7Ssk/61/2021

Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom 1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobkyňa bola od roku 2017 až do 23. októbra 2018 v štyroch pracovnoprávnych vzťahoch, ktoré jej zakladali účasť na nemocenskom poistení: - od 1. januára do 30. júna 2017 bola v pracovnom pomere k zamestnávateľovi Slovenská asociácia európskeho práva, o. z., - od 1. októbra 2017 do 28. februára 2018 bola v pracovnom pomere k zamestnávateľovi Paneurópska vysoká škola n. o., - od 5. júna do 30. septembra 2017 a potom znova od 5. do 22. októbra 2018 bola v pracovnom pomere (na základe dohody o práci mimo pracovného pomeru) k zamestnávateľovi Súkromná základná umelecká škola v Trenčíne, - od 1. júna 2017 bola nepretržite aj v pracovnom pomere ku Konferencii biskupov Slovenska. Okrem toho vykonávala žalobkyňa v uvedenom období aj práce pre iné osoby na základe dohôd o vykonaní prác mimo pracovného pomeru, tie však nezaložili účasť na nemocenskom poistení. 2.

V tom čase trvali uvedené nemocenské poistenia alebo plynula ochranná lehota z nich v zmysle § 30 a § 32 ods. 2 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Podľa § 58 ods. 2 cit. zák. jej tak materské patrilo z úhrnu vymeriavacích základov z nemocenských poistení určených podľa § 55 a 57, najviac však zo sumy uvedenej v § 58 ods. 3 cit. zák. 3.

V tomto prípade uznala, že ochranná lehota z tohto poistenia bola osem mesiacov podľa § 32 ods. 2 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z., uplynula však najneskôr 5. októbra 2018, keď jej vzniklo nemocenské poistenie ako zamestnankyni súkromnej základnej školy. Neplynula tak už v čase, kedy vznikol dôvod na poskytnutie materského. 4. Žalobkyňa podala proti týmto dvoma rozhodnutiam odvolanie a namietla v ňom, že je diskriminovaná kvôli tomu, že mala v danom období štyri samostatné pracovnoprávne vzťahy. Pokiaľ by mala len jeden, v priznanej dávke by sa jej zohľadnili všetky vymeriavacie základy, z ktorých odvádzala poistné. Tým podľa nej štát trestá ženy, ktoré pred nástupom na materskú majú viac zamestnávateľov. Ústredie žalovanej však potvrdilo prvostupňové rozhodnutie č. 200-182259-CA01/2018 tu preskúmavaným rozhodnutím č. 1878-2/2019-BA a prvostupňové rozhodnutie č. 200-182357-CA01/2018 tu preskúmavaným rozhodnutím č. 1887-2/2019-BA. Obe preskúmavané rozhodnutia majú v podstate totožné odôvodnenie, v ktorom ústredie

Pritom sa podľa § 58 ods. 1 cit. zák. musia nároky z viacerých poistení posudzovať samostatne. K 23. októbru 2018 trvalo nemocenské poistenie žalobkyne ako zamestnankyne Konferencie biskupov Slovenska a okrem toho plynul prvý deň ochrannej lehoty z jej nemocenského poistenia ako zamestnankyne súkromnej základnej umeleckej školy, ktoré skončilo 22.

nemocenským poistením je nemocenské poistenie zamestnanca, samostatne zárobkovo činnej osoby alebo dobrovoľne poistenej osoby. Ak však má zamestnanec viacero pracovných pomerov, nemôže každý z nich zakladať samostatné nemocenské poistenie. Správny súd však tu napadnutým rozsudkom č. k. 12 Sa 2/2020-118 túto žalobu zamietol.

II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobkyňa domáha zrušenia tohto rozsudku, eventuálne jeho zmeny tak, že sa zrušia rozhodnutia žalovanej a vec sa vráti na ďalšie konanie. Aj správnemu súdu vytkla, že bez bližšieho odôvodnenia akceptoval názor žalovanej, že každá pracovná zmluva zakladá samostatné nemocenské poistenie. Takýto výklad totiž diskriminuje najmä ženy pracujúce vo viacerých pracovných pomeroch tým, že im nedovoľuje splniť podmienku 270 dní trvania poistenia, a nezohľadňuje ani účel nemocenského poistenia v zmysle § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. Vo výsledku to vedie k tomu, že až 17 % pracujúcich žien nemá nárok na materské. Od kasačného súdu žalobkyňa žiadala, aby túto diskrimináciu zastavil. 7. Žalovaná navrhla zamietnuť kasačnú sťažnosť. Dôvodom nepriznania materského žalobkyni nebolo, že by jej nemocenské poistenie netrvalo 270 dní, ale to, že v čase vzniku sociálnej udalosti jej netrvalo nemocenské poistenie, ani neplynula ochranná doba. Vzhľadom na výšku materského, ktoré sa priznalo žalobkyni, bol naplnený aj kompenzačný účel nemocenského poistenia. Okrem toho žalovaná znova zdôraznila, že hoci priznala žalobkyni nemocenské len z dvoch nemocenských poistení, na základe § 54 ods. 3 zákona č. 461/ 2003 Z. z. pri výpočte zohľadnila aj vymeriavací základ, ktorý dosiahla ako zamestnankyňa Paneurópskej vysokej školy, n. o.

