7Ssk/59/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu, JUDr. Jana Martinčeková ako členka senátu a JUDr. Martin Tiso ako člen senátu vo veci žalobcu: L. H., nar. XX. H. XXXX, X. XX, J. W., zastúpeného: Beňo & partners advokátska kancelária s.r.o., IČO: 44250029, Nám. sv. Egídia 40/93, Poprad, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 8. novembra 2017, č. KM-OLVS-265/2017/OPK, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE-6S/61/2022 zo 6. marca 2025 takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom

Dňa 6. februára 2015 žalobca navštívil všeobecného lekára kvôli ťažkostiam s dýchacími cestami, ktorý ho uznal za práceneschopného pre chorobu. Dňa 10. februára 2015 ho vyšetril otorinolaryngológ, ktorý u neho zistil akutraumu a tinitus, a preto ho do 16. februára 2015 hospitalizovali a 13. februára 2015 podstúpil operáciu. Podľa neskorších lekárskych správ z marca a apríla 2015 žalobca utrpel stratu sluchu vľavo asi o 33 %. Práceschopný bol znovu od

uviedol, že žalobca mu po akcii nič nehlásil, až 13. februára 2015 dostal email s jeho úradným záznamom. Zástupca veliteľa T. I. S. takisto zdôraznil, že žalobca mu žiaden úrad neohlásil, potvrdil však, že keď stál pred budovou, pri odchode z porady sa žalobca zmienil o hučaní v uchu, čo však nepovažoval za ohlásenie služobného úrazu. Okrem toho spomenul, že žalobca len 3. februára 2015 nastúpil do práce po predchádzajúcej chorobe dýchacích ciest. Veliteľ W.. Š. L. potvrdil, že žalobca mu až 10. februára 2015 volal, že 5. februára 2015 utrpel úraz, a preto to nahlásil ďalej. Ďalej opísal priebeh zákroku, pri ktorom sa podľa jeho vedomostí zranil len jeden policajt. L.. J. T. v neskoršom úradnom zázname zo 4. septembra 2015 doplnil, že žalobca pri zásahu nebol v prednej línii, takže je nepravdepodobné, že by jeho sluch bol priamo ohrozený výstrelmi; okrem toho nepoužil chrániče sluchu, ktoré mal pridelené.

posudku. Riaditeľ krajského riaditeľstva mu rozhodnutím z 1. augusta 2017, č. KRPZ-KE- VO2-199-030/2015-PS, nepriznal tento nárok. V odôvodnení odkázal na úradné záznamy L., T. a S., ktoré podľa neho popierajú verziu uvádzanú žalobcom, v dôsledku čoho sú ich vyjadrenia

Okrem toho mu riaditeľ vytkol, že úraz neohlásil bezodkladne, čím porušil povinnosť vyplývajúcu z § 136 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov v spojení s § 17 ods. 1 písm. a) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v znení neskorších predpisov, ale aj z čl. 15 ods. 1 nariadenia ministra vnútra č. 27/2008 V. m. v. o postupe nadriadených pri rozhodovaní a určovaní dávok úrazového zabezpečenia a náhrad pozostalých v súvislosti so služobným úrazom a chorobou z povolania. Tým zmaril možnosť objektívne vyšetriť príčiny a okolnosti vzniku tvrdeného úrazu. Pretože sa nepotvrdil charakter úrazu ako služobného, nevznikol žalobcovi uplatnený nárok na bolestné v zmysle § 20 ods. 1 písm. b) a § 22 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení neskorších predpisov.

Kvôli chýbajúcemu oznámeniu nemohli nadriadení vykonať potrebné opatrenia na okamžité vyšetrenie úrazu, a preto žalobca zmaril objasnenie jeho povahy, ale napríklad aj okamžité zistenie, či nie je pod vplyvom alkoholu. Žalovaný podľa svojho názoru nebol povinný dokazovať, že sa úraz stal mimo služby, lebo sa nedovolával liberácie podľa § 176 zákona č. 73/1998 Z. z. Naopak, zistený skutkový stav (najmä časový odstup medzi úrazom a zistením) neumožňoval preukázať príčinnú súvislosť medzi služobným zákrokom 5. februára 2015 a poškodením žalobcovho zdravia, teda charakter služobného úrazu. V závere aj žalovaný zdôraznil, že žalobca bol poučený o povinnosti riadne hlásiť služobný úraz v zmysle nariadenia č. 27/2008 V. m. v., no nepostupoval v súlade s ním.

