnancom PAP Senica s.r.o. a od

Podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia sa výsluhový dôchodok priznal za 34 skončených rokov služby, medzi ktoré bola započítaná jednak doba samotného služobného pomeru, jednak základná vojenská služba. 3. Žalobca 13. decembra 2011 požiadal žalovanú o výplatu starobného dôchodku zo systému sociálneho poistenia, a to najskôr od 1. novembra 2011, neskôr už od 1. decembra 2010. Rozhodnutím z 18. januára 2012 žalovaná jeho žiadosť zamietla, pretože podľa nej nezískal 15 rokov dôchodkového poistenia. Rozhodnutím z 24. januára 2012 potom doplnila, že na tento účel žalobcovi podľa § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nezhodnotila obdobie služobného pomeru policajta, ktoré bolo zhodnotené pre nárok na výsluhový dôchodok.

Aj toto rozhodnutie krajský súd zrušil rozsudkom sp. zn. 3 Sd 54/2012 z 2. októbra 2012 ako nepreskúmateľné. Žalovaná novým rozhodnutím z 27. decembra 2012 rozhodla rovnako, krajský súd ho však rozsudkom č. k. 6 Sd 3/2013-45 do tretice zrušil.

4. Novým rozhodnutím z 8. apríla 2015 žalovaná od 1. decembra 2010 priznala žalobcovi starobný dôchodok 130,50 € s postupnými zvýšeniami až k 1. januáru 2014. Vyšla z toho, že dôchodkový vek žalobcu bol 55 rokov podľa § 21 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení účinnom do 31. decembra 1999, pretože pred 1. januárom 2000 po zohľadnení obdobia služobného pomeru získal 34 rokov zamestnania v I. pracovnej kategórii (resp. kategórii funkcií) a nároky z nich sa mu podľa § 14 ods. 4 cit. zák. zachovali aj od 1. januára 2000. Nárok na starobný dôchodok mu tak vznikol k 9. máju 2003 a keďže nepracoval nepretržite až do 31. decembra 2003, podľa § 259 zákona č. 461/2003 Z. z. sa mu starobný dôchodok mal určiť podľa zákona č. 100/1988 Zb. účinného do 31. decembra 2003. Žalovaná podľa § 12 cit. zák. určila priemerný mesačný zárobok za roky 1998 až 2002 a upravila ho v súlade s § 293k zákona č. 461/2003 Z. z. Výmeru starobného dôchodku po

K 1. decembru 2010, teda ku dňu, od ktorého starobný dôchodok priznala, určila dĺžku týchto období na 34, resp. 42,3096 rokov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil tento rozsudok svojím rozsudkom sp. zn. 10 So 7/2016 a zdôraznil v ňom, že starobný dôchodok žalobcu sa určil správne. Zároveň žalobcovi vysvetlil, že sa mu nemohol priznať od roku 2003, pretože ho žiadal priznať až od 1. decembra 2010. Rozhodnutiami z 21. apríla 2015 a 18. mája 2016 žalovaná priznala žalobcovi zvýšenie starobného dôchodku od 1. januára 2015 a 1. januára 2016 a rozhodnutím z 30. marca 2017 mu ho od 1. januára 2017 zvýšila na 180 € mesačne.

Zároveň zopakovala, že žalobcom zvýraznené obdobie nemá vplyv na výmeru starobného dôchodku, pretože leží pred 18. rokom jeho života. V odvolaní proti tomuto rozhodnutiu žalobca znova uplatňoval aj skoršie námietky - že starobný dôchodok mu žalovaná mala priznať spätne od roku 2007, že nezohľadnila dobu vojenskej služby, ktorá nebola zhodnotená na účely výsluhového dôchodku, že učebný pomer sa mal zohľadniť ako zamestnanie I.AA pracovnej kategórie a že 42 rokov zamestnania, z ktorých žalovaná vychádzala, nezodpovedá skutočnosti.

