7Ssk/51/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu Mgr. Michala Novotného a JUDr. Petry Vysaníkovej, v právnej veci žalobkyne: B. K., X.. XX.XX.XXXX, L. J. Č.. XXXX/X, XXX XX F.Ž., právne zastúpená advokátkou JUDr. Sabínou Hodoňovou, PhD., so sídlom Mariánske námestie č. 31, 010 01 Žilina, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 35022-2/2020-BA zo dňa 12.02.2020, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č.k. 16Sas/5/2023-50 zo dňa 21.02.2024, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalobkyne sa zamieta. II. Žalovanej sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

2. Prvostupňový správny orgán žalobkyni nárok na dávku v nezamestnanosti nepriznal s poukazom na § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o sociálnom poistení“, resp. „zákon č. 461/2003 Z. z.“) a na ustanovenie čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia nariadenia č. 883/2004 (ďalej „základné nariadenie“).

Na území iného členského štátu Európskej únie (ďalej aj ako „EÚ“) preukázala dobu poistenia v nezamestnanosti od 02.08.2015 do 19.11.2018, od 20.11.2018 do 30.12.2018, od 31.12.2018 do 29.06.2019, od 30.06.2019 do 27.07.2019 dokumentom U1 z Írska.

Deti narodené v Írsku: Y., nar. XX.XX.XXXX navštevovala základnú školu, robila rozdielové skúšky pre uznanie školy na Slovensku, t. č. navštevuje 3. roč. ZŠ na Slovensku, C., nar. XX.XX.XXXX, taktiež navštevoval školu a E., nar. XX.XX.XXXX. S deťmi im vypomáhala matka žalobkyne, ktorá tam s nimi pôsobila po narodení prvého dieťaťa cca od r. 2011.

Prvostupňový správny orgán sa zaoberal aj inými skutočnosťami uvedenými žalobkyňou: vlastníctvo osobného účtu, využívanie služieb mobilného operátora na Slovensku, vlastníctvo osobného automobilu, existencia hypotekárneho úveru, poistenia a sporenia, čo sú menej významné skutočnosti pri posudzovaní centra jej záujmov. Na základe takto zisteného stavu prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že žalobkyňa si nezachovala svoje centrum záujmov na Slovensku. Celková dĺžka pobytu od augusta 2005 do júla 2019 (14 rokov), stabilita zamestnania na území Írska (v poslednom zamestnaní viac ako 10 rokov), skutočnosť, že sa v Írsku zdržiaval manžel, deti (narodené v Írsku) a matka (ktorá sa o deti starala) boli vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti, ktoré uviedla ako väzby na Slovensku. 3. Žalovaná sa v preskúmavanom rozhodnutí v celom rozsahu stotožnila s právnym názorom prvostupňového orgánu. Boli zohľadnené informácie získané výsluchom žalobkyne a jej manžela dňa 20.11.2019. Centrum záujmov dotknutej osoby v zmysle čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len

Počas posledného pracovného pomeru čerpala v roku 2011, 2013 a 2019 materské a v roku 2018 nemocenské podľa írskych právnych predpisov. Na základe všetkých zistených skutočností možno pracovnú situáciu žalobkyne v Írsku jednoznačne hodnotiť ako stabilnú, s prioritnou orientáciou na írsky pracovný trh. Žalobkyňa sa na území Írska zdržiavala s blízkymi osobami - manželom (manželstvo uzatvorené dňa 10.04.2010 na Slovensku), tromi maloletými deťmi (narodenými na území Írska) a so svojou matkou, ktorá sa v Írsku starala o maloleté deti žalobkyne. Dlhodobá prítomnosť najbližších osôb žalobkyne spolu s ňou v Írsku svedčí o vytvorení jej bydliska na tomto území. Počas výsluchu dňa 20.11.2019 žalobkyňa uviedla, že na Slovensko sa spolu s manželom vracala jedenkrát ročne na 2 týždne. V súvislosti s rodinnou situáciou žalobkyne žalovaná zdôraznila, že právne aj mravné povinnosti voči manželovi a maloletým deťom sú pokiaľ ide o spoločný život, hospodárenie a výchovu detí zásadnejšie ako pravidelné návraty na Slovensko. K bytovej situácii žalobkyne žalovaná uviedla, že bytovú situáciu v

4. Správny súd v napadnutom rozsudku poukázal na v poradí prvý rozsudok v tu prejednávanej veci. Krajský súd v Prešove rozsudkom, č. k. 4Sa/10/2020-135 zo dňa 16.2.2022 zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 12.2.2020, číslo 35022-2/2020-BA a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie. Proti tomuto rozsudku podala kasačnú sťažnosť žalovaná, o ktorej Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom sp. zn. 7Ssk/88/2022 zo dňa 27.09.2023 tak, že tento rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. V predmetnej veci bolo zo strany správnych orgánov riadne a dostatočne preukázané, že počas výkonu zamestnania v zahraničí si žalobkyňa bydlisko na Slovensku nezachovala. 6.

