7Ssk/56/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Martinčekovej a členov senátu Mgr. Michala Novotného a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: N.. D. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. Č.. XX, Y. proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, pracovisko Košice, so sídlom Zádielska č. 2, Košice, v konaní o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: UPS/US6/SSVOdPPKPC1/SOC/ 2016/11537 zo dňa 05.12.2016, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 8Sa/2/2017 - 141 zo dňa 28.12.2022 takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta . Žalovanému sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

žalobcu. 2. Preskúmavaným rozhodnutím sa žalovaný v celom rozsahu stotožnil s názorom prvostupňového správneho orgánu, že hoci žalobca splnil medicínsku podmienku podľa zákona č. 447/2008 Z. z. v znení neskorších predpisov na priznanie požadovaného peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s hygienou alebo s opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia, keď bol posúdený za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím v dôsledku stanovenia 70% miery funkčnej poruchy podľa prílohy č. 3 citovaného zákona, nesplnil podmienku príjmu, keďže jeho príjem je vyšší ako trojnásobok sumy životného minima a vlastní majetok v hodnote presahujúcej 39833 eur.

3. Správny súd sa v napadnutom rozsudku v celom rozsahu stotožnil s právnym názorom žalovaného, že v danom prípade nebolo možné žiadaný príspevok na kompenzáciu poskytnúť, pretože žalobca nespĺňa podmienku príjmu v zmysle zákona č.447/2008 Z. z. Žalobca videl pochybenie správnych orgánov v aplikácii § 38 ods. 17 a § 41 ods. 12 tohto zákona, pretože podľa neho tieto ustanovenia sú v rozpore s článkom 5 ods. 1 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 317/2010 Z. z. (ďalej „dohovor OSN“). Správny súd sa však nestotožnil s tvrdením žalobcu, že dochádza k neodôvodnenej diskriminácii skupiny zdravotne ťažko postihnutých osôb s vyšším príjmom a

Zákonodarca ustanovuje kritériá, podľa ktorých sa posudzuje oprávnenosť žiadateľov o jednotlivé kompenzácie sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia, aby sa predišlo ich zneužívaniu neoprávnenými osobami. Ako jednu z podmienok na priznanie peňažného príspevku stanovuje aj limit - nastavenie stropu (výšky) príjmu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, nad ktorý už nie je možné objektívne konštatovať, že peňažný príspevok bude náležite plniť svoju esenciálnu kompenzačnú funkciu (prejav ekonomickej a sociálnej politiky štátu). Týmto spôsobom však štát v žiadnom prípade nezasahuje do ochrany a postavenia osôb so zdravotným postihnutím. Práve naopak, preberá na seba pozitívny záväzok vo vzťahu k občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, a to v rozsahu, ktorý je prijateľný z hľadiska dlhodobej udržateľnosti, keďže by bolo neúnosné, aby štát na základe univerzálnej a absolútnej solidarity garantoval poskytovanie peňažných príspevkov, prípadne ďalších výhod plynúcich z tohto zákona, v absolútne všetkých prípadoch, t. j. systémom „každému a vo všetkom“.

OSN. 4. Proti tomuto rozsudku podal kasačnú sťažnosť žalobca. Namietal porušenie práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie tým, že správny súd v napadnutom rozsudku nereagoval na hlavné tvrdenia žalobcu. Jeho odôvodnenie neobsahuje žiadne právne závery s ohľadom na vykonané skutkové zistenia, žalobca považuje rozsudok súdu za arbitrárny a svojvoľný. Zároveň jeho záver o prerušení alebo naopak neprerušení konania má byť starostlivo odôvodnený, a nie založený na argumentoch nedávajúcich odpoveď na argumenty účastníka. Ďalej namietal, že došlo k presunu dôkazného bremena na žalovaného v zmysle § 11 antidiskriminačného zákona.