dovtedajšieho konania odkázal na ustanovenia § 29 zákona č. 328/2002 Z. z., § 174 a 175 zákona č. 73/1998 Z. z. a § 17 zákona č. 124/2006 Z. z. Po rozhodnutí kasačného súdu, ktorým bol podľa § 469 SSP viazaný, považoval za jedinú spornú otázku, či žalobca svoj úraz včas ohlásil a aký to má vplyv na jeho nárok. Podľa § 17 ods. 1 písm. a) zákona č. 124/2006 Z. z., ale aj čl. 15 nariadenia ministra č. 27/2008 V. m. v. mal žalobca svoj úraz ohlásiť bezodkladne. Napriek tomu úraz, ktorý sa stal 5. februára 2015, ohlásil až 12. februára 2015 emailom. Tým spôsobil objektívnu nemožnosť ustáliť, či ide o služobný úraz v zmysle citovaných ustanovení. Tvrdenia žalobcu o ústnom oznámení na porade nemali podľa správneho súdu oporu v administratívnom spise, pretože ich nepotvrdili úradné záznamy nadriadených T., S. ani L.. Okrem toho mu nič nebránilo, aby ohlásenie vykonal v nasledujúci pracovný deň (6. februára 2015, keď bol u lekára). Keďže pre ohlásenie nie je potrebné lekárske potvrdenie, nepovažoval správny súd za podstatné, že žalobca bol až 10. februára 2015 na lekárskom

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie. Vytkol mu, že nevzal do úvahy celý skutkový stav, pretože žalobca ohlásil úraz bezprostredne po zákroku (ústnym oznámením T.), čo je v súlade s nariadením č. 27/2008. Nič na tom nemení, že nešlo o oficiálne oznámenie, ani že žalobca vyslovene nehovoril o služobnom úraze. Nemohol totiž predpokladať, či hučanie v ušiach je poškodením jeho zdravia; to sa dozvedel až z odborného vyšetrenia. Súd nevzal do úvahy, že postupoval v súlade s ustanovením § 17 ods. 1 písm. a) zákona č. 124/2006 Z. z. a úraz ohlásil aj písomne, len čo sa o ňom dozvedel (po vyšetrení). Celkovo si oznamovaciu povinnosť splnil trikrát. Okrem toho žiaden právny predpis nespája s neoznámením stratu nároku. Zodpovednosť za služobný úraz je prejavom objektívnej zodpovednosti (§ 176 zákona č. 73/1998 Z. z.). 7. Žalovaný považuje napadnutý rozsudok za správny, a preto navrhol zamietnuť kasačnú sťažnosť.

III. Posúdenie veci kasačným súdom

9. V prerokúvanej veci žalovaný aj riaditeľ krajského riaditeľstva rozhodovali o nároku žalobcu na náhradu za bolesť (bolestné), ktorá podľa § 20 ods. 1 písm. b) zákona č. 328/2002 Z. z. patrí okrem iného policajtovi, ktorý utrpel služobný úraz podľa § 29 ods. 1 až 3 tohto

e) pri činnosti, ktorú policajt vykonáva vo verejnom záujme alebo v záujme ochrany života, zdravia alebo majetku. Podľa § 29 ods. 2 cit. zák. sa ako služobný úraz posudzuje aj úraz, ktorý policajt utrpel pre výkon služby.

služby. Inak povedané, v právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje domnienka, že úraz policajta počas služobného pomeru je služobný úraz, ktorá by sa v nadväzujúcom konaní musela vyvracať. Naopak, kvalifikácia služobného úrazu je závislá od toho, či sa dokazovaním podarí ustáliť naplnenie jednotlivých jeho znakov a okolností, za ktorých vznikol, ako ich vymedzuje citované ustanovenie § 29 zákona č. 328/2002 Z. z. Ak sa dokazovaním nepodarí ustáliť také skutkové okolnosti, ktoré zodpovedajú predpokladom podľa tohto ustanovenia, potom nie je možný záver, že ide o služobný úraz. Opak nemožno vyvodzovať ani zo žalobcom citovaného § 176 zákona č. 73/1998 Z. z., pretože toto ustanovenie upravuje len zbavenie sa zodpovednosti služobného úradu za služobný úraz, teda situáciu, kedy je ustálené, že úraz je služobný a ide len o to, či zaň služobný úrad zodpovedá. Ani z neho však nemožno vyvodiť domnienku, že každý úraz počas trvania služobného pomeru je služobným úrazom (porov. v tomto smere podobné úvahy o autonómnom posudzovaní znakov pracovného úrazu podľa § 8

