7Ssk/59/2021

1. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca bol od 1. septembra 1990 do 14. februára 1994 žiakom vojenských stredných odborných škôl v Novom Meste nad Váhom a Liptovskom Mikuláši, na ktorých od 15. februára do 14. júla 1994 vykonal aj náhradnú vojenskú službu. Dňom 15. júla 1994 bol prijatý do služobného pomeru vojaka z povolania, ktorý sa 1. januára 1998 zmenil na dočasný služobný pomer profesionálneho vojaka. Z neho bol uvoľnený na vlastnú žiadosť k 1. januáru 2020 personálnym rozkazom riaditeľa personálneho úradu Ozbrojených síl Slovenskej republiky zo 4. novembra 2019, pretože splnil podmienky nároku na výsluhový dôchodok.

Vyšiel zo zistenia, že služba žalobcu trvala 25 rokov a 327 dní, teda 25 skončených rokov, z čoho 19 skončených rokov bolo pred 1. májom 2013. To podľa § 39 cit. zák. znamenalo, že výsluhový dôchodok mal tvoriť 55 % základu pre jeho výpočet. Za základ podľa § 143ac ods. 1 písm. a) cit. zák. vzal priemerný mesačný služobný plat za rok 2019, teda sumu 1.633,24 €.

Ich štúdium tak nebolo výkonom vojenskej služby a do služobného pomeru vojakov z povolania boli prijatí až po vykonaní základného (náhradnej) služby. Nepodliehali ani plnému vojenskému režimu. Prijatím na štúdium žiaci nepreberali ani brannú povinnosť, pretože podľa § 6 ods. 1 Branného zákona č. 92/1949 Zb. tak mohli urobiť až od 1. januára kalendárneho roka, v ktorom dovŕšili 17 rokov. Doba služby žalobcu sa v súlade s vojenskými predpismi zaznamenávala v príslušnom výkaze, ktorý žalobca podpísal a pre úrad aj žalovaného je záväzný. Keďže žiaci vojenských stredných škôl nevykonávali vojenskú službu, nebolo toto štúdium ani zaraďované do I. či II. kategórie funkcií. Služné žiakov týchto škôl nepodliehalo ani dani zo mzdy podľa zákona č. 88/1952 Zb. o materiálnom zabezpečení príslušníkov ozbrojených síl, a preto nie je ani príjmom na účely sociálneho zabezpečenia.

ani zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení účinný od 1. januára 1989 nezaraďovali činnosť žiakov vojenských stredných odborných škôl do I. a II. kategórie funkcií. Nešlo o opomenutie či nečinnosť normotvorcu, ale jeho vedomé rozhodnutie. Zaradenie do týchto kategórií bolo zásadne viazané na status vojaka z povolania, pričom bolo možné do tejto kategórie započítať aj dobu predchádzajúceho základnej (náhradnej) vojenskej služby (§ 168 ods. 2 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 128/1975 Zb., § 168 vyhlášky toho istého ministerstva č. 149/1988 Zb., ktorými sa vykonávali zákony o sociálnom zabezpečení), a preto sa žalobcovi takto započítala doba náhradnej služby, aj keď ju vykonával na vojenskej škole. Vojak podľa § 2 ods. 2 Branného zákona ešte neznamenal vojaka z povolania (§ 24 ods. 1 a 2, § 25 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov) a to, že sa žalobca pri nástupe na vojenskú školu podrobil odvodu, neznamená ešte ani to, že sa stal vojakom. Ani predpisy o sociálnom

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej

V ďalších častiach potom žalobca vytkol rozsudku správneho súdu jeho jednotlivé pochybenia: 1. Neuviedol kategórie, v akých žalobca vykonával jednotlivé obdobia služby, ani dôvod jeho prepustenia. 2. Nesprávne uviedol, že žalobca vykonal základnú službu v 3. a 4. ročníku, keď ten vykonal náhradnú službu až v poslednom polroku 4. ročníka. Až do roku 1989 boli porušované zákazy povolávať mladistvých do ozbrojených síl, čo sa dnes ignoruje. 3. Ak žalobca vraj nemohol byť vo vojenskej službe v 1. a 2. ročníku, nie je zrejmé, prečo sa škola volala vojenská odborná, nie priemyselná, a prečo musel plniť vojenské povinnosti a obmedzenia. Žalovaný pritom odmieta vysvetliť, akými predpismi sa toto štúdium spravovalo. Žiaci stredných škôl boli označovaní ako vojenské osoby, teda podľa Branného zákona, vládneho nariadenia č. 20/1958 Zb. a vojenských predpisov boli zaradení do vojska. Na vojenskej škole bol od žiakov vynucovaný výkon služby, podliehali vojenským veliteľom so vzťahom nadriadenosti a podriadenosti, na rozdiel od civilných škôl. V priestoroch kasární