zn. III. ÚS 90/2015, v ktorom ústavný súd formuloval záver o presune dôkazného bremena v antidiskriminačných sporoch. Žalobca tvrdil, že správne súdy sú vybavené plnou jurisdikciou a môžu vykonávať dokazovanie v zmysle § 204 Správneho súdneho poriadku (ďalej „SSP“), teda správny súd je súdom skutkovým a v rámci konania pred ním je potrebné vykonávať dokazovanie o antidiskriminačnej veci žalobcu. Žalovaný v tomto konaní nepreukázal po presune dôkazného bremena naňho, že postupoval v danej veci voči žalobcovi nediskriminačne. Ďalej namietal nesprávne právne posúdenie. V prvom rade ho namietal voči interpretácii dohovoru OSN. V článku 5 ods. 1 dohovor OSN zakotvuje zákaz akejkoľvek

Poukázal na všeobecný komentár Výboru OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva k zásade nediskriminácie v oblasti hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv vydaný v dňoch 4.-22. mája 2009. Podľa žalobcu došlo k jeho priamej a nepriamej diskriminácii tým, že došlo k porušeniu jeho práva na sociálne zabezpečenie bez akejkoľvek diskriminácie upravené v článku 9 v spojení s článkom 2 ods. 2 medzinárodného paktu. Taktiež namietal zákaz diskriminácie upravený v článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom 1 Protokolu č. 1, uverejnený v zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb. (ďalej „dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“). Práve tým, že štát prijal dohovor OSN a zaviazal sa ním riadiť, čo však nedodržal, došlo k porušeniu článku 14 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa neho bolo povinnosťou správneho súdu neaplikovať tie ustanovenia zákona č. 447/2008 Z. z., ktoré nie sú v súlade s princípom zásady rovnakého zaobchádzania. Tým, že krajský súd neposkytol ochranu jeho základnému právu na rovné, nediskriminačné zaobchádzanie upravené v článku 20 a článku 21 ods. 1 charty v spojení s článkom 1 ods. 2 a článkom 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“), došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci správnym súdom. Napokon namietal diskrimináciu na základe iného než kvalifikovaného kritéria zakázaného

Je teda zrejmé, že v predmetnej veci sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie. Podľa neho teda došlo k porušeniu článku 12 ods. 1 prvá veta, článku 12 ods. 2, článku 1 a článku 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s článkom 1 ods. 1, 2, článkom 7 ods. 5 a článkom 13 ods. 4 ústavy. 5. Žalobca v kasačnej sťažnosti nakoniec žiadal, aby kasačný súd konanie prerušil a vec predložil ústavnému súdu na rozhodnutie o súlade § 41 ods. 12, § 18 ods. 16 a § 18 ods. 18 zákona č. 447/2008 Z. z. s čl. 1 ods. 1, 2, čl. 7 ods. 5, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ústavy, čl. 14 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu, s čl. 12 ods. 1 veta prvá, ods. 2 ústavy, s čl. 20 a 21 ods. 1 charty, s čl. 9 v spojení s čl. 2 ods. 2

všetkých svojich podaniach a preskúmavanom rozhodnutí. Stotožnil sa s odôvodnením rozsudku krajského súdu. 7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SPP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a je prípustná, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) a po oboznámení sa so súdnym a administratívnym spisom, ako aj dôvodmi kasačnej sťažnosti zistil, že kasačná sťažnosť je nedôvodná.

9. Podľa § 18 ods. 18 z. č. 447/2008 Z. z. v znení účinnom ku dňu 02.01.2017 (právoplatnosť preskúmavaného rozhodnutia fyzická osoba, ktorá žiada o peňažný príspevok na kompenzáciu okrem fyzickej osoby, ktorá žiada o peňažný príspevok na opatrovanie, a fyzická osoba, na ktorej opatrovanie sa príspevok žiada, vyhlasuje na osobitnom tlačive uvedenom v prílohe č. 15, či hodnota majetku, ktorý vlastní, je vyššia ako 39833 eur. Podpis fyzickej osoby a fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na vyhlásení overí príslušný orgán bez

10. Príspevok, ktorý žalobca žiadal, je formou sociálnej pomoci, ktorá predstavuje podporu štátu osobám bez dostatočného príjmu. Ide o súčasť sociálnej záchrannej siete ako garancie minimálneho štandardu, ktorá je stanovená zákonom č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. V kontexte § 2 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z. má peňažný príspevok, o ktorý požiadal žalobca, kompenzovať sociálny dôsledok ťažkého zdravotného postihnutia (zvýšené výdavky) s cieľom zmierniť ho alebo prekonať a to práve a výlučne formou poskytnutia peňažných prostriedkov.