Vytkol mu nepreskúmateľnosť, pretože žalovaná sa nevyrovnala s námietkou žalobcu, že sa mu nezohľadnili tri roky učebného pomeru v I. pracovnej kategórii, a pretože mu nevysvetlila, akým spôsobom sa zhodnotili jednotlivé obdobia, ktorých zhodnotenia sa žalobca domáhal. Žalovaná podala proti tomuto rozsudku kasačnú sťažnosť, no najvyšší súd ju zamietol rozsudkom sp. zn. 9 Sk 9/2019, v ktorom sa komplexne zaoberal právnym posúdením nárokov žalobcu.

potom. 8. Vychádzajúc z právnych záverov vyjadrených v týchto rozsudkoch generálny riaditeľ žalovanej tu preskúmavaným rozhodnutím z 5. mája 2020 znova potvrdil pvostupňové rozhodnutie z 23. novembra 2017 (ods. 6 tohto rozsudku). Zopakoval, že žalobcovi sa na základe § 274 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. zachovali nároky zo zaradenia zamestnania a služby vojakov z povolania do kategórií. Preto žalobcovi vznikol nárok na starobný dôchodok dovŕšením veku 55 rokov podľa § 21 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb. ešte 9. mája 2003, teda pred účinnosťou zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa § 259 ods. 1 tohto zákona sa tak o starobnom dôchodku malo rozhodnúť podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, a to práve podľa zákona č. 100/1988 Zb. Priemerný mesačný zárobok sa podľa § 12 cit. zák. určil z hrubého zárobku za roky 1998 až 2002, ktoré boli príjmovo najlepšie, a upravil sa podľa § 293k zákona č. 461/2003 Z. z. K 9. máju 2003 žalobca získal dobu zamestnania

Túto sumu žalovaná zvýšila podľa zákona č. 306/2002 Z. z. o 341,28126 € a podľa zákona č. 222/ 2003 Z. z. o 36,48893 €. Ďalej ju zvýšila za obdobie zamestnania od 18. júna 2004 do 31. júla 2006 podľa § 23 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. a za obdobie 1. augusta 2006 až 30. novembra 2010 podľa § 293l ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o celkovo 266,83431 €. Žalovaná tak k 1. decembru 2010 ustálila teoretickú sumu starobného dôchodku na 644,60250 €.

Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 2 Sa 15/2020-75 zrušil rozhodnutie z 5. mája 2020 podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. V súlade s právnymi názormi, ktoré vyslovil najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 9 Sk 9/2019, nepovažoval za dôvodné námietky žalobcu, že sa mu starobný dôchodok mal priznať spätne už od roku 2007 a že sa mu nezhodnotila doba učebného pomeru v rokoch 1963 až 1965. Otázku dátumu priznania starobného dôchodku totiž považoval za právoplatne vyriešenú a dobu učebného pomeru považoval za zhodnotenú správne, keďže jej zohľadnenie pri zvýšení výmery starobného dôchodku nedovoľuje ustanovenie § 22 ods. 3 zákona č. 100/1988 Zb. Naopak, správny súd znova nepovažoval za správne, že žalovaná pri výpočte starobného dôchodku použil koeficient 34/42,3096. Už najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 9 Sk 9/2019 totiž vyslovil, že na účely čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128 sa musí zohľadňovať len doba zamestnania a služby ku dňu vzniku nároku na starobný dôchodok, teda v prerokúvanej veci 36 resp. 38 rokov k 9. máju 2003.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

10. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Ako „sťažnostný bod I“ žalovaná označila rekapituláciu záverov správneho súdu. Ako „sťažnostný bod II“ zopakovala, že žalobca získal celkovo 15443 dní dôchodkového poistenia po 18. roku života, z čoho 36 rokov (13140 dní) pripadá na obdobie do 9. mája 2003. Ďalšie obdobie získal po vzniku tohto nároku, z neho však možno podľa § 23 zákona č. 100/1988 Zb. a § 293l ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. zohľadniť len 2303 dní. Preto je menovateľ v zlomku, ktorý sa použil pri aplikácii čl. 33 ods. 2 Dohovoru č.

III. Posúdenie veci kasačným súdom

13. Hneď na úvod treba zdôrazniť, že prerokúvaná vec nie je ľahko prehľadná kvôli množstvu vydaných, zrušených a zrušujúcich rozhodnutí žalovanej, ale aj súdov. Jasnosti veci neprospieva ani spôsob argumentácie žalobcu, ktorá sa (ako na to upozornil už správny súd) prejavuje neustálym opakovaním rovnakých námietok bez zohľadnia toho, ako mu už na ne odpovedali žalovaná či súdy. Napríklad žalobca neustále zdôrazňuje, že obdobie jeho učebného pomeru malo byť zaradené v I.AA pracovnej kategórii a malo mu byť zhodnotené.