7. Správny súd skonštatoval, že je viazaný právnym názorom kasačného súdu. Tvrdenie žalobkyne, že kasačný súd nenariadil žalobu zamietnuť je pravdivé, avšak pokiaľ sa kasačný súd úplne jasne a celkom zrejme vyjadril k základnej otázke tohto konania, t. j. kde (ne)bolo centrum záujmov žalobkyne, potom správnemu súdu nie je zrejmé, ako inak by mal v tomto konaní rozhodnúť, ako žalobu zamietnuť. Pokiaľ žalobkyňa vo vyjadrení poukazuje na svoje legitímne očakávania v tom zmysle, že v prípade jej manžela bolo rozhodnutie žalovanej opakovane správnym súdom zrušené, potom je na mieste jej pripomenúť, že správny súd nie je viazaný právnym názorom súdu rovnakého stupňa, ale názorom vyššej inštancie, ktorým je súd kasačný. Práve ak by správny súd právny názor kasačného súdu vo svojom rozhodnutí nezohľadnil, postupoval by v príkrom rozpore s princípom legitímnych očakávaní.

Za podstatné bolo potrebné vyhodnotiť skutočnosť, že žalobkyňa sa v Írsku zdržiavala dlhodobo (14 rokov) a to so svojim manželom a tromi deťmi, t. j. osobami, ktoré možno považovať za najbližších príbuzných žalobkyne a teda najbližšie rodinné väzby možno považovať za udržiavané na území Írska. Všetky deti žalobkyne sa narodili v Írsku, žalobkyňa v Írsku (okrem sporadických návštev Slovenska) prežila s deťmi celý ich doterajší život a spolu s ňou aj jej manžel a jej matka. Na uvedenej skutočnosti nič nemení ani to, že deti majú aj slovenské rodné listy, po návrate z Írska budú navštevovať slovenskú školu a jedno z detí robilo rozdielovú skúšku zo slovenského jazyka. Je potrebné si uvedomiť, že posudzovaným obdobím je obdobie činnosti žalobkyne ako zamestnanca pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, teda obdobie pred 02.08.2019. V danom čase žalobkyňa žila svoj každodenný bežný život v Írsku, založila si tam rodinu a dlhodobo sa tam so svojou najbližšou rodinou zdržiavala.

Slovensku. Vo vzťahu k rodičom žalobkyne treba uviesť, že pre účely posúdenia zachovania rodinných väzieb rodičia nie sú blízkymi osobami, zároveň však v prípade žalobkyne sa jej matka presťahovala za žalobkyňou do Írska cca pol roka po narodení prvého dieťaťa a zotrvala tam s ňou až do spoločného návratu na Slovensko. Rodinnú situáciu tak nemožno vyhodnotiť inak ako v prospech vytvoreného centra záujmov žalobkyne v Írsku v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti. Skutočnosť, že žalobkyňa nadobudla nehnuteľnosť na území Slovenska, automaticky neznamená, že centrum záujmov zostáva zachované, opak by znamenal absurdnú situáciou, že každý, kto tu má nehnuteľnosť, má zachované aj centrum záujmov. K ďalším skutočnostiam ako odber energií, vlastníctvo mobilného telefónu, plnenie daňových a odvodových povinností, hypotekárny úver a pod., správny súd uviedol, že výdavky obdobného charakteru mala aj v mieste jej zvyčajného pobytu, teda v Írsku.

Správny súd v závere napadnutého rozhodnutia skonštatoval, že skutočnosti ktoré žalobkyňa produkovala v tomto konaní osvedčujú nanajvýš úmysel žalobkyne založiť si nové centrum záujmov na Slovensku, a to po predchádzajúcom pretrhnutí väzieb so Slovenskom a prenesení centra záujmov do Írska.