III. Posúdenie veci kasačným súdom

8. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom na nariadenom kasačnom pojednávaní, pretože to považoval za potrebné (§ 455 SSP), a bez ohľadu na uplatnené sťažnostné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP).

Zo zisteného skutkového stavu totiž vyplýva, že žalobkyňa si svoje nároky uplatnila štyrmi samostatnými žiadosťami (potvrdenými štyrmi zamestnávateľmi). Organizačné zložky žalovanej o nároku na materské ako dávku nemocenského poistenia [§ 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z.] konali v dávkovom konaní v zmysle § 172 ods. 3 písm. a) a ods. 4 cit. zák., na ktoré sa vzťahuje tretia časť zákona č. 461/2003 Z. z. Podľa § 209 ods. 2 cit. zák. musí rozhodnutie organizačnej zložky obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Podľa odseku 3 výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovení právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo.

10. V prerokúvanej veci podstata sporu medzi žalobkyňou a žalovanou od počiatku spočíva vo výklade § 58 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého sa nárok na nemocenskú dávku posudzuje samostatne z každého nemocenského poistenia.

zamestnanca upravuje § 20 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého povinné nemocenské poistenie zamestnanca uvedeného v § 4 ods. 1 tohto zákona vzniká od dňa vzniku právneho vzťahu, ktorý zakladá právo na príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, a zaniká dňom zániku tohto právneho vzťahu. Podľa § 4 ods. 1 cit. zák. sa zamestnancom na účely nemocenského poistenia rozumie fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa uvedeného § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, teda na príjem zo závislej činnosti podľa § 5 zákona č. 595/2003 Z. z. o daniach z príjmov.

samostatne. Podľa kasačného súdu však citované ustanovenie § 20 ods. 1 pripúšťa aj iný výklad, pri ktorom sa pojmy právny vzťah, jeho vznik a zánik nebudú chápať ako právny dôvod a spôsob vzniku nemocenského poistenia, ale budú charakterizovať osobu zamestnanca na účely vzniku, trvania a zániku nemocenského poistenia.

12. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky potom jazykový výklad normy treba doplniť aj inými metódami jej výkladu, predovšetkým výkladom systematickým zaradením a účelom normy alebo požiadavkou zabezpečiť jej súlad s nadradenými právnymi normami (porov. rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 171/05, III. ÚS 341/07, III. ÚS 72/ 2010, I. ÚS 351/2010 a ďalšie). Hneď skraja treba čiastočne kriticky poznamenať, že zákon č. 461/2003 Z. z. v žiadnom svojom ustanovení výslovne nenormuje, ako sa má posudzovať povinné nemocenské poistenie osoby, ktorá je vo viacerých právnych vzťahoch zamestnanca

Predstavu zákonodarcu o tom že každý právny vzťah zamestnanca by mal zakladať samostatné nemocenské poistenie, možno do určitej miery vypozorovať zo znenia § 138 ods. 11 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý upravuje poradie vymeriavacích základov na platenie poistné.

Podľa kasačného súdu je však takéto uvažovanie nedostatočné, pretože by nezohľadňovalo účel sociálneho poistenia a ani súlad výkladu a záverov z týchto ustanovení s nadradenými právnymi normami. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. je totiž sociálnym poistením okrem iného nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti tehotenstva a materstva. Citované ustanovenie nevymedzuje nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu z jedného právneho vzťahu (zamestnanca). Naopak, vyplýva z neho, že nemocenské poistenie má za cieľ kryť výpadok alebo zníženie príjmu vo všeobecnosti, teda zo zárobkovej činnosti ako takej. Podobne ustanovenie § 14 ods. 1 tohto zákona, ktoré vo všeobecnosti vymedzuje okruhy nemocensky poistených osôb, v písmene a) ustanovuje, že povinne nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1. Ani z uvedeného ustanovenia teda nevyplýva, že by povinne nemocensky poisteným mal byť zamestnanec určitého zamestnávateľa alebo že zamestnanec v určitom právnom vzťahu.