neskorších predpisov. Podľa § 32 ods. 1 Spr. por. je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutkový stav a za tým účelom obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov si určuje správny orgán (§ 32 ods. 2 Spr. por.) a patria medzi ne predovšetkým dôkazy (§ 34 ods. 1 a 2). Podľa § 34 ods. 5 Spr. por. správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

Citované ustanovenie je tak jedným z konkrétnych prejavov zásady, že súdy v správnom súdnictve nenahrádzajú orgány verejnej správy, ale len preskúmavajú zákonnosť ich postupu. Úlohou správneho súdu je teda posúdiť, či v administratívnych spisoch má oporu zistený skutkový stav ako celok, nie každý jednotlivý čiastkový argument, ktorým orgán verejnej správy zistený skutkový stav podoprel. Zrušiť rozhodnutie s použitím § 191 ods. 1 písm. f) SSP môže správny súd len vtedy, ak zistí, že skutkový stav (t. j. skutočnosti, z ktorých vychádza právne posúdenie) nemá oporu v administratívnych spisoch alebo je s nimi v priamom rozpore (porov. podobne už rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 4 Sžk 18/2020).

Toto rozhodnutie odkázalo predovšetkým na jednotlivé úradné záznamy nadriadených T., S. a L., ktoré popierali, že by žalobca ohlásil svoje zdravotné ťažkosti ako služobný úraz. Okrem toho však toto rozhodnutie citovalo aj výpovede viacerých policajtov, ktorí spolu so žalobcom zasahovali pri zákroku 5. februára 2015 a ktorí popreli, že by žalobca bol v prvej línii zásahu, teda (ako on sám tvrdil) približne jeden meter od streľby. Popri tom toto rozhodnutie poukázalo aj na okolnosť, že žalobca mal už pred týmto zásahom zdravotné problémy práve v nosno- ušno-krčnej oblasti. Obsah administratívneho spisu pritom dosvedčuje, že od 6. februára 2015 bol žalobca práceneschopný kvôli infekcii horných dýchacích ciest (akútny zápal čeľustnej

Potom však záver riaditeľa krajského riaditeľstva, že nie je dostatočne preukázaný priamy súvis medzi jeho poškodením zdravia (akutrauma a strata sluchu) a daným zákrokom, nielenže nie je v rozpore s obsahom spisu, ale má v ňom oporu, a takéto vyhodnotenie vykonaných dôkazov neodporuje zásade vyjadrenej v § 34 ods. 5 Spr. por.

nevychádzali z toho, že by neohlásením nárok právne zanikal. Ich východiskom bola úvaha, že kvôli včasnému neohláseniu žalobca zmaril možnosť vykonať bezprostredne také úkony (a tým zadovážiť dôkazy), ktoré by dovoľovali s dostatočnou istotou skutkovo ustáliť, že ním uvádzané poškodenie zdravia je priamym dôsledkom zákroku 5. februára 2015, teda že vzniklo spôsobom a za okolností, aké ustanovuje § 29 cit. zák., a nie z iných príčin, ktoré v prerokúvanej veci prichádzali do úvahy (porov. podobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso 75/2014).

(ako poškodení zdravia, porov. § 29 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z.) sa dozvedel až pri odbornom vyšetrení 10. februára 2015, odporuje jeho vlastnému tvrdeniu, že bolesť cítil už 5. februára 2015. Za daných okolností sa však kasačný súd stotožňuje so žalovaným aj správnym súdom, že jeho mimochodom a pri odchode prednesené vyhlásenie, že mu „fajne hučí v uchu", po ktorom bez ďalšieho odišiel, nemožno považovať za taký prejav, z ktorého by nadriadený mohol vydedukovať, že ním ohlasuje služobný úraz v zmysle § 17 ods. 1 písm. a) zákona č. 124/2006 Z. z.