Skutočnosť, že tak žalovaná neučinila, má za následok, že jej rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, nedostatok dôvodov a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 11. Sťažovateľka má za to, že prvostupňový správny orgán rozhoduje od stola dopĺňaním pripravených vzorov zamietavých rozhodnutí a ani len neuvažuje o pokuse o kontakt s inštitúciami iných členských štátov a žalovaná, ktorá tieto rozhodnutia skúma len formálne, tento záver podporuje. Žalovaná tak vytvorila sito, cez ktoré sťažovateľka prepadla a dostala sa do situácie, že v sledovanom období riadne pracovala, bola riadne poistená v nezamestnanosti a nemá žiaden nárok na dávky v nezamestnanosti. Uvedené nebolo účelom základného ani vykonávacieho nariadenia a je v hrubom rozpore so zásadou voľného pohybu osôb.

Pokiaľ táto komunikácia neprebehla vôbec, hoci by aj medzi ich stanoviskami bolo možné predpokladať rozdiel, určovanie centra záujmov je možné iba vzájomnou dohodou. Bez ohľadu na to, či komunikácia prebehla, ak posúdenie kritérií nevedie k dohode, na určenie skutočného miesta bydliska sa považuje úmysel tejto osoby, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

osoby. Správne posúdenie malo byť také, že žalovaná mala povinnosť postupovať v zmysle čl. 11 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia a skúmať úmysel sťažovateľky, inak napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak je rozhodným, že v Írsku žila s rodinou, malo byť prihliadnuté aj na vzťah rodiny k Slovenskej republike, lebo všetky tieto osoby činili kroky smerujúce k návratu, toto skúmané správnymi orgánmi nebolo. V závere sťažovateľka poukázala na rozhodnutie správneho súdu sp. zn. 2Sa/ 11/2022 vo veci nároku manžela sťažovateľky na dávku v nezamestnanosti. Správny súd v tomto konaní opätovne vec zrušil a vrátil žalovanej na ďalšie konanie. O kasačnej sťažnosti vedenej pod sp. zn. 6Ssk/37/2023 ešte nebolo rozhodnuté. 14. Žalovaná sa k obsahu kasačnej sťažnosti vyjadrila podaním zo dňa 24.05.2024.

Podľa žalovanej sťažovateľka v kasačnej sťažnosti neuviedla žiadne nové skutočnosti. Navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. 15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a dôvodmi kasačnej sťažnosti, ktorými nebol viazaný (§ 453 ods. 2 SSP), zistil, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

nezamestnanosti. Podľa článku 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba

a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

18. V prejednávanej veci bolo predmetom súdneho prieskumu rozhodnutie žalovanej vo veci nároku sťažovateľky na dávku v nezamestnanosti, ktorý jej nebol priznaný z dôvodu, že podľa posúdenia dostupných a preukázaných údajov za štát jej bydliska na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti (Írsko), bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti sťažovateľka neukončila dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a keďže počas posledného zamestnania v inom štáte EÚ nebolo jej bydlisko na území Slovenskej republiky, čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na ňu teda nevzťahuje a nie je možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia.

Vzhľadom na skutočnosti zistené z obsahu administratívneho spisu, kasačný súd sa stotožnil so záverom správnych orgánov, že centrum záujmov žalobkyne sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo práve v Írsku. Žalobkyňa sa v rozhodnom období pre posudzovanie bydliska, t. j. v období od 02.08.2015 do 01.08.2019, zdržiavala zvyčajne na území Írska, v konaní nebolo preukázané a s ohľadom na vzdialenosť ani nie je reálne, aby bola cezhraničným pracovníkom. Za podstatnú vyhodnotil kasačný súd skutočnosť, že žalobkyňa sa v Írsku zdržiavala dlhodobo (14 rokov) a to so svojim manželom a tromi deťmi, t. j. osobami, ktoré možno považovať za najbližších príbuzných žalobkyne a teda najbližšie rodinné väzby možno považovať za udržiavané na území Írska.