14. Uvedený výklad lepšie zohľadňuje aj ústavné súvislosti nemocenského poistenia. Podľa čl. 35 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky majú občania právo na prácu, no štát má primerane hmotne zabezpečovať tých, ktorí bez vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať.

Je pravda, že podľa čl. 51 ods. 1 ústavy sa týchto práv možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto práva vykonávajú. Zákonodarca tak má širokú mieru uváženia pri prijímaní právnych úprav, ktoré sa týchto práv týkajú. Zároveň však aj vo vzťahu k tomuto právu platí základný postulát čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, podľa ktorých sú všetci rovní v právach a nikoho nemožno diskriminovať z tam ustanovených dôvodov. Podľa judikatúry ústavného súdu za úpravu porušujúcu rovnosť v právach (čl. 12 ods. 1 ústavy) možno považovať takú právnu úpravu, ktorá rovnaké alebo analogické/porovnateľné situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením (PL. ÚS 21/ 00, PL. ÚS 6/04). Tento základný princíp je porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké

15. Podľa názoru kasačného súdu naviazanie povinného nemocenského poistenia na jeden konkrétny právny vzťah zamestnanca vedie k nerovnakému zaobchádzaniu s určitými osobami len v závislosti od toho, či sú v jednom takomto vzťahu alebo viacerých takýchto vzťahoch, hoci po všetkých ostatných stránkach sa môžu nachádzať v úplne totožnej situácii.

Sociálne postavenie a tým ochranyhodnosť takýchto zamestnancov sa však nijako nelíši od zamestnancov, ktorí pracujú v jednom pracovnom pomere. Inak povedané, jediný rozdiel v situácii zamestnanca dosahujúceho celý svoj príjem zo zárobkovej činnosti v jednom právnom vzťahu a zamestnanca dosahujúceho ho vo viacerých právnych vzťahoch je len počet právnych úkonov (zmlúv, dohôd), ktorými sa jednotlivé pomery založili. Z hľadiska ochranného účelu nemocenského poistenia v zmysle § 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení však medzi týmito zamestnám nie je žiaden rozdiel.

16. Na tento účel možno uvažovať osobu, ktorá v priebehu času dosahuje rôzny príjem z jedného pracovného pomeru (napr. v jednom roku vysoký a v ďalšom roku nízky), a naproti tomu osobu, u ktorej je tento pohyb príjmu spôsobený tým, že postupne uzatvára a ukončuje viaceré paralelné pomery zamestnanca (napr. na kratší pracovný čas). V dôsledku aplikácie výkladu žalovanej prv spomínaná osoba v jednom pracovnom pomere pre výpočet svojich dávok nemocenského poistenia bude mať zohľadnené všetky svoje vymeriavacie základy z jej jedného nemocenského poistenia za rozhodujúce obdobie. Naproti tomu u druhej osoby s viacerými pracovnými pomermi sa budú skúmať podmienky z každého z nich samostatne, čoho dôsledkom môže byť, že časť vymeriavacích základov z medzičasom skončených pomerov sa jej do výpočtu dávok nezahrnie. Takýto výklad však podľa kasačného súdu popiera aj princíp zásluhovosti sociálneho poistenia, ktorého podstata spočíva v tom, aby vyplácané dávky v rámci zvolených dávkových schém čo najvernejšie zohľadňovali vymeriavacie základy, z ktorých poistenec platil poistné na príslušné poistenie. Tento výklad totiž znamená,

17. Kasačný súd nezistil žiaden zásadný dôvod, kvôli ktorému by si takéto oddelené posudzovanie jednotlivých právnych vzťahov zamestnanca vyžadovala systematika alebo iný účel zákona o sociálnom poistení. Pritom neuniklo jeho pozornosti, že doterajšia judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky už riešila prípady, kedy išlo o výklad § 20 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. V rozsudku sp. zn. 9 Sžso 44/2016 išlo o poistenkyňu, ktorá súbežne (v dvoch právnych vzťahoch zamestnanca) dosahovala vymeriavacie základy, ktoré prevyšovali najvyšší prípustný vymeriavací základ, jednotlivé mesiace sa však rôznili tým, u ktorého zamestnávateľa dosiahla vyšší vymeriavací základ. Na základe pravidla obsiahnutého (v čase vydania tu preskúmavaných rozhodnutí) v § 138 ods. 11 zákona č. 461/2003 Z. z. tak dochádzalo k tomu, že v niektorých mesiacoch platila poistné z príjmu dosiahnutého u jedného zamestnávateľa, no v iných mesiacoch z príjmov od druhého. Následne si uplatnila nárok len z jedného nemocenského poistenia, keďže druhé pri vzniku sociálnej udalosti už netrvalo.