11. Kasačný súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom správneho súdu, že v danom prípade nebolo možné žalobcovi priznať príspevok v zmysle zákona č. 447/2008 Z. z. z dôvodu jeho preukázaného príjmu nad limit uvedený v § 38 ods. 17 zákona a tiež z dôvodu vlastníctva majetku nad sumu 39833 eur v zmysle § 41 ods. 12 citovaného zákona, nakoľko jednak výška príjmu a jednak aj hodnota jeho majetku mu objektívne umožňuje, aby si dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia, ktoré v danom prípade neboli sporné, kompenzoval z vlastných finančných zdrojov. Žalobca je v pozitívnom zmysle slova natoľko aktívny a produktívny, že znevýhodnenie, ktoré v oblasti zvýšených výdavkov skutočne reálne má, dokáže napriek svojmu ťažkému zdravotnému postihnutiu prekonať vlastnou zásluhou a vlastným pričinením.

13. Súladom postupu žalovaného s ustanoveniami dohovoru OSN sa už kasačný súd vo svojej judikatúre zaoberal opakovane (pozri napr. rozsudky sp. zn. 7Sk/13/2021, 7Ssk/31/2022, 7Ssk/ 49/2022, 7Ssk/63/2022, 7Ssk/79/2022 a iné) a jeho závery prešli aj testom ústavnosti (napr. uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 92/2023). Na tomto mieste tak postačí zopakovať, že uvedený dohovor OSN je medzinárodnou zmluvou, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi. Z toho však nemožno vyvodiť, že by tento Dohovor zakladal subjektívne práva jednotlivcov, ktorým by zodpovedala povinnosť štátu priznávať určité konkrétne hmotné nároky (porov. uznesenie sp. zn. II. ÚS 737/2015 s výslovným vyrovnaním sa s predošlým nálezom sp. zn. I. ÚS 313/2012, v ktorom povaha tohto Dohovoru nebola nijako bližšie analyzovaná). Účinky jednotlivých článkov dohovoru OSN sú vo všeobecnosti upravené v jeho článku 4. Ustanovenia čl. 4 ods. 1 a 3 jednoznačne odkazujú na potrebu prijať legislatívu na účely vykonania tohto dohovoru. Ďalej samotný

14. Okrem toho ani skutkový stav žalobcovej veci nespadá do rozsahu čl. 5 dohovoru OSN. Čl. 5 ods. 2 dohovoru OSN uvádza, že sa zakazuje akákoľvek diskriminácia na základe zdravotného postihnutia. Z uvedeného vyplýva, že diskriminácia sa zakazuje medzi skupinou osôb, ktoré majú zdravotné postihnutie a skupinou osôb bez takéhoto postihnutia.

Takéto ponímanie rovnosti však tento článok neumožňuje. Aj v rámci tejto skupiny môžu vzniknúť také odlišnosti, na ktoré musí zákon implementujúci dohovor reagovať, pričom za určitých okolností by práve rovnaké zaobchádzanie mohlo podmieniť porušenie tohto článku.

Tak tomu bude napríklad v prípade, ak v rámci skupiny osôb so zdravotným postihnutím existujú osoby, ktoré majú taký majetok, respektíve príjem, ktorý im umožňuje kompenzovať si sociálne dôsledky svojho ťažkého zdravotného postihnutia, teda zvýšené výdavky. V ich prípadoch by ich dotovanie štátnymi financiami míňalo sledovaný cieľ (kompenzovať zvýšené výdavky peniazmi), keďže tento cieľ si dokážu zabezpečiť sami. Naopak, pri osobách, ktoré takýmito príjmami nedisponujú, je cieľ zákona - zabezpečenie minimálneho sociálneho štandardu prostredníctvom kompenzácie zvýšených výdavkov štátnymi finančnými prostriedkami -

nemá. V žiadnom prípade nemožno takéto vyčlenenie chápať ako diskrimináciu tých osôb, ktoré sú zdravotne ťažko postihnuté, no dosahujú vyšší príjem. 16. Kasačný súd teda konštatuje, že nezistil rozpor označených ustanovení zákona č. 447/ 2008 Z. z. s princípom rovnosti a nediskriminácie, zakotveným v článku 5 ods. 1, 2 dohovoru