Na druhej strane žalovaná na zrušujúce rozhodnutia súdu reaguje neustálym predlžovaním odôvodnení svojich rozhodnutí, čím však neprispieva k ich väčšej zrozumiteľnosti a prehľadnosti, skôr naopak. Preto kasačný súd považuje za potrebné v záujme jasnosti zhrnúť celú prerokúvanú vec. 14. Žalobca sa svojou pôvodnou žiadosťou domáhal výplaty starobného dôchodku od roku 2011, neskôr od roku 2010. Žalovaná vo svojich prvotných rozhodnutiach posudzovala podmienky podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z. z., teda najmä otázku, či v roku 2010, resp. 2011 žalobca získal 15 rokov dôchodkového poistenia. Potom, čo jej krajský súd v rozsudku č. k. 6 Sd 3/2013-45 uložil, aby za obdobie dôchodkového poistenia považovala aj dobu služby žalobcu v Policajnom zbore, došlo k zásadnej zmene v postavení žalobcu. Podľa § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. sa totiž v konaniach o nárokoch na dávku (okrem iného) dôchodkového zabezpečenia, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004 a o ktorých nebolo právoplatne rozhodnuté, postupuje zásadne podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003.

15. Pretože žalobca nebol nepretržite zamestnaný k 1. januáru 2004, nevzťahovala sa na neho výnimka podľa § 261 zákona č. 461/2003 Z. z. a bolo potrebné posúdiť jeho nárok najskôr podľa zákona č. 100/1988 Zb. Podľa § 21 ods. 1 písm. a) a c) zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom do 30. júna 2003 mal občan má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň 55 rokov, ak bol zamestnaný najmenej 15 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. a) alebo najmenej 20 rokov v zamestnaní uvedenom v § 14 ods. 2 písm. b) až h). Zamestnaním uvedeným § 14 ods. 2 cit. zák. bolo zamestnanie v I. pracovnej kategórii, pričom zamestnaním v písmene a) bolo zamestnanie v baníctve so stálym pracoviskom pod zemou v hlbinných baniach a podľa § 1 ods. 2 a § 3 nariadenia vlády ČSSR č. 117/1988 Zb. sa za takéto zamestnanie považovala aj doba štúdia žiaka stredného odborného učilišťa pre takéto povolanie. Táto úprava sa na základe § 170 zákona č. 100/

Podľa § 14 ods. 4 cit. zák. sa služba zaradená do I. kategórie funkcií hodnotila ako zamestnanie podľa § 14 ods. 2 písm. b) až h). Podľa skutkového stavu zisteného žalovanou žalobca vykonával službu v I. kategórii funkcií od 24. augusta 1970 do 31. decembra 1999 (kedy boli zrušené pracovné kategórie), teda celkovo viac než 29 rokov. Táto služba sa hodnotila ako zamestnanie podľa § 14 ods. 2 písm. b) až h), čo v spojení s § 175 zákona č. 100/1988 Zb. znamenalo, že žalobca bol v takomto zamestnaní zamestnaný najmenej 20 rokov (a celkovo viac než 25 rokov) a podľa § 21 ods. 1 písm. c) [nie písm. b), ako nesprávne uviedla žalovaná] zákona č. 100/1988 Zb. mu vznikol nárok na starobný dôchodok 9. mája 2003, kedy dosiahol vek 55 rokov. Týmto dňom podľa cit. § 94 zákona č. 100/1988 Zb. žalobca splnil podmienky ustanovené zákonom pre tento dôchodok a týmto dňom mu naň vznikol nárok, ktorý bola žalovaná povinná vyčísliť k tomuto dňu.

Tento rozmer aplikácie citovaného ustanovenia vo svojej judikatúre uznal aj Ústavný súd Slovenskej republiky (porov. uznesenie sp. zn. II. ÚS 389/2017). Rovnako rozhodovacia prax tunajšieho súdu prevzala tieto závery (porov. rozsudky sp. zn. 9 Sk 27/2020, 7 Sk 36/2020 alebo 7 Sk 33/2020). To znamená, že pokiaľ poistenec získal aj dobu služby (v Policajnom zbore), aj dobu zamestnania vo všeobecnom systéme, žalovaná musí najskôr vypočítať tzv. teoretickú výšku starobného dôchodku aj so zohľadnením období služby, ktoré by inak nemali byť vôbec zohľadnené (§ 14 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb., resp. aj § 21 ods. 3 cit. zák. v znení účinnom od 1. júla 2003). Rovnako musí tieto obdobia a hrubé zárobky, ktoré počas nich poistenec dosiahol, v súlade s § 12 a 22 cit. zák. zohľadniť pri výpočte priemerného mesačného zárobku a pri určení jeho výmery. Z takto zisteného teoretického starobného dôchodku musí potom žalovaná vypočítať samotný starobný dôchodok vo výške, ktorá pripadá pomerne na doby zamestnania s vylúčením doby služby a na ktorú má poistenec nárok zo systému sociálneho