V rozsudku sp. zn. 9 Sk 1/2017 šlo zasa o situáciu, kedy žalobkyňa mala na seba nadväzujúce pracovné resp. štátnozamestnanecké pomery k tomu istému zamestnávateľovi. Znenie § 20 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. tak (očakávateľne) malo viesť k tomu, že každým zánikom predošlého pomeru zaniklo nemocenské poistenie a vznikom nadväzujúceho pomeru vzniklo. Sama žalovaná však v danom prípade zastávala názor, že takéto nemocenské poistenie treba považovať za jedno trváce nemocenské poistenie, a najvyšší súd sa s jej názorom stotožnil. Uvedené dve rozhodnutia podľa kasačného súdu svedčia o tom, že ustanovenie § 20 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. dovoľuje aj takú interpretáciu, a že práve k takej interpretácii už súdy v minulosti aj dospeli.

jeho zneužívaniu. Inak povedané, to, že určitý výklad právneho predpisu dáva priestor na jeho možné zneužívanie a iný výklad ho nedáva, samo osebe nie je dôvodom uprednostniť ten výklad, ktorý takéto zneužívanie znemožní. Zákon je predovšetkým potrebné vykladať podľa skôr citovaných výkladových pravidiel, ako ich formuluje judikatúra ústavného súdu. Pokiaľ by takýto výklad otvoril v niektorých prípadoch cestu k zneužívaniu, treba takémuto zneužívaniu čeliť iným právnym inštrumentáriom a nie tým, že sa zákon automaticky vo všetkých prípadoch vyloží opačným spôsobom. Kasačný súd však nie je ani presvedčený, že by žalovanou zvolený výklad skutočne lepšie bránil takémuto zneužívaniu.

19. Rovnaké tendencie zneužívania by v takom prípade bolo možné pozorovať pri samotnej otázke vzniku nároku na nemocenské dávky. Podľa § 30 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. totiž nárok zamestnanca na nemocenskú dávku zásadne predpokladá, že zamestnanec nemá príjem, ktorý by bol vymeriavacím základom. Pokiaľ sa však dôsledne aplikuje ustanovenie cit. § 58 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. tak, ako ho vykladá žalovaná, potom ukončením jedného nemocenského poistenia a následným uzatvorením nového právneho vzťahu (založením nového nemocenského poistenia) je možné vytvoriť situáciu, že z pôvodného nemocenského poistenia už žiaden vymeriavací základ neexistuje. Tým zamestnanec splní uvedenú základnú podmienku nároku na nemocenskú dávku, hoci v skutočnosti má vymeriavací základ z iného

20. Ako už bolo uvedené, takýto výklad dôslednejšie rešpektuje princíp zásluhovosti v nemocenskom poistení. Na jednej strane totiž zabezpečuje, že v prípade viacerých paralelných právnych vzťahov vymeriavací základ zo žiadneho z nich nezostane nezohľadnený len preto, že sa tento vzťah medzičasom skončil a trvajú len zvyšné z nich.

vzťahy skoršie. Zásluhovosť systému nemocenského poistenia totiž nie je len zásluhovosťou v prospech poistenca, teda jeho právom dosahovať čo najvyššie dávky, ak je to preňho výhodné. Zásluhovosť je princíp, podľa ktorého má dávka v rámci zákonom určenej dávkovej schémy čo najvernejšie zohľadňovať vymeriavací základ poistenca v príslušnom rozhodnom období. Ďalej je podstatné, že takýmto výkladom sa v otázke zásluhovosti a ochranného účelu povinné poistenie zamestnanca priblíži k povinnému poisteniu samostatne zárobkovo činných osôb. Samostatne zárobkovo činné osoby totiž podľa medzičasom ustálenej judikatúry najvyššieho súdu aj tunajšieho súdu sú nemocensky poistené jednotne. Ich nemocenské poistenie tak vzniká iba raz a zaniká znova jednotne bez ohľadu na to, na základe koľkých oprávnení vykonávajú svoju činnosť (porov. uznesenie veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019, ako aj rozsudky tunajšieho súdu sp. zn. 7 Ssk 19/2021 alebo 7 Ssk 145/2022).

21. Kasačný súd sa preto nestotožňuje ani s námietkami žalovanej, že jednotné nemocenské poistenie zamestnanca by viedlo k akýmsi ťažkostiam s uplatňovaním jednotlivých ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. platných pre zamestnancov.