Podľa neho hodnoty žiarenia tejto stanice presahovali hodnoty, ktoré sú vhodné pre zdravie človeka. Elektromagnetické polia majú zásadný vplyv na organizmus človeka, čo sa prejavuje viacerými poškodeniami zdravia. Vzhľadom na to sa doba odslúžená pri týchto staniciach musí žalobcovi započítať dvojnásobne. 5. Opätovne zdôraznil, že služba žiakov vojenských stredných škôl bola službou rovnakého charakteru ako vojakov z povolania a vojakov základnej (náhradnej)

nich. Pritom však podľa judikatúry (stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR, judikát R 1/1978) boli samy oprávnené posúdiť, či určité zamestnanie spadá medzi zamestnania v týchto kategóriách. K tomu odkázal aj na rozhodovaciu prax českého Najvyššieho správneho súdu. 7.

Napriek tomu sú títo žiaci diskriminovaní v porovnaní napr. s baníckymi učňami. 9. Správny súd reprodukoval závery iných rozhodnutí, ktoré nie sú správne, lebo dostatočne nepoznajú vojenské predpisy. 10. Žalobca žiada, aby sa jeho služba žiaka vojenskej strednej školy od 1. septembra 1990 posudzovala ako služba v I. kategórii funkcií. Týmto žiakom boli vydávané rozkazy, zapisovali sa do knihy denných rozkazov, nastupovali na bojové rozdelenie, podliehali dozornej a strážnej službe. 11. Správny súd ponechal nepovšimnuté medzinárodné dohovory, ktoré zakazovali detskú prácu a nútenú prácu (oznámenia č. 506/1990 Zb. a č. 340/1998 Z. z.), ako aj Listinu základných práv a slobôd a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. 12. Žalovaný nevysvetlil, čím sa mala riadiť činnosť tzv. chovancov, teda žiakov vojenských stredných škôl. Podľa žalobcu sa riadila vojenskými poriadkami, preto by sa toto obdobie malo zohľadňovať rovnako ako u vojakov z povolania. Títo žiaci totiž už ako 17. roční zložili prísahu, no na

III. Posúdenie veci kasačným súdom

8. Predmetom konania v prerokúvanej veci je nárok žalobcu na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Z § 1 ods. 1 tohto zákona vyplýva, že upravuje sociálne zabezpečenie (okrem iného) profesionálnych vojakov, ktoré tvorí aj výsluhové zabezpečenie.

Podľa ustanovenia § 103 ods. 1 prvého bodu zákona č. 114/1998 Z. z. sa na sociálne zabezpečenie vojakov už odo dňa jeho účinnosti (t. j. od 1. mája 1998, porov. § 105 cit. zák.) nepoužívali ustanovenia § 130 až 145 zákona č. 100/1988 Zb., ktoré dovtedy obsahovali osobitné ustanovenia o sociálnom zabezpečení vojakov z povolania. Už z citovaných ustanovení je tak zrejmé, že najneskôr od 1. mája 1998 sa predpisy o sociálnom zabezpečení (sociálnom poistení) na sociálne zabezpečenie vojakov použijú len v tom rozsahu, v akom to osobitne ustanovujú tieto osobitné predpisy. Správnemu súdu tak v prerokúvanej veci možno vytknúť do istej miery zbytočné zaoberanie sa tým, ako vojenskú službu hodnotil zákon č. 101/1964 Zb., zákon č. 121/1975 Zb. alebo zákon č. 100/1988 Zb., keďže závery z týchto právnych predpisov majú len obmedzenú použiteľnosť pre dávky výsluhového zabezpečenia podľa zákona č. 328/ 2002 Z. z. Navyše, sporným obdobím je v prerokúvanej veci obdobie rokov 1990 až 1994, ktoré by vôbec nebolo možné posudzovať podľa prvých dvoch citovaných zákonov, ktoré v danom čase už neboli účinné.