jazyka. Je potrebné si uvedomiť, že posudzovaným obdobím je obdobie činnosti žalobkyne ako zamestnanca pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, teda obdobie pred 02.08.2019. V danom čase žalobkyňa žila svoj každodenný bežný život v Írsku, založila si tam rodinu a dlhodobo sa tam so svojou najbližšou rodinou zdržiavala. Kasačný súd konštatuje, že kritérium rodinného stavu a rodinných väzieb sa týka len rodinných príslušníkov, t. j. manžela/manželky, neplnoletých detí a nezaopatrených detí, ktoré dosiahli vek plnoletosti (čl. 1 písm. i/ bod 2 základného nariadenia). Žalobkyňa jednoznačne rodinné väzby takejto kvality nemala na Slovensku. Vo vzťahu k rodičom žalobkyne kasačný súd v nadväznosti na vyššie uvedené konštatuje, že pre účely posúdenia zachovania rodinných väzieb rodičia nie sú blízkymi osobami, zároveň však poukazuje na skutočnosť, že v prípade žalobkyne sa jej matka presťahovala za žalobkyňou do Írska cca pol roka po narodení prvého dieťaťa a zotrvala tam s ňou až do spoločného návratu na Slovensko. Rodinnú situáciu tak nemožno vyhodnotiť inak

31. V súvislosti s posudzovaním bytovej situácie, najmä čo do ustálenia jej stability, kasačný súd uvádza, že je potrebné prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, pričom to, čo v jednom prípade môže byť považované za stabilnú bytovú situáciu, v inom prípade už nemusí.

centrum záujmov. Takýto výklad by však nezodpovedal účelu základného nariadenia. Samotná skutočnosť, že sa žalobkyňa stala spolu s manželom vlastníčkou bytu a domu na Slovensku a že po návrate na Slovensko býva v jednej z týchto nehnuteľností, osvedčuje žalobkyňou deklarovaný úmysel, týkajúci sa presťahovania (po určitom čase pobytu v Írsku) na Slovensko. Návrat žalobkyne a jej rodiny do bytu na Slovensko v čase ukončenia jej zamestnania v Írsku, spolu so skutočnosťou, že deti začali po presťahovaní na Slovensko navštevovať slovenské školy, za týchto skutkových okolností preukazuje nanajvýš nové založenie centra záujmov na Slovensku, a to po predchádzajúcom pretrhnutí väzieb so Slovenskom a prenesení centra záujmov do Írska. 32. Ďalšie skutočnosti uvedené žalobkyňou ako odber energií súvisiacich s užívaním nehnuteľností, vlastníctvo automobilu, plnenie daňových a poplatkových povinností, hypotekárny úver, bankový účet alebo platby za mobilného operátora len dotvárajú obraz o finančnej situácii žalobkyne, avšak výdavky obdobného charakteru žalobkyňu nevyhnutne sprevádzali aj v mieste jej zvyčajného pobytu, t. j. v Írsku, preto ich nemožno vyhodnotiť ako

Existencia daňových povinností súvisiacich s daňou z príjmu fyzickej osoby a poplatkových povinností spojených s vlastníctvom majetku vyplýva z príslušnej legislatívy a neviaže sa na posúdenie otázky bydliska, resp. centra záujmov podľa koordinačných nariadení. Kasačný súd konštatuje, že žalobkyňa netvrdila (okrem úmyslu vrátiť sa na Slovensko) a ani neprodukovala žiadne iné dôkazy, ktoré by odôvodňovali skutkový záver o inom centre záujmov žalobkyne ako v Írsku.

Kritériá uvedené v tomto ustanovení sa tak aplikujú vo všetkých prípadoch, v ktorých je potrebné, aby príslušná inštitúcia určila bydlisko (centrum záujmov) osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, teda nielen, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií členských štátov o určení bydliska.

Táto situácia v prípade žalobkyne nenastala, pretože skutkové okolnosti relevantné podľa jednotlivých kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 jednoznačne preukazujú vytvorenie centra záujmov v Írsku. V zmysle čl. 11 ods. 2 sa neskúma, aké dôvody žalobkyňu viedli k zmene tohto rozhodnutia, teda k prisťahovaniu sa na Slovensko.

nejde teda o spor inštitúcií, ktorý by bolo potrebné riešiť. Nakoľko k rozdielu v stanoviskách nedošlo, zvolila žalovaná priamu aplikáciu kritérií plynúcich z článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (pozri napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžso/26/2016, sp. zn. 7Sžsk/91/2020), na základe ktorých určila, že bydliskom žalobkyne v posudzovanom období bolo Írsko.

Nie je však vylúčené, že jej nárok podľa použiteľných právnych predpisov členského štátu nevznikne, lebo nesplní určitú podmienku podľa nich, a?naopak, právne predpisy, podľa ktorých by jej taký nárok mohol vzniknúť, sa na ňu nebudú vzťahovať.

Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku, rodičom či iným príbuzným, ani viac či menej určitý plán niekedy v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1 písm. j/ základného nariadenia) - pozri rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžsk/38/2017.

V predmetnej veci nebolo zo strany žalobkyne preukázané, že by táto výnimočná situácia nastala, t. j. že si počas výkonu zamestnania v Írsku bydlisko na Slovensku zachovala.“ 20. V kasačnej sťažnosti sťažovateľka namietala, že žalovaná podľa jej názoru mala v otázke jej bydliska komunikovať s príslušnou inštitúciou Írska, resp. ak k dohode nedošlo, mala zohľadniť úmysel sťažovateľky. Nedôjdením k dohode tak sťažovateľka zostala bez dávky, čo je v rozpore so zásadou voľného pohybu osôb.

že sťažovateľka si dávku v štáte, kde mala centrum záujmov (Írsko) vôbec neuplatnila, neznamená, že sa na ňu írsky systém sociálneho zabezpečenia nevzťahuje, alebo že automaticky má nárok na túto dávku v členskom štáte, do ktorého presídlila a kde si dávku uplatnila (Slovensko). Mylný je totiž názor sťažovateľky, že vždy musí mať nárok na dávku

Ako bolo vyššie konštatované, to nie je prípad sťažovateľky, ktorá úplne plnohodnotne žila dlhé časové obdobie v štáte práce, kde si založila centrum záujmov. Preto v jej prípade nie je možné túto výnimku použiť.

Správna komisia však v tomto rozhodnutí tiež stanovila, že na účely uplatňovania tohto rozhodnutia sa štát bydliska stanovuje v súlade s čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Z uvedeného vyplýva, že kritériá uvedené v čl. 11 ods. 1 a 2 sa použijú vždy na právne posúdenie otázky bydliska, resp. centra záujmov osoby. Podľa znenia odseku 2 úmysel je rozhodný len vtedy, ak samotné posúdenie kritérií uvedených v odseku 1 nevedie k zisteniu bydliska. Ani toto nie je prípad sťažovateľky, pretože aplikácia jednotlivých kritérií uvedených v odseku 1 jednoznačne svedčí o nadobudnutí bydliska na území Írska.

Dôvodom však zjavne nebolo neuznanie dôb poistenia v zmysle koordinačných nariadení, ale nesplnenie podmienok podľa Írskych právnych predpisov (podala výpoveď). Keďže sa v danom prípade nejednalo o spor inštitúcií, ale o posúdenie bydliska výhradne v súvislosti s aplikáciou čl. 65 základného nariadenia, žalovaná v súlade s rozhodnutím Správnej komisie č. U2 stanovila bydlisko sťažovateľky v súlade s čl. 11 vykonávacieho nariadenia a s jej záverom sa kasačný súd už stotožnil. Úmysel sťažovateľky, najmä dôvody ktoré ju viedli k presťahovaniu do Írska, preto nie je relevantný. Rovnako nie je relevantný dôvod presťahovania na Slovensko, keďže na účely aplikácie čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia sa na dôvody, ktoré viedli osobu k premiestneniu jej bydliska do iného členského štátu neprihliada (v tomto smere pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.09.2021, C-285/20, bod 45).

25. K poukazu sťažovateľky na rozhodnutie správneho súdu sp. zn. 2Sa/11/2022 vo veci nároku manžela sťažovateľky na dávku v nezamestnanosti kasačný súd konštatuje, že posudzovanie nároku na túto dávku je striktne individuálne, keďže sa posudzuje individuálna situácia toho ktorého žiadateľa na základe dôkazov založených v administratívnom spise. Kasačný súd zároveň dodáva, že rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/11/2022 zo dňa 9.11.2022 bol kasačným súdom zrušený rozsudkom sp. zn. 6Ssk/37/2023 zo dňa 30.04.2024 a vec bola vrátená Správnemu súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

27. O náhrade trov kasačného konania vo vzťahu k žalovanej bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaná bola v tomto konaní úspešná, avšak súd jej náhradu trov konania nepriznal, pretože neboli splnené podmienky aplikácie § 168. Sťažovateľka ako neúspešná účastníčka kasačného konania nemá právo na náhradu jeho trov (§ 167 ods. 1 a contrario v spojení s § 467 ods. 1 SSP).

V Bratislave dňa 30. apríla 2025