Ako už bolo vysvetlené, sociálne poistenie je podľa už citovaných § 2 písm. a) v spojení s § 30 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. určené zásadne na pokrytie straty príjmu spojenej s poistnými udalosťami. Rozdielny prístup k práceneschopností by však bol znova závislý len od toho, či príslušný poistenec mal na vykonávanie kvalitatívne rôznych pracovných činností uzavreté samostatné (pracovné) zmluvy, teda založené samostatné pracovnoprávne vzťahy, alebo či by tieto rôzne pracovné činnosti vykonával v rámci jedného právneho vzťahu.

Postačilo by však, tento pracovný pomer formálne rozdeliť na dva pracovné pomery s dvoma samostatnými pracovnými zmluvami, takto pokračovať v práci len v jednom z nich. Z druhého by poistenec mal nárok na nemocenskú dávku, hoci by v čase tejto práceneschopnosti mal príjem, ktorý je vymeriavacím základom; keďže by ho však formálne dosahoval v inom nemocenskom poistení, nemal by takýto vymeriavací základ vplyv na splnenie podmienky § 30 zákona č. 461/ 2003 Z. z. To podľa kasačného súdu svedčí o tom, že naviazanie samostatného nemocenského poistenia na každý jeden právny vzťah zamestnanca vedie k výsledkom, ktoré nie sú systémové, ktoré sú v zásade závislé od náhody (počet pracovnoprávnych vzťahov, v ktorých zamestnanec vykonáva svoju zárobkovú činnosť) a ktoré zamestnancov v inak rovnakom postavení stavajú do nevýhodnejšej alebo výhodnejšie pozície oproti inému zamestnancovi práve len v závislosti na takomto náhodnom kritériu.

Podľa § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. by totiž zamestnávateľ vždy mal prihlásiť svojho zamestnanca do registra poistencov na nemocenské poistenie a odhlásiť ho z neho. Aké bude mať takáto prihláška a odhláška účinky, je však inou otázkou (porov. zhodne ustálená judikatúra tunajšieho súdu k povahe odhlášky pri posudzovaní povinného nemocenského a dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činných osôb - lekárov), ktorú je oprávnená vyriešiť žalovaná jednoducho tým, že v registri zistí, či v čase prihlášky má zamestnanec už založené povinné nemocenské poistenie zamestnanca. Ak ho má, žalovaná jednoducho prihlášku doplní k tomuto existujúcemu nemocenskému poisteniu a od tohto momentu upraví parametre tohto nemocenského poistenia tak, že ho tvorí nie jeden právny vzťah zamestnanca, ale dva, prípadne viaceré právne vzťahy. Podobne technickou (administratívnou) otázkou je zisťovanie vymeriavacieho základu. Zistenie vymeriavacieho základu na účely platenia poistného

Jediným rozdielom bude, že takto ustálený vymeriavací základ zamestnanca nebude vymeriavacím základom vo viacerých nemocenských poisteniach zamestnanca, ale len v jednom nemocenskom poistení. 23. Podľa kasačného súdu však nemôžu vznikať problémy ani pri určovaní denného vymeriavacieho základu na účely výpočtu nemocenských dávok.

Inak povedané, denný vymeriavací základ predstavuje aritmetický priemer všetkých vymeriavacích základov dosiahnutých v rozhodujúcom období, rozpočítaných na jednotlivé dni rozhodujúceho obdobia. Pre tento výpočet nie je podstatné, z koľkých právnych vzťahov zamestnanca tieto vymeriavacie základy pochádzajú, pretože rozhodujúci je len ich súčet počas rozhodujúceho obdobia, ktoré je upravené v ustanovení § 54 zákona č. 461/2003 Z. z. Celkom na záver sa žiada uviesť, že rovnako ako vznik a zánik povinného nemocenského poistenia je v§ 20 ods. 1 cit. zák. upravený aj vznik a zánik povinného poistenia v nezamestnanosti.

Pritom ani úprava výpočtu denného vymeriavacieho základu v § 108 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. sa zásadne nelíši od úpravy týchto veličín v § 54 a 55 cit. zák. Napriek absencii ustanovenia zodpovedajúcemu § 58 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. kasačný súd nezaznamenal, že by v doterajšej praxi vznikali zásadnejšie problémy pri zisťovaní a výpočte dávok v nezamestnanosti. Takto získanými skúsenosťami bude možné preklenúť aj (zdanlivé) aplikačné ťažkosti pri uplatňovaní právneho názoru vyjadreného v tomto rozsudku v oblasti nemocenského poistenia.

V Bratislave dňa 27. septembra 2023