Podľa § 143ab ods. 1 cit. zák. výsluhový dôchodok takého vojaka je za 15 rokov trvania služobného pomeru 30 % základu (§ 143ac ods. 1), za 16. skončený rok trvania služobného pomeru a za každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru až do 20. skončeného roka trvania služobného pomeru vrátane sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 2 % základu, za 21. skončený rok trvania služobného pomeru a za každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru až do 25. skončeného roka trvania služobného pomeru vrátane sa výmera výsluhového dôchodku zvyšuje o 3 % základu. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že služobný pomer žalobcu v každom prípade vznikol pred 1. májom 2013 a trval dovtedy viac ako 15 rokov, sporná však zostala celková dĺžka jeho trvania. Z citovaných ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. je však zrejmé, pre vznik nároku ani výšku výsluhového dôchodku nebolo vôbec podstatné zaradenie vykonávanej funkcie vojaka do kategórie podľa § 130 zákona č. 100/1988 Zb., a

To je dôsledkom skutočnosti, že sociálne zabezpečenie vojakov je osobitným systémom sociálneho zabezpečenia, ktorý je koncipovaný užšie a nezohľadňuje všetky osobitosti všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (porov. v podobnom zmysle rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 9 Sžso 51/2016). Už z tohto dôvodu nemá zmysel sa zaoberať žalobcovými polemikami nad tým, či a aké funkcie boli zaradené v I. či II. kategórie a či bolo ich zaradenie určené správne či

Podľa § 2 ods. 1 Branného zákona účinného až do 31. decembra 1997 ozbrojené sily tvorí predovšetkým vojsko, ktorým sa podľa § 2 ods. 2 cit. zák. rozumie súhrn vojakov, teda osôb, ktoré boli odvedené (§ 15 ods. 1) a majú služobnú povinnosť (§ 20). Už zo znenia tohto ustanovenia je tak zrejmé, že osobu nebolo možné považovať za vojaka skôr, než bola odvedená; samotný vznik brannej povinnosti (§ 5), ba ani odvodnej povinnosti (§ 10) z osoby nerobili vojaka. Služobná povinnosť podľa § 20 ods. 2 písm. b) Branného zákona zahŕňala okrem iného službu vojakov z povolania, ktorými podľa § 25 ods. 1 cit. zák. boli vojaci, ktorí túto službu vykonávali ako svoje povolanie v služobnom pomere, do ktorého boli prijatí podľa osobitných predpisov. Takým osobitným predpisom bol zákon č. 76/1959 Zb. Podľa § 24 ods. 1 cit. zák. vojakmi z povolania sú práporčíci, dôstojníci a generáli, ktorí vykonávajú vojenskú službu ako svoje povolanie v služobnom pomere, do ktorého boli prijatí na vlastnú žiadosť

Z toho takisto vyplýva, že pojem služobný pomer nebol totožný s pojmom vojenská činná služba, ale bol vyslovene spojený s výkonom činnej služby vojakov z povolania. 11. Na základe uvedených ustanovení tak možno uzavrieť, že pojem „služobný pomer v ozbrojených silách“ použitý v § 58 ods. 1 písm. b), d) a f) zákona č. 328/2002 Z. z. môže (za obdobie účinnosti zákona č. 76/1959 Zb., teda do 31. decembra 1997) zahŕňať len vojenskú činnú službu vojakov z povolania, pretože len tí túto službu vykonávali v služobnom pomere. Naopak, iné druhy služby sa nevykonávali v služobnom pomere, ale v osobitnom pomere, ktorý sa neoznačoval ako služobný pomer. Podľa citovaného § 24 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. bolo možné služobný pomer vojaka z povolania založiť až po vykonaní základnej (náhradnej)

12. Na základe uvedeného by tak v zásade nebolo vôbec potrebné zaoberať sa ďalšími námietkami kasačnej sťažnosti, ktoré sa týkajú samotného režimu štúdia na týchto školách. Z nich je viditeľné, že žalobca sa snaží vidieť v tomto štúdiu podobnosť s vojenskou službou vojakov z povolania, resp. vojakov základnej (náhradnej) služby, a to na základe tvrdenej podobnosti vnútorného režimu tohto štúdia a týchto služieb. Tunajší súd sa vo svojej judikatúre už opakovane a podrobne zaoberal charakterom štúdia na vojenských stredných školách (porov. napríklad rozsudky sp. zn. 7 Sk 23/2020 alebo 7 Sk 14/2021). Formulácie sťažnostných námietok však svedčia o viacerých pretrvávajúcich mylných interpretáciách právnej úpravy, a preto kasačný súd považuje za vhodné zaujať k nim stručné stanovisko.

Podľa § 53 ods. 2 školského zákona vojenské školy riadilo (Federálne) ministerstvo obrany, ktoré vykonávalo aj pôsobnosť vo veciach stredných škôl, ktorú mali vo vzťahu k civilným stredným školám ministerstvá školstva alebo iné štátne orgány. Takouto pôsobnosťou bolo napríklad aj oprávnenie ministerstva školstva upraviť podrobnosti o prijímaní na stredné školy (§ 19 ods. 5 školského zákona, účinný do 31. mája 1990, resp. § 19 ods. 4 školského zákona, účinný od 1. júna 1990) alebo upraviť rozsah, rozsah, podmienky, dĺžku, priebeh štúdia na stredných školách (§ 20 ods. 3 školského zákona).