dňu. Na túto skutočnosť upozornil žalovanú už najvyšší súd v ods. 22 jeho rozsudku sp. zn. 9 Sk 9/2019, na škodu veci však nenašla u žalovanej náležitú odozvu. V tu prerokúvanej veci tak žalovaná správne ustálila priemerný mesačný zárobok na 175,89 €, ako aj výmeru teoretického starobného dôchodku na 92 % z tohto zárobku, teda na 161,81880 € mesačne.

19. Podstata zrušovacích dôvodov správneho súdu spočívala práve v tom, že jednotlivé veličiny, ktoré vstúpili do pomeru krátenia teoretickej sumy dôchodku (34/42,3096), nie sú správne. Žalovaná vo svojej kasačnej sťažnosti obhajuje použitie doby zamestnania 42,3096 rokov v menovateli tohto zlomku. Z vyššie podaného výkladu je však zrejmé, že tento menovateľ nemôže byť správny, pretože krátenie sa malo vykonať podľa stavu k 9. máju

Podľa citovanej judikatúry totiž krátenie podľa tohto ustanovenia má zodpovedať len pomeru doby služby k celkovej dobe zamestnania (vrátane doby služby). Ustanovenie § 22 ods. 3 zákona č. 100/

20. Správny súd vo svojom rozsudku - hoci nie úplne jasne, ale predsa - vytkol žalovanej aj to, že ani čitateľ uvedeného pomeru krátenia nebol správny. Podľa správneho súdu totiž nebolo možné do čitateľa prevziať celých 34 rokov služby v Policajnom zbore, ale len 30 rokov, ktoré boli podľa § 39 zákona č. 328/2002 Z. z. zhodnotené pre určenie výšky výsluhového dôchodku. Žalovaná proti tomuto záveru správneho súdu v kasačnej sťažnosti nič nenamietla, a preto ani kasačný súd nemá dôvod zaujímať k nemu meritórne stanovisko. Len v záujme úplnosti však možno doplniť, že judikatúra v tomto smere nie je natoľko jednotná, ako sa to žalobca snažil predstaviť vo svojom vyjadrení. Najvyšší súd totiž už vo svojom rozsudku sp. zn. 1 So 47/ 2015 vyslovil opačný názor, teda že pri posudzovaní pomerného zníženia teoretickej sumy dôchodku nie je podstatné, že § 39 zákona č. 328/2002 Z. z. nepriznáva ďalšie percentuálne zvýšenie výmery výsluhového dôchodku za dobu služby presahujúcu 30 rokov.

21. Na dôvažok zostáva zopakovať, že nárok na starobný dôchodok vznikol žalobcovi k 9. máju 2003, a preto bolo treba k tomuto dňu ustáliť výšku tohto nároku (teda sumu starobného dôchodku, na ktorú žalobcovi vznikol nárok). Touto sumou nie je teoretická suma starobného dôchodku, ale až suma získaná krátením podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128.

Naopak, pri zvýšení je potrebné vychádzať zo sumy starobného dôchodku tak, na aký vznikol nárok k 9. máju 2003 (po vykonanom krátení). Ďalej bol žalobca znova zamestnaný od 18. júna 2004 až do 30. novembra 2010, teda po vzniku nároku na starobný dôchodok. To podľa § 23 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. v spojení s § 261 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., resp. neskôr § 293l ods. 1 cit. zák. znamenalo ďalšie zvyšovanie starobného dôchodku. Postup žalovanej, ktorá zvýšenie podľa týchto ustanovení pripočítala k teoretickej sume starobného dôchodku, potom viedol k tomu, že aj tieto zvýšenia podliehali kráteniu podľa čl. 33 ods. 2 Dohovoru č. 128.

IV. Záver

22. Na základe uvedeného tak kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť v rozsahu uplatnených sťažnostných bodov nie je dôvodná, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. 23. Žalobca mal v kasačnom konaní úspech, a preto mu kasačný súd podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP priznal ich náhradu proti neúspešnému žalovanej. 24. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 31. mája 2023