17. Ďalej žalobca namietal jeho diskrimináciu v zmysle zákazu upraveného v medzinárodnom pakte. 18. Podľa článku 9 medzinárodného paktu uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 120/1976

rozlišovania podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania národnostného a sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. 19. Kasačný súd uvádza, že vzhľadom na predmet konania, ktorým je preskúmavanie rozhodnutia žalovaného o nepriznaní príspevku na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, skutkový stav nespadá do rozsahu čl. 9 paktu. Vec žalobcu sa týka poskytovania sociálnej pomoci zo strany štátu osobám s ťažkým zdravotným postihnutím.

Preto bola táto námietka vyhodnotená ako nedôvodná. 20. Žalobca ďalej namietal, že došlo k porušeniu čl. 14 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu. Podľa čl. 14 dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uverejneného v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb. užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Nebolo ani preukázané, že by na žalobcu správne orgány pri priznaní peňažného príspevku, o ktorý žiadal, nazerali inak vzhľadom na jeho pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie odlišne, ako na iných žiadateľov o peňažný príspevok tohto typu, ktorí boli vzhľadom na ich ťažké zdravotné postihnutie v identickej situácii (t. j. že by títo iní žiadatelia mali rovnaké zdravotné postihnutie, rovnakú mieru zdravotného postihnutia, rovnaké ekonomické zázemie - teda približne rovnaký majetok a príjem, poberali by rovnaké dávky ako žalobca, mali obdobné sociálne zázemie, vo veci by boli vypracované obdobné odborné posudky) a na rozdiel od žalobcu by im bol priznaný žiadaný peňažný príspevok. Kasačný súd teda nemohol prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že v danej veci bolo vo vzťahu k jeho osobe rozhodnuté diskriminačne a tým aj v rozpore s čl. 14 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

23. Kasačný súd konštatuje, že ustanovenia charty sa vzťahujú na členské štáty len vtedy, ak ich vnútroštátne orgány aplikujú právo Európskej únie (čl. 51 ods. 1 charty). Podľa čl. 51 ods. 2 charta nerozširuje rozsah pôsobnosti práva Únie nad rámec právomoci Únie, ani nezakladá žiadnu novú právomoc ani úlohu pre Úniu, ani nemení právomoci a úlohy vymedzené v

súd konštatuje, že v konaní v rámci správneho súdnictva, ktoré je predmetom tohto správneho súdneho konania, sa neaplikuje právo Európskej únie, a teda ani charta nie je v tomto prípade aplikovateľná. 24. V rámci nesprávneho právneho posúdenia žalobca napokon namietal nesúlad preskúmavaného rozhodnutia s čl. 12 ods. 2 ústavy. Zopakoval, že podľa neho zákon č. 447/ 2008 Z. z. poskytuje výhody len určitej skupine zdravotne ťažko postihnutých osôb, pričom zdravotne ťažko postihnuté osoby s vyšším príjmom a majetkom, ktoré sa však ocitli v rovnakej situácii, vylúčil z nároku na príspevok. Čo sa týka zásady zákazu diskriminácie (čl. 12 ods. 2 ústavy), tento ústavný imperatív nie je možné vykladať tým spôsobom, že akákoľvek osoba má nárok na čokoľvek, na čo má nárok akákoľvek iná osoba. Inak povedané, nie každá osoba so zdravotným postihnutím má nárok na všetko, na čo má nárok iná osoba so zdravotným postihnutím len preto, že aj ona je osoba so zdravotným postihnutím. Žalobca nemohol byť diskriminovaný oproti iným žiadateľom o príspevok na kompenzáciu, ktorí sa