Touto úpravou však ministerstvo obrany nevykonávalo voči žiakom oprávnenie vojenského služobného orgánu (velenia) voči podriadeným, ale oprávnenia ministerstva školstva voči žiakom. V dôsledku toho tak toto oprávnenie alebo konkrétna úprava, ktorú ministerstvo obrany vydalo, nemôže svedčiť o tom, že by žiaci vojenských stredných škôl boli vojakmi vo vojenskej službe.

Je pochopiteľné, že vzhľadom na cieľ vzdelávania vo vojenských školách (príprava na službu vojakov z povolania) napríklad tieto otázky (zriaďovanie tried, resp. iných skupín, v ktorých sa vykonával výchovnovzdelávací proces, pravidlá správania, výchovné opatrenia, organizáciu výchovnovzdelávacej činnosti, vrátane výchovy a starostlivosti o žiakov v čase mimo vyučovania) ministerstvo obrany upravilo inak než ministerstvo školstva, a to tak, aby sa približovali pomerom v ozbrojených

ustanovoval pre žiakov - nevojakov osobitné povinnosti (udržiavať súčasti výzbroje a výstroja, dodržiavať zásady občianskej disciplíny, prejavovať úctu, pocty, pozdravy, starať sa o zdravie). Podľa čl. 22 sa pravidlá vnútorného poriadku žiakov - nevojakov ustanovovali týmto predpisom, nie základnými poriadkami. Žiaci - nevojaci sa podľa čl. 23 podriaďovali vojakom v činnej službe podľa ich funkcie alebo hodnosti a ich priami nadriadení voči nim mohli uplatňovať výchovné opatrenia podľa čl. 34 a 35. Podľa čl. 27 vykonajú žiaci - nevojaci v 1. ročníku slávnostný sľub (nie prísahu). Čl. 34 upravoval výchovné opatrenia za riadne plnenie úloh, čl. 35 za nedisciplinovanosť, čl. 36 upravoval podmienky zníženia známky zo správania.

poriadku. Podľa čl. 2 týchto zásad boli žiaci - nevojaci ubytovaní spravidla vo vojenských internátoch, kde sa mali primerane veku učiť vykonávať základné funkcie a činnosti stanovené v hlave 4 predpisu Zákl-Ř-1. Ďalšie články týchto zásad upravovali organizáciu dňa, zamestnanie, jedlo, činnosť mimo vyučovania a výcviku, vychádzky, návštevy a pod.

stredné školy. Ako už bolo uvedené, povinnosť žiakov vojenských stredných škôl rešpektovať tieto predpisy sa nezakladala na ich vojenskej podriadenosti, ale rovnako ako u žiakov nevojenských stredných škôl na povinnosti rešpektovať zákon a jeho vykonávacie predpisy. Obsah týchto predpisov bol prispôsobený predmetu a cieľu vzdelávania vo vojenskej strednej škole, to však nemenilo pomer žiaka tejto školy zo štandardného „školského“ na vojenský. Otázka, či v konkrétnych prípadoch dochádzalo pri výchove, vzdelávaní a výcviku k prípadným porušeniam týchto zásad, resp. k poverovaniu žiakov úlohami, ktoré sa k ich veku nehodili, nie je podstatná. Zo žiadneho predpisu totiž nevyplýva, že by samo takéto poverenie žiaka určitými úlohami zakladalo jeho služobný pomer k ozbrojeným silám, resp. robilo z neho vojaka, a už vôbec nie, že by z neho vojaka robilo skôr, než bol odvedený (porov. cit. § 2 ods. 2 Branného zákona).

Toto dvojnásobné započítanie je tak podmienené aktom ministra obrany, že k takémuto započítaniu má dôjsť. Správny súd, ani kasačnú súd nie sú oprávnené rozšíriť tento zvýhodnený zápočet na základe vlastnej úvahy o zdravotných alebo iných rizikách na ďalšie funkcie, pre ktoré to minister neustanovil. Žalobca sa v tomto smere odvolával na rozkazy ministra obrany z rokov 1976 a 1985. V čase, kedy vykonával funkcie, o ktorých posúdenie ide (roky 2003 a 2004), tieto otázky upravovali rozkazy ministra obrany z roku 2003 a 2004. Správny súd ich obsah správne zistil a na ich základe správne dospel k názoru, že z nich nevyplýva žiaden zvýhodnený zápočet pre funkciu, ktorú žalobca.