25. Kasačný súd musí konštatovať, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že sa ocitol v rovnakej situácii ako taká ťažko zdravotne postihnutá osoba, ktorá nedosahuje príjem stanovený ustanoveniami zákona č. 447/2008 Z. z.. Hoci obe tieto osoby sú osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, nenachádzajú sa v rovnakej situácii práve z dôvodu, že u každej je iná majetková situácia. Pritom sa nejedná o rozdielnosť, ktorú je možné zľahčovať, ako to robí žalobca, keď uvádza, že medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú nerovnaké zaobchádzanie. Naopak, jedná sa o podstatnú rozdielnosť v postavení týchto osôb, ktorá bráni osobe, ktorá nedisponuje dostatočnými finančnými prostriedkami, kompenzovať si finančne dôsledky svojho ťažkého zdravotného postihnutia. A práve to je cieľ zákona č. 447/2008 Z. z.: poskytovať takýmto osobám finančné „prilepšenie“, aby si svoje zvýšené výdavky vyplývajúce z ťažkého zdravotného postihnutia mohli sčasti kompenzovať. Okrem toho čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter všeobecného ústavného princípu a primárne

súd sa nezaoberal § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona, pričom podľa neho došlo k presunu dôkazného bremena na žalovaného v zmysle tohto ustanovenia. V tomto ohľade kasačný súd dáva do pozornosti žalobcu, že touto otázkou sa už zaoberal ústavný súd, ktorý v uznesení sp. zn. I. ÚS 229/2019 v právnej veci týkajúcej sa samotného žalobcu konštatoval, že:

Treba preto vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutých rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (porov. IV. ÚS 127/2012).

dohovoru. . . .“ 28. Kasačný súd poukazuje na právny názor vyslovený ústavným súdom, že konanie o preskúmanie rozhodnutia na základe správnej žaloby v sociálnych veciach nie je konaním podľa Civilného sporového poriadku, správny súd nie je súdom skutkovým, aj keď v nevyhnutnej miere, len na dosiahnutie realizácie súdneho prieskumu, nie na ustálenie skutkového stavu, je oprávnený vykonať dokazovanie, konanie pred ním nie je antidiskriminačný spor a preto v tomto konaní nemôže dôjsť k prechodu dôkazného bremena na žalovanú stranu.

V tomto ohľade je nerozhodné, že sa správny súd v celom rozsahu stotožnil s prevzatým odôvodnením rozhodnutia NS SR, ktoré citoval. Pokiaľ je z napadnutého rozsudku zrejmé, že sa správny súd s určitým právnym názorom stotožnil, je zrejmé, o aký konkrétny právny názor ide a tento právny názor dáva odpovede na všetky podstatné námietky žalobcu, potom je jeho právne posúdenie dostatočné. Tak tomu bolo aj v danom prípade, keď správny súd prevzal ako svoje vlastné právne úvahy rozsudku NS SR, ktoré sú v plnom rozsahu priliehavé a použiteľné aj v tejto právnej veci, keďže sa týkajú rovnakých námietok žalobcu, interpretácie rovnakého zákona za obdobného skutkového stavu. Rovnaká je situácia aj pri vyhodnotení odôvodnenia zamietnutia návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP. Keďže správny súd posúdil žalobné námietky ako nedôvodné, čo predpokladá, že nezistil rozpor namietaných ustanovení citovaného zákona s ústavou či medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, čo bolo primárnou žalobnou námietkou, nemohol vzhliadnuť ani

boli v danej veci aplikované, sú v rozpore s vyššie uvedenými článkami ústavy, respektíve medzinárodných zmlúv a dohovorov. Samotný žalobca bližšie tento návrh neodôvodnil. Je teda namieste predpokladať, že odôvodnenie tohto návrhu spočíva v odôvodnení sťažnostného návrhu na zrušenie napadnutého rozsudku. Preto aj kasačný súd poukazuje na svoje odôvodnenie vyššie, z ktorého vyplýva, že žiaden rozpor medzi vyššie uvedenými článkami ústavy a dohovorov nevzhliadol. Aj pri posudzovaní tohto návrhu žalobcu kasačný súd vychádzal z právnych záverov vyslovených ústavným súdom a NS SR v rozhodnutiach uvedených vyššie, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Aj podľa názoru kasačného súdu, nakoľko žalobné body a dôvody prezentované žalobcom, podľa neho odôvodňujúce prerušenie konania, splývajú, respektíve vychádzajú z toho istého právneho základu, kasačný súd bez ďalšieho odkazuje na svoje zdôvodnenie uvedené vyššie. Zároveň dopĺňa, že § 18 ods. 16 z. č. 447/2008 Z. z. nebol v tu preskúmavanej veci aplikovaný, preto návrh na prerušenie konania

32. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0